Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 92/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., B., vo

veci namietaného porušenia práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -141 z 28. septembra 2011 v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. novembra 2010

a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. -34 zo 4. septembra 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2012

doručená sťažnosť Ing. A. O., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -141 z 28. septembra 2011

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 22. novembra 2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -34 zo 4. septembra 2008. Sťažovateľ sa

svojou sťažnosťou domáhal vydania tohto nálezu:

„1. Základné právo Ing. A. O. pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č.

11 bolo rozsudkom Krajského súdu Slovenskej republiky spis. zn. zo dňa

28. septembra 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn.

zo dňa 22. 11. 2010 a rozsudkom Okresného súdu zo dňa 04. 09. 2008

porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Slovenskej

republiky spis. zn. zo dňa 28. septembra 2011, spolu s uznesením Najvyššieho

súdu SR spis. zn. zo dňa 22. 11. 2010 a rozsudkom Okresného súdu

zo dňa 04. 09. 2008 a vec vracia Krajskému súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených listín,

sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod

sp. zn. , v ktorom sa L. W. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala vydania

rozsudku, ktorým súd vylúči nehnuteľnosti zapísané na LV č. 3921, k. ú. Š., parc. č. 2637,

2

zast. plochy a nádvoria o výmere 234 m, parc. č. 2638, zast. plochy a nádvoria o výmere

2

233 m, na nich postavený bytový dom súp. č. 1021, byt... na... posch., vchod..., podiel na

spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku vo veľkosti

8100/307708 (ďalej len „nehnuteľnosť“), z exekúcie vedenej súdnou exekútorkou Mgr. A.

M., Exekútorský úrad B. (ďalej len „súdna exekútorka“), pod sp. zn. Ex 258/96 (ďalej len

„exekúcia“ alebo „exekučné konanie“). Toto exekučné konanie bolo vedené na návrh

sťažovateľa ako oprávneného doručený súdnej exekútorke 17. októbra 1996 proti M. W.

(ďalej len „povinný“) na vymoženie sumy 160 000 Sk s príslušenstvom na základe rozsudku

bývalého Obvodného súdu Bratislava III č. k. -32 z 11. mája 1993, ktorý

nadobudol právoplatnosť 5. apríla 1995. Žalobkyňa a povinný uzatvorili manželstvo

5. februára 2000. Toto manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k.

-28 z 26. júla 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. septembra 2007.

Nehnuteľnosť nadobudli žalobkyňa a povinný ako kupujúci na základe kúpnej zmluvy,

ktorej vklad bol povolený 17. októbra 2005 príslušným katastrálnym úradom pod č.

V 1723/05 a je zapísaná na LV č. 3921, k. ú. Š., ako bezpodielové spoluvlastníctvo

žalobkyne a povinného. Žalobkyňa v priebehu konania uviedla, že pohľadávka sťažovateľa

vznikla pred uzatvorením jej manželstva s povinným, o jej existencii nemala žiadnu

vedomosť. V čase vzniku pohľadávky bol povinný ženatý s predchádzajúcou (v poradí jeho

treťou) manželkou R. D., ich manželstvo trvalo od roku 1990 do 1999. Nehnuteľnosť bola

zakúpená podľa tvrdení žalobkyne z jej výlučných prostriedkov za 1 000 000 Sk, z ktorých

700 000 Sk zaplatila žalobkyňa v hotovosti a 300 000 Sk formou pôžičky zo Slovenskej

sporiteľne. Bezpodielové spoluvlastníctvo žalobkyne a povinného podľa jej tvrdenia nebolo

vyporiadané a čo sa týka jeho rozsahu, nebola medzi nimi uzatvorená žiadna dohoda

o zúžení alebo rozšírení. Žalobkyňa ďalej uviedla, že povinný bol od roku 2002 do 2005

vo väzbe.

Sťažovateľ tvrdil, že žalobkyňa o existencii jeho pohľadávky voči povinnému mala

vedomosť, pretože sám povinného vyzýval na jej zaplatenie osobne v roku 2000

v prítomnosti žalobkyne. Povinný iný majetok nevlastní, a preto sa sťažovateľ domáha

uspokojenia z nehnuteľnosti, keďže povinný mu dosiaľ pohľadávku nezaplatil. Voči bývalej

manželke povinného R. D. si pohľadávku v exekučnom konaní neuplatnil.

Okresný súd rozsudkom č. k. -34 zo 4. septembra 2008 žalobe

vyhovel.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, ktorým navrhol odvolaciemu

súdu rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť. Nesprávne právne vec posúdil

okresný súd, ak dospel k záveru, podľa ktorého ak pohľadávka vznikla ešte pred

uzatvorením manželstva žalobkyne s povinným, nie je ju možné uspokojiť z majetku

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Žalobkyňa a povinný mali možnosť pri

uzatvorení manželstva upraviť si dohodou rozsah ich bezpodielového spoluvlastníctva

manželov v záujme ochrany majetkových práv žalobkyne, avšak neurobili to. Povinný

zodpovedá za svoje dlhy celým svojím majetkom vrátane majetku patriaceho

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nie je v súlade so zákonom, ak by sa dlžník

povinnosti uloženej mu vykonateľným súdnym rozhodnutím mohol zbaviť aj len tým, že

uzatvorí nové manželstvo s odôvodnením, že je to tak v záujme ochrany práv druhého

manžela.

O podanom odvolaní krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. -69

zo 17. septembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol.

O podanom dovolaní žalobkyne proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu [z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku spočívajúceho v nesprávnom výklade

v spojení s § 37 ods. 2 Exekučného poriadku] rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 22. novembra 2010 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2010 nadobudlo

právoplatnosť 13. decembra 2010.

Krajský súd znova o veci rozhodol rozsudkom č. k. -141

z 28. septembra 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Svoje rozhodnutie

odôvodnil takto:

„Po zrušení veci odvolací súd opäť prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1

na pojednávaní v neprítomnosti odporcu ( ). Na základe právneho

názoru vysloveného dovolacím súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí, ktorý je záväzný

( ) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. ...

V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi sporné, že navrhovateľka dňa 05. 02.

2000 uzatvorila manželstvo s M. W., proti ktorému podal odporca ako oprávnený dňa 17.

10. 1996 návrh na vykonanie exekúcie na základne právoplatného a vykonateľného

rozsudku bývalého Obvodného súdu Bratislava III zo dňa 11. 05. 1993 č. k. ,

ktorým bola povinnému M. W. uložená povinnosť zaplatiť odporcovi istinu 160.000,-Sk

s príslušenstvom. Rovnako nebolo sporným, že navrhovateľka s povinným nadobudli počas

manželstva byt..., nachádzajúci sa na... poschodí bytového domu v Š., na.. ul. č...

s prislúchajúcimi podielmi na spoločných častiach a zariadeniach domu a na pozemku do

BSM a že manželstvo navrhovateľky a dlžníka odporcu bolo rozsudkom Okresného súdu

v Galante zo dňa 26. 07. 2007 č. k. -28, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

10.09.2007, rozvedené. Predmetné nehnuteľnosti teda tvoria predmet BSM navrhovateľky

a M. W. a pohľadávka odporcu voči M. W. vznikla pred uzatvorením manželstva...

V danom prípade pohľadávka odporcu, ako oprávneného na základe exekučného

titulu vznikla voči M. W., bývalému manželovi navrhovateľky, ešte pred uzatvorením

manželstva, preto návrh navrhovateľky na vylúčenie veci – nehnuteľnosti, nadobudnutej až

v roku 2005, patriacej do BSM, ale vzniknutého až po vzniku pohľadávky oprávneného voči

bývalému manželovi navrhovateľky je dôvodný.

Neboli totiž splnené obidve podmienky stanovené pre možnosť uspokojenia veriteľa

jedného z manželov z majetku patriaceho do BSM v ustanovení a to, že

pohľadávka povinného, bývalého manžela navrhovateľky, nevznikla počas trvania ich

manželstva, preto bolo potrebné vyhovieť návrhu navrhovateľky a predmetné nehnuteľnosti

vylúčiť z exekúcie vedenej pre vymoženie pohľadávky jej bývalého manžela.

Na odvolacom pojednávaní predložila navrhovateľka doklad o tom, že jej bývalý

manžel M. W. podal 28. 04. 2010 na Okresný súd v Galante návrh na vyporiadanie ich

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Odvolací súd sa po tomto nezaoberal námietkou

odporcu, že vo veci došlo k zmene skutkového stavu a to k vyporiadaniu BSM navrhovateľky

a M. W. v zmysle ustanovenia § 149 ods. 4 Obč. zák.“

Rozsudok krajského súdu č. k. -41 z 28. septembra 2011 nadobudol

(v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -34 zo 4. septembra 2008)

právoplatnosť 21. januára 2012.

Sťažovateľ odôvodnil tvrdené porušenie svojho práva pokojne užívať majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -141

z 28. septembra 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. novembra 2010 a rozsudkom okresného súdu č. k. -34 zo 4. septembra

2008 tým, že hoci jeho pohľadávka vznikla pred uzatvorením manželstva, samotné

uzatvorenie manželstva nemôže byť prekážkou jej uspokojenia z nehnuteľnosti

v exekučnom konaní a povinný sa nemôže zbaviť povinnosti uloženej exekučným titulom.

Manželia mali možnosť zákonom stanovený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva

zmeniť, čo však neurobili. Na základe uvedeného je toho názoru, že označenými

rozsudkami „došlo s konečnou platnosťou k vylúčeniu predmetného bytu z exekučného

konania... a tým sťažovateľovi bola odňatá možnosť uspokojenia svojej pohľadávky

v exekučnom konaní a teda bolo porušené sťažovateľovo právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu“.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako to vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia

porušenia svojho práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu č. k. -141 z 28. septembra 2011 v spojení

s rozsudkom okresného súdu č. k. -34 zo 4. septembra 2008 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2010.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2010.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako vyplýva zo sťažovateľom predloženého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. novembra 2010, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

13. decembra 2010.

Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 15. marca 2012, je zrejmé, že

sťažnosť bola podaná po uplynutí lehoty uvedenej v

(táto uplynula najneskôr 13. februára 2011). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v jej

v tejto časti odmietol podľa ako oneskorene podanú.

2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojho práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu č. k. -141 z 28. septembra 2011 v spojení

s rozsudkom okresného súdu č. k. -34 zo 4. septembra 2008. Keďže tieto

rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 21. januára 2012, vo vzťahu k nim bola lehota na

podanie sťažnosti ústavnému súdu zachovaná.

Podstatou sťažnosti v tejto časti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého k porušeniu

označeného práva sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu v spojení s rozhodnutím

okresného súdu malo dôjsť tým, že týmito rozhodnutiami bola sťažovateľovi odňatá

možnosť uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov, alebo pokút.

Právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu neznamená absolútny zákaz

zasiahnuť do vlastníckeho práva v prípade, pokiaľ sa tak stane v súlade s ústavnými

a zákonnými limitmi, ktoré sa na takýto postup vzťahujú. K jeho porušeniu nemôže dôjsť

postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc

spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade krajského

súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie okresného súdu

a rozhodnúť v danom prípade uplatnil spôsobom upraveným príslušným hmotnoprávnym

a procesnoprávnym predpisom.

Ostatne, ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ námietku porušenia označeného

práva ani nespájal s princípmi spravodlivého procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48

.

3. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotný sťažovateľ

tak formuláciou sťažnostného petitu určil ústavnému súdu rozsah, v akom sa napadnutým

uznesením krajského súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa totiž

vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd

teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m.

, ), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované

právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovateľ v predloženej sťažnosti namietal iba porušenie svojho práva na majetok

(čl. 1 dodatkového protokolu), ktorého sa mal dopustiť krajský súd svojím postupom

a napadnutým rozsudkom, ktorý sťažovateľ považuje za vecne nesprávne rozhodnutie.

Právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu je právom hmotnej povahy.

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Keďže vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom zo strany ústavného súdu

nepripadalo do úvahy posúdenie prípadného porušenia ústavno-procesných princípov

vyplývajúcich z až (sťažovateľ – zastúpený advokátom, porušenie týchto

procesných princípov vôbec nenamietal), sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo potrebné v okolnostiach danej veci

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Napriek uvedenému ústavný súd pre úplnosť uvádza, že z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo

k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné

súdy pri rozhodovaní v predmetnej veci svojím postupom aplikovali zákony ústavne

konformným spôsobom (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Občianskeho

zákonníka a Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho

súdu, z ktorej nemožno dospieť k záveru, na základe ktorého pohľadávku veriteľa len

jedného z manželov, ktorá vznikla pred vznikom manželstva, možno uspokojiť z majetku

patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré následne vzniklo

uzatvorením manželstva.

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je

zrejmé, že medzi namietaným postupom všeobecného súdu, v tomto prípade krajského

súdu, a označeným základným právom nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala

základ na záver o možnom porušení uvedeného práva. Zo skutočností, ktoré sťažovateľ

vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného práva,

reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto

bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012