Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 105/2012
PDF · 139.61 KB
No categories available
II. ÚS 105/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. Č., t. č. vo väzbe, zastúpenej advokátom JUDr. Š. J.,
K., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4 Tpo 3/2012 z 1. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Ľ. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012
doručená sťažnosť Ing. Ľ. Č., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 3/2012 z 1. februára 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením sudcu
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 17. októbra 2011 z dôvodov uvedených
v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Dňa 2. decembra 2011 podala
na Krajskej prokuratúre v K. žiadosť o prepustenie z väzby s ponukou písomného sľubu,
ako aj možnosti nahradenia väzby peňažnou zárukou. Okresný súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 0 Tp 67/2011 22. decembra 2011 zamietol jej žiadosť a neprijal písomný sľub.
Krajský súd konajúc o sťažnosti proti uvedenému rozhodnutiu uznesením z 1. februára 2012
jej sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľka tvrdí, že okresnému súdu ponúkla ako
alternatívu možnosť nahradenia väzby peňažnou zárukou, ktorú by zaplatil jej otec, alebo
nahradenie väzby písomným sľubom. Obidva súdy sa nezaoberali a nerozhodli o možnosti
nahradenia väzby peňažnou zárukou z jej strany, a tým porušili ustanovenie § 192 ods. 1
Trestného poriadku a nezohľadnili v trestnom konaní princíp právnej istoty. Ak krajský súd
pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu nerozhodol o nahradení
väzby ponúknutou peňažnou zárukou, porušil jej právo na slobodu. Na základe uvedeného
preto žiada, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„1) Základné právo Ing. Ľ. Č., bytom K., t. č. vo väzbe, na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na osobnú slobodu podľa čl. 5
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4 Tpo 3/2012 zo dňa 1.2.2012 porušené bolo.
2) Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tpo 3/2012 zo dňa 1.2.2012 sa
zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby Ing. Ľ. Č. neodkladne prepustil
z väzby na slobodu.
3) Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť Ing. Ľ. Č. trovy konania vo výške
269,58 EUR na účet jej právneho zástupcu JUDr. Š. J. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 67/2011 z 22. decembra 2011 podala sťažnosť krajskému súdu. Túto
sťažnosť podala čo do rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o prepustení z väzby a čo do
rozhodnutia súdu o neprijatí písomného sľubu, nie však pokiaľ išlo o rozhodnutie okresného
súdu v tej časti, v ktorej nerozhodol o peňažnej záruke.
Sťažovateľka tvrdila, že postupom všeobecných súdov bola pozbavená ochrany
v trestnom konaní v celom rozsahu ňou podanej žiadosti.
Sťažovateľke však toto právo ochrany nebolo odňaté krajským súdom. Mohla totiž
napadnúť opravným prostriedkom rozhodnutie okresného súdu v sťažnosti podanej
ústavnému súdu aj v napadnutej časti, teda pokiaľ nerozhodol okresný súd
o ponúknutej peňažnej záruke, čo však neurobila.
Možno z toho urobiť záver, že sťažovateľka nevyčerpala sťažnosť ako riadny
opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na
ktorého použitie bola oprávnená podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Preto
treba sťažnosť považovať na neprípustnú.
Sťažnosť treba považovať aj za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že krajský súd nerozhodol o jej návrhu
nahradiť väzbu peňažnou zárukou podľa § 81 Trestného poriadku, ktorú by zaplatil jej otec.
Z obsahu predloženej žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby je zrejmé, že
navrhovala nahradiť väzbu aj prijatím peňažnej záruky. Okresný súd 22. decembra 2011
o väzbe rozhodol tak, že žiadosť zamietol a neprijal písomný sľub sťažovateľky ako
náhradu za väzbu. Sťažovateľka podala sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu, v ktorej však
nenamieta to, že okresný súd nerozhodol o peňažnej záruke, ale namietala iba dôvody väzby
a možnosť nahradiť väzbu písomným sľubom. Krajský súd uznesením z 1. februára 2012
zamietol sťažnosť sťažovateľky. V dôvodoch rozhodnutia uvádza, že sa zaoberal
sťažnosťou v rozsahu, ako bola podaná. Nezaoberal sa teda tým, že súd prvého stupňa
nerozhodol o možnosti peňažnej záruky ako náhrady za väzbu.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa
§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1.
Uvedené ustanovenie má charakter revízneho princípu a obmedzuje sa na
preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým bola podaná sťažnosť, s výnimkou, že odvolací
súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej
povahy, že by odôvodňovali podanie mimoriadneho opravného prostriedku. V danej veci
prihliadnuc na ustanovenie § 316 ods. 3 Trestného poriadku nešlo o takýto prípad. Pokiaľ
teda odvolací súd vychádzal len z dôvodov výslovne uvedených v sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa, postupoval v súlade so zákonom.
Preskúmanie uznesenia krajského súdu ústavným súdom nepreukázalo, že by boli
porušené garancie a záruky poskytnuté ústavou a medzinárodnou zmluvou pre spravodlivý
proces.
K porušeniu ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva
na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného
súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť
na súde svoje právo na všeobecnom súde (II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak
by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu z týchto okolností
a ani skutočnosť, na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutým uznesením
krajského súdu boli porušené práva sťažovateľky. Sťažovateľka si musela byť vedomá toho,
že okresný súd sa nezaoberal alternatívou možnosti nahradenia väzby peňažnou zárukou,
a o takom návrhu nerozhodol. V takom prípade mala túto skutočnosť napadnúť výslovne
v sťažnosti. V takej situácii by sa krajský súd musel zaoberať aj touto námietkou. Je však
nesporné, že sťažovateľka túto skutočnosť v písomných dôvodoch sťažnosti neuviedla.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012