Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 103/2012
PDF · 164.18 KB
No categories available
II. ÚS 103/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C, s. r. o., H., zastúpenej advokátom JUDr. J.
K., M., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdV 3/2010 z 24. novembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., H., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2012 doručená sťažnosť C., s. r. o., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 MObdV 3/2010
z 24. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a žiada, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti C., s. r. o. H... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1MObdV/3/2010 zo dňa 24. novembra 2011 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1MObdV/3/2010 zo dňa
24. novembra 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti C., s. r. o. H...
trovy právneho zastúpenia v sume 311,22 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu (1/6 výpočtového základu, t. j. 123,50 € +
20 % DPH (24,70 €) = 148,20 € + režijný paušál 7,41 €, dva úkony právnej služby =
311,22 €).“
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a z k nej pripojených príloh, potom, čo
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) právoplatným rozsudkom č. k.
2 Cbi 12/02-46 z 10. decembra 2003 na základe žaloby sťažovateľa smerujúcej proti
JUDr. A. K., správcovi konkurznej podstaty úpadcu C., a. s., uložil žalovanému vylúčiť
z konkurznej podstaty úpadcu motorové vozidlo..., č. karosérie..., č. motora..., farba kód...,
evidenčné číslo..., rok výroby... (ďalej len „motorové vozidlo“), sa sťažovateľ domáhal
v konaní vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. 9 Cbi 129/2005 voči rovnakému
žalovanému zaplatenia sumy 6 345 280 Sk z titulu náhrady škody. Tvrdil, že správca porušil
povinnosť uloženú mu § 6 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“), keďže spísal do podstaty motorové vozidlo
napriek tomu, že úpadca nebol v deň vyhlásenia konkurzu (23. mája 2002) jeho vlastníkom
(jeho vlastníkom bol sťažovateľ, ktorý vlastnícke právo k nemu nadobudol po uhradení
všetkých lízingových splátok 15. mája 2001). Porušením svojej právnej povinnosti správca
spôsobil sťažovateľovi škodu, pretože sťažovateľ nemohol vo vzťahu k vozidlu od jeho
odňatia (23. mája 2002) až do vrátenia (15. februára 2005) realizovať svoje vlastnícke právo
(teda spolu 1004 dní). Výšku škody vyčíslil sťažovateľ (v žalobe) vychádzajúc
zo sadzobníkov požičovní vozidiel za požičanie obdobného vozidla (6 320 Sk/deň), čo za
1004 dní predstavuje žalovanú sumu. Krajský súd žalobe rozsudkom č. k. 9 Cbi 129/2005-
54 z 13. mája 2008 vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 6 345 280 Sk
so 16,5 % úrokom z omeškania od 23. mája 2002 do zaplatenia a nahradiť sťažovateľovi
trovy konania (141 228 Sk). Mal za preukázané, že sťažovateľ ako prenajímateľ uzatvoril
s M. Š. ako nájomcom zmluvu o nájme motorového vozidla s nájomným 6 320 Sk plus
DPH/deň. K nájmu však pre konanie žalovaného nedošlo.
Tento rozsudok potvrdil najvyšší súd ako vecne správny rozsudkom sp. zn.
5 Obo 85/2008 z 27. februára 2009. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 24. apríla 2009.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 9 Cbi 129/2005-54 z 13. mája 2008 a rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 85/2008 z 27. februára 2009 podal 29. marca 2010
generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne
dovolanie, pretože podľa jeho názoru bol týmito rozsudkami porušený zákon.
O mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 MObdV 3/2010
z 24. novembra 2011 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbi 129/2005-54 z 13. mája
2008 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 85/2008 z 27. februára 2009 zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil
v podstate tým, že v danom prípade súdy vec nesprávne právne posúdili, keď neaplikovali
§ 17 a § 18 ZKV a konštatovali, že spísaním motorového vozidla do podstaty žalovaný
porušil svoju povinnosť. Najvyšší súd poukázal aj na to, že žalovaný takto postupoval
okrem iného aj na základe oznámenia príslušného dopravného inšpektorátu o zaevidovaní
vozidla na úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo
sťažovateľovi doručené 4. januára 2012.
Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdV 3/2010 z 24. novembra 2011 sťažovateľ
odôvodnil tým, že napriek tomu, že neobstoja tvrdenia generálneho prokurátora uvedené
v mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd sa s nimi stotožnil. Sťažovateľ poukázal na to, že ak
sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, správca ju mal spísať s poznámkou o nárokoch
uplatnených inými osobami (avšak on tak neurobil), a navyše správca ako osoba
s právnickým vzdelaním musel vedieť, že zápis na dopravnom inšpektoráte má iba
evidenčný charakter. Sťažovateľ poukázal i na to, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu princípu právnej istoty – rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbi 129/2005-54
z 13. mája 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 85/2008
z 27. februára 2009 boli právoplatné a generálny prokurátor podaním mimoriadneho
dovolania, teda opravného prostriedku, ktorý nie je prístupný účastníkom, ale iba
generálnemu prokurátorovi, zmaril celé právoplatne skončené súdne konanie (poukázal na
veci vedené pred Európskym súdom pre ľudské práva, a to najmä Tripon v. Rumunsko;
Kutepov a Anikeyenko v. Rusko). Inštitút mimoriadneho dovolania označil sťažovateľ ako
celok za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Samotné uznesenie najvyššieho súdu
považoval sťažovateľ aj za nedostatočne odôvodnené. V závere sťažnosti vzniesol
sťažovateľ námietku zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľa sú právne závery najvyššieho súdu pri interpretácii
(a následnej aplikácii v danej veci) ustanovení § 17, § 18 a § 19 ZKV.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných a iných práv uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bol na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
zrušený rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu a vec bola vrátená
na ďalšie konanie krajskému súdu z dôvodu, že najvyšší súd sa nestotožnil s právnymi
závermi vyslovenými v rozsudku krajského súdu a odobrenými v potvrdzujúcom rozsudku
najvyššieho súdu.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť vôbec k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej podstaty. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak
by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol:
„Kľúčovou pre správne právne posúdenie prejednávanej veci je preto otázka
posúdenia, či konanie správcu konkurznej podstaty v prejednávanom prípade (zahrnutie
sporného motorového vozidla do konkurznej podstaty) je alebo nie je porušením jeho
povinností vyplývajúcich mu zo zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom rozhodnutí sp.zn. 30bo 53/2009
judikoval, že súpis podstaty v zmysle § 18 zák.č.328/1991 Zb. vykonáva správca podstaty
podľa pokynov súdu a do súpisu majetku konkurznej podstaty zaradí každú vec, pohľadávku
alebo práva majúce majetkovú hodnotu, o ktorej má za to, že patrí alebo môže patriť do
podstaty, i keď je tu pochybnosť, či do podstaty skutočne patrí. Zapísanie majetku do
zoznamu podstaty dáva správcovi podstaty legitimáciu na jeho speňaženie. V prípadne
pochybností majetku zaradeného do súpisu konkurznej podstaty, konkurzný súd po ich
odstránení buď vydá pokyn správcovi, aby vec zo súpisu majetku vyradil, resp. vyzve osoby,
ktoré k veci uplatnili právo nepripúšťajúce jej súpis, aby svoj nárok uplatnili žalobou
podanou proti správcovi, ktorou sa budú domáhať vylúčenia veci zo súpisu. Z dikcie ust.
§ 19 zák. č. 328/1991 Zb. následne vyplýva, že za súčasť majetku konkurznej podstaty
úpadcu sa považuje a speňaženiu v prospech konkurzných veriteľov podlieha všetok
majetok, ktorý správca konkurznej podstaty do jej zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu
nebol vylúčený. Nemusí ísť v takom prípade ani o majetok vo vlastníctve úpadcu. Zákon
teda pri zapísaní veci do súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvratiteľnú domnienku, že vec
do konkurznej podstaty bola zapísaná správne.
Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Obo 202/2007
ustálil postup správcu pri súpise konkurznej podstaty, v zmysle ktorého správca konkurznej
podstaty zaradí do súpisu každú vec, o ktorej má za to, že patrí alebo môže patriť do
konkurznej podstaty, pričom nemá povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu
k zapisovaným veciam.
Súladne dovolací súd v tomto konaní konštatuje, že súpis konkurznej podstaty
vykonáva správca podľa pokynov súdu s použitím zoznamu predloženého úpadcom a jeho
úlohou je zaradiť do súpisu všetky veci, o ktorých sa domnieva, že tvoria alebo o ktorých
predpokladá, že môžu tvoriť konkurznú podstatu, a to vrátane vecí, o ktorých má
pochybnosť, či do podstaty skutočne patria.
Súpis podstaty tvorí právny základ pre speňaženie podstaty, pričom speňažený môže
byť len ten majetok, ktorý bol spísaný. Výnimku tvorí majetok, ktorý je zapísaný
s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o dôvodoch, ktoré
spochybňujú zaradenie veci do súpisu.
Vec takto pojatá do súpisu konkurznej podstaty od účinného vyhlásenia konkurzu do
vylúčenia veci z konkurznej podstaty je jej súčasťou.
V danom prípade súdy vec nesprávne právne posúdili, keď neaplikovali ust. § 17,
§ 18 a § 19 zák. č. 328/1991 Zb. a konštatovali, že zapísaním motorového vozidla do
konkurznej podstaty žalovaný porušil svoju povinnosť.
Z obsahu spisu vyplýva, že správca konkurznej podstaty sporné osobné motorové
vozidlo zaradil do konkurznej podstaty okrem iného, na základe oznámenia príslušného
dopravného inšpektorátu o zaevidovaní vozidla na úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu.
Dovolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil s generálnym prokurátorom, že
žalovaný v tom prípade pri zapísaní veci do súpisu konkurznej podstaty postupoval
s odbornou starostlivosťou v súlade s právnym predpisom, pričom vec tvorila súčasť
konkurznej podstaty až do právoplatného rozhodnutia súdu o jej vylúčení z konkurznej
podstaty.“
Ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu dostatočným a presvedčivým
spôsobom vysvetľuje dôvody, pre ktoré zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 27. februára
2009 a krajského súdu z 13. mája 2008, preto v žiadnom prípade nemožno považovať toto
uznesenie za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby
ústavný súd zasiahol do týchto záverov. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom
nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv
nezakladá.
Sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu Ladislavovi
Oroszovi. Vzhľadom na to, že ten podľa rozvrhu práce ústavného súdu nebol členom senátu
II. ÚS, ktorý vo veci konal a rozhodol, nebolo treba túto námietku riešiť procesným
postupom podľa zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012