Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 103/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C, s. r. o., H., zastúpenej advokátom JUDr. J.

K., M., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., H., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2012 doručená sťažnosť C., s. r. o., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a žiada, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti C., s. r. o. H... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 24. novembra 2011 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

24. novembra 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti C., s. r. o. H...

trovy právneho zastúpenia v sume 311,22 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu (1/6 výpočtového základu, t. j. 123,50 € +

20 % DPH (24,70 €) = 148,20 € + režijný paušál 7,41 €, dva úkony právnej služby =

311,22 €).“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a z k nej pripojených príloh, potom, čo

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) právoplatným rozsudkom č. k.

-46 z 10. decembra 2003 na základe žaloby sťažovateľa smerujúcej proti

JUDr. A. K., správcovi konkurznej podstaty úpadcu C., a. s., uložil žalovanému vylúčiť

z konkurznej podstaty úpadcu motorové vozidlo..., č. karosérie..., č. motora..., farba kód...,

evidenčné číslo..., rok výroby... (ďalej len „motorové vozidlo“), sa sťažovateľ domáhal

v konaní vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. voči rovnakému

žalovanému zaplatenia sumy 6 345 280 Sk z titulu náhrady škody. Tvrdil, že správca porušil

povinnosť uloženú mu o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“), keďže spísal do podstaty motorové vozidlo

napriek tomu, že úpadca nebol v deň vyhlásenia konkurzu (23. mája 2002) jeho vlastníkom

(jeho vlastníkom bol sťažovateľ, ktorý vlastnícke právo k nemu nadobudol po uhradení

všetkých lízingových splátok 15. mája 2001). Porušením svojej právnej povinnosti správca

spôsobil sťažovateľovi škodu, pretože sťažovateľ nemohol vo vzťahu k vozidlu od jeho

odňatia (23. mája 2002) až do vrátenia (15. februára 2005) realizovať svoje vlastnícke právo

(teda spolu 1004 dní). Výšku škody vyčíslil sťažovateľ (v žalobe) vychádzajúc

zo sadzobníkov požičovní vozidiel za požičanie obdobného vozidla (6 320 Sk/deň), čo za

1004 dní predstavuje žalovanú sumu. Krajský súd žalobe rozsudkom č. k.

54 z 13. mája 2008 vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi 6 345 280 Sk

so 16,5 % úrokom z omeškania od 23. mája 2002 do zaplatenia a nahradiť sťažovateľovi

trovy konania (141 228 Sk). Mal za preukázané, že sťažovateľ ako prenajímateľ uzatvoril

s M. Š. ako nájomcom zmluvu o nájme motorového vozidla s nájomným 6 320 Sk plus

DPH/deň. K nájmu však pre konanie žalovaného nedošlo.

Tento rozsudok potvrdil najvyšší súd ako vecne správny rozsudkom sp. zn.

z 27. februára 2009. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 24. apríla 2009.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -54 z 13. mája 2008 a rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2009 podal 29. marca 2010

generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne

dovolanie, pretože podľa jeho názoru bol týmito rozsudkami porušený zákon.

O mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. novembra 2011 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -54 z 13. mája

2008 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2009 zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil

v podstate tým, že v danom prípade súdy vec nesprávne právne posúdili, keď neaplikovali

§ 17 a § 18 ZKV a konštatovali, že spísaním motorového vozidla do podstaty žalovaný

porušil svoju povinnosť. Najvyšší súd poukázal aj na to, že žalovaný takto postupoval

okrem iného aj na základe oznámenia príslušného dopravného inšpektorátu o zaevidovaní

vozidla na úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo

sťažovateľovi doručené 4. januára 2012.

Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie a dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. novembra 2011 sťažovateľ

odôvodnil tým, že napriek tomu, že neobstoja tvrdenia generálneho prokurátora uvedené

v mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd sa s nimi stotožnil. Sťažovateľ poukázal na to, že ak

sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, správca ju mal spísať s poznámkou o nárokoch

uplatnených inými osobami (avšak on tak neurobil), a navyše správca ako osoba

s právnickým vzdelaním musel vedieť, že zápis na dopravnom inšpektoráte má iba

evidenčný charakter. Sťažovateľ poukázal i na to, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu princípu právnej istoty – rozsudok krajského súdu č. k. -54

z 13. mája 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2009 boli právoplatné a generálny prokurátor podaním mimoriadneho

dovolania, teda opravného prostriedku, ktorý nie je prístupný účastníkom, ale iba

generálnemu prokurátorovi, zmaril celé právoplatne skončené súdne konanie (poukázal na

veci vedené pred Európskym súdom pre ľudské práva, a to najmä Tripon v. Rumunsko;

Kutepov a Anikeyenko v. Rusko). Inštitút mimoriadneho dovolania označil sťažovateľ ako

celok za nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Samotné uznesenie najvyššieho súdu

považoval sťažovateľ aj za nedostatočne odôvodnené. V závere sťažnosti vzniesol

sťažovateľ námietku zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú právne závery najvyššieho súdu pri interpretácii

(a následnej aplikácii v danej veci) ustanovení § 17, § 18 a § 19 ZKV.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných a iných práv uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bol na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

zrušený rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu a vec bola vrátená

na ďalšie konanie krajskému súdu z dôvodu, že najvyšší súd sa nestotožnil s právnymi

závermi vyslovenými v rozsudku krajského súdu a odobrenými v potvrdzujúcom rozsudku

najvyššieho súdu.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť vôbec k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej podstaty. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak

by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Najvyšší súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol:

„Kľúčovou pre správne právne posúdenie prejednávanej veci je preto otázka

posúdenia, či konanie správcu konkurznej podstaty v prejednávanom prípade (zahrnutie

sporného motorového vozidla do konkurznej podstaty) je alebo nie je porušením jeho

povinností vyplývajúcich mu zo zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom rozhodnutí sp.zn.

judikoval, že súpis podstaty v zmysle vykonáva správca podstaty

podľa pokynov súdu a do súpisu majetku konkurznej podstaty zaradí každú vec, pohľadávku

alebo práva majúce majetkovú hodnotu, o ktorej má za to, že patrí alebo môže patriť do

podstaty, i keď je tu pochybnosť, či do podstaty skutočne patrí. Zapísanie majetku do

zoznamu podstaty dáva správcovi podstaty legitimáciu na jeho speňaženie. V prípadne

pochybností majetku zaradeného do súpisu konkurznej podstaty, konkurzný súd po ich

odstránení buď vydá pokyn správcovi, aby vec zo súpisu majetku vyradil, resp. vyzve osoby,

ktoré k veci uplatnili právo nepripúšťajúce jej súpis, aby svoj nárok uplatnili žalobou

podanou proti správcovi, ktorou sa budú domáhať vylúčenia veci zo súpisu. Z dikcie ust.

následne vyplýva, že za súčasť majetku konkurznej podstaty

úpadcu sa považuje a speňaženiu v prospech konkurzných veriteľov podlieha všetok

majetok, ktorý správca konkurznej podstaty do jej zoznamu zapísal a ktorý z tohto zoznamu

nebol vylúčený. Nemusí ísť v takom prípade ani o majetok vo vlastníctve úpadcu. Zákon

teda pri zapísaní veci do súpisu konkurznej podstaty zakladá vyvratiteľnú domnienku, že vec

do konkurznej podstaty bola zapísaná správne.

Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.

ustálil postup správcu pri súpise konkurznej podstaty, v zmysle ktorého správca konkurznej

podstaty zaradí do súpisu každú vec, o ktorej má za to, že patrí alebo môže patriť do

konkurznej podstaty, pričom nemá povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu

k zapisovaným veciam.

Súladne dovolací súd v tomto konaní konštatuje, že súpis konkurznej podstaty

vykonáva správca podľa pokynov súdu s použitím zoznamu predloženého úpadcom a jeho

úlohou je zaradiť do súpisu všetky veci, o ktorých sa domnieva, že tvoria alebo o ktorých

predpokladá, že môžu tvoriť konkurznú podstatu, a to vrátane vecí, o ktorých má

pochybnosť, či do podstaty skutočne patria.

Súpis podstaty tvorí právny základ pre speňaženie podstaty, pričom speňažený môže

byť len ten majetok, ktorý bol spísaný. Výnimku tvorí majetok, ktorý je zapísaný

s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o dôvodoch, ktoré

spochybňujú zaradenie veci do súpisu.

Vec takto pojatá do súpisu konkurznej podstaty od účinného vyhlásenia konkurzu do

vylúčenia veci z konkurznej podstaty je jej súčasťou.

V danom prípade súdy vec nesprávne právne posúdili, keď neaplikovali ust. § 17,

a a konštatovali, že zapísaním motorového vozidla do

konkurznej podstaty žalovaný porušil svoju povinnosť.

Z obsahu spisu vyplýva, že správca konkurznej podstaty sporné osobné motorové

vozidlo zaradil do konkurznej podstaty okrem iného, na základe oznámenia príslušného

dopravného inšpektorátu o zaevidovaní vozidla na úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu.

Dovolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil s generálnym prokurátorom, že

žalovaný v tom prípade pri zapísaní veci do súpisu konkurznej podstaty postupoval

s odbornou starostlivosťou v súlade s právnym predpisom, pričom vec tvorila súčasť

konkurznej podstaty až do právoplatného rozhodnutia súdu o jej vylúčení z konkurznej

podstaty.“

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu dostatočným a presvedčivým

spôsobom vysvetľuje dôvody, pre ktoré zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 27. februára

2009 a krajského súdu z 13. mája 2008, preto v žiadnom prípade nemožno považovať toto

uznesenie za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby

ústavný súd zasiahol do týchto záverov. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom

nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv

nezakladá.

Sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu Ladislavovi

Oroszovi. Vzhľadom na to, že ten podľa rozvrhu práce ústavného súdu nebol členom senátu

II. ÚS, ktorý vo veci konal a rozhodol, nebolo treba túto námietku riešiť procesným

postupom podľa .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012