Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 206/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť D. H., Ž., pre namietané porušenie jej ľudských práv

a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 12. marca

2012 doručená sťažnosť D. H. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojich ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len ,,okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho

rozsudkom z 29. novembra 2011 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako dcéra svojej

nebohej matky žalobou podanou na okresnom súde žiadala, aby súd zaviazal Úrad pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len ,,žalovaný“) vydať jej biologický materiál

– odobraté vzorky a stery tak, ako ich evidujú v pitevnom protokole č. P-205/08. Žalovaný

realizoval pitvu matky sťažovateľky na základe žiadosti rodiny o jej vykonanie.

Sťažovateľka v konaní tvrdila, že v pitevnom protokole zistili viaceré nedostatky a klamstvá

nasvedčujúce tomu, že jej matka nebola v skutočnosti pitvaná, a konštatované príčiny

úmrtia sa nezakladajú na pravde. Okresný súd rozsudkom z 3. decembra 2010 žalobu

zamietol a krajský súd svojím rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok

okresného súdu potvrdil, pričom súčasne nepripustil zmenu žaloby, ktorou sa sťažovateľka

domáhala vyslovenia, že žalovaný nepitval telo jej matky zomrelej 13. apríla 2008.

3. Podstatnými sťažnostnými námietkami, ktorými sťažovateľka poukazovala

na porušenie viacerých, bližšie nekonkretizovaných práv, boli:

„• Súdy v jej veci nerozhodovali prednostne, napriek tomu, že podľa jej názoru

išlo o spor osobitnej naliehavosti.

• Rozsudok krajského súdu nie je spravodlivý, nenaplnil jej očakávania

a nevyhovel žiadnej z jej požiadaviek.

• Súdy tolerovali žalovanému nezákonnú formu vyhotovenia pitevného

protokolu a nesprávny popis vnútorných orgánov a rozmerov tela nebohej.

• Súdy tolerovali falzifikáty z knihy zomrelých, pitvaných a chladených ako aj

protizákonné, staré štatistické tlačivo.

• Krajský súd konal sám, neodborne, bez prizvania špecialistov, bez nariadenia

znaleckého dokazovania, bez požadovanej výpovede osôb priamo zodpovedných za

vyhotovenie nesprávneho štatistického tlačiva, bez nariadenia testov DNA, bez nariadenia

pojednávania. Krajský súd kryje vraha, kryje patológiu, zvýhodňuje štátny kontrolný úrad,

zvýhodňuje nemocnicu, zakrýva stopy zločinu a tým všetkým diskriminuje zavraždenú matku

sťažovateľky.“

4. Ďalej sťažovateľka v sťažnosti popisuje udalosti, ktoré nastali v apríli 2008, keď

jej matka (nar. ...) zomrela na oddelení klinickej onkológie Fakultnej nemocnice v P.. Tvrdí,

že jej matka bola ,,záchrankou podvodom zavlečená do p. nemocnice, kde bola do 22 hodín

úkladne zavraždená, pričom v tom čase očakávala väčšiu finančnú hotovosť ako

odškodnenie z II. svetovej vojny za práce v N. ... zomierala na oddelení nemocnice

s prerazenou lebkou od kladiva, dobitá, dehydrovaná, vystavená ponižovaniu, týraniu

a nedôstojnému zaobchádzaniu. Krajský súd ..... zmaril vyšetrovanie vraždy človeka

a znehodnotil jej niekoľkoročnú prácu a úsilie potrestať trestný čin úkladnej vraždy“.

5. V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd zrušil rozsudok

krajského súdu, označil pitvu tela jej nebohej matky a pitevný protokol za neplatné a priznal

jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €

II.

6. Podľa (ďalej len ,a“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd), je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom stanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto nemá predpísané

náležitosti, keďže neobsahuje jasné a jednoznačné označenie základných práv alebo slobôd,

ktoré podľa tvrdenia sťažovateľky boli porušené [§ 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom

súde], a nebolo k nej pripojené ani splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie pred

ústavným súdom ( ). Tieto nedostatky síce predstavujú

odstrániteľnú prekážku v ďalšom konaní ústavného súdu, avšak vzhľadom na skutočnosť,

že ústavný súd súčasne zistil, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, sťažovateľku na ich

odstránenie nevyzýval. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS. 140/03,

, , , ).

9. Základná línia sťažnostnej argumentácie je totiž identifikovateľná aj napriek

absencii konkretizácie označenia základných práv a slobôd, ktoré mali byť okresným súdom

a krajským súdom porušené. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu

za nespravodlivý, nesprávny a zároveň kryjúci údajné pochybenia žalovaného, čo

signalizuje, že sťažovateľka sa domnieva, že došlo k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

,,dohovor“). Sťažovateľka súčasne okresnému súdu, ako aj krajskému súdu vytýka, že

napriek osobitnej naliehavosti nekonali prednostne a urýchlene, čo signalizuje, že

sťažovateľka sa domnieva, že došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti.

11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva

na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , ,

, ).

12. Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd oboznámil s napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:

„Rozhodnutie okresného súdu bolo odôvodnené tým, že účelom žaloby na vydanie

veci je chrániť obsah vlastníckeho práva, t. j. práva vlastníka vec držať, užívať, požívať jej

plody a úžitky vrátane oprávnenia nakladať s ňou. Je to žaloba na plnenie, ktorá poskytuje

ochranu vlastníkovi veci proti spôsobu porušovania jeho oprávnení. Žaloba na vydanie veci

predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t j. bez právneho dôvodu, zadržiava vec patriacu

vlastníkovi a odmieta mu ju vydať. Aktívna legitimácia patrí vlastníkovi veci, resp. osobe,

ktorej patrí právo dispozície s vecou. Pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec

fakticky u seba, avšak nemá na to žiadny právom aprobovaný dôvod. Vlastnícka žaloba

môže mať úspech len vtedy, ak navrhovateľ preukáže svoje vlastnícke právo k veci a vtedy,

ak preukáže, že mu odporca zadržiava vec neprávom. Prvostupňový súd konštatoval, že mal

za preukázané, že na strane žalobkyne ako aj na strane žalovaného je nedostatok aktívnej

a pasívnej legitimácie. Žalobkyňa nepreukázala, že jej biologický materiál - odobraté

vzorky a stery, evidované v Pitevnom protokole patria, resp. má k nim dispozičné

oprávnenia a zároveň, že žalovaný tento biologický materiál, zadržiava bez právneho

dôvodu. Nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne odôvodnil prvostupňový súd tým, že

z hľadiska súčasnej teórie nemožno mŕtve telo, jeho oddelené časti a vzorky z neho

považovať za vec, nemôžu byť predmetom vlastníctva a voľnej dispozície. Sú objektom sui

generis, odlišný od pojmu vec, v prípade celého mŕtveho tela odlišného od pojmu osoba,

pričom dispozícia s mŕtvym telom a jeho oddelenými časťami je upravená špeciálnymi

predpismi, ktoré upravujú otázku piety a rešpektu k telu a stanovujú aj dispozíciu tretích

osôb s mŕtvym telom, prípadne oddelenými časťami tela. Tieto nemôžu byť ani predmetom

občianskoprávnych vzťahov, nemôžu byť predmetom vlastníctva a voľnej dispozície

a spôsob dispozície s nimi je striktne upravený zákonom. Nepožívajú právny režim v zmysle

a ods. I . Biologickým materiálom sa v klinickej praxi

označuje materiál biologického pôvodu, pochádzajúci z organizmu človeka. Vzhľadom

na možnú prítomnosť choroboplodných zárodkov sa s ním zaobchádza ako s potencionálne

infekčným, a preto s ním môžu nakladať iba osoby na to oprávnené.

Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok a uznesenie súdu

prvého stupňa a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vo veci

správne rozhodol, s jeho závermi sa odvolací súd plne stotožňuje a poukazuje na nich.

Z odvolania žalobkyne vyplýva, že táto namieta aj nesprávny záver prvostupňového súdu

o tom, čoho sa v konaní domáhala.

K uvedenej námietke žalobkyne odvolací súd konštatuje, že zo žalobného návrhu

a ani z vyjadrení žalobkyne, ktoré v priebehu konania pred prvostupňovým súdom

prezentovala nevyplýva, že by žiadala biologický materiál len prevziať za účelom vykonania

testov DNA. Uvedené tvrdenie protirečí vyjadreniam v samotnom odvolaní, kde na iných

miestach v odvolaní žalobkyňa uvádza, že dôkazy, ktoré boli predložené okresnému súdu

považovala za dostatočné k tomu, aby súd konal v predmetnej veci spravodlivo a aby vydal

na základe predložených dôkazov rozsudok o tom, že buď odporca vydá biologický materiál

uchovaný z pitvy tela nebohej za účelom vykonania testov DNA, alebo uznesenie o tom, že

pitva tela nebohej odporcom nebola vykonaná. Odvolací súd k tomuto zároveň uvádza, že

z formulácie len prevziať nie je jasné, akým spôsobom by sa uvedený úkon líšil od vydania -

odovzdania predmetu tomu, kto ho má prevziať...

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že v rozsudku absentuje správna a úplná formulácia jej

požiadaviek, odvolací súd konštatuje, že záver prvostupňového súdu je správny, lebo bez

ohľadu na to, akým spôsobom by podľa návrhu žalobkyne malo dôjsť k odovzdaniu

(prevzatiu) biologického materiálu (hoci aj protokolárne) a bez ohľadu na to, za akým

účelom sa tak malo stať, žalobkyňa zotrvala na požiadavke vydať jej dotknutý materiál, čo

vyplýva aj z petitu jej žaloby...

Preto odvolací súd námietku žalobkyne, že prvostupňový súd nesprávne a neúplné

formuloval jej žiadosť a nesprávne interpretoval jej požiadavku, považuje za nedôvodnú

a konštatuje, že prvostupňový súd sa náležité vysporiadal s charakterom žaloby o vydanie

veci. V tomto smere správne ustálil, že ide o reivindikačnú vlastnícku žalobu, ktorá je

osobitným prostriedkom ochrany vlastníckeho práva, a ktorej hmotnoprávne predpoklady

sú upravené v ustanovení . Správny ustálil

prvostupňový súd, že hmotnoprávnym základom reivindikačnej žaloby je skutočnosť, že

určitá vec sa nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka tejto veci, pričom táto

osoba zadržiava vec bez právneho dôvodu.

Z hľadiska samotnej povahy toho, čo žalobkyňa žiadala vydať, prvostupňový súd

náležite, jasne a logicky vysvetlil dôvody, pre ktoré nemôže byť (a nie je) biologický

materiál, odobratý z tela človeka, pre jeho povahu samú, predmetom občianskoprávnych

vzťahov a nemôže byť predmetom vlastníctva a voľnej dispozície s ním. V tejto súvislosti tiež

správne konštatoval, že aj spôsob dispozície s takýmto materiálom je striktne upravený

zákonom, s ktorým, vzhľadom na jeho možné negatívne vlastnosti, môžu nakladať iba osoby

na to oprávnené.

Prvým a základným predpokladom podania žaloby o vydanie veci (reivindikačnej) je

existencia žalobcovho vlastníckeho práva k veci. Dôkazné bremeno preukázania

vlastníckeho práva pritom zaťažuje žalobcu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by mala

k dotknutým materiálom dispozičné oprávnenie a zároveň nepreukázala, že oprávnený to,

čoho vydania sa domáhala, zdržiaval bez právneho dôvodu. Ak žalobkyňa v odvolaní len

prisvedčila tomu, že odporca nezadržiava biologický materiál bez právneho dôvodu a práve

naopak, má uchovaný biologický materiál z pitvy tela nebohej práve pre prípad vzniku

takejto situácie, nie je v takejto situácii možné nájsť kauzu žaloby o vydanie veci (aj keby

išlo o vec spôsobilú byť predmetom občianskoprávneho vzťahu). Preto odvolací súd

napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením , ako vecne správny

potvrdil.“

13. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku sa krajský súd zaoberal zmenou návrhu

a nepripustenie jej zmeny zdôvodnil ustanovením § 95 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho

poriadku a tým, že návrh na zmenu návrhu podala sťažovateľka až v odvolacom konaní

a výsledky doterajšieho konania nepostačujú na konanie o zmenenom návrhu. Zaoberal sa aj

odvolaním sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 21. októbra 2010, ktorým doplnil

výrok uznesenia z 22. júna 2010 tak, že v prevyšujúcej časti návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol. Vo vzťahu k rozhodovaniu krajského súdu ako

odvolacieho súdu vo veci predbežného opatrenia však zo sťažnosti nevyplýva, že by týmto

malo dôjsť k zásahu do práv sťažovateľky, a preto sa týmto rozhodovaním krajského súdu

ústavný súd bližšie nezaoberal.

14. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov preto posúdil len to, či rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný,

t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva

všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem

(m. m. ).

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd (aj s odkazom

na dôvody rozsudky okresného súdu) sťažovateľke podrobnú a ústavne akceptovateľnú

odpoveď na to, (i) prečo biologický materiál nemôže byť predmetom vlastníctva

a dispozície s ním, prečo (ii) nie je oprávnená požadovať jeho vydanie od žalovaného a (iii)

prečo nie je rozdiel medzi jej požiadavkou na vydanie, resp. prevzatie tohto biologického

materiálu. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského

súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len

v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ). Skutočnosť, že sa

sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným

(m. m. , ). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,

a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o možný zásah

do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky podľa (resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd uzatvára, že

rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie

(skutkové a právne) rozsudku ( ), nie je

arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-

právny rozmer. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne

napr. , ).

16. Pokiaľ ide o možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov ( ), resp. v primeranej lehote (

dohovoru), na čo sťažovateľka poukazuje vo vzťahu k postupu okresného súdu, ako aj

vo vzťahu k postupu krajského súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že podľa jeho

stabilizovanej a konštantnej judikatúry ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2

sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. ,

, , ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,

nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa

(napr. , ). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského

súdu z 29. novembra 2011, ktorý bol sťažovateľke podľa jej tvrdenia doručený 11. januára

2012, bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bola jej žaloba zamietnutá. Sťažnosť

sťažovateľky bola podaná na poštovú prepravu 9. marca 2012 a ústavnému súdu doručená

12. marca 2012. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu práv

sťažovateľky, bolo v čase uplatnenia ochrany jej práv prostredníctvom sťažnosti podanej

ústavnému súdu skončené. Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd a ani krajský

súd vo veci sťažovateľky nekonali, nemohli ani porušovať jej základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote. Preto neostalo

ústavnému súdu iné, ako odmietnuť sťažnosť v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a primerané finančné

zadosťučinenie), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Pokiaľ ide

o tú časť petitu sťažnosti, kde sťažovateľka žiada ústavný súd, aby označil pitvu tela jej

nebohej matky, ako aj pitevný protokol za neplatné, na takéto rozhodnutie ústavný súd

nemá právomoc zverenú mu () a ( zákona

o ústavnom súde). Inak povedané, spôsobom požadovaným sťažovateľkou by ústavný súd

nemohol rozhodnúť ani v prípade, ak by zistil, že sťažnosť je dôvodná a jej základné práva

alebo slobody postupom či rozhodnutím všeobecných súdov porušené boli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012