Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 206/2012
PDF · 201.17 KB
No categories available
I. ÚS 206/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť D. H., Ž., pre namietané porušenie jej ľudských práv
a slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 47/09
a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 27/2011,
19 Co 82/2011 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 12. marca
2012 doručená sťažnosť D. H. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojich ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len ,,okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 47/09 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 27/2011, 19 Co 82/2011 a jeho
rozsudkom z 29. novembra 2011 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako dcéra svojej
nebohej matky žalobou podanou na okresnom súde žiadala, aby súd zaviazal Úrad pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len ,,žalovaný“) vydať jej biologický materiál
– odobraté vzorky a stery tak, ako ich evidujú v pitevnom protokole č. P-205/08. Žalovaný
realizoval pitvu matky sťažovateľky na základe žiadosti rodiny o jej vykonanie.
Sťažovateľka v konaní tvrdila, že v pitevnom protokole zistili viaceré nedostatky a klamstvá
nasvedčujúce tomu, že jej matka nebola v skutočnosti pitvaná, a konštatované príčiny
úmrtia sa nezakladajú na pravde. Okresný súd rozsudkom z 3. decembra 2010 žalobu
zamietol a krajský súd svojím rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok
okresného súdu potvrdil, pričom súčasne nepripustil zmenu žaloby, ktorou sa sťažovateľka
domáhala vyslovenia, že žalovaný nepitval telo jej matky zomrelej 13. apríla 2008.
3. Podstatnými sťažnostnými námietkami, ktorými sťažovateľka poukazovala
na porušenie viacerých, bližšie nekonkretizovaných práv, boli:
„• Súdy v jej veci nerozhodovali prednostne, napriek tomu, že podľa jej názoru
išlo o spor osobitnej naliehavosti.
• Rozsudok krajského súdu nie je spravodlivý, nenaplnil jej očakávania
a nevyhovel žiadnej z jej požiadaviek.
• Súdy tolerovali žalovanému nezákonnú formu vyhotovenia pitevného
protokolu a nesprávny popis vnútorných orgánov a rozmerov tela nebohej.
• Súdy tolerovali falzifikáty z knihy zomrelých, pitvaných a chladených ako aj
protizákonné, staré štatistické tlačivo.
• Krajský súd konal sám, neodborne, bez prizvania špecialistov, bez nariadenia
znaleckého dokazovania, bez požadovanej výpovede osôb priamo zodpovedných za
vyhotovenie nesprávneho štatistického tlačiva, bez nariadenia testov DNA, bez nariadenia
pojednávania. Krajský súd kryje vraha, kryje patológiu, zvýhodňuje štátny kontrolný úrad,
zvýhodňuje nemocnicu, zakrýva stopy zločinu a tým všetkým diskriminuje zavraždenú matku
sťažovateľky.“
4. Ďalej sťažovateľka v sťažnosti popisuje udalosti, ktoré nastali v apríli 2008, keď
jej matka (nar. ...) zomrela na oddelení klinickej onkológie Fakultnej nemocnice v P.. Tvrdí,
že jej matka bola ,,záchrankou podvodom zavlečená do p. nemocnice, kde bola do 22 hodín
úkladne zavraždená, pričom v tom čase očakávala väčšiu finančnú hotovosť ako
odškodnenie z II. svetovej vojny za práce v N. ... zomierala na oddelení nemocnice
s prerazenou lebkou od kladiva, dobitá, dehydrovaná, vystavená ponižovaniu, týraniu
a nedôstojnému zaobchádzaniu. Krajský súd ..... zmaril vyšetrovanie vraždy človeka
a znehodnotil jej niekoľkoročnú prácu a úsilie potrestať trestný čin úkladnej vraždy“.
5. V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd zrušil rozsudok
krajského súdu, označil pitvu tela jej nebohej matky a pitevný protokol za neplatné a priznal
jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd), je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom stanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto nemá predpísané
náležitosti, keďže neobsahuje jasné a jednoznačné označenie základných práv alebo slobôd,
ktoré podľa tvrdenia sťažovateľky boli porušené [§ 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom
súde], a nebolo k nej pripojené ani splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie pred
ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tieto nedostatky síce predstavujú
odstrániteľnú prekážku v ďalšom konaní ústavného súdu, avšak vzhľadom na skutočnosť,
že ústavný súd súčasne zistil, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, sťažovateľku na ich
odstránenie nevyzýval. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS. 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
9. Základná línia sťažnostnej argumentácie je totiž identifikovateľná aj napriek
absencii konkretizácie označenia základných práv a slobôd, ktoré mali byť okresným súdom
a krajským súdom porušené. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu
za nespravodlivý, nesprávny a zároveň kryjúci údajné pochybenia žalovaného, čo
signalizuje, že sťažovateľka sa domnieva, že došlo k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“). Sťažovateľka súčasne okresnému súdu, ako aj krajskému súdu vytýka, že
napriek osobitnej naliehavosti nekonali prednostne a urýchlene, čo signalizuje, že
sťažovateľka sa domnieva, že došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti.
11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva
na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
12. Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd oboznámil s napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol:
„Rozhodnutie okresného súdu bolo odôvodnené tým, že účelom žaloby na vydanie
veci je chrániť obsah vlastníckeho práva, t. j. práva vlastníka vec držať, užívať, požívať jej
plody a úžitky vrátane oprávnenia nakladať s ňou. Je to žaloba na plnenie, ktorá poskytuje
ochranu vlastníkovi veci proti spôsobu porušovania jeho oprávnení. Žaloba na vydanie veci
predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t j. bez právneho dôvodu, zadržiava vec patriacu
vlastníkovi a odmieta mu ju vydať. Aktívna legitimácia patrí vlastníkovi veci, resp. osobe,
ktorej patrí právo dispozície s vecou. Pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec
fakticky u seba, avšak nemá na to žiadny právom aprobovaný dôvod. Vlastnícka žaloba
môže mať úspech len vtedy, ak navrhovateľ preukáže svoje vlastnícke právo k veci a vtedy,
ak preukáže, že mu odporca zadržiava vec neprávom. Prvostupňový súd konštatoval, že mal
za preukázané, že na strane žalobkyne ako aj na strane žalovaného je nedostatok aktívnej
a pasívnej legitimácie. Žalobkyňa nepreukázala, že jej biologický materiál - odobraté
vzorky a stery, evidované v Pitevnom protokole patria, resp. má k nim dispozičné
oprávnenia a zároveň, že žalovaný tento biologický materiál, zadržiava bez právneho
dôvodu. Nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne odôvodnil prvostupňový súd tým, že
z hľadiska súčasnej teórie nemožno mŕtve telo, jeho oddelené časti a vzorky z neho
považovať za vec, nemôžu byť predmetom vlastníctva a voľnej dispozície. Sú objektom sui
generis, odlišný od pojmu vec, v prípade celého mŕtveho tela odlišného od pojmu osoba,
pričom dispozícia s mŕtvym telom a jeho oddelenými časťami je upravená špeciálnymi
predpismi, ktoré upravujú otázku piety a rešpektu k telu a stanovujú aj dispozíciu tretích
osôb s mŕtvym telom, prípadne oddelenými časťami tela. Tieto nemôžu byť ani predmetom
občianskoprávnych vzťahov, nemôžu byť predmetom vlastníctva a voľnej dispozície
a spôsob dispozície s nimi je striktne upravený zákonom. Nepožívajú právny režim v zmysle
§ 118 a § 119 ods. I Občianskeho zákonníka. Biologickým materiálom sa v klinickej praxi
označuje materiál biologického pôvodu, pochádzajúci z organizmu človeka. Vzhľadom
na možnú prítomnosť choroboplodných zárodkov sa s ním zaobchádza ako s potencionálne
infekčným, a preto s ním môžu nakladať iba osoby na to oprávnené.
Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok a uznesenie súdu
prvého stupňa a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vo veci
správne rozhodol, s jeho závermi sa odvolací súd plne stotožňuje a poukazuje na nich.
Z odvolania žalobkyne vyplýva, že táto namieta aj nesprávny záver prvostupňového súdu
o tom, čoho sa v konaní domáhala.
K uvedenej námietke žalobkyne odvolací súd konštatuje, že zo žalobného návrhu
a ani z vyjadrení žalobkyne, ktoré v priebehu konania pred prvostupňovým súdom
prezentovala nevyplýva, že by žiadala biologický materiál len prevziať za účelom vykonania
testov DNA. Uvedené tvrdenie protirečí vyjadreniam v samotnom odvolaní, kde na iných
miestach v odvolaní žalobkyňa uvádza, že dôkazy, ktoré boli predložené okresnému súdu
považovala za dostatočné k tomu, aby súd konal v predmetnej veci spravodlivo a aby vydal
na základe predložených dôkazov rozsudok o tom, že buď odporca vydá biologický materiál
uchovaný z pitvy tela nebohej za účelom vykonania testov DNA, alebo uznesenie o tom, že
pitva tela nebohej odporcom nebola vykonaná. Odvolací súd k tomuto zároveň uvádza, že
z formulácie len prevziať nie je jasné, akým spôsobom by sa uvedený úkon líšil od vydania -
odovzdania predmetu tomu, kto ho má prevziať...
Pokiaľ žalobkyňa namietala, že v rozsudku absentuje správna a úplná formulácia jej
požiadaviek, odvolací súd konštatuje, že záver prvostupňového súdu je správny, lebo bez
ohľadu na to, akým spôsobom by podľa návrhu žalobkyne malo dôjsť k odovzdaniu
(prevzatiu) biologického materiálu (hoci aj protokolárne) a bez ohľadu na to, za akým
účelom sa tak malo stať, žalobkyňa zotrvala na požiadavke vydať jej dotknutý materiál, čo
vyplýva aj z petitu jej žaloby...
Preto odvolací súd námietku žalobkyne, že prvostupňový súd nesprávne a neúplné
formuloval jej žiadosť a nesprávne interpretoval jej požiadavku, považuje za nedôvodnú
a konštatuje, že prvostupňový súd sa náležité vysporiadal s charakterom žaloby o vydanie
veci. V tomto smere správne ustálil, že ide o reivindikačnú vlastnícku žalobu, ktorá je
osobitným prostriedkom ochrany vlastníckeho práva, a ktorej hmotnoprávne predpoklady
sú upravené v ustanovení § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Správny ustálil
prvostupňový súd, že hmotnoprávnym základom reivindikačnej žaloby je skutočnosť, že
určitá vec sa nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka tejto veci, pričom táto
osoba zadržiava vec bez právneho dôvodu.
Z hľadiska samotnej povahy toho, čo žalobkyňa žiadala vydať, prvostupňový súd
náležite, jasne a logicky vysvetlil dôvody, pre ktoré nemôže byť (a nie je) biologický
materiál, odobratý z tela človeka, pre jeho povahu samú, predmetom občianskoprávnych
vzťahov a nemôže byť predmetom vlastníctva a voľnej dispozície s ním. V tejto súvislosti tiež
správne konštatoval, že aj spôsob dispozície s takýmto materiálom je striktne upravený
zákonom, s ktorým, vzhľadom na jeho možné negatívne vlastnosti, môžu nakladať iba osoby
na to oprávnené.
Prvým a základným predpokladom podania žaloby o vydanie veci (reivindikačnej) je
existencia žalobcovho vlastníckeho práva k veci. Dôkazné bremeno preukázania
vlastníckeho práva pritom zaťažuje žalobcu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by mala
k dotknutým materiálom dispozičné oprávnenie a zároveň nepreukázala, že oprávnený to,
čoho vydania sa domáhala, zdržiaval bez právneho dôvodu. Ak žalobkyňa v odvolaní len
prisvedčila tomu, že odporca nezadržiava biologický materiál bez právneho dôvodu a práve
naopak, má uchovaný biologický materiál z pitvy tela nebohej práve pre prípad vzniku
takejto situácie, nie je v takejto situácii možné nájsť kauzu žaloby o vydanie veci (aj keby
išlo o vec spôsobilú byť predmetom občianskoprávneho vzťahu). Preto odvolací súd
napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.“
13. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku sa krajský súd zaoberal zmenou návrhu
a nepripustenie jej zmeny zdôvodnil ustanovením § 95 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho
poriadku a tým, že návrh na zmenu návrhu podala sťažovateľka až v odvolacom konaní
a výsledky doterajšieho konania nepostačujú na konanie o zmenenom návrhu. Zaoberal sa aj
odvolaním sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 21. októbra 2010, ktorým doplnil
výrok uznesenia z 22. júna 2010 tak, že v prevyšujúcej časti návrh na nariadenie
predbežného opatrenia zamietol. Vo vzťahu k rozhodovaniu krajského súdu ako
odvolacieho súdu vo veci predbežného opatrenia však zo sťažnosti nevyplýva, že by týmto
malo dôjsť k zásahu do práv sťažovateľky, a preto sa týmto rozhodovaním krajského súdu
ústavný súd bližšie nezaoberal.
14. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov preto posúdil len to, či rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný,
t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva
všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem
(m. m. I. ÚS 23/2010).
15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok
okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd (aj s odkazom
na dôvody rozsudky okresného súdu) sťažovateľke podrobnú a ústavne akceptovateľnú
odpoveď na to, (i) prečo biologický materiál nemôže byť predmetom vlastníctva
a dispozície s ním, prečo (ii) nie je oprávnená požadovať jeho vydanie od žalovaného a (iii)
prečo nie je rozdiel medzi jej požiadavkou na vydanie, resp. prevzatie tohto biologického
materiálu. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského
súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len
v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sa
sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným
(m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,
a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o možný zásah
do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd uzatvára, že
rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej
svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie
(skutkové a právne) rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je
arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-
právny rozmer. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným
rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
16. Pokiaľ ide o možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), resp. v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1
dohovoru), na čo sťažovateľka poukazuje vo vzťahu k postupu okresného súdu, ako aj
vo vzťahu k postupu krajského súdu, ústavný súd k tomu uvádza, že podľa jeho
stabilizovanej a konštantnej judikatúry ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,
nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(napr. II. ÚS 55/02, I. ÚS 226/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského
súdu z 29. novembra 2011, ktorý bol sťažovateľke podľa jej tvrdenia doručený 11. januára
2012, bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bola jej žaloba zamietnutá. Sťažnosť
sťažovateľky bola podaná na poštovú prepravu 9. marca 2012 a ústavnému súdu doručená
12. marca 2012. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu práv
sťažovateľky, bolo v čase uplatnenia ochrany jej práv prostredníctvom sťažnosti podanej
ústavnému súdu skončené. Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd a ani krajský
súd vo veci sťažovateľky nekonali, nemohli ani porušovať jej základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote. Preto neostalo
ústavnému súdu iné, ako odmietnuť sťažnosť v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.
17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a primerané finančné
zadosťučinenie), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Pokiaľ ide
o tú časť petitu sťažnosti, kde sťažovateľka žiada ústavný súd, aby označil pitvu tela jej
nebohej matky, ako aj pitevný protokol za neplatné, na takéto rozhodnutie ústavný súd
nemá právomoc zverenú mu ústavou (čl. 127) a zákonom o ústavnom súde (§ 56 zákona
o ústavnom súde). Inak povedané, spôsobom požadovaným sťažovateľkou by ústavný súd
nemohol rozhodnúť ani v prípade, ak by zistil, že sťažnosť je dôvodná a jej základné práva
alebo slobody postupom či rozhodnutím všeobecných súdov porušené boli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. mája 2012