Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 204/2012
PDF · 298.18 KB
No categories available
I. ÚS 204/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. R., K., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú právnu
ochranu zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 3926/2010 a jeho rozhodnutím zo 17. októbra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012
doručená sťažnosť R. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručených v čl. 46. ods. 1 a čl. 48 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj
základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice-
okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 3926/2010 a jeho
rozhodnutím zo 17. októbra 2011 (právoplatným 8. novembra 2011).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 12 Er 3926/2010 o nútené vymoženie istiny v sume 3 983,27 € s prísl.
boli sťažovateľke v procesnom postavení povinnej súdnou exekútorkou „... v jednej
obálke...“ doručené dve upovedomenia o začatí exekúcie, a to jednak „Upovedomenie
o začatí exekúcie“ z 3. februára 2011, ktorým súdna exekútorka sťažovateľke oznámila, že
exekúciu vykoná „... prikázaním pohľadávky z účtu v banke; zrážkami zo mzdy a iných
príjmov...“, s poučením, že sťažovateľka môže podať námietky proti exekúcii, ako aj proti
trovám exekúcie, a tiež jej bolo doručené aj „Upovedomenie o začatí exekúcie a o spôsobe
vykonania exekúcie predajom nehnuteľností“ rovnako z 3. februára 2011 s poučením, že
„Proti spôsobu vykonania exekúcie nie je možné vzniesť námietky.“.
Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala okresnému súdu
22. februára 2011 návrh na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľností a súčasne súdnej
exekútorke doručeným podaním z 21. februára 2011 podala námietky proti
exekúcii. Okresný súd obidve označené podania sťažovateľky vybavil uznesením
sp. zn. 12 Er 3926/2010 zo 17. októbra 2011, ktorým „... návrh povinnej na zastavenie
exekúcie zamieta“.
Označené uznesenie okresného súdu považuje sťažovateľka za nezákonné
a arbitrárne, a to z dôvodu, že okresný súd sa náležite nevysporiadal s jej námietkami.
Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla, že okresný súd sa v napádanom
uznesení nevysporiadal v prvom rade s jej argumentáciou, podľa ktorej bola v upovedomení
o začatí exekúcie nesprávne poučená o neprípustnosti námietok proti exekúcii predajom
nehnuteľností; tieto námietky sú podľa sťažovateľky pri tomto osobitnom spôsobe
vykonania exekúcie prípustné, odvolávajúc sa na ustanovenie § 137 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) v znení účinnom v rozhodnom čase. Okrem tohto sťažovateľka poukázala na to,
že okresný súd podľa nej nezohľadnil ani jej námietku, že súdnou exekútorkou zvolený
spôsob vykonania exekúcie predajom nehnuteľností nie je v danom prípade primeraný,
resp. zodpovedajúci výške v exekučnom konaní vymáhanej pohľadávke, čo v konečnom
dôsledku podľa sťažovateľky znamená, že ujma hroziaca jej v dôsledku exekúcie,
spočívajúca v strate bývania pre celú jej rodinu je neprimeraná výške vymáhaného nároku.
Napokon sťažovateľka považuje napádané uznesenie okresného súdu za nezákonné aj
z dôvodu ňou tvrdeného rozporu s § 137 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže upovedomenie
o začatí exekúcie predajom nehnuteľností nebolo doručované aj sťažovateľkinej matke,
v prospech ktorej je k exekuovaným nehnuteľnostiam, resp. k jednej z nich (rodinnému
domu, pozn.) zriadené „... vecné právo vo forme doživotného práva užívania....“.
Napokon sťažovateľka namieta arbitrárnosť napádaného uznesenia okresného súdu aj
z dôvodu, že okresný súd o jej návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj o námietkach proti
exekúcii rozhodol iba jedným spoločným uznesením.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Poznamenávam ďalej, že jednak som podala návrh na zastavenie exekúcie súdu
podľa § 58 Exekučného poriadku a jednak aj námietky proti exekúcii súdnemu exekútorovi
podľa § 50 Exekučného poriadku a to napriek nesprávnemu poučeniu, ale súd o týchto
námietkach nerozhodol a posúdil moje námietky ako návrh na zastavenie exekúcie a bez
spojenia vec vybavil v jednom konaní jedným uznesením.
Ako to vyplýva z ust. § 134 ods. 1, § 135 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku
exekúcia predajom nehnuteľnosti predpokladá vydanie osobitného upovedomenia o začatí
exekúcie predajom nehnuteľností s označením nehnuteľnosti, ktorej sa táto exekúcia týka.
Toto upovedomenie musí byť doručené osobám uvedeným v § 135 ods. 2. Po uplynutí lehoty
na vznesenie námietok proti exekúcii sa vydá príkaz na vykonanie exekúcie predajom
nehnuteľností, ktorý príkaz musí byť doručený osobám uvedeným v § 137 ods. 2.
Povinnému, osobám, ktoré majú k nehnuteľnosti predkupné alebo iné vecné právo,
a katastrálnemu úradu sa doručí do vlastných rúk. Teda je jednoznačné, že vzhľadom
na charakter spôsobu exekúcie námietky musia byť pripustené proti tejto exekúcii.
Predmetné upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností obsahovalo
nesprávne poučenie a doručené nebolo ani osobe, ktorá má k nehnuteľnosti vecné právo
vo forme doživotného práva užívania. Naviac, v čase vydania upovedomenia nebolo
exekútorovi udelené povolenie na vykonanie exekúcie predajom označených nehnuteľnosti.
... Ako to vyplýva zo sťažnosti nenamietam to, že všeobecný súd sa nestotožnil
s mojim názorom a nerozhodol podľa mojich predstáv, ale to, že rozhodnutie všeobecného
súdu nie je v súlade s objektívnym právom a napadnutým rozhodnutím mi neposkytol
dostatočnú právnu ochranu ako účastníkovi exekučného konania a tým ohrozil aj moje
vlastnícke práva.
Spôsob a postup súdu, vrátane exekútora, ktorým došlo k začatiu exekúcie, najmä
exekúcie predajom domovej nehnuteľností na uspokojenie záväzku vo výške cca 4.000,- €,
pri existencii aj inej nehnuteľnosti, predajom ktorého by neboli ohrozené práva účastníka
a iných osôb nebolo v súlade so zákonom. Nezákonným rozhodnutím všeobecného súdu
došlo zároveň aj k ohrozeniu môjho vlastníckeho práva ako aj práva tretej osoby s vecným
právom doživotného užívania nehnuteľnosti.
Som toho názoru, že skutkové a právne závery všeobecného súdu čiastočne sú
svojvoľné a neudržateľné, ktorý popiera zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Keďže všeobecný súd sa nevysporiadal so všetkými mojimi námietkami a niektoré aj
obišiel, porušil aj moje základné právo na súdnu ochranu spočívajúce v práve na zákonu
zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
12Er/3926/2010 - 35, EX 5026/2010 a jeho uznesením zo dňa 17. októbra 2011... základné
právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a jej vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd p o r u š e n é b o l o .
Uznesenie 12 Er/3926/20l0 - 35, EX 5026/2010 zo dňa 17. októbra 2011 ústavný súd
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice - okolie je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na Ústavnom súde SR na účet jeho právneho zástupcu do 1 mesiaca
od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základných práv na súdnu
ochranu zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1
a 4 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 Er 3926/2010 a jeho rozhodnutím zo 17. októbra 2011. K porušeniu
označených základných práv malo podľa sťažovateľky dôjsť jednak v dôsledku arbitrárnych
záverov okresného súdu, ktorý sa v napádanom uznesení nevysporiadal s jej argumentmi
týkajúcimi sa prípustnosti námietok proti exekúcii predajom nehnuteľností, vhodnosti,
resp. primeranosti zvoleného spôsobu vykonania exekúcie k vymáhanému nároku, ako aj
zákonnosti exekúcie predajom nehnuteľnosti, ku ktorej je zriadené právo tretej osoby,
a jednak k ich porušeniu malo dôjsť aj tým, že okresný súd napádaným uznesením rozhodol
súčasne aj o návrhu na zastavenie exekúcie a aj o námietkach proti exekúcii.
Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) bolo
odvolanie prípustné iba proti pozitívnemu rozhodnutiu exekučného (okresného) súdu
o zastavení exekučného konania, t. j. proti takému, ktorým bolo exekučné konanie zastavené
podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) Exekučného poriadku. Keďže v danom prípade proti
napádanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 12 Er 3926/2010 zo 17. októbra 2011 nie je
odvolanie prípustné, pretože ním bol návrh na zastavenie exekučného konania zamietnutý,
nastúpila právomoc ústavného súdu na jeho preskúmanie, pretože sťažovateľka už nemala
voči označenému rozhodnutiu okresného súdu k dispozícii žiadny iný opravný prostriedok.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom
rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Súd po preskúmaní návrhu povinnej, vyjadrení oprávneného, súdnej exekútorky
a exekučného spisu EX 5026/2010 zistil, že povinná sa v osvedčení o dedičstve č. k. D
88/99, Dnot 69/99 zo dňa 9.5.2000 zaviazala vyplatiť dedičovi V. S. sumu 120 000.-
Sk/3983,27 eur v lehote 3 rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti osvedčenia. Podľa
vyznačenej doložky právoplatnosti uvedené osvedčenie nadobudlo právoplatnosť dňa
25.5.2000. V uvedenej lehote povinná pohľadávku oprávneného neuhradila, preto dňa
24.11.2010 doručil súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie. Súdna exekútorka
na základe súdom udeleného poverenia dňa 3.2.2011 vydala upovedomenie o začatí
exekúcie s určením spôsobu vykonania prikázaním pohľadávky z účtu v banke a zrážkami
zo mzdy a iných príjmov, v ktorom poučila povinnú o možnosti vznesenia námietok proti
exekúcii. Zároveň taktiež dňa 3.2.2011 vydala upovedomenie o začatí exekúcie a o spôsobe
vykonania exekúcie predajom nehnuteľností uvedených na LV č. 32 a LV č. 1438, k. ú. N. O.
s poučením, že proti spôsobu vykonania exekúcie nie je možné vzniesť námietky. Súdna
exekútorka taktiež dňa 3.2.2011 vydala príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky
z účtu v banke. Exekútorka zisťovala prostredníctvom sociálnej poisťovne platiteľa mzdy
povinnej, prostredníctvom OR PZ Košice - okolie, či povinná vlastní motorové vozidlá.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že povinnej nebolo odňaté právo podať
námietky, pretože o možnosti ich podania bola poučená v upovedomení o začatí exekúcie
EX 5026/2010-3. Exekútorka správne uviedla, že ide o námietky proti exekúcii, a nie
o námietky proti upovedomeniam. Exekučný poriadok podľa § 50 ods. l umožňuje
povinnému podať námietky proti exekúcii, pričom skutočnosť doručenia upovedomenia
o začatí exekúcie používa len ako určenie začiatku plynutia zákonnej lehoty na podanie
námietok. Exekučný poriadok nepriznáva povinnému právo podať námietky v lehote 14 dní
po každom doručení upovedomenia, resp. proti exekútorom zvolenému spôsobu vykonania
exekúcie. Úlohou exekútora je vykonať exekúciu čo najrýchlejšie a najhospodárnejšie.
S poukazom na to, že povinná nemá žiaden exekvovateľný príjem, motorové vozidlo
a jediným zisteným majetkom povinnej sú nehnuteľnosti, exekútorkou zvolený spôsob
považuje súd za vhodný na dosiahnutie účelu exekúcie. Povinná sa dovoláva neprípustnosti
exekúcie predajom nehnuteľností aj s poukazom na výšku pohľadávky, k tomuto súd uvádza,
že rozsah vymáhanej sumy je daný nielen istinou 120 000, - Sk / 3 983,27 eur, ale aj trovami
právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní 185,04 eur, trovami exekúcie
predbežne určenými v upovedomení o začatí exekúcie na 1081,80 eur a predaj
nehnuteľností sa doposiaľ javí ako jediný spôsob exekúcie, ktorý by viedol k úspešnému
ukončeniu exekúcie. Z týchto dôvodov nepovažuje súd exekúciu predajom nehnuteľností
za neprípustnú.
Súd poukazuje tiež na správanie sa povinnej, ktorá hoci mala pohľadávku zaplatiť
oprávnenému do 26.5.2003, neurobila tak ani v nasledujúcich takmer siedmych rokoch ani
čiastočne, napriek výzvam oprávneného. Povinná síce ponúkala oprávnenému riešenia
(prevod ornej pôdy povinnej do vlastníctva oprávneného), ktoré on neakceptoval a ani ich
nebol povinný akceptovať. Vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania
nehnuteľnosti treťou osobou – H. S. viazne len na jednej z nehnuteľností, a to na dome
sp. č. 161, a táto skutočnosť nie je zákonnou prekážkou dražby tejto nehnuteľnosti, pretože
toto právo zostáva zachované. Nakoľko exekučný titul je opatrený doložkou právoplatnosti
25.5.2000 a osvedčením o dedičstve bola určená trojročná lehota na plnenie počnúc
právoplatnosťou, súd nemal pochybnosti o dni vykonateľnosti exekučného titulu, a keďže
deň 25.5.2003 pripadol na nedeľu, preto je posledným dňom lehoty na plnenie nasledujúci
pracovný deň 26.5.2003.
Súd dospel k záveru, že exekúcia proti povinnej začala oprávnene, nezistil žiaden
dôvod, pre ktorý by mala byť zastavená a taktiež postup súdnej exekútorky považuje
za zákonný a správny, preto návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol, okrem časti
trov právneho zastúpenia, ktoré boli v návrhu na vykonanie exekúcie chybne vyčíslené.“
Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že v otázke prípustnosti námietok proti exekúcii
bolo pre okresný súd základnou východiskovou premisou znenie ustanovenia § 50 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa relevantnej časti ktorého „povinný môže vzniesť u exekútora
povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
námietky proti exekúcii...“, pričom doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie je iba
skutočnosťou, z ktorej sa povinný má možnosť prvýkrát dozvedieť o začatí exekučného
konania, a teda doručenie tohto upovedomenia je právne relevantnou skutočnosťou iba pre
počítanie začiatku plynutia lehoty na podanie námietok proti exekúcii ako takej, a nie proti
upovedomeniu, ktorým bolo začatie exekúcie povinnému dané iba na vedomie, keďže
exekučné konanie sa začína už dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh
na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku).
Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase)
povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu
nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho
vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí,
ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej
v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody
sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46),
o námietkach netreba rozhodnúť.
Námietky v zmysle predpokladanom Exekučným poriadkom sú procesnou obranou
slúžiacou povinnému proti neprípustnej exekúcii, a teda ich uplatnením povinný sleduje
zastavenie alebo upustenie od vykonania neprípustnej exekúcie, pričom táto neprípustnosť
môže nastať iba z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone (Exekučnom poriadku) a ich
spoločným znakom je, že tieto dôvody nastali až po vzniku exekučného titulu [napr. došlo
k zániku exekučným titulom priznaného nároku napr. z dôvodu (v prípade peňažného
plnenia) jeho zaplatenia alebo povolenia splátok alebo odpustenia dlhu a pod., pozn.]. Inými
slovami, námietky proti exekúcii môže povinný odôvodniť iba zákonnými dôvodmi, ktoré
sa viažu k exekučným titulom priznanému nároku a nastali až po vzniku tohto exekučného
titulu.
Aj z uvedenej zákonnej konštrukcie alebo obsahovej formulácie taxatívnych
dôvodov, resp. okolností, ktorými možno odôvodniť námietky povinného, ako aj z účelu ich
uplatnenia, ktorým je docieliť zastavenie exekúcie ako takej, a nie zastavenie iba určitého
spôsobu jej vykonania (ako sa mylne domnieva sťažovateľka, pozn.), možno vyvodiť záver,
že námietky môže povinný podať proti exekúcii, a nie proti upovedomeniu o spôsobe jej
vykonania, tak ako to v napádanom uznesení ustálil aj okresný súd a ako to napokon
explicitne vyplýva aj z citovaného ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku.
V danom prípade súdna exekútorka vydala 3. februára 2011 v súlade s § 47 ods. 1
písm. a) a § 48 Exekučného poriadku síce dve upovedomenia, avšak o začatí tej istej
exekúcie (podkladom je ten istý exekučný titul, pozn.), využijúc tak oprávnenie priznané jej
v § 64 a § 65 Exekučného poriadku pri súčasnom dodržaní zákonnej požiadavky vyjadrenej
v § 135 exekučného poriadku.
Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom
čase) exekútor poverený vykonaním exekúcie upovedomí povinného i oprávneného o začatí
exekúcie, prípadne o spôsobe jej vykonania ... .
Podľa § 48 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase)
upovedomenie o začatí exekúcie musí obsahovať označenie
a) exekútora, ktorý ho vydal,
b) exekučného titulu a orgánu, ktorý ho vydal,
c) oprávneného a povinného,
d) vymáhaného nároku,
e) poučenie o námietkach proti exekúcii a trovám exekúcie a o lehote na ich
vznesenie.
Podľa § 64 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) spôsob
vykonania exekúcie určí exekútor... .
Podľa § 65 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) exekútor
môže vykonať exekúciu v jednom exekučnom konaní aj niekoľkými spôsobmi.
Podľa § 135 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) exekútor
poverený vykonaním exekúcie
a) upovedomí oprávneného i povinného o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti
a označí nehnuteľnosť, ktorej sa exekúcia týka,
b) oprávneného požiada o udelenie súhlasu podľa § 134 ods. 1,
c) zakáže povinnému, aby nehnuteľnosť previedol na niekoho iného alebo aby ju
zaťažil,
d) uloží povinnému, aby do troch dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
oznámil exekútorovi, či a kto má k nehnuteľnosti predkupné právo s poučením, že pri
neoznámení zodpovedá za škodu tým spôsobenú.
Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku nepochybne vyplýva, že povinnosťou
súdneho exekútora je povinnému zaslať upovedomenie o začatí exekúcie, ktorého
obligatórnou náležitosťou však vo všeobecnosti nie je aj oznámenie o spôsobe jej
vykonania, okrem prípadu, keď sa súdny exekútor rozhodne vykonať exekúciu predajom
nehnuteľností, pretože v tomto prípade Exekučný poriadok vyslovene vyžaduje, aby
upovedomenie o začatí exekúcie obligatórne obsahovalo aj oznámenie o tomto spôsobe jej
vykonania.
Keďže v danom prípade sa súdna exekútorka rozhodla pri exekúcii skombinovať
viaceré spôsoby jej vykonania, pričom jedným zo spôsobov bol aj predaj nehnuteľnosti
(v tomto prípade má mať upovedomenie o začatí exekúcie vykonávanej týmto spôsobom
osobitné prísnejšie náležitosti, pozn.), vydala v jeden deň dve upovedomenia o začatí
exekúcie, a to jednak všeobecné upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom navyše uviedla
(hoci tak nebola povinná urobiť, pozn.) aj spôsob vykonania exekúcie prikázaním
pohľadávky z účtu v banke a zrážkami zo mzdy a iných príjmov, a jednak vydala aj
upovedomenie o začatí tej istej exekúcie predajom nehnuteľností, pričom obidve
upovedomenia boli sťažovateľke, tak ako to aj sama uvádza, „... doručené v jednej
obálke...“. Z uvedeného teda vyplýva, že iba z dôvodu rôznych zákonom vyžadovaných
náležitosti na to-ktoré upovedomenie z hľadiska zvoleného spôsobu vykonania exekúcie
boli síce technicky vydané dve upovedomenia, avšak o začatí tej istej exekúcie. Preto je
podľa názoru ústavného súdu možné stotožniť sa so závermi okresného súdu o správnosti
uvedeného postupu súdnej exekútorky, ktorá iba raz, a to vo všeobecnom upovedomení
o začatí exekúcie poučila sťažovateľku o práve podať proti exekúcii námietky, takže právo
na ich podanie sťažovateľke nebolo odňaté.
V súvislosti s dedukciou sťažovateľky, ktorá so zákonnou požiadavkou špeciálnych
prísnejších náležitostí kladených na upovedomenie o začatí exekúcie predajom
nehnuteľností spája, resp. z nej odvodzuje aj právo na podanie námietok proti tomuto
spôsobu vykonania exekúcie, ústavný súd podotýka, že zo žiadneho ustanovenia
Exekučného poriadku nevyplýva právo pre povinného podať námietky aj proti spôsobu
vykonania exekúcie a skutočnosť, že na rozdiel od všeobecnej úpravy upovedomenia
o začatí exekúcie v upovedomení o začatí exekúcie predajom nehnuteľností zákon vyžaduje
uviesť aj spôsob jej vykonania, ktorý inak treba uviesť až v exekučnom príkaze, je
dôsledkom toho, že s takýmto spôsobom exekúcie musí oprávnený súhlasiť. Súhlas
povinného s takýmto spôsobom vykonania exekúcie sa nevyžaduje, keďže povinný, ktorý
dobrovoľne neplnil na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, sám
týmto svojím postojom, resp. prístupom podnietil začatie exekučného konania so všetkými
jeho dôsledkami.
Okrem uvedeného ústavný súd navyše tiež konštatuje, že napádané závery okresného
súdu obstoja nielen v interakcii s námietkou sťažovateľky, že o práve podať námietky proti
exekúcii nebola (vôbec) poučená aj v upovedomení o začatí exekúcie predajom
nehnuteľností, ale aj v interakcii s jej námietkou, že v tomto prípade bola poučená (ale)
nesprávne, pretože v obidvoch prípadoch aplikujúc § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého „na... exekučné konanie podľa osobitného predpisu (rozumej
Exekučný poriadok, pozn.) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento
osobitný predpis neustanovuje inak...“, v spojení s § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, sa námietky proti exekúcii podané do troch mesiacov od doručenia upovedomenia
považujú za včas a riadne podané aj vtedy, ak sa povinný spravoval nesprávnym poučením
súdu o lehote na ich podanie alebo ak upovedomenie vôbec neobsahovalo poučenie o lehote
na ich podanie, alebo ak obsahovalo nesprávne poučenie o tom, že námietky nie sú
prípustné.
V danom prípade, keď teda sťažovateľka (zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom, pozn.) bola presvedčená o nesprávnosti postupu súdnej exekútorky, ktorá ju
o prípustnosti námietok proti exekúcii nepoučila aj v upovedomení o začatí exekúcie
predajom nehnuteľností, mala možnosť (s poukazom na uvedené) námietky proti exekúcii
podať do troch mesiacov od doručenia jej predmetného upovedomenia, pričom následne by
bolo úlohou exekučného (okresného) súdu sa s týmito jej námietkami aj meritórne
vysporiadať. Sťažovateľka však relevantné a zákonným spôsobom, resp. zákonnými
okolnosťami odôvodnené (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku) námietky proti exekúcii
nepodala.
Vzhľadom na uvedené konštatovania sa námietky sťažovateľky týkajúce sa jednak
absencie poučenia o prípustnosti námietok proti exekúcii v upovedomení o začatí exekúcie
predajom nehnuteľností a jednak ňou tvrdenej nesprávnosti poučenia o neprípustnosti
námietok aj proti „spôsobu“ vykonania exekúcie predajom nehnuteľností javia ako
neopodstatnené a nedôvodné.
V súvislosti s ďalšími námietkami sťažovateľky, podľa ktorých v uznesení
sp. zn. 12 Er 3926/2010 zo 17. októbra 2011, ktorým bolo rozhodnuté o jej návrhu
na zastavenie Exekučného konania, sa okresný súd nevysporiadal ani s otázkou súdnou
exekútorkou zvoleným spôsobom vykonania exekúcie s ohľadom na jeho primeranosť
k hodnote vymáhaného nároku a ani s otázkou prípustnosti exekúcie z hľadiska práva tretej
osoby zriadeného k exekuovanej nehnuteľnosti, ústavný súd podotýka, že ani v tejto časti
nemožno odôvodneniu napádaného uznesenia okresného súdu vytýkať jednostrannosť,
neodôvodnenosť či svojvoľnosť.
Sťažovateľka sa domáhala zastavenia exekučného konania na základe § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na skutočnosť, že tak ako to konštatoval aj okresný súd, sťažovateľka
nedisponuje iným majetkom okrem nehnuteľností, ktoré by mohli podliehať exekúcii,
nemožno považovať exekúciu predajom týchto nehnuteľností za neprípustnú, keďže
predmetné nehnuteľnosti sú vo vlastníctve sťažovateľky a ani právo tretej osoby zriadené
k jednej z týchto nehnuteľností nie je v zmysle Exekučného poriadku dôvodom, pre ktorý
by exekúciu nebolo možné vykonať, resp. pre ktoré by bola neprípustná. Argument
sťažovateľky o strate bývania v dôsledku exekuovania predmetných nehnuteľností nemožno
v štádiu exekučného konania, ktorého začatie sťažovateľka svojím správaním sama
podnietila, považovať za relevantný z hľadiska hodnotenia prípustnosti exekúcie.
Nadväzne na uvedené, v súvislosti s otázkou primeranosti hodnoty exekuovaných
nehnuteľností a vymáhaného nároku ústavný súd nad rámec podotýka, že tak, ako to
vyplýva z ustanovení § 134 a nasl. Exekučného poriadku, pred predajom exekuovaných
nehnuteľností je súdna exekútorka povinná zabezpečiť znalecký posudok na určenie ich
hodnoty a až na základe takéhoto ocenenia posúdi, v akom rozsahu bude nevyhnutný predaj
nehnuteľností vo vlastníctve povinnej sťažovateľky na uspokojenie nielen vymáhaného
nároku (istiny) a jeho príslušenstva, ale aj trov exekučného konania.
Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že okresný súd napádaným
uznesením rozhodol nielen o jej návrhu na zastavenie exekučného konania, ale aj o ňou
uplatnených námietkach proti exekúcii, pričom podľa jej názoru o námietkach proti
exekúcii mal okresný súd rozhodnúť samostatným uznesením, ústavný súd konštatuje, že
ani v tejto časti napádané uznesenie okresného súdu nevykazuje známky arbitrárnosti.
V súvislosti s uvedeným okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Súdna exekútorka súdu dňa 4.3.2011 doručila podanie povinnej označené ako
námietky proti exekúcii - návrh na zastavenie exekúcie, ktorého obsah je totožný ako
v návrhu na zastavenie exekúcie doručenom súdu dňa 22.2.2011, preto súd toto podanie
podľa obsahu posúdil ako návrh na zastavenie exekúcie. V uvedenom návrhu povinná
navyše doplnila len, že bez toho, aby jej bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie
prikázaním pohľadávky z účtu v banke jej banka na príkaz exekútora blokuje účet v T.
banke, a.s.“
Podľa § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku každý úkon posudzuje súd podľa
jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že aj keď sťažovateľka svoje podanie
doručené súdnou exekútorkou okresnému súdu 4. marca 2011 označila ako „námietky proti
exekúcii“, z hľadiska jeho obsahovej argumentácie nebolo odôvodnené okolnosťami
predpokladanými v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, teda v skutočnosti nešlo o námietky
proti exekúcii a okresný súd aplikujúc ustanovenie § 251 ods. 4 v spojení s § 41 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku postupoval podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom, keď toto podanie sťažovateľky posúdil podľa jeho obsahu
a z dôvodu identickosti jeho odôvodnenia s odôvodnením v návrhu na zastavenie
exekučného konania, tieto vyhodnotil spoločne ako návrh na zastavenie exekučného
konania a rozhodol o nich jedným uznesením.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu
v napadanom uznesení sp. zn. 12 Er 3926/2010 zo 17. októbra 2011 v žiadnom prípade
nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Z namietaného uznesenia totiž
nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v danom prípade Exekučného
poriadku), ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavene neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v časti
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, k porušeniu
ktorých malo dôjsť (prihliadnuc na argumentáciu sťažovateľky) v spojitosti s porušením
práv na spravodlivý proces. Keďže ústavný súd nezistil porušenie práv sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie nemohlo v ich spojitosti dôjsť ani k porušeniu práv
na ochranu a pokojné užívanie vlastníctva.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na zákonného
sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie veci
v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k dôkazom, ústavný súd podotýka, že sťažovateľka,
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere svoju sťažnosť neodôvodnila
v zmysle požiadavky § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Napokon ústavný súd podotýka, že v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie
základných práv tým, že upovedomenie o začatí exekúcie nebolo doručené jej matke,
ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou,
pretože v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd koná o sťažnostiach fyzických
osôb a právnických osôb, ktoré namietajú porušenie svojich práv, a nie práv iných osôb.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. mája 2012