Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 204/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. R., K., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu a inú právnu

ochranu zaručených v a a 2 a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v a 4

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím zo 17. októbra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012

doručená sťažnosť R. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručených v čl. 46. ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a 2 (ďalej len „“) a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

základného práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v a 4

a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice-

okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím zo 17. októbra 2011 (právoplatným 8. novembra 2011).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. o nútené vymoženie istiny v sume 3 983,27 € s prísl.

boli sťažovateľke v procesnom postavení povinnej súdnou exekútorkou „... v jednej

obálke...“ doručené dve upovedomenia o začatí exekúcie, a to jednak „Upovedomenie

o začatí exekúcie“ z 3. februára 2011, ktorým súdna exekútorka sťažovateľke oznámila, že

exekúciu vykoná „... prikázaním pohľadávky z účtu v banke; zrážkami zo mzdy a iných

príjmov...“, s poučením, že sťažovateľka môže podať námietky proti exekúcii, ako aj proti

trovám exekúcie, a tiež jej bolo doručené aj „Upovedomenie o začatí exekúcie a o spôsobe

vykonania exekúcie predajom nehnuteľností“ rovnako z 3. februára 2011 s poučením, že

„Proti spôsobu vykonania exekúcie nie je možné vzniesť námietky.“.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala okresnému súdu

22. februára 2011 návrh na zastavenie exekúcie predajom nehnuteľností a súčasne súdnej

exekútorke doručeným podaním z 21. februára 2011 podala námietky proti

exekúcii. Okresný súd obidve označené podania sťažovateľky vybavil uznesením

sp. zn. zo 17. októbra 2011, ktorým „... návrh povinnej na zastavenie

exekúcie zamieta“.

Označené uznesenie okresného súdu považuje sťažovateľka za nezákonné

a arbitrárne, a to z dôvodu, že okresný súd sa náležite nevysporiadal s jej námietkami.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla, že okresný súd sa v napádanom

uznesení nevysporiadal v prvom rade s jej argumentáciou, podľa ktorej bola v upovedomení

o začatí exekúcie nesprávne poučená o neprípustnosti námietok proti exekúcii predajom

nehnuteľností; tieto námietky sú podľa sťažovateľky pri tomto osobitnom spôsobe

vykonania exekúcie prípustné, odvolávajúc sa na ustanovenie § 137 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) v znení účinnom v rozhodnom čase. Okrem tohto sťažovateľka poukázala na to,

že okresný súd podľa nej nezohľadnil ani jej námietku, že súdnou exekútorkou zvolený

spôsob vykonania exekúcie predajom nehnuteľností nie je v danom prípade primeraný,

resp. zodpovedajúci výške v exekučnom konaní vymáhanej pohľadávke, čo v konečnom

dôsledku podľa sťažovateľky znamená, že ujma hroziaca jej v dôsledku exekúcie,

spočívajúca v strate bývania pre celú jej rodinu je neprimeraná výške vymáhaného nároku.

Napokon sťažovateľka považuje napádané uznesenie okresného súdu za nezákonné aj

z dôvodu ňou tvrdeného rozporu s § 137 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže upovedomenie

o začatí exekúcie predajom nehnuteľností nebolo doručované aj sťažovateľkinej matke,

v prospech ktorej je k exekuovaným nehnuteľnostiam, resp. k jednej z nich (rodinnému

domu, pozn.) zriadené „... vecné právo vo forme doživotného práva užívania....“.

Napokon sťažovateľka namieta arbitrárnosť napádaného uznesenia okresného súdu aj

z dôvodu, že okresný súd o jej návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj o námietkach proti

exekúcii rozhodol iba jedným spoločným uznesením.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Poznamenávam ďalej, že jednak som podala návrh na zastavenie exekúcie súdu

podľa § 58 Exekučného poriadku a jednak aj námietky proti exekúcii súdnemu exekútorovi

podľa § 50 Exekučného poriadku a to napriek nesprávnemu poučeniu, ale súd o týchto

námietkach nerozhodol a posúdil moje námietky ako návrh na zastavenie exekúcie a bez

spojenia vec vybavil v jednom konaní jedným uznesením.

Ako to vyplýva z ust. § 134 ods. 1, § 135 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku

exekúcia predajom nehnuteľnosti predpokladá vydanie osobitného upovedomenia o začatí

exekúcie predajom nehnuteľností s označením nehnuteľnosti, ktorej sa táto exekúcia týka.

Toto upovedomenie musí byť doručené osobám uvedeným v § 135 ods. 2. Po uplynutí lehoty

na vznesenie námietok proti exekúcii sa vydá príkaz na vykonanie exekúcie predajom

nehnuteľností, ktorý príkaz musí byť doručený osobám uvedeným v § 137 ods. 2.

Povinnému, osobám, ktoré majú k nehnuteľnosti predkupné alebo iné vecné právo,

a katastrálnemu úradu sa doručí do vlastných rúk. Teda je jednoznačné, že vzhľadom

na charakter spôsobu exekúcie námietky musia byť pripustené proti tejto exekúcii.

Predmetné upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností obsahovalo

nesprávne poučenie a doručené nebolo ani osobe, ktorá má k nehnuteľnosti vecné právo

vo forme doživotného práva užívania. Naviac, v čase vydania upovedomenia nebolo

exekútorovi udelené povolenie na vykonanie exekúcie predajom označených nehnuteľnosti.

... Ako to vyplýva zo sťažnosti nenamietam to, že všeobecný súd sa nestotožnil

s mojim názorom a nerozhodol podľa mojich predstáv, ale to, že rozhodnutie všeobecného

súdu nie je v súlade s objektívnym právom a napadnutým rozhodnutím mi neposkytol

dostatočnú právnu ochranu ako účastníkovi exekučného konania a tým ohrozil aj moje

vlastnícke práva.

Spôsob a postup súdu, vrátane exekútora, ktorým došlo k začatiu exekúcie, najmä

exekúcie predajom domovej nehnuteľností na uspokojenie záväzku vo výške cca 4.000,- €,

pri existencii aj inej nehnuteľnosti, predajom ktorého by neboli ohrozené práva účastníka

a iných osôb nebolo v súlade so zákonom. Nezákonným rozhodnutím všeobecného súdu

došlo zároveň aj k ohrozeniu môjho vlastníckeho práva ako aj práva tretej osoby s vecným

právom doživotného užívania nehnuteľnosti.

Som toho názoru, že skutkové a právne závery všeobecného súdu čiastočne sú

svojvoľné a neudržateľné, ktorý popiera zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Keďže všeobecný súd sa nevysporiadal so všetkými mojimi námietkami a niektoré aj

obišiel, porušil aj moje základné právo na súdnu ochranu spočívajúce v práve na zákonu

zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

- 35, EX 5026/2010 a jeho uznesením zo dňa 17. októbra 2011... základné

právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48

ods. 1 a 2 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a jej vlastnícke právo podľa a 4 Slovenskej

republiky a článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd p o r u š e n é b o l o .

Uznesenie 12 Er/3926/20l0 - 35, EX 5026/2010 zo dňa 17. októbra 2011 ústavný súd

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice - okolie je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na Ústavnom súde SR na účet jeho právneho zástupcu do 1 mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základných práv na súdnu

ochranu zaručených v a a 2 a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1

a 4 a v dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozhodnutím zo 17. októbra 2011. K porušeniu

označených základných práv malo podľa sťažovateľky dôjsť jednak v dôsledku arbitrárnych

záverov okresného súdu, ktorý sa v napádanom uznesení nevysporiadal s jej argumentmi

týkajúcimi sa prípustnosti námietok proti exekúcii predajom nehnuteľností, vhodnosti,

resp. primeranosti zvoleného spôsobu vykonania exekúcie k vymáhanému nároku, ako aj

zákonnosti exekúcie predajom nehnuteľnosti, ku ktorej je zriadené právo tretej osoby,

a jednak k ich porušeniu malo dôjsť aj tým, že okresný súd napádaným uznesením rozhodol

súčasne aj o návrhu na zastavenie exekúcie a aj o námietkach proti exekúcii.

Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) bolo

odvolanie prípustné iba proti pozitívnemu rozhodnutiu exekučného (okresného) súdu

o zastavení exekučného konania, t. j. proti takému, ktorým bolo exekučné konanie zastavené

podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) Exekučného poriadku. Keďže v danom prípade proti

napádanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 17. októbra 2011 nie je

odvolanie prípustné, pretože ním bol návrh na zastavenie exekučného konania zamietnutý,

nastúpila právomoc ústavného súdu na jeho preskúmanie, pretože sťažovateľka už nemala

voči označenému rozhodnutiu okresného súdu k dispozícii žiadny iný opravný prostriedok.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom

rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Súd po preskúmaní návrhu povinnej, vyjadrení oprávneného, súdnej exekútorky

a exekučného spisu EX 5026/2010 zistil, že povinná sa v osvedčení o dedičstve č. k. D

88/99, zo dňa 9.5.2000 zaviazala vyplatiť dedičovi V. S. sumu 120 000.-

Sk/3983,27 eur v lehote 3 rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti osvedčenia. Podľa

vyznačenej doložky právoplatnosti uvedené osvedčenie nadobudlo právoplatnosť dňa

25.5.2000. V uvedenej lehote povinná pohľadávku oprávneného neuhradila, preto dňa

24.11.2010 doručil súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie. Súdna exekútorka

na základe súdom udeleného poverenia dňa 3.2.2011 vydala upovedomenie o začatí

exekúcie s určením spôsobu vykonania prikázaním pohľadávky z účtu v banke a zrážkami

zo mzdy a iných príjmov, v ktorom poučila povinnú o možnosti vznesenia námietok proti

exekúcii. Zároveň taktiež dňa 3.2.2011 vydala upovedomenie o začatí exekúcie a o spôsobe

vykonania exekúcie predajom nehnuteľností uvedených na LV č. 32 a LV č. 1438, k. ú. N. O.

s poučením, že proti spôsobu vykonania exekúcie nie je možné vzniesť námietky. Súdna

exekútorka taktiež dňa 3.2.2011 vydala príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky

z účtu v banke. Exekútorka zisťovala prostredníctvom sociálnej poisťovne platiteľa mzdy

povinnej, prostredníctvom OR PZ Košice - okolie, či povinná vlastní motorové vozidlá.

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že povinnej nebolo odňaté právo podať

námietky, pretože o možnosti ich podania bola poučená v upovedomení o začatí exekúcie

EX 5026/2010-3. Exekútorka správne uviedla, že ide o námietky proti exekúcii, a nie

o námietky proti upovedomeniam. Exekučný poriadok podľa § 50 ods. l umožňuje

povinnému podať námietky proti exekúcii, pričom skutočnosť doručenia upovedomenia

o začatí exekúcie používa len ako určenie začiatku plynutia zákonnej lehoty na podanie

námietok. Exekučný poriadok nepriznáva povinnému právo podať námietky v lehote 14 dní

po každom doručení upovedomenia, resp. proti exekútorom zvolenému spôsobu vykonania

exekúcie. Úlohou exekútora je vykonať exekúciu čo najrýchlejšie a najhospodárnejšie.

S poukazom na to, že povinná nemá žiaden exekvovateľný príjem, motorové vozidlo

a jediným zisteným majetkom povinnej sú nehnuteľnosti, exekútorkou zvolený spôsob

považuje súd za vhodný na dosiahnutie účelu exekúcie. Povinná sa dovoláva neprípustnosti

exekúcie predajom nehnuteľností aj s poukazom na výšku pohľadávky, k tomuto súd uvádza,

že rozsah vymáhanej sumy je daný nielen istinou 120 000, - Sk / 3 983,27 eur, ale aj trovami

právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní 185,04 eur, trovami exekúcie

predbežne určenými v upovedomení o začatí exekúcie na 1081,80 eur a predaj

nehnuteľností sa doposiaľ javí ako jediný spôsob exekúcie, ktorý by viedol k úspešnému

ukončeniu exekúcie. Z týchto dôvodov nepovažuje súd exekúciu predajom nehnuteľností

za neprípustnú.

Súd poukazuje tiež na správanie sa povinnej, ktorá hoci mala pohľadávku zaplatiť

oprávnenému do 26.5.2003, neurobila tak ani v nasledujúcich takmer siedmych rokoch ani

čiastočne, napriek výzvam oprávneného. Povinná síce ponúkala oprávnenému riešenia

(prevod ornej pôdy povinnej do vlastníctva oprávneného), ktoré on neakceptoval a ani ich

nebol povinný akceptovať. Vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania

nehnuteľnosti treťou osobou – H. S. viazne len na jednej z nehnuteľností, a to na dome

sp. č. 161, a táto skutočnosť nie je zákonnou prekážkou dražby tejto nehnuteľnosti, pretože

toto právo zostáva zachované. Nakoľko exekučný titul je opatrený doložkou právoplatnosti

25.5.2000 a osvedčením o dedičstve bola určená trojročná lehota na plnenie počnúc

právoplatnosťou, súd nemal pochybnosti o dni vykonateľnosti exekučného titulu, a keďže

deň 25.5.2003 pripadol na nedeľu, preto je posledným dňom lehoty na plnenie nasledujúci

pracovný deň 26.5.2003.

Súd dospel k záveru, že exekúcia proti povinnej začala oprávnene, nezistil žiaden

dôvod, pre ktorý by mala byť zastavená a taktiež postup súdnej exekútorky považuje

za zákonný a správny, preto návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol, okrem časti

trov právneho zastúpenia, ktoré boli v návrhu na vykonanie exekúcie chybne vyčíslené.“

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že v otázke prípustnosti námietok proti exekúcii

bolo pre okresný súd základnou východiskovou premisou znenie ustanovenia § 50 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa relevantnej časti ktorého „povinný môže vzniesť u exekútora

povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

námietky proti exekúcii...“, pričom doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie je iba

skutočnosťou, z ktorej sa povinný má možnosť prvýkrát dozvedieť o začatí exekučného

konania, a teda doručenie tohto upovedomenia je právne relevantnou skutočnosťou iba pre

počítanie začiatku plynutia lehoty na podanie námietok proti exekúcii ako takej, a nie proti

upovedomeniu, ktorým bolo začatie exekúcie povinnému dané iba na vedomie, keďže

exekučné konanie sa začína už dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh

na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku).

Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase)

povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu

nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho

vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí,

ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej

v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody

sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46),

o námietkach netreba rozhodnúť.

Námietky v zmysle predpokladanom Exekučným poriadkom sú procesnou obranou

slúžiacou povinnému proti neprípustnej exekúcii, a teda ich uplatnením povinný sleduje

zastavenie alebo upustenie od vykonania neprípustnej exekúcie, pričom táto neprípustnosť

môže nastať iba z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone (Exekučnom poriadku) a ich

spoločným znakom je, že tieto dôvody nastali až po vzniku exekučného titulu [napr. došlo

k zániku exekučným titulom priznaného nároku napr. z dôvodu (v prípade peňažného

plnenia) jeho zaplatenia alebo povolenia splátok alebo odpustenia dlhu a pod., pozn.]. Inými

slovami, námietky proti exekúcii môže povinný odôvodniť iba zákonnými dôvodmi, ktoré

sa viažu k exekučným titulom priznanému nároku a nastali až po vzniku tohto exekučného

titulu.

Aj z uvedenej zákonnej konštrukcie alebo obsahovej formulácie taxatívnych

dôvodov, resp. okolností, ktorými možno odôvodniť námietky povinného, ako aj z účelu ich

uplatnenia, ktorým je docieliť zastavenie exekúcie ako takej, a nie zastavenie iba určitého

spôsobu jej vykonania (ako sa mylne domnieva sťažovateľka, pozn.), možno vyvodiť záver,

že námietky môže povinný podať proti exekúcii, a nie proti upovedomeniu o spôsobe jej

vykonania, tak ako to v napádanom uznesení ustálil aj okresný súd a ako to napokon

explicitne vyplýva aj z citovaného ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku.

V danom prípade súdna exekútorka vydala 3. februára 2011 v súlade s § 47 ods. 1

písm. a) a § 48 Exekučného poriadku síce dve upovedomenia, avšak o začatí tej istej

exekúcie (podkladom je ten istý exekučný titul, pozn.), využijúc tak oprávnenie priznané jej

v § 64 a § 65 Exekučného poriadku pri súčasnom dodržaní zákonnej požiadavky vyjadrenej

v § 135 exekučného poriadku.

Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom

čase) exekútor poverený vykonaním exekúcie upovedomí povinného i oprávneného o začatí

exekúcie, prípadne o spôsobe jej vykonania ... .

Podľa § 48 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase)

upovedomenie o začatí exekúcie musí obsahovať označenie

a) exekútora, ktorý ho vydal,

b) exekučného titulu a orgánu, ktorý ho vydal,

c) oprávneného a povinného,

d) vymáhaného nároku,

e) poučenie o námietkach proti exekúcii a trovám exekúcie a o lehote na ich

vznesenie.

Podľa § 64 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) spôsob

vykonania exekúcie určí exekútor... .

Podľa § 65 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) exekútor

môže vykonať exekúciu v jednom exekučnom konaní aj niekoľkými spôsobmi.

Podľa § 135 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) exekútor

poverený vykonaním exekúcie

a) upovedomí oprávneného i povinného o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti

a označí nehnuteľnosť, ktorej sa exekúcia týka,

b) oprávneného požiada o udelenie súhlasu podľa § 134 ods. 1,

c) zakáže povinnému, aby nehnuteľnosť previedol na niekoho iného alebo aby ju

zaťažil,

d) uloží povinnému, aby do troch dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

oznámil exekútorovi, či a kto má k nehnuteľnosti predkupné právo s poučením, že pri

neoznámení zodpovedá za škodu tým spôsobenú.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku nepochybne vyplýva, že povinnosťou

súdneho exekútora je povinnému zaslať upovedomenie o začatí exekúcie, ktorého

obligatórnou náležitosťou však vo všeobecnosti nie je aj oznámenie o spôsobe jej

vykonania, okrem prípadu, keď sa súdny exekútor rozhodne vykonať exekúciu predajom

nehnuteľností, pretože v tomto prípade Exekučný poriadok vyslovene vyžaduje, aby

upovedomenie o začatí exekúcie obligatórne obsahovalo aj oznámenie o tomto spôsobe jej

vykonania.

Keďže v danom prípade sa súdna exekútorka rozhodla pri exekúcii skombinovať

viaceré spôsoby jej vykonania, pričom jedným zo spôsobov bol aj predaj nehnuteľnosti

(v tomto prípade má mať upovedomenie o začatí exekúcie vykonávanej týmto spôsobom

osobitné prísnejšie náležitosti, pozn.), vydala v jeden deň dve upovedomenia o začatí

exekúcie, a to jednak všeobecné upovedomenie o začatí exekúcie, v ktorom navyše uviedla

(hoci tak nebola povinná urobiť, pozn.) aj spôsob vykonania exekúcie prikázaním

pohľadávky z účtu v banke a zrážkami zo mzdy a iných príjmov, a jednak vydala aj

upovedomenie o začatí tej istej exekúcie predajom nehnuteľností, pričom obidve

upovedomenia boli sťažovateľke, tak ako to aj sama uvádza, „... doručené v jednej

obálke...“. Z uvedeného teda vyplýva, že iba z dôvodu rôznych zákonom vyžadovaných

náležitosti na to-ktoré upovedomenie z hľadiska zvoleného spôsobu vykonania exekúcie

boli síce technicky vydané dve upovedomenia, avšak o začatí tej istej exekúcie. Preto je

podľa názoru ústavného súdu možné stotožniť sa so závermi okresného súdu o správnosti

uvedeného postupu súdnej exekútorky, ktorá iba raz, a to vo všeobecnom upovedomení

o začatí exekúcie poučila sťažovateľku o práve podať proti exekúcii námietky, takže právo

na ich podanie sťažovateľke nebolo odňaté.

V súvislosti s dedukciou sťažovateľky, ktorá so zákonnou požiadavkou špeciálnych

prísnejších náležitostí kladených na upovedomenie o začatí exekúcie predajom

nehnuteľností spája, resp. z nej odvodzuje aj právo na podanie námietok proti tomuto

spôsobu vykonania exekúcie, ústavný súd podotýka, že zo žiadneho ustanovenia

Exekučného poriadku nevyplýva právo pre povinného podať námietky aj proti spôsobu

vykonania exekúcie a skutočnosť, že na rozdiel od všeobecnej úpravy upovedomenia

o začatí exekúcie v upovedomení o začatí exekúcie predajom nehnuteľností zákon vyžaduje

uviesť aj spôsob jej vykonania, ktorý inak treba uviesť až v exekučnom príkaze, je

dôsledkom toho, že s takýmto spôsobom exekúcie musí oprávnený súhlasiť. Súhlas

povinného s takýmto spôsobom vykonania exekúcie sa nevyžaduje, keďže povinný, ktorý

dobrovoľne neplnil na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, sám

týmto svojím postojom, resp. prístupom podnietil začatie exekučného konania so všetkými

jeho dôsledkami.

Okrem uvedeného ústavný súd navyše tiež konštatuje, že napádané závery okresného

súdu obstoja nielen v interakcii s námietkou sťažovateľky, že o práve podať námietky proti

exekúcii nebola (vôbec) poučená aj v upovedomení o začatí exekúcie predajom

nehnuteľností, ale aj v interakcii s jej námietkou, že v tomto prípade bola poučená (ale)

nesprávne, pretože v obidvoch prípadoch aplikujúc § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého „na... exekučné konanie podľa osobitného predpisu (rozumej

Exekučný poriadok, pozn.) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento

osobitný predpis neustanovuje inak...“, v spojení s § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, sa námietky proti exekúcii podané do troch mesiacov od doručenia upovedomenia

považujú za včas a riadne podané aj vtedy, ak sa povinný spravoval nesprávnym poučením

súdu o lehote na ich podanie alebo ak upovedomenie vôbec neobsahovalo poučenie o lehote

na ich podanie, alebo ak obsahovalo nesprávne poučenie o tom, že námietky nie sú

prípustné.

V danom prípade, keď teda sťažovateľka (zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom, pozn.) bola presvedčená o nesprávnosti postupu súdnej exekútorky, ktorá ju

o prípustnosti námietok proti exekúcii nepoučila aj v upovedomení o začatí exekúcie

predajom nehnuteľností, mala možnosť (s poukazom na uvedené) námietky proti exekúcii

podať do troch mesiacov od doručenia jej predmetného upovedomenia, pričom následne by

bolo úlohou exekučného (okresného) súdu sa s týmito jej námietkami aj meritórne

vysporiadať. Sťažovateľka však relevantné a zákonným spôsobom, resp. zákonnými

okolnosťami odôvodnené (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku) námietky proti exekúcii

nepodala.

Vzhľadom na uvedené konštatovania sa námietky sťažovateľky týkajúce sa jednak

absencie poučenia o prípustnosti námietok proti exekúcii v upovedomení o začatí exekúcie

predajom nehnuteľností a jednak ňou tvrdenej nesprávnosti poučenia o neprípustnosti

námietok aj proti „spôsobu“ vykonania exekúcie predajom nehnuteľností javia ako

neopodstatnené a nedôvodné.

V súvislosti s ďalšími námietkami sťažovateľky, podľa ktorých v uznesení

sp. zn. zo 17. októbra 2011, ktorým bolo rozhodnuté o jej návrhu

na zastavenie Exekučného konania, sa okresný súd nevysporiadal ani s otázkou súdnou

exekútorkou zvoleným spôsobom vykonania exekúcie s ohľadom na jeho primeranosť

k hodnote vymáhaného nároku a ani s otázkou prípustnosti exekúcie z hľadiska práva tretej

osoby zriadeného k exekuovanej nehnuteľnosti, ústavný súd podotýka, že ani v tejto časti

nemožno odôvodneniu napádaného uznesenia okresného súdu vytýkať jednostrannosť,

neodôvodnenosť či svojvoľnosť.

Sťažovateľka sa domáhala zastavenia exekučného konania na základe § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na skutočnosť, že tak ako to konštatoval aj okresný súd, sťažovateľka

nedisponuje iným majetkom okrem nehnuteľností, ktoré by mohli podliehať exekúcii,

nemožno považovať exekúciu predajom týchto nehnuteľností za neprípustnú, keďže

predmetné nehnuteľnosti sú vo vlastníctve sťažovateľky a ani právo tretej osoby zriadené

k jednej z týchto nehnuteľností nie je v zmysle Exekučného poriadku dôvodom, pre ktorý

by exekúciu nebolo možné vykonať, resp. pre ktoré by bola neprípustná. Argument

sťažovateľky o strate bývania v dôsledku exekuovania predmetných nehnuteľností nemožno

v štádiu exekučného konania, ktorého začatie sťažovateľka svojím správaním sama

podnietila, považovať za relevantný z hľadiska hodnotenia prípustnosti exekúcie.

Nadväzne na uvedené, v súvislosti s otázkou primeranosti hodnoty exekuovaných

nehnuteľností a vymáhaného nároku ústavný súd nad rámec podotýka, že tak, ako to

vyplýva z ustanovení § 134 a nasl. Exekučného poriadku, pred predajom exekuovaných

nehnuteľností je súdna exekútorka povinná zabezpečiť znalecký posudok na určenie ich

hodnoty a až na základe takéhoto ocenenia posúdi, v akom rozsahu bude nevyhnutný predaj

nehnuteľností vo vlastníctve povinnej sťažovateľky na uspokojenie nielen vymáhaného

nároku (istiny) a jeho príslušenstva, ale aj trov exekučného konania.

Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že okresný súd napádaným

uznesením rozhodol nielen o jej návrhu na zastavenie exekučného konania, ale aj o ňou

uplatnených námietkach proti exekúcii, pričom podľa jej názoru o námietkach proti

exekúcii mal okresný súd rozhodnúť samostatným uznesením, ústavný súd konštatuje, že

ani v tejto časti napádané uznesenie okresného súdu nevykazuje známky arbitrárnosti.

V súvislosti s uvedeným okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Súdna exekútorka súdu dňa 4.3.2011 doručila podanie povinnej označené ako

námietky proti exekúcii - návrh na zastavenie exekúcie, ktorého obsah je totožný ako

v návrhu na zastavenie exekúcie doručenom súdu dňa 22.2.2011, preto súd toto podanie

podľa obsahu posúdil ako návrh na zastavenie exekúcie. V uvedenom návrhu povinná

navyše doplnila len, že bez toho, aby jej bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie

prikázaním pohľadávky z účtu v banke jej banka na príkaz exekútora blokuje účet v T.

banke, a.s.“

Podľa každý úkon posudzuje súd podľa

jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že aj keď sťažovateľka svoje podanie

doručené súdnou exekútorkou okresnému súdu 4. marca 2011 označila ako „námietky proti

exekúcii“, z hľadiska jeho obsahovej argumentácie nebolo odôvodnené okolnosťami

predpokladanými v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, teda v skutočnosti nešlo o námietky

proti exekúcii a okresný súd aplikujúc ustanovenie § 251 ods. 4 v spojení s § 41 ods. 2

postupoval podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom, keď toto podanie sťažovateľky posúdil podľa jeho obsahu

a z dôvodu identickosti jeho odôvodnenia s odôvodnením v návrhu na zastavenie

exekučného konania, tieto vyhodnotil spoločne ako návrh na zastavenie exekučného

konania a rozhodol o nich jedným uznesením.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu

v napadanom uznesení sp. zn. zo 17. októbra 2011 v žiadnom prípade

nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Z namietaného uznesenia totiž

nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v danom prípade Exekučného

poriadku), ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručených v a v dohovoru už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavene neopodstatnenú ( ).

Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v časti

namietaného porušenia a 4 a dodatkového protokolu, k porušeniu

ktorých malo dôjsť (prihliadnuc na argumentáciu sťažovateľky) v spojitosti s porušením

práv na spravodlivý proces. Keďže ústavný súd nezistil porušenie práv sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie nemohlo v ich spojitosti dôjsť ani k porušeniu práv

na ochranu a pokojné užívanie vlastníctva.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na zákonného

sudcu zaručeného v a základného práva na verejné prerokovanie veci

v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť k dôkazom, ústavný súd podotýka, že sťažovateľka,

zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere svoju sťažnosť neodôvodnila

v zmysle požiadavky , preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí ( ).

Napokon ústavný súd podotýka, že v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie

základných práv tým, že upovedomenie o začatí exekúcie nebolo doručené jej matke,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou,

pretože v konaní podľa ústavný súd koná o sťažnostiach fyzických

osôb a právnických osôb, ktoré namietajú porušenie svojich práv, a nie práv iných osôb.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky

( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012