Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 280/2012
PDF · 174.8 KB
No categories available
I. ÚS 280/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. J. S. a B. S. obidvoch bytom L., zastúpených
advokátkou JUDr. E. K., P., pre namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Er 2366/2008, EX 53/08 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Er 549/2009, EX 152/09 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ing. J. S. a B. S. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 22. februára
2012 doručená sťažnosť Mgr. Ing. J. S. (ďalej len ,,sťažovateľ“) a B. S. (ďalej len
,,sťažovateľka“, spolu ďalej len ,,sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho
základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“), práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový
protokol“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Er 2366/2008,
EX 53/08 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 549/2009, EX 152/09. Sťažnosť
sťažovateľov bola podaná na poštovú prepravu 20. februára 2012.
2. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a pripojených príloh zistil, že okresný súd vydal
21. mája 2008 súdnej exekútorke Mgr. A. M. (ďalej len ,,súdna exekútorka“) poverenie
na vykonanie exekúcie, kde sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení povinného.
Súdna exekútorka vydala pod sp. zn. EX 53/08 dňa 5. júna 2008 upovedomenie o začatí
exekúcie, ktorým zakázala sťažovateľovi nakladať s jeho majetkom. Predmetné
upovedomenie doručila aj sťažovateľke ako spoluvlastníčke nehnuteľnosti, ktorej predajom
sa mala vykonať exekúcia. Obaja sťažovatelia následne podali námietky proti exekúcii,
ktoré odôvodnili tým, že im nie je známa skutočnosť o existencii exekučného titulu, ktorým
mal byť rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Co 242/05 zo 4. decembra
2007. Súdna exekútorka následne 11. júla 2008 vydala v tej istej exekučnej veci opravné
upovedomenie o začatí exekúcie, kde opravila pisársku chybu v prvotnom upovedomení
spočívajúcu v nesprávnom označení exekučného titulu, ktorým správne mal byť rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 242/05 zo 4. decembra 2007.
3. Sťažovateľ sa v súvislosti s tvrdenými prieťahmi na strane okresného súdu pri
rozhodovaní o jeho námietkach obrátil so sťažnosťou aj na predsedníčku súdu, ktorá jeho
sťažnosť z 28. januára 2009 vyhodnotila ako dôvodnú. Zároveň v prípise z 24. februára
2009 konštatovala, že ešte 2. februára 2009 okresný súd uznesením sp. zn.
31 Ex 2366/2008, Ex 53/2008 jeho námietky zamietol.
4. Uznesením okresného súdu č. k. 31 Er 2366/20008-131 z 1. apríla 2009 bola
exekúcia zastavená s tým, že o trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením.
Dôvodom na zastavenie exekúcie bol právny záver súdu o neopakovateľnosti
upovedomenia o začatí exekúcie, v zmysle ktorého je vydanie ďalšieho, prípadne opravného
upovedomenia o začatí exekúcie v jednom exekučnom konaní neprípustné, pričom ani
Exekučný poriadok takúto možnosť nepozná. Uznesenie o zastavení exekúcie nadobudlo
právoplatnosť 27. apríla 2009. Opravným uznesením č. k. 31 Er 2366/2008-153 z 18. mája
2009 okresný súd opravil označenie čísla konania v uznesení z 1. apríla 2009 tak, že
správne má byť 31 Er 2366/2008-131. Opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. júla
2009.
5. Doplňujúcim uznesením č. k. 31 Er 2366/2008-160 z 22. januára 2010 okresný súd
o určení výšky trov exekúcie rozhodol tak, že exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal a
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekučného konania. Na odvolanie
sťažovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 18 CoE 185/2010 z 31. decembra
2010 v napadnutej časti výroku o trovách exekučného konania zrušil uznesenie
okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Ďalším doplňujúcim uznesením
č. k. 31 Er 2366/2008-174 z 29. júna 2011 okresný súd opätovne rozhodol tak, že
exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal a žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov exekučného konania. Toto v poradí druhé doplňujúce uznesenie okresného súdu
o trovách exekúcie a exekučného konania Krajský súd v Bratislave uznesením
sp. zn. 18 CoE 383/2011 z 30. novembra 2011 potvrdil. Uznesenie odvolacieho súdu
(týkajúce sa výlučne trov exekučného konania) nadobudlo právoplatnosť 9. januára 2012.
6. Po zastavení exekúcie uznesením okresného súdu z 1. apríla 2009 sa súdna
exekútorka 30. júna 2009 pod sp. zn. EX 152/09 obrátila na okresný súd s novou žiadosťou
o udelenie poverenia na podklade totožného exekučného(ých) titulu(ov). Na základe
poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré vydal okresný súd pod č. 5107*009349, súdna
exekútorka 15. júla 2009 vydala upovedomenie o začatí exekúcie a pokračovala
v exekučnom konaní, ktoré bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 1 Er 549/2009.
7. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú najmä tieto skutočnosti:
- na podklade neexistujúceho exekučného titulu bolo vydané nezákonné
upovedomenie o začatí exekúcie z 5. júna 2008, ktorým im bolo zakázané nakladať
s nehnuteľným majetkom, na ktorý už v tom čase mali uzavretú zmluvu o uzavretí budúcej
kúpnej zmluvy, a na základe ktorého boli vykonané zaisťovacie úkony na príslušnej správe
katastra, v dôsledku ktorých nedošlo k rozmnoženiu ich majetku;
- okresný súd o námietkach sťažovateľov nekonal plynulo a bez zbytočných
prieťahov;
- stali sa obeťou neprimeraných a potupných útokov voči nim a ich majetku
v dôsledku svojvôle konajúcej exekútorky a okresného súdu;
- v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 549/2009 sa okresný súd
nevysporiadal s prekážkou litispendencie, keď nový návrh na vykonanie exekúcie došiel
súdnej exekútorke 30. júna 2009, ktorá mala okresnému súdu zatajiť, že predchádzajúce
exekučné konanie ešte nie je právoplatne zastavené, k čomu podľa sťažovateľov došlo
až 3. júla 2009, keď opravné uznesenie z 18. mája 2009 nadobudlo právoplatnosť
(bod 4 tohto uznesenia), čím mala získať neoprávnenú výhodu v prospech oprávneného,
- sťažovatelia vnímajú konanie exekútorky vo svetle opakovaných pochybení
zo strany okresného súdu ako neprípustnú a intenzívnu šikanu majúcu za následok
deštrukčné konanie...
8. Zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovatelia zdôvodnili
tak, že túto podávajú ,,v lehote do 60 dní od nadobudnutie právoplatnosti potvrdzujúceho
uznesenia vydaného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 18 CoE 383/2011
z 30. novembra 2011, doručené sťažovateľovi 9. januára 2012, čím bolo nezákonné
exekučné konanie právoplatne ukončené“.
9. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že ich označené práva boli porušené postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 31 Er 2366/2008, EX 53/08 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 549/2009,
EX 152/09. Ďalej sťažovatelia v petite sťažnosti navrhovali, aby im ústavný súd priznal
primerané finančné zadosťučinenie každému po 17 350 € a náhradu trov konania.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok,
pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí
návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom stanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Ústavný súd predbežne prerokoval
sťažnosť sťažovateľov na neverejnom zasadnutí senátu a zistil, že z dôvodu jej
oneskoreného podania ju nemožno prijať na ďalšie konanie a musela byť odmietnutá.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že v lehote dvoch mesiacov
prechádzajúcich dňu podania sťažnosti sťažovateľov nenadobudlo právoplatnosť žiadne
rozhodnutie, ktorým by mali byť ich označené práva porušené, a takisto sa v tejto lehote
neuskutočnilo žiadne opatrenie ani zásah do ich ústavou a dohovorom garantovaných práv.
13. Všetky podstatné sťažnostné námietky totiž smerujú k tvrdenej nezákonnej
exekúcii a rôznym úkonom a rozhodnutiam v jej rámci, ktorá však bola zastavená
uznesením okresného súdu z 1. apríla 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2009.
Na právoplatnosť ako vlastnosť tohto uznesenia o zastavení exekúcie nemalo vplyv ani
opravné uznesenie z 18. mája 2009, ktoré samo nadobudlo právoplatnosť 3. júla 2009.
Rovnako, pokiaľ ide o ,,druhú“ exekúciu vedenú súdnou exekútorkou pod sp. zn.
EX 152/09, táto bola vedená na základe poverenia okresného súdu z 15. júla 2009
a sťažovatelia sa o nej dozvedeli najneskôr v septembri 2009 (čo vyplýva, okrem iného
z poznámok vlastnoručne písaných na doručených rozhodnutiach súdnej exekútorky).
14. Ak teda sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv postupom
okresného súdu v označených konaniach, je zrejmé, že v rozsahu ich sťažnostných námietok
je sťažnosť, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 20. februára 2012, podaná oneskorene,
teda po uplynutí dvoch mesiacov od právoplatnosti namietaných rozhodnutí okresného
súdu, ako aj odvtedy, keď sa mohli dozvedieť o všetkých tvrdených opatreniach a zásahoch
okresného súdu a súdnej exekútorky.
15. Pokiaľ sťažovatelia odvodzujú začatie plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie
sťažnosti od právoplatnosti potvrdzujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 18 CoE 383/2011 z 30. novembra 2011, ktorá nastala 9. januára 2012, takýto prístup
nemožno akceptovať. Okresný súd totiž potom, čo bola ,,prvá“ exekúcia právoplatne
zastavená 27. apríla 2009, už rozhodoval iba o trovách exekúcie a trovách exekučného
konania, a vo vzťahu k jeho doplňujúcim uzneseniam č. k. 31 Er 2366/2008-160
z 22. januára 2010 a sp. zn. 31 Er 2366/2008-174 z 29. júna 2011 sťažovatelia v sťažnosti
nijak nenamietali, že práve nimi by mali byť porušené ich označené práva. Preto nie je
možné na základe takéhoto účelového výkladu považovať lehotu na podanie sťažnosti
za zachovanú.
16. Keďže ústavný súd pri plnení svojej základnej úlohy, ktorou je ochrana
ústavnosti (čl. 124 ústavy), postupuje na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), nemožno ho považovať za ničím
neobmedzeného strážcu ústavnosti. Ako už ústavný súd opakovane uviedol, sťažnosť
nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti
(napr. I. ÚS 22/02), pričom rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie
sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej
(IV. ÚS 28/02), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani
nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03). Ak potom sťažovatelia podali
sťažnosť na ústavnom súde po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty, táto ako oneskorená
musela byť odmietnutá už pri jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje aj na jednu zo základných zásad práva, ktorou je ,,vigilantibus iuris“, teda
bdelým patrí právo alebo nech si každý stráži svoje práva, vrátane zachovania lehoty
na podanie sťažnosti pred ústavným súdom.
17. Pre úplnosť ústavný súd navyše dodáva, že pokiaľ ide o namietané porušenie
práv sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu,
dôvodom odmietnutia sťažnosti mohla byť aj jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa
stabilizovanej a konštantnej judikatúry ústavného súdu sa totiž ochrana týmto právam
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany ich
porušenie ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,
nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(napr. II. ÚS 55/02, I. ÚS 226/08, I. ÚS 423/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že
rozhodovanie o námietkach a o zastavení exekúcie, vo vzťahu ku ktorému sťažovatelia
primárne namietajú porušenie označených práv, sa právoplatne skončilo v roku 2009.
Aj rozhodovanie okresného súdu o trovách exekúcie a trovách exekučného konania bolo
právoplatne ukončené pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (20. februára 2012).
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd už v čase uplatnenia ochrany označených práv
sťažovateľov prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu nemohol porušovať ich
označené práva, pretože už vo veci nekonal.
18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľov uvedenými v sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov
konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012