Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 249/2012
PDF · 244.92 KB
No categories available
III. ÚS 249/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., T., zastúpeného advokátkou JUDr. T. S.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 44/2006 a jeho
rozsudkom z 8. februára 2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Co 136/2011 a jeho rozsudkom z 19. januára 2012 a vo veci namietaného
porušenia jeho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom obce D. v bližšie
neidentifikovanom stavebnom konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012
doručená sťažnosť Ing. Š. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 44/2006 a jeho rozsudkom z 8. februára
2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 136/2011 a jeho rozsudkom z 19. januára 2012. Sťažovateľ ďalej namieta
porušenia svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom obce D. v bližšie neidentifikovanom stavebnom konaní.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ v konaní
vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 15 C 44/2006 domáhal náhrady škody
spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 44/2006
z 8. februára 2011 žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský
súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 136/2011 z 19. januára 2012 tak, že rozhodnutie okresného
súdu potvrdil v napadnutej časti vo výroku I a III.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že stavebný úrad v obci D. v bližšie
neidentifikovanom stavebnom konaní „porušuje právo sťažovateľa na pokojné užívanie
majetku zaručené v čl. 1“ dodatkového protokolu s argumentáciou, že „výkonná moc štátu,
ktorá mi povolila vykonať určitú časť stavby, ktorú nemôžem dokončiť ako aj povolila
vybudovať časť vodnej stavby, ktorú včetne zmeny nemôžem pokojne užívať“. Vo vzťahu
k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 C 44/2006 z 8. februára 2011
a napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 136/2011 z 19. januára 2012
sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom vo veci konajúcich súdov a ich napadnutými
rozsudkami došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pričom sťažovateľ argumentačne zdôvodňuje porušenie tohto práva len
vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, ktorého „skutkové a právne
závery považuje za zjavne neodôvodnené, neospravedlniteľné a neudržateľné a sú
následkom porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie.“ Podľa názoru sťažovateľa
„odvolací súd sa účelovo stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý poprel vznik škody
a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Odvolací súd
sa nezaoberal tým, čo som v odvolaní ako dôvody splnenie týchto dvoch predpokladov
uviedol. Nerozhodol spravodlivo o mojich právach na odškodnenie. Nebol súdom
nestranným, postavil sa na stranu štátu.“ .
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Obec D. nevydaním právoplatného rozhodnutia vo veci porušuje právo
sťažovateľa na pokojné užívanie majetku zaručené v čl.1 dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresný súd Trenčín postupom a rozsudkom zo dňa 8.februára 2011 sp.zn.15C/44/
2006-415 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl.6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Krajský súd Trenčín postupom a rozsudkom zo dňa 19.januára 2012
sp.zn.4Co/136/ 2011-437 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.januára 2012 sp.zn.4Co/136/2011-
437 Ústavný súd zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne.
5. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 milión eur (slovom:
jeden milión eur), ktoré je štát povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
6. Štát je povinný uhradiť trovy konania spojené s touto sťažnosťou v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov
konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom obce D. v neidentifikovanom stavebnom
konaní
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v konečnom návrhu na rozhodnutie (v petite)
sťažnosti neoznačil stavebné konanie, v ktorom sa obec D. mala dopustiť porušenia
označeného práva sťažovateľa, a identifikácia tohto konania nie je zrejmá ani
s prihliadnutím na celý obsah sťažnosti. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti aj
vzhľadom na kvalifikované zastúpenie v tomto konaní odmietol z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec už uvedených dôvodov, ktoré ústavný súd viedli k odmietnutiu sťažnosti
sťažovateľa, uvádza, že aj v prípade dostatočnej identifikácie stavebného konania pred
obcou D. by sťažnosť v tejto časti musela byť odmietnutá podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde ako neprípustná, pretože sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo
iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov. Týmto opravným prostriedkom v okolnostiach posudzovanej veci vzhľadom
na povahu námietky sťažovateľa (postup obce D. spočívajúci v nevydaní rozhodnutia) je
konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), v ktorom je
príslušný krajský súd oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho
právam a jeho právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ktorá je subsidiárna.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 44/2006 a jeho
rozsudkom z 8. februára 2011
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal,
poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že
právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
napadnutý rozsudok ani predchádzajúci postup okresného súdu, keďže ho už preskúmal
na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu okresného súdu, ktorý mu predchádzal,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 136/2011 a jeho
rozsudkom z 19. januára 2012
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ sťažnosťou namieta aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom
jeho námietok je nesúhlas s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý je
podľa sťažovateľa arbitrárny a porušujúci jeho právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna
ochrana v kvalite požadovanej označeným článkom dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa a poukázal na jeho výstižné a podrobné odôvodnenie. Z uvedeného dôvodu krajský
súd v súlade s § 219 ods. 2 OSP v odôvodnení svojho rozhodnutia len konštatoval správnosť
dôvodov napadnutého rozsudku okresného súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na relevantnú časť inak pomerne
rozsiahleho odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 C 44/2006 z 8. februára 2011,
v ktorom okresný súd uviedol: «Na druhej strane však vykonaným dokazovaním nebolo
podľa súdu zistené splnenie ďalších dvoch podmienok, ktoré sa pre náhradu škody
vzniknutej z nesprávneho úradného postupu vyžadujú. V prvom rade nebolo preukázané, že
navrhovateľovi vznikla škoda, ktorej náhrady sa domáha. Škoda môže byť tak skutočnou
škodou, teda majetkovou ujmou, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, ako aj
ušlým ziskom, teda tým, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody nedošlo
k zväčšeniu, rozmnoženiu jeho majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo
očakávať /§ 20 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 442 ods.1 Občianskeho zákonníka a § 17
zákona č. 514/2003 Z.z./. Navrhovateľ požadovanú náhradu škody uplatnil ako ušlý zisk
z podnikania, ktoré mohol prevádzkovať v predmetnej stavbe /zisk z ubytovania osôb, zisk
z discobaru, zisk z prenájmu bytu, zisk z predajne stavebnín a zisk zo stavebnej firmy/, ďalej
škodu, ktorá mu vzniká v dôsledku nevydania kolaudačného rozhodnutia na hlavný objekt
uvedenej stavby, a tým nemožnosti vydania kolaudačného rozhodnutia a užívania
vodohospodárskej časti stavby, ktorú navrhovateľ vybudoval a potom aj skutočnú škodu,
ktorú predstavujú náklady, ktoré vynaložil na ochranné opatrenia na predmetnej stavbe,
konkrétne odstraňovanie snehu v zimnom období, zhotovenie drevenej konštrukcie z dôvodu
zatekanie dažďovej vody, izoláciu múru proti vode, prekrytie PVC, hydrofóbnu úpravu a
odvodnenie. Čo sa týka navrhovateľom uplatňovaného ušlého zisku, tu navrhovateľ nijako
nepreukázal, že takýto mohol z predmetnej stavby dosahovať. V konaní bolo preukázané, že
navrhovateľ nemá na činnosť poskytovania ubytovania pre tretie osoby a vykonávanie
hudobnej produkcie žiadne oprávnenie. Stavebné práce síce vykonáva, resp. vykonával, ale
nijako nepreukázal, aký zisk z tejto činnosti dosahoval, prípadne, či tento sa nejakým
spôsobom zmenšil v súvislosti s nevydaním dodatočného stavebného povolenia
na predmetnú stavbu. Tiež predaj stavebného materiálu navrhovateľ v minulosti podľa
svojej výpovede realizoval len na priamo pri vykonávaní stavebnej činností pre svojich
zákazníkov, nikdy stavebný materiál nepredával v predajni a súdu nijako nepreukázal svoj
deklarovaný úmysel zriadiť si v predmetnej stavbe predajňu stavebnín. Okrem samotnej
existencie škody - ušlého zisku navrhovateľ nepreukázal ani jej výšku. Vyčíslenie výšky
uplatňovaného ušlého zisku nebolo navrhovateľom ničím podložené. Navrhovateľ
nepredložil ani nenavrhol vykonať dôkazy, ktoré by preukázali, že prípadné ubytovacie
zariadenie, či discobar by mohli mať ním uvádzanú obsadenosť, návštevnosť. Nijako
nezohľadňoval, že na získanie príjmov z ním uvádzaných činnosti by nevyhnutne musel
vynaložiť aj nejaké náklady, teda, že samotný ušlý zisk nie je tvorený príjmami ale
rozdielom medzi príjmami a výdavkami vynaloženými na ich dosiahnutie. Pokiaľ ide
o uplatňovanú škodu, ktorá má navrhovateľovi vznikať v dôsledku nevydania kolaudačného
rozhodnutia na hlavný objekt uvedenej stavby, a tým nemožnosti vydania kolaudačného
rozhodnutia a užívania vodohospodárskej časti stavby, ktorú navrhovateľ vybudoval,
uvedené podľa súdu nemožno pokladať ani za skutočnú škodu ani za ušlý zisk. Navrhovateľ
uvedenú „škodu“ vyčísloval ako cenu, ktorú ho stojí denné používanie vodnej stavby, ktorú
cenu vyrátal ako podiel nákladov na jej vybudovanie a doby, po ktorú ju môže užívať.
Uvedené nie je podľa súdu skutočnou škodou, pretože za vynaložené náklady /ktorých
vynaloženia navrhovateľ ani súdu nepreukázal/ získal do majetku vodnú stavbu a tiež sa
nemôže sa jednať ani o ušlý zisk, keď z uvedenej vodnej stavby nemohol navrhovateľovi
žiadny zisk plynúť /táto nebola určená na podnikanie, či inú zárobkovú činnosť ale na jej
užívanie v rámci užívania hlavnej stavby, na ktorú zatiaľ nedostal navrhovateľ dodatočné
stavebné povolenie/. Čo sa týka navrhovateľom tvrdenej skutočnej škody, ktorú majú
predstavovať náklady vynaložené na ochranné opatrenia ani tieto nemožno podľa súdu
považovať za skutočnú škodu. Tieto náklady navrhovateľ vynaložil /ak ich teda vynaložil,
pretože uvedenú skutočnosť súdu nijako nepreukázal/ v súvislosti s plnením svojej
povinnosti, ktorú mu uložil stavebný úrad pre ochranu susednej nehnuteľnosti Ing. S., ktorú
stavba navrhovateľa ohrozovala, resp. poškodzovala. K vynaloženiu týchto nákladov teda
nedošlo. v súvislosti s nejakým protiprávnym konaním tretieho subjektu ale pri plnení
povinnosti:, navrhovateľom /ten má tiež podľa § 415 Občianskeho zákonníka tzv. prevenčnú
povinnosť počínať, si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a
životnom prostredí/ a preto ich nemožno považovať za skutočnú škodu navrhovateľa.
V zmysle uvedeného sa navrhovateľom uplatňovaná škoda javila súdu ako čisto
iluzórna a ničím nepreukázaná.
V neposlednom rade nemal súd: za preukázané ani splnenie ďalšej; podmienky
-príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom správneho orgánu a
navrhovateľom tvrdenou škodou. Čo sa týka požadovaného ušlého zisku, ani tu súd nevidel
príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postup správneho orgánu. Vzťah medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom musí byť vzťahom priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti. To v tomto prípade naplnené, nebolo, pretože aj v prípade, že by navrhovateľ
preukázal existenciu ušlého zisku, jeho, dosiahnutie bolo potrebné okrem vydania
dodatočného stavebného povolenia aj samotné dokončenie stavby, jej kolaudácia,
oprávnenie navrhovateľa podnikať v uvedených činnostiach, dobrý, podnikateľský zámer,
zariadenie stavby a ďalšie skutočnosti /napríklad splnenie, hygienických a protipožiarnych
opatrení/, bez splnenia ktorých nemohol v predmetnej stavbe vykonávať podnikateľskú
činnosť a teda ani z nej dosahovať zisk. Rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o dodatočné
stavebné povolenie /a aj to len kladné, teda, že by bolo žiadosti vyhovené a dodatočné
stavebné povolenie stavebný úrad vydal/ je teda len jednou z mnohých skutočností, ktoré
mohli viesť k dosahovaniu zisku navrhovateľa, pričom vzhľadom na charakter ostatných
/napríklad fyzického dokončenia stavby, získania oprávnenia na podnikanie/ a vzájomnú
podmienenosť /začatie podnikania je závislé na získaní oprávnenia, zariadení stavby, to
zase na kolaudácii, tej muselo predchádzať faktické dokončenie stavby atď./ nemožno
nesprávny úradný postup stavebného úradu, ktorý v zákonnej lehote nerozhodol o žiadosti
navrhovateľa o dodatočné povolenie stavby považovať za bezprostrednú a priamu príčinu
toho, že navrhovateľ z podnikania v stavbe nedosahoval zisk. Rovnako pokiaľ ide o tvrdené
škody, ktoré mali navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku nevydania kolaudačného rozhodnutia
na hlavný objekt uvedenej stavby, a tým nemožnosti vydania kolaudačného rozhodnutia a
užívania vodohospodárskej časti stavby, ktorú navrhovateľ vybudoval a škody, ktorú
predstavujú náklady, ktoré vynaložil na ochranné opatrenia na predmetnej stavby, je úplne
zrejmé, že tieto nemôžu mať priamo príčinnú súvislosť s tým, že stavebný úrad v zákonom
stanovenej lehote nerozhodol o žiadosti navrhovateľa o dodatočné povolenie stavby.
Náklady na vybudovanie vodnej stavby vynaložil navrhovateľ zvláštneho rozhodnutia a aj
keby jej zriadenie bolo nevyhnutné pre vydanie dodatočného stavebného povolenia
na hlavnú stavbu /ako to v konaní tvrdil navrhovateľ/, ich vynaloženie nijako nesúvisí
so skutočnosťou, že stavebný úrad o žiadosti navrhovateľa o dodatočné stavebné povolenie
nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. Neexistuje teda žiadny vzťah príčinnej súvislosti
medzi uvedeným nesprávnym úradným postupom stavebného úradu a nákladmi, ktoré mal
navrhovateľ s vodnou stavbou. Tiež náklady, ktoré navrhovateľ mal vynaložiť na ochranné
opatrenia nesúvisia s tým, že stavebný úrad v zákonom stanovenej lehote nerozhodol
o žiadosti navrhovateľa na dodatočné stavebné povolenie ale s tým, že navrhovateľovi bolo
vykonanie ochranných opatrení uložené v stavebnom konaní stavebným úradom. Ich
vynaloženie je teda priamym dôsledkom splnenia si povinnosti, ktorú navrhovateľovi uložil
stavebný úrad a vonkoncom nesúvisí s tým, že stavebný úrad v zákonom stanovenej lehote
nerozhodol o žiadosti navrhovateľa na dodatočné stavebné povolenie.»
Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia okresného súdu, s ktorou sa
stotožnil krajský súd v napadnutom rozsudku, je dostatočná a presvedčivá. V žiadnom
prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda
ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť
okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského
súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených
práv sťažovateľa.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa toho, že krajský súd podľa neho
nereagoval na jeho odvolacie námietky, ústavný súd poukazuje jednak na relevantnú časť
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom krajský súd uviedol, že
„preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní vznesené“, a následne
konštatoval, že „odvolacie námietky navrhovateľa sú totožné s námietkami uplatnenými
pred súdom prvého stupňa a tieto námietky nemohli privodiť zmenu napadnutého
rozsudku“, a jednak na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa
judikatúry tvorí jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným
spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil
pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku sťažovateľa,
a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku
krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
krajského súdu a jeho postup, ktorý mu predchádzal, je v súlade s limitmi práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 136/2011 z 19. januára 2012,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012