Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 249/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., T., zastúpeného advokátkou JUDr. T. S.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. februára 2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. januára 2012 a vo veci namietaného

porušenia jeho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom obce D. v bližšie

neidentifikovanom stavebnom konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012

doručená sťažnosť Ing. Š. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. februára

2011, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. januára 2012. Sťažovateľ ďalej namieta

porušenia svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom obce D. v bližšie neidentifikovanom stavebnom konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ v konaní

vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. domáhal náhrady škody

spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 8. februára 2011 žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 19. januára 2012 tak, že rozhodnutie okresného

súdu potvrdil v napadnutej časti vo výroku I a III.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že stavebný úrad v obci D. v bližšie

neidentifikovanom stavebnom konaní „porušuje právo sťažovateľa na pokojné užívanie

majetku zaručené v čl. 1“ dodatkového protokolu s argumentáciou, že „výkonná moc štátu,

ktorá mi povolila vykonať určitú časť stavby, ktorú nemôžem dokončiť ako aj povolila

vybudovať časť vodnej stavby, ktorú včetne zmeny nemôžem pokojne užívať“. Vo vzťahu

k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2011

a napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. januára 2012

sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom vo veci konajúcich súdov a ich napadnutými

rozsudkami došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, pričom sťažovateľ argumentačne zdôvodňuje porušenie tohto práva len

vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, ktorého „skutkové a právne

závery považuje za zjavne neodôvodnené, neospravedlniteľné a neudržateľné a sú

následkom porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie.“ Podľa názoru sťažovateľa

„odvolací súd sa účelovo stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý poprel vznik škody

a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Odvolací súd

sa nezaoberal tým, čo som v odvolaní ako dôvody splnenie týchto dvoch predpokladov

uviedol. Nerozhodol spravodlivo o mojich právach na odškodnenie. Nebol súdom

nestranným, postavil sa na stranu štátu.“ .

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Obec D. nevydaním právoplatného rozhodnutia vo veci porušuje právo

sťažovateľa na pokojné užívanie majetku zaručené v čl.1 dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Trenčín postupom a rozsudkom zo dňa 8.februára 2011 sp.zn.15C/44/

2006-415 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl.6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Krajský súd Trenčín postupom a rozsudkom zo dňa 19.januára 2012

sp.zn.4Co/136/ 2011-437 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl.6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.januára 2012 sp.zn.4Co/136/2011-

437 Ústavný súd zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne.

5. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 milión eur (slovom:

jeden milión eur), ktoré je štát povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

6. Štát je povinný uhradiť trovy konania spojené s touto sťažnosťou v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov

konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom obce D. v neidentifikovanom stavebnom

konaní

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v konečnom návrhu na rozhodnutie (v petite)

sťažnosti neoznačil stavebné konanie, v ktorom sa obec D. mala dopustiť porušenia

označeného práva sťažovateľa, a identifikácia tohto konania nie je zrejmá ani

s prihliadnutím na celý obsah sťažnosti. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti aj

vzhľadom na kvalifikované zastúpenie v tomto konaní odmietol z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí podľa .

Nad rámec už uvedených dôvodov, ktoré ústavný súd viedli k odmietnutiu sťažnosti

sťažovateľa, uvádza, že aj v prípade dostatočnej identifikácie stavebného konania pred

obcou D. by sťažnosť v tejto časti musela byť odmietnutá podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde ako neprípustná, pretože sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo

iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov. Týmto opravným prostriedkom v okolnostiach posudzovanej veci vzhľadom

na povahu námietky sťažovateľa (postup obce D. spočívajúci v nevydaní rozhodnutia) je

konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), v ktorom je

príslušný krajský súd oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho

právam a jeho právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ktorá je subsidiárna.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. februára 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal,

poukazuje na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý rozsudok ani predchádzajúci postup okresného súdu, keďže ho už preskúmal

na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu okresného súdu, ktorý mu predchádzal,

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (m. m. , , ).

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. januára 2012

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom

jeho námietok je nesúhlas s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý je

podľa sťažovateľa arbitrárny a porušujúci jeho právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna

ochrana v kvalite požadovanej označeným článkom dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane ().

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa a poukázal na jeho výstižné a podrobné odôvodnenie. Z uvedeného dôvodu krajský

súd v súlade s v odôvodnení svojho rozhodnutia len konštatoval správnosť

dôvodov napadnutého rozsudku okresného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na relevantnú časť inak pomerne

rozsiahleho odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2011,

v ktorom okresný súd uviedol: «Na druhej strane však vykonaným dokazovaním nebolo

podľa súdu zistené splnenie ďalších dvoch podmienok, ktoré sa pre náhradu škody

vzniknutej z nesprávneho úradného postupu vyžadujú. V prvom rade nebolo preukázané, že

navrhovateľovi vznikla škoda, ktorej náhrady sa domáha. Škoda môže byť tak skutočnou

škodou, teda majetkovou ujmou, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, ako aj

ušlým ziskom, teda tým, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody nedošlo

k zväčšeniu, rozmnoženiu jeho majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo

očakávať / v spojení s a

/. Navrhovateľ požadovanú náhradu škody uplatnil ako ušlý zisk

z podnikania, ktoré mohol prevádzkovať v predmetnej stavbe /zisk z ubytovania osôb, zisk

z discobaru, zisk z prenájmu bytu, zisk z predajne stavebnín a zisk zo stavebnej firmy/, ďalej

škodu, ktorá mu vzniká v dôsledku nevydania kolaudačného rozhodnutia na hlavný objekt

uvedenej stavby, a tým nemožnosti vydania kolaudačného rozhodnutia a užívania

vodohospodárskej časti stavby, ktorú navrhovateľ vybudoval a potom aj skutočnú škodu,

ktorú predstavujú náklady, ktoré vynaložil na ochranné opatrenia na predmetnej stavbe,

konkrétne odstraňovanie snehu v zimnom období, zhotovenie drevenej konštrukcie z dôvodu

zatekanie dažďovej vody, izoláciu múru proti vode, prekrytie PVC, hydrofóbnu úpravu a

odvodnenie. Čo sa týka navrhovateľom uplatňovaného ušlého zisku, tu navrhovateľ nijako

nepreukázal, že takýto mohol z predmetnej stavby dosahovať. V konaní bolo preukázané, že

navrhovateľ nemá na činnosť poskytovania ubytovania pre tretie osoby a vykonávanie

hudobnej produkcie žiadne oprávnenie. Stavebné práce síce vykonáva, resp. vykonával, ale

nijako nepreukázal, aký zisk z tejto činnosti dosahoval, prípadne, či tento sa nejakým

spôsobom zmenšil v súvislosti s nevydaním dodatočného stavebného povolenia

na predmetnú stavbu. Tiež predaj stavebného materiálu navrhovateľ v minulosti podľa

svojej výpovede realizoval len na priamo pri vykonávaní stavebnej činností pre svojich

zákazníkov, nikdy stavebný materiál nepredával v predajni a súdu nijako nepreukázal svoj

deklarovaný úmysel zriadiť si v predmetnej stavbe predajňu stavebnín. Okrem samotnej

existencie škody - ušlého zisku navrhovateľ nepreukázal ani jej výšku. Vyčíslenie výšky

uplatňovaného ušlého zisku nebolo navrhovateľom ničím podložené. Navrhovateľ

nepredložil ani nenavrhol vykonať dôkazy, ktoré by preukázali, že prípadné ubytovacie

zariadenie, či discobar by mohli mať ním uvádzanú obsadenosť, návštevnosť. Nijako

nezohľadňoval, že na získanie príjmov z ním uvádzaných činnosti by nevyhnutne musel

vynaložiť aj nejaké náklady, teda, že samotný ušlý zisk nie je tvorený príjmami ale

rozdielom medzi príjmami a výdavkami vynaloženými na ich dosiahnutie. Pokiaľ ide

o uplatňovanú škodu, ktorá má navrhovateľovi vznikať v dôsledku nevydania kolaudačného

rozhodnutia na hlavný objekt uvedenej stavby, a tým nemožnosti vydania kolaudačného

rozhodnutia a užívania vodohospodárskej časti stavby, ktorú navrhovateľ vybudoval,

uvedené podľa súdu nemožno pokladať ani za skutočnú škodu ani za ušlý zisk. Navrhovateľ

uvedenú „škodu“ vyčísloval ako cenu, ktorú ho stojí denné používanie vodnej stavby, ktorú

cenu vyrátal ako podiel nákladov na jej vybudovanie a doby, po ktorú ju môže užívať.

Uvedené nie je podľa súdu skutočnou škodou, pretože za vynaložené náklady /ktorých

vynaloženia navrhovateľ ani súdu nepreukázal/ získal do majetku vodnú stavbu a tiež sa

nemôže sa jednať ani o ušlý zisk, keď z uvedenej vodnej stavby nemohol navrhovateľovi

žiadny zisk plynúť /táto nebola určená na podnikanie, či inú zárobkovú činnosť ale na jej

užívanie v rámci užívania hlavnej stavby, na ktorú zatiaľ nedostal navrhovateľ dodatočné

stavebné povolenie/. Čo sa týka navrhovateľom tvrdenej skutočnej škody, ktorú majú

predstavovať náklady vynaložené na ochranné opatrenia ani tieto nemožno podľa súdu

považovať za skutočnú škodu. Tieto náklady navrhovateľ vynaložil /ak ich teda vynaložil,

pretože uvedenú skutočnosť súdu nijako nepreukázal/ v súvislosti s plnením svojej

povinnosti, ktorú mu uložil stavebný úrad pre ochranu susednej nehnuteľnosti Ing. S., ktorú

stavba navrhovateľa ohrozovala, resp. poškodzovala. K vynaloženiu týchto nákladov teda

nedošlo. v súvislosti s nejakým protiprávnym konaním tretieho subjektu ale pri plnení

povinnosti:, navrhovateľom /ten má tiež podľa tzv. prevenčnú

povinnosť počínať, si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a

životnom prostredí/ a preto ich nemožno považovať za skutočnú škodu navrhovateľa.

V zmysle uvedeného sa navrhovateľom uplatňovaná škoda javila súdu ako čisto

iluzórna a ničím nepreukázaná.

V neposlednom rade nemal súd: za preukázané ani splnenie ďalšej; podmienky

-príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom správneho orgánu a

navrhovateľom tvrdenou škodou. Čo sa týka požadovaného ušlého zisku, ani tu súd nevidel

príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postup správneho orgánu. Vzťah medzi škodou a

nesprávnym úradným postupom musí byť vzťahom priamej a bezprostrednej príčinnej

súvislosti. To v tomto prípade naplnené, nebolo, pretože aj v prípade, že by navrhovateľ

preukázal existenciu ušlého zisku, jeho, dosiahnutie bolo potrebné okrem vydania

dodatočného stavebného povolenia aj samotné dokončenie stavby, jej kolaudácia,

oprávnenie navrhovateľa podnikať v uvedených činnostiach, dobrý, podnikateľský zámer,

zariadenie stavby a ďalšie skutočnosti /napríklad splnenie, hygienických a protipožiarnych

opatrení/, bez splnenia ktorých nemohol v predmetnej stavbe vykonávať podnikateľskú

činnosť a teda ani z nej dosahovať zisk. Rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o dodatočné

stavebné povolenie /a aj to len kladné, teda, že by bolo žiadosti vyhovené a dodatočné

stavebné povolenie stavebný úrad vydal/ je teda len jednou z mnohých skutočností, ktoré

mohli viesť k dosahovaniu zisku navrhovateľa, pričom vzhľadom na charakter ostatných

/napríklad fyzického dokončenia stavby, získania oprávnenia na podnikanie/ a vzájomnú

podmienenosť /začatie podnikania je závislé na získaní oprávnenia, zariadení stavby, to

zase na kolaudácii, tej muselo predchádzať faktické dokončenie stavby atď./ nemožno

nesprávny úradný postup stavebného úradu, ktorý v zákonnej lehote nerozhodol o žiadosti

navrhovateľa o dodatočné povolenie stavby považovať za bezprostrednú a priamu príčinu

toho, že navrhovateľ z podnikania v stavbe nedosahoval zisk. Rovnako pokiaľ ide o tvrdené

škody, ktoré mali navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku nevydania kolaudačného rozhodnutia

na hlavný objekt uvedenej stavby, a tým nemožnosti vydania kolaudačného rozhodnutia a

užívania vodohospodárskej časti stavby, ktorú navrhovateľ vybudoval a škody, ktorú

predstavujú náklady, ktoré vynaložil na ochranné opatrenia na predmetnej stavby, je úplne

zrejmé, že tieto nemôžu mať priamo príčinnú súvislosť s tým, že stavebný úrad v zákonom

stanovenej lehote nerozhodol o žiadosti navrhovateľa o dodatočné povolenie stavby.

Náklady na vybudovanie vodnej stavby vynaložil navrhovateľ zvláštneho rozhodnutia a aj

keby jej zriadenie bolo nevyhnutné pre vydanie dodatočného stavebného povolenia

na hlavnú stavbu /ako to v konaní tvrdil navrhovateľ/, ich vynaloženie nijako nesúvisí

so skutočnosťou, že stavebný úrad o žiadosti navrhovateľa o dodatočné stavebné povolenie

nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. Neexistuje teda žiadny vzťah príčinnej súvislosti

medzi uvedeným nesprávnym úradným postupom stavebného úradu a nákladmi, ktoré mal

navrhovateľ s vodnou stavbou. Tiež náklady, ktoré navrhovateľ mal vynaložiť na ochranné

opatrenia nesúvisia s tým, že stavebný úrad v zákonom stanovenej lehote nerozhodol

o žiadosti navrhovateľa na dodatočné stavebné povolenie ale s tým, že navrhovateľovi bolo

vykonanie ochranných opatrení uložené v stavebnom konaní stavebným úradom. Ich

vynaloženie je teda priamym dôsledkom splnenia si povinnosti, ktorú navrhovateľovi uložil

stavebný úrad a vonkoncom nesúvisí s tým, že stavebný úrad v zákonom stanovenej lehote

nerozhodol o žiadosti navrhovateľa na dodatočné stavebné povolenie.»

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia okresného súdu, s ktorou sa

stotožnil krajský súd v napadnutom rozsudku, je dostatočná a presvedčivá. V žiadnom

prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda

ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť

okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského

súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených

práv sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa toho, že krajský súd podľa neho

nereagoval na jeho odvolacie námietky, ústavný súd poukazuje jednak na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom krajský súd uviedol, že

„preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní vznesené“, a následne

konštatoval, že „odvolacie námietky navrhovateľa sú totožné s námietkami uplatnenými

pred súdom prvého stupňa a tieto námietky nemohli privodiť zmenu napadnutého

rozsudku“, a jednak na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa

judikatúry tvorí jeden celok (), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným

spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil

pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nevyhovel nároku sťažovateľa,

a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku

krajského súdu nezistil. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedený záver ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

krajského súdu a jeho postup, ktorý mu predchádzal, je v súlade s limitmi práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

a napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. januára 2012,

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012