Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 240/2012
PDF · 173.62 KB
No categories available
III. ÚS 240/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o., L., zastúpenej advokátkou
JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2 a
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Daňového úradu Košice v konaní vedenom pod sp. zn.
9818301/1/393854/2012 a jeho rozhodnutím zo 7. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojich základných práv čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Daňového
úradu Košice (ďalej aj „daňový úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn.
9818301/1/393854/2012 a jeho rozhodnutím zo 7. marca 2012.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vyzvala podaním z 23. novembra 2011
(označeným ako „Výzva na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu“) bývalý
Daňový úrad Kráľovský Chlmec (v súčasnosti Daňový úrad Košice, kontaktné miesto
Kráľovský Chlmec) na odstránenie prekážky zapríčinenej podľa nej jeho nesprávnym
a nezákonným procesným postupom.
Sťažovateľka opisuje skutkový a právny stav v predmetnej veci uvádzajúc, že «P. M.
V., M... ako spoločník a bývalý konateľ sťažovateľa udelil dňa 1. 6. 2011 všeobecnú plnú
moc p. D. B., ... B., ktorá zahŕňala oprávnenie na zastupovanie daňového subjektu aj v
daňovom konaní. O tejto skutočnosti bol daňový úrad upovedomený na ústnom pojednávaní
konanom dňa 14. 6. 2011, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní pod č.
738/320/15306/2011/Kaš...
Následne D. B. ako splnomocnenec sťažovateľa udelila substitučné plnomocenstvo
O. (ďalej len o...). Po tom čo bolo substitučné plnomocenstvo doručené daňovému úradu,
tento reagoval oznámením, v ktorom uviedol, že substitučné plnomocenstvo pre O.
neakceptuje z dôvodu, že plná moc pre zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D.
B. nebola do toho času na daňový úrad doručená.
V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový
úrad postupoval v rozpore s ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého „ak má
podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve správca dane daňový
subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil. Súčasne ho poučí o
následkoch spojených s ich neodstránením, a to tým, že namiesto výzvy na predloženie
plnomocenstva pre p. D. B. v lehote nie kratšej ako 8 dní (lehota určená správcom dane v
zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.) zaslal sťažovateľovi a O. len oznámenie o
neakceptovaní substitučného plnomocenstva.».
Sťažovateľka zastáva názor, «že v uvedenom prípade išlo o odstrániteľný nedostatok,
keďže riadne úradne overené plnomocenstvo udelené dňa 1. 6. 2011 p. M. V. p. D. B. by v
prípade výzvy v zmysle § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. mohlo byť doložené, čím by
zanikol dôvod pre neakceptáciu substitučného plnomocenstva udeleného o. Postupom
daňového úradu však bola táto možnosť sťažovateľovi odňatá, čím došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.
Rovnako nezákonne postupoval daňový úrad aj v prípade ďalších podaní urobených
za sťažovateľa o., na ktoré opätovne reagoval len oznámeniami, v ktorých uviedol, že na
podania nie je možné prihliadať, nakoľko boli podané neoprávnenou osobou.
Sťažovateľ si dovoľuje poukázať aj na to, že takýto postup je v rozpore aj s
„Metodickým pokynom Daňového riaditeľstva SR k zastupovaniu na základe
plnomocenstva“ (vrátane doplnenia k tomuto pokynu), v ktorom je výslovne ustanovené
nasledovné:
„Podanie urobené osobou, ktorá sa označila ako zástupca daňového subjektu bez
preukázania jej oprávnenia k zastupovaniu, je potrebné považovať za taký nedostatok
konania, ktorý je možné odstrániť. Právne významné pre posúdenie, či ide o takýto
nedostatok konania je najmä to, či táto osoba podanie urobila za daňový subjekt ako jeho
zástupca. V prípade, že je začaté daňové konanie na základe podania osoby, pričom táto
osoba podanie urobila za iného ako jeho zástupca, t. j. neuplatňuje v konaní práva svojím
menom, ale koná za zastúpeného, správca dane uplatni postup uvedený v § 20 ods. 9 zákona
o správe daní. Z podania totiž musí byť zrejmé, kto ho podáva. Treba tým rozumieť nielen
meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt, pri právnickej osobe jej obchodné meno a
sídlo, ale aj skutočnosť, či podanie robí vo vlastnom mene alebo v zastúpení“.
Hoci predmetný metodický pokyn predstavuje len normatívnu internú inštrukciu,
ktorá je záväzná len pre zamestnancov daňových orgánov, ide v tomto prípade len o logický
výklad ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý v kontexte so zásadou proporcionality
sleduje predovšetkým umožnenie reálneho uplatnenia a ochrany práv daňového subjektu v
daňovom konaní a preto tento pokyn nemožno opomenúť.».
V nadväznosti na z pohľadu sťažovateľky nesprávny a nezákonný postup daňového
úradu jej vznikla ujma v tom, že jej ďalšie podanie, ktorým bolo odvolanie proti
rozhodnutiu č. 738/230/19843/11/PekZ z 8. augusta 2011, ktoré podalo O. za sťažovateľku,
bolo daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že bolo podané osobou na to nepríslušnou v
zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), o čom bola sťažovateľka vyrozumená
oznámením.
Sťažovateľka poukazuje na to, že «rešpektuje, že v prípade zamietnutia odvolania
postupoval daňový úrad striktne v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb.,
podľa ktorého „prvostupňový orgán odvolanie zamietne, ak je podané osobou na to
nepríslušnou“, ako aj v zmysle vyššie uvedeného metodického pokynu, tento postup
neobstojí vzhľadom na vyššie uvedený nezákonný postup daňového úradu, ktorý
predchádzal podaniu odvolania, a preto ani postup, ktorým daňový úrad zamietol odvolanie
nemožno považovať za zákonný, nakoľko platí zásada IUS EX INIURIA NON ORITUR, čo
znamená, že z bezprávia právo nevzniká.».
Sťažovateľka 23. novembra 2011 požiadala o odpustenie zmeškania lehoty na
podanie odvolania poukazujúc na podľa nej nezákonný postup daňového úradu a navrhujúc,
aby jej podľa § 13b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. plynula odo dňa doručenia odpovede
daňového úradu na výzvu 30-dňová lehota na podanie žiadosti o odpustenie zmeškania
lehoty spolu s odvolaním proti uvedenému rozhodnutiu.
Dňa 15. marca 2012 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie, ktorými daňový úrad
nevyhovel jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania z dôvodu, že
nedodržala 30-dňovú lehotu ustanovenú zákonom na podanie takejto žiadosti o odpustenie
zmeškanej lehoty a v zákonnej 30-dňovej lehote neurobila aj zmeškaný úkon a navyše
nepredložila ani existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto lehoty.
Daňový úrad ďalej argumentoval aj tým, že sťažovateľka mala „o zmeškaní lehoty
na podanie odvolania preukázateľne vedomosť už v čase podania výzvy na odstránenie
prekážky v postupe daňového úradu, ktorá bola doručená správcovi dane dňa 25. 11. 2011,
pričom svoje dispozičné právo v zmysle § 29 zákona č. 511/1992 Zb. využil až dňa 8. 2.
2012, kedy doručil správcovi dane podanie, z obsahu ktorého vyplýva, že žiada o
odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania a zároveň v rovnaký deň urobil aj
zmeškaný úkon. Z týchto skutočností podľa mienky daňového úradu vyplýva, že sťažovateľ
nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre uplatnenie inštitútu podľa ust. § 13b zákona č.
511/1992 Zb., nepreukázal ani dôležité dôvody pre odpustenie zmeškanej lehoty a preto nie
je možné zmeškanú lehotu odpustiť. Zároveň uviedol, že na odpustenie zmeškania lehoty
daňový subjekt nemá právny nárok a je vždy na zvážení správcu dane posúdenie dôvodov
zmeškania lehoty a následné rozhodnutie o žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Čo sa
týka dôležitých dôvodov, na nepreukázanie ktorých sa daňový úrad v rozhodnutí taktiež
odvolával, týmito sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nezaoberal.“.
Sťažovateľka tvrdí, že bolo zákonnou povinnosťou daňového úradu poskytnúť jej
v danom prípade reálnu možnosť uplatniť svoje práva, a to výzvou na odstránenie
nedostatkov podania podľa § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., a namieta tiež postup
a rozhodovanie daňového úradu vo veci jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty.
Sťažovateľka zvolila tento postup z toho dôvodu, že nemala k dispozícii žiadne iné
dostupné právne prostriedky na nápravu vzniknutej podľa nej nezákonnej situácie v zmysle
zákona č. 511/1992 Zb. s výnimkou sťažnosti ústavnému súdu, podanie ktorej však v čase
podania žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty nepovažovala za účelné, najmä vzhľadom
na možnosť riešiť túto situáciu cez inštitút odpustenia zmeškania lehoty, ktorý je nesporne
v porovnaní so sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy hospodárnejší a rýchlejší,
a v neposlednom rade dáva samotnému daňovému úradu možnosť zvrátiť nezákonný stav
spôsobený jeho pochybením.
Na základe predložených písomných podkladov sťažovateľka ďalej argumentuje tým,
že v skutkovo a právne úplne totožnej žiadosti iného daňového subjektu bolo miestne
príslušným správcom dane (bývalým Daňovým úradom Trebišov) vyhovené. Takýto
postup, navyše bez náležitého odôvodnenia, predstavuje podľa sťažovateľky porušenie
princípu právnej istoty a vystavuje ju svojvôli daňového úradu.
Pokiaľ sťažovateľka využila svoje oprávnenie žiadať o odpustenie zmeškania lehoty
podľa § 13b zákona č. 511/1992 Zb., chcela tým dosiahnuť stav, za ktorého by bol jej úkon,
t. j. odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru, posudzovaný ako uskutočnený
v zákonnej lehote. Sťažovateľka zvolila tento postup z toho dôvodu, že nemala k dispozícii
žiadne iné dostupné právne prostriedky na nápravu vzniknutej podľa nej nezákonnej situácie
v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
V závere odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ju podáva „už
v tomto štádiu najmä z dôvodu, že v zmysle súčasnej právnej úpravy a existujúcej judikatúry
súdov neexistuje v kontexte ust. § 248 zákona č. 99/1963 Zb. a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR
jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej lehoty podľa § 13b zákona
č. 511/1992 Zb. je preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov podľa § 247 a nasl. zákona č.
99/1963 Zb., čo by v prípade, ak by konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
o odpustení zmeškanej lehoty (ktorú sťažovateľ podal súčasne s touto sťažnosťou na Krajský
súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že
žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, za
súčasného nepodania sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127
Ústavy SR malo za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej v § 53 ods. 2
(správne má byť ods. 3, pozn.) zákona č. 38/1993 Z. z. a sťažovateľ by tým prišiel o
akúkoľvek možnosť domáhať sa preskúmania a nápravy nezákonného postupu a
rozhodovania daňového úradu ako porušovateľa jeho základného práva a slobody. Súčasné
podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia všeobecným súdom v správnom
súdnictve a sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd preto považuje sťažovateľ za
jediný možný postup, v rámci ktorého bude vylúčená možnosť, že jeho právam nebude
poskytnutá náležitá ochrana.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46. ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom
porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 9818301/1/393817/2012 zo dňa 7. 3. 2012 a
rozhodnutím č. 9818301/1/393854/2012 zo dňa 7. 3. 2012 porušené boli.
Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9818301/1/393854/2012 zo dňa 7. 3. 2012
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €,
ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške
323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom daňového úradu v konaní vedenom pod sp. zn. 9818301/1/393854/2012 a jeho
rozhodnutím zo 7. marca 2012.
Sťažovateľka súčasne s touto sťažnosťou podala krajskému súdu žalobu
o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia daňového úradu (správneho orgánu)
podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), čo odôvodnila
obavou o zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ako aj tým, že neexistuje
jednoznačný záver o tom, či napadnuté rozhodnutie daňového úradu je preskúmateľné
v rámci správneho súdnictva.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa
sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov upravujú
ustanovenia § 247 a nasl. OSP.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade pred
právomocou ústavného súdu existuje iný (všeobecný) súd, ktorý je v prvom rade povolaný
poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky, a preto sťažnosť odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25
ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. m. m. III. ÚS 310/07,
IV. ÚS 276/08, IV. ÚS 216/2010, III. ÚS 540/2011)].
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012