Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 240/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o., L., zastúpenej advokátkou

JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2 a

a 2 v spojení s Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Daňového úradu Košice v konaní vedenom pod sp. zn.

9818301/1/393854/2012 a jeho rozhodnutím zo 7. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv a 2

(ďalej len „ústava“) v spojení s a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Daňového

úradu Košice (ďalej aj „daňový úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn.

9818301/1/393854/2012 a jeho rozhodnutím zo 7. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vyzvala podaním z 23. novembra 2011

(označeným ako „Výzva na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu“) bývalý

Daňový úrad Kráľovský Chlmec (v súčasnosti Daňový úrad Košice, kontaktné miesto

Kráľovský Chlmec) na odstránenie prekážky zapríčinenej podľa nej jeho nesprávnym

a nezákonným procesným postupom.

Sťažovateľka opisuje skutkový a právny stav v predmetnej veci uvádzajúc, že «P. M.

V., M... ako spoločník a bývalý konateľ sťažovateľa udelil dňa 1. 6. 2011 všeobecnú plnú

moc p. D. B., ... B., ktorá zahŕňala oprávnenie na zastupovanie daňového subjektu aj v

daňovom konaní. O tejto skutočnosti bol daňový úrad upovedomený na ústnom pojednávaní

konanom dňa 14. 6. 2011, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní pod č.

/Kaš...

Následne D. B. ako splnomocnenec sťažovateľa udelila substitučné plnomocenstvo

O. (ďalej len o...). Po tom čo bolo substitučné plnomocenstvo doručené daňovému úradu,

tento reagoval oznámením, v ktorom uviedol, že substitučné plnomocenstvo pre O.

neakceptuje z dôvodu, že plná moc pre zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D.

B. nebola do toho času na daňový úrad doručená.

V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový

úrad postupoval v rozpore s ust. , podľa ktorého „ak má

podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve správca dane daňový

subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil. Súčasne ho poučí o

následkoch spojených s ich neodstránením, a to tým, že namiesto výzvy na predloženie

plnomocenstva pre p. D. B. v lehote nie kratšej ako 8 dní (lehota určená správcom dane v

zmysle ) zaslal sťažovateľovi a O. len oznámenie o

neakceptovaní substitučného plnomocenstva.».

Sťažovateľka zastáva názor, «že v uvedenom prípade išlo o odstrániteľný nedostatok,

keďže riadne úradne overené plnomocenstvo udelené dňa 1. 6. 2011 p. M. V. p. D. B. by v

prípade výzvy v zmysle mohlo byť doložené, čím by

zanikol dôvod pre neakceptáciu substitučného plnomocenstva udeleného o. Postupom

daňového úradu však bola táto možnosť sťažovateľovi odňatá, čím došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR.

Rovnako nezákonne postupoval daňový úrad aj v prípade ďalších podaní urobených

za sťažovateľa o., na ktoré opätovne reagoval len oznámeniami, v ktorých uviedol, že na

podania nie je možné prihliadať, nakoľko boli podané neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ si dovoľuje poukázať aj na to, že takýto postup je v rozpore aj s

„Metodickým pokynom Daňového riaditeľstva SR k zastupovaniu na základe

plnomocenstva“ (vrátane doplnenia k tomuto pokynu), v ktorom je výslovne ustanovené

nasledovné:

„Podanie urobené osobou, ktorá sa označila ako zástupca daňového subjektu bez

preukázania jej oprávnenia k zastupovaniu, je potrebné považovať za taký nedostatok

konania, ktorý je možné odstrániť. Právne významné pre posúdenie, či ide o takýto

nedostatok konania je najmä to, či táto osoba podanie urobila za daňový subjekt ako jeho

zástupca. V prípade, že je začaté daňové konanie na základe podania osoby, pričom táto

osoba podanie urobila za iného ako jeho zástupca, t. j. neuplatňuje v konaní práva svojím

menom, ale koná za zastúpeného, správca dane uplatni postup uvedený v § 20 ods. 9 zákona

o správe daní. Z podania totiž musí byť zrejmé, kto ho podáva. Treba tým rozumieť nielen

meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt, pri právnickej osobe jej obchodné meno a

sídlo, ale aj skutočnosť, či podanie robí vo vlastnom mene alebo v zastúpení“.

Hoci predmetný metodický pokyn predstavuje len normatívnu internú inštrukciu,

ktorá je záväzná len pre zamestnancov daňových orgánov, ide v tomto prípade len o logický

výklad ust. , ktorý v kontexte so zásadou proporcionality

sleduje predovšetkým umožnenie reálneho uplatnenia a ochrany práv daňového subjektu v

daňovom konaní a preto tento pokyn nemožno opomenúť.».

V nadväznosti na z pohľadu sťažovateľky nesprávny a nezákonný postup daňového

úradu jej vznikla ujma v tom, že jej ďalšie podanie, ktorým bolo odvolanie proti

rozhodnutiu č. /PekZ z 8. augusta 2011, ktoré podalo O. za sťažovateľku,

bolo daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že bolo podané osobou na to nepríslušnou v

zmysle o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), o čom bola sťažovateľka vyrozumená

oznámením.

Sťažovateľka poukazuje na to, že «rešpektuje, že v prípade zamietnutia odvolania

postupoval daňový úrad striktne v zmysle ,

podľa ktorého „prvostupňový orgán odvolanie zamietne, ak je podané osobou na to

nepríslušnou“, ako aj v zmysle vyššie uvedeného metodického pokynu, tento postup

neobstojí vzhľadom na vyššie uvedený nezákonný postup daňového úradu, ktorý

predchádzal podaniu odvolania, a preto ani postup, ktorým daňový úrad zamietol odvolanie

nemožno považovať za zákonný, nakoľko platí zásada IUS EX INIURIA NON ORITUR, čo

znamená, že z bezprávia právo nevzniká.».

Sťažovateľka 23. novembra 2011 požiadala o odpustenie zmeškania lehoty na

podanie odvolania poukazujúc na podľa nej nezákonný postup daňového úradu a navrhujúc,

aby jej podľa plynula odo dňa doručenia odpovede

daňového úradu na výzvu 30-dňová lehota na podanie žiadosti o odpustenie zmeškania

lehoty spolu s odvolaním proti uvedenému rozhodnutiu.

Dňa 15. marca 2012 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie, ktorými daňový úrad

nevyhovel jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania z dôvodu, že

nedodržala 30-dňovú lehotu ustanovenú zákonom na podanie takejto žiadosti o odpustenie

zmeškanej lehoty a v zákonnej 30-dňovej lehote neurobila aj zmeškaný úkon a navyše

nepredložila ani existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto lehoty.

Daňový úrad ďalej argumentoval aj tým, že sťažovateľka mala „o zmeškaní lehoty

na podanie odvolania preukázateľne vedomosť už v čase podania výzvy na odstránenie

prekážky v postupe daňového úradu, ktorá bola doručená správcovi dane dňa 25. 11. 2011,

pričom svoje dispozičné právo v zmysle využil až dňa 8. 2.

2012, kedy doručil správcovi dane podanie, z obsahu ktorého vyplýva, že žiada o

odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania a zároveň v rovnaký deň urobil aj

zmeškaný úkon. Z týchto skutočností podľa mienky daňového úradu vyplýva, že sťažovateľ

nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre uplatnenie inštitútu podľa ust. § 13b zákona č.

, nepreukázal ani dôležité dôvody pre odpustenie zmeškanej lehoty a preto nie

je možné zmeškanú lehotu odpustiť. Zároveň uviedol, že na odpustenie zmeškania lehoty

daňový subjekt nemá právny nárok a je vždy na zvážení správcu dane posúdenie dôvodov

zmeškania lehoty a následné rozhodnutie o žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Čo sa

týka dôležitých dôvodov, na nepreukázanie ktorých sa daňový úrad v rozhodnutí taktiež

odvolával, týmito sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nezaoberal.“.

Sťažovateľka tvrdí, že bolo zákonnou povinnosťou daňového úradu poskytnúť jej

v danom prípade reálnu možnosť uplatniť svoje práva, a to výzvou na odstránenie

nedostatkov podania podľa , a namieta tiež postup

a rozhodovanie daňového úradu vo veci jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty.

Sťažovateľka zvolila tento postup z toho dôvodu, že nemala k dispozícii žiadne iné

dostupné právne prostriedky na nápravu vzniknutej podľa nej nezákonnej situácie v zmysle

s výnimkou sťažnosti ústavnému súdu, podanie ktorej však v čase

podania žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty nepovažovala za účelné, najmä vzhľadom

na možnosť riešiť túto situáciu cez inštitút odpustenia zmeškania lehoty, ktorý je nesporne

v porovnaní so sťažnosťou podľa hospodárnejší a rýchlejší,

a v neposlednom rade dáva samotnému daňovému úradu možnosť zvrátiť nezákonný stav

spôsobený jeho pochybením.

Na základe predložených písomných podkladov sťažovateľka ďalej argumentuje tým,

že v skutkovo a právne úplne totožnej žiadosti iného daňového subjektu bolo miestne

príslušným správcom dane (bývalým Daňovým úradom Trebišov) vyhovené. Takýto

postup, navyše bez náležitého odôvodnenia, predstavuje podľa sťažovateľky porušenie

princípu právnej istoty a vystavuje ju svojvôli daňového úradu.

Pokiaľ sťažovateľka využila svoje oprávnenie žiadať o odpustenie zmeškania lehoty

podľa , chcela tým dosiahnuť stav, za ktorého by bol jej úkon,

t. j. odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru, posudzovaný ako uskutočnený

v zákonnej lehote. Sťažovateľka zvolila tento postup z toho dôvodu, že nemala k dispozícii

žiadne iné dostupné právne prostriedky na nápravu vzniknutej podľa nej nezákonnej situácie

v zmysle

V závere odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ju podáva „už

v tomto štádiu najmä z dôvodu, že v zmysle súčasnej právnej úpravy a existujúcej judikatúry

súdov neexistuje v kontexte ust. a SR

jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej lehoty podľa § 13b zákona

č. je preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov podľa § 247 a nasl. zákona č.

, čo by v prípade, ak by konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

o odpustení zmeškanej lehoty (ktorú sťažovateľ podal súčasne s touto sťažnosťou na Krajský

súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že

žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, za

súčasného nepodania sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127

SR malo za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej v

(správne má byť ods. 3, pozn.) a sťažovateľ by tým prišiel o

akúkoľvek možnosť domáhať sa preskúmania a nápravy nezákonného postupu a

rozhodovania daňového úradu ako porušovateľa jeho základného práva a slobody. Súčasné

podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia všeobecným súdom v správnom

súdnictve a sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd preto považuje sťažovateľ za

jediný možný postup, v rámci ktorého bude vylúčená možnosť, že jeho právam nebude

poskytnutá náležitá ochrana.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa podľa . ods. 1 a 2 a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom

porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 9818301/1/393817/2012 zo dňa 7. 3. 2012 a

rozhodnutím č. 9818301/1/393854/2012 zo dňa 7. 3. 2012 porušené boli.

Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9818301/1/393854/2012 zo dňa 7. 3. 2012

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €,

ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a 2 v spojení s a práva podľa dohovoru

postupom daňového úradu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím zo 7. marca 2012.

Sťažovateľka súčasne s touto sťažnosťou podala krajskému súdu žalobu

o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia daňového úradu (správneho orgánu)

podľa a nasl. (ďalej len „OSP“), čo odôvodnila

obavou o zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ako aj tým, že neexistuje

jednoznačný záver o tom, či napadnuté rozhodnutie daňového úradu je preskúmateľné

v rámci správneho súdnictva.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (napr. , ).

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov upravujú

ustanovenia a nasl. .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade pred

právomocou ústavného súdu existuje iný (všeobecný) súd, ktorý je v prvom rade povolaný

poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky, a preto sťažnosť odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie [ v spojení s

ods. 2 a (obdobne napr. m. m. ,

, , )].

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012