Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 170/2012
PDF · 125.63 KB
No categories available
II. ÚS 170/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., V., zastúpeného JUDr. S. R., Advokátska
kancelária R., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos
3/2012 z 26. januára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ ústavný súd“) bola 9. mája 2012
doručená sťažnosť Ing. J. J., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 3/2012 z 26. januára 2012
(ďalej len „ krajský súd“).
Zo sťažnosti vyplýva, že pred Okresným súdom Trnava, v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 T 26/2010 je proti sťažovateľovi vedené trestné konanie pre prečin výtržníctva
podľa § 464 ods. l písm. a) Trestného zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Na ústnom pojednávaní 6. decembra 2011
vzniesol sťažnosť proti uzneseniu tohto súdu pre nesprávnosť výroku, ktorým sa rozhodlo
o vznesenej námietke zaujatosti voči konajúcemu sudcovi prom. práv. M. K., ktorým sa ako
samosudca nevylúčil z konania a rozhodovania vo veci. Proti tomuto uzneseniu podal
sťažnosť, krajský súd však jeho sťažnosť napadnutým uznesením zamietol. Toto
rozhodnutie nepovažuje za správne a zákonné, pretože je nepreskúmateľné a arbitrárne.
Tento súd sa napr. vôbec nevyjadril ku skutočnosti, že splnomocnenec poškodeného
(JUDr. H.) v minulosti pôsobil aj ako právny zástupca sudcu v jeho disciplinárnom konaní
a z toho dôvodu bol ich vzťah bližší ako profesionálny. Je to tak aj napriek tomu, že sudca
si ho zvolil za zástupcu ako súkromná osoba. Ak JUDr. H. zastupuje poškodeného v
trestnom konaní, nie je daná záruka objektívnosti konajúceho sudcu vo vzťahu k posúdeniu
predmetu obžaloby. Krajský súd preto nezohľadnil dostatočne § 31 ods. l Trestného
poriadku a konal v rozpore s ním. Je teda presvedčený, že o tom, že vzťah medzi zákonným
sudcom a splnomocnencom poškodeného je daný a nemôže mu zabezpečiť nestranný súdny
proces, ktorý mu garantujú tak vnútroštátne, ako aj medzinárodne právne normy.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„Základné právo Ing. J. J. na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo p o r u š e n é uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.
01. 2012 spis. zn. 6 Tos 3/2012.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 26. 01. 2012, spis. zn. 6 Tos 3/2012
z r u š u j e a v r a c i a v e c na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť Ing. J. J. trovy právneho zastúpenia vo
výške 323,50 €..., v lehote určenej ústavným súdom.“
II.
Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. l zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že ten, aj keď stručne, sa podľa
názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal so sťažnosťou sťažovateľa. Toto rozhodnutie
dáva odpoveď na danú problematiku a nemožno ho považovať za nepresvedčivé. Niet teda
ani príčiny na to, aby ústavný súd do napadnutého rozhodnutia zasiahol. Skutočnosť, že
posúdenie veci krajským súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe
porušenie označených práv nezakladá.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2012