Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 283/2012
PDF · 228.53 KB
No categories available
III. ÚS 283/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., M., zastúpenej advokátkou
JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami Daňového úradu K. č. 9818301/1/393797/2012
a č. 9818301/1/393759/2012 zo 7. marca 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., M. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy rozhodnutiami Daňového úradu K. (ďalej len „daňový
úrad“) č. 9818301/1/393797/2012 a č. 9818301/1/393759/2012 zo 7. marca 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia“); daňový úrad týmito rozhodnutiami nevyhovel žiadostiam
sťažovateľky o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti jeho
predchádzajúcim rozhodnutiam.
Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti opisuje skutkový stav predchádzajúci podaniu
jej sťažnosti ústavnému súdu a v tejto súvislosti najmä uvádza, že podaním z 23. novembra
2011 označeným ako „Výzva na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu“ (ďalej
len „Výzva“) „vyzval vtedajší daňový úrad K. (v súčasnosti Daňový úrad K., kontaktné
miesto K. - ďalej len daňový úrad) na odstránenie prekážky zapríčinenej jeho nesprávnym
a nezákonným procesným postupom...“, pričom podaniu označenej „Výzvy“ predchádzalo
udelenie všeobecnej plnej moci M. V., M., ako spoločníkom a bývalým konateľom
sťažovateľky z 1. júna 2011 „p. D. B. B., ktorá zahŕňala oprávnenie na zastupovanie
daňového subjektu aj v daňovom konaní. O tejto skutočnosti bol daňový úrad upovedomený
na ústnom pojednávaní konanom dňa 14. 6. 2011, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom
pojednávaní pod č. 738/320/15306/2011/Kaš...
Následne D. B. ako splnomocnenec sťažovateľa udelila substitučné plnomocenstvo
Občianskemu združeniu D., B. (ďalej len občianske združenie D.). Po tom čo bolo
substitučné plnomocenstvo doručené daňovému úradu, tento reagoval oznámením, v ktorom
uviedol, že substitučné plnomocenstvo pre Občianske združenie D. neakceptuje z dôvodu, že
plná moc pre zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D. B. nebola do toho času
na daňový úrad doručená.
V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový
úrad postupoval v rozpore s ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb..., a to tým, že namiesto
výzvy na predloženie plnomocenstva pre p. D. B. v lehote nie kratšej ako 8 dní (lehota
určená správcom dane v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.) zaslal sťažovateľovi
a Občianskemu združeniu D. len oznámenie o neakceptovaní substitučného
plnomocenstva...“.
Sťažovateľka tvrdí, že v danom prípade „išlo o odstrániteľný nedostatok,
keďže riadne úradne overené plnomocenstvo udelené dňa 1.6.2011 p. M. V. p. D. B. by
v prípade výzvy v zmysle § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. mohlo byť doložené, čím by
zanikol dôvod pre neakceptáciu substitučného plnomocenstva udeleného občianskemu
združeniu D. Postupom daňového úradu však bola táto možnosť sťažovateľovi odňatá, čím
došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
Ústavy SR.
Rovnako nezákonne postupoval daňový úrad aj v prípade ďalších podaní urobených
za sťažovateľa občianskym združením D., na ktoré opätovne reagoval len oznámeniami,
v ktorých uviedol, že na podania nie je možné prihliadať, nakoľko boli podané
neoprávnenou osobou.“.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že uvedený postup daňového úradu je v rozpore
aj s „Metodickým pokynom Daňového riaditeľstva SR k zastupovaniu na základe
plnomocenstva“, ktorý síce „predstavuje len normatívnu internú inštrukciu, ktorá je
záväzná len pre zamestnancov daňových orgánov, ide v tomto prípade len o logický výklad
ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. , ktorý v kontexte so zásadou proporcionality
sleduje predovšetkým umožnenie reálneho uplatnenia a ochrany práv daňového subjektu v
daňovom konaní a preto tento pokyn nemožno opomenúť.
Závažnou ujmou, ktorá v nadväznosti na nesprávny a nezákonný postup daňového
úradu sťažovateľovi vznikla, bola predovšetkým skutočnosť, že jeho ďalšie podanie, ktorým
bolo odvolanie proti rozhodnutiu č. 738/230/19763/11/PekZ zo dňa 5.8.2011
a č. 738/230/21215/11/Ric zo dňa 23.8.2011, ktoré podalo občianske združenie D.
za sťažovateľa boli daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že boli podané osobou na to
nepríslušnou v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. o čom bol daňový subjekt
vyrozumený Oznámením...
Hoci sťažovateľ rešpektuje, že v prípade zamietnutia odvolania postupoval daňový
úrad striktne v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb... ako aj v zmysle vyššie
uvedeného metodického pokynu, tento postup neobstojí vzhľadom na vyššie uvedený
nezákonný postup daňového úradu, ktorý predchádzal podaniu odvolania,
a preto ani postup, ktorým daňový úrad zamietol odvolanie nemožno považovať za zákonný,
nakoľko platí zásada IUS EX INIURIA NON ORITUR, čo znamená, že z bezprávia právo
nevzniká.
Rovnakým nezákonným postupom postupoval daňový úrad (jednak bývalý daňový
úrad T. ako aj bývalý daňový úrad K., v súčasnosti oba patriace pod daňový úrad K.) aj u
ostatných spoločností personálne prepojených p. M. V. ako spoločníkom a bývalým
konateľom, čím vzniká dôvodné podozrenie, že účelom a cieľom postupu daňového úradu
nebolo umožnenie reálneho uplatnenia práv daňovým subjektom ale naopak odňatie práva
konať pred štátnym orgánom, čo v konečnom dôsledku viedlo k správoplatneniu rozhodnutí,
ktorými bola spoločnostiam personálne prepojeným p. M. V. uložená peňažná povinnosť
(jednak dodatočné platobné výmery, ako aj rozhodnutia o uložení pokuty), ktoré bez
ďalšieho spĺňajú podmienky stanovené § 74 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. pre exekučný
titul ... Daňové exekúcie, ktoré môže daňový úrad vykonať na základe týchto exekučných
titulov sú následne spôsobilé privodiť spoločnostiam personálne prepojeným p. M. V.
ekonomickú likvidáciu, čo je podľa sťažovateľa jediným a konečným cieľom daňového
úradu ako aj ostatných daňových orgánov, namiesto toho, aby náležité prihliadali na práva
sťažovateľa a možnosť ich reálneho uplatňovania a umožnili tak riadny zákonný proces.
Vyššie uvedeným podaním zo dňa 23. 11. 2011 sťažovateľ vyjadril svoj zámer podať
odvolanie prostredníctvom inštitútu odpustenia zmeškania lehoty, nakoľko hore uvedená
situácia nedávala sťažovateľovi ako ani daňovému úradu žiadne iné prostriedky nápravy,
ktoré by umožnili reálne uplatnenie práv sťažovateľom (okrem ústavnej sťažnosti
pre porušenie základných práv a slobôd). Ako dôležitý dôvod uviedol sťažovateľ popísaný
nezákonný postup daňového úradu, pričom v záujme riešenia tejto situácie navrhol za čas
odpadnutia dôvodov zmeškania lehoty považovať deň doručenia odpovede daňového úradu
na výzvu sťažovateľovi, t. j. aby sťažovateľovi v zmysle ustanovenia § 13b ods. 1 zákona
č. 511/1992 Zb. plynula od tohto dňa 30 dňová lehota na podanie žiadosti o odpustenie
zmeškania lehoty spolu s odvolaním voči uvedenému rozhodnutiu.
Na výzvu sťažovateľa zaslal daňový úrad Oznámenie, v ktorom uviedol, že posúdil
obsah podania sťažovateľa a dospel k záveru, že podanie sťažovateľa je nekvalifikované,
nakoľko žiada daňový úrad, aby mu umožnil podať podnet, pričom takýto inštitút zákon
č. 511/1992 Zb. nepozná. Zároveň uviedol, že zákon č. 511/1992 Zb. umožňuje podať
žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty, pričom po podaní žiadosti daňový úrad posúdi
závažnosť a dôvody, pre ktoré subjekt žiada o odpustenie zmeškanej lehoty a rozhodne...
Na oznámenie daňového úradu reagoval sťažovateľ Vyjadrením k oznámeniu.
Vo vyjadrení uviedol, že oznámenie daňového úradu považuje za značne rozporuplné,
a to najmä z dôvodu, ako tento pristúpil k posúdeniu podania sťažovateľa - t. j. Výzvy
na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu. Vo vyjadrení argumentoval najmä
postupom vtedajšieho daňového úradu T., ktorý na totožné výzvy iných daňových subjektov
u ktorých bol miestne príslušným daňovým úradom, vzhľadom k tomu, že vo výzve nimi
podanej sa uvádzal zámer daňového subjektu žiadať o odpustenie zmeškania lehoty, posúdil
výzvu podľa obsahu podania za žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty. Rovnako daňový
úrad T. posúdil aj deň, kedy odpadli dôvody zmeškania lehoty na 9. 11. 2011 (o tejto
skutočnosti je v prípade daňových subjektov u ktorých bol miestne príslušným daňovým
úradom daňový úrad K. spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní
č. 738/320/27410/2011/Tom zo dňa 9. 11. 2011), kedy žalobca splnomocnil na daňové
konanie splnomocneného zástupcu a za dodržanie 30 dňovej lehoty považoval úkon
vykonaný splnomocneným zástupcom vo veci podania výzvy na odstránenie prekážky
v postupe daňového úradu, ktoré splnomocnený zástupca vykonal podaním dňa 23. 11.
2011...
Vo vyjadrení ďalej sťažovateľ vyzval daňový úrad, aby jeho podanie - Výzvu
na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu, posúdil v zmysle § 20. ods. 9 zákona
č. 511/1992 Zb. rovnako, resp. obdobne ako totožné výzvy iných daňových subjektov posúdil
daňový úrad T. a to najmä z dôvodu, že v prípade podania ďalšej žiadosti žalobcom
a následného obdobného posúdenia času odpadnutia dôvodov (t. j. 9. 11. 2011) by nemohla
byť dodržaná lehota podania žiadosti do 30 dní od odpadnutia dôvodov.
Taktiež vo vyjadrení sťažovateľ upovedomil daňový úrad o skutočnosti, že rovnakej
žiadosti iného daňového subjektu (išlo konkrétne o daňový subjekt P. s. r. o. ,... M. ...) už
vtedajší daňový úrad T. po doplnení žiadostí o odpustenie zmeškanej lehoty o zmeškaný
úkon vyhovel, a to rozhodnutím č. 740/230/43479/11/Maže zo dňa 27. 12. 2011 tak, že
žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty sa vyhovuje, zmeškanie lehoty sa odpúšťa a
zmeškaný úkon sa považuje za úkon vykonaný v zákonnej lehote. Zároveň sťažovateľ
k vyjadreniu pripojil aj odvolanie proti rozhodnutiu č. 738/230/19763/11/PekZ zo dňa
5.8.2011 a rozhodnutiu č. 738/230/21215/11/Ric zo dňa 23.8.2011, t. j. uskutočnil zmeškaný
úkon, aby jeho žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty zo dňa 23. 11. 2011 bola úplná.
V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ aj na § 3 ods. 9 nového daňového poriadku,
t. j. zákona č. 563/2009 Z. z...
Dňa 15. 3. 2012 boli sťažovateľovi doručené rozhodnutia, ktorými daňový úrad K.
nevyhovel žiadosti sťažovateľa o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania
z dôvodu, že žiadateľ nedodržal tridsaťdňovú lehotu stanovenú zákonom na podanie
žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty, v zákonom stanovenej tridsaťdňovej lehote neurobil
aj zmeškaný úkon a nepredložil existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto lehoty...
V odôvodnení predmetných rozhodnutí argumentuje daňový úrad skutočnosťou,
že sťažovateľ mal o zmeškaní lehoty na podanie odvolania preukázateľne vedomosť už
v čase podania výzvy na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu, ktorá bola
doručená správcovi dane dňa 25.11.2011, pričom svoje dispozičné právo v zmysle § 29
zákona č. 511/1992 zb. využil až dňa 9.2.2012, kedy doručil správcovi dane podanie,
z obsahu ktorého vyplýva, že žiada o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania
a zároveň v rovnaký deň urobil aj zmeškaný úkon. Z týchto skutočností podľa mienky
daňového úradu vyplýva, že sťažovateľ nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre uplatnenie
inštitútu podľa ust. § 13b zákona č. 511/1992 Zb., nepreukázal ani dôležité dôvody
pre odpustenie zmeškanej lehoty a preto nie je možné zmeškanú lehotu odpustiť. Zároveň
uviedol, že na odpustenie zmeškania lehoty daňový subjekt nemá právny nárok a je vždy
na zvážení správcu dane posúdenie dôvodov zmeškania lehoty a následné rozhodnutie
o žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty. Čo sa týka dôležitých dôvodov na nepreukázanie
ktorých sa daňový úrad v rozhodnutí taktiež odvolával, týmito sa v odôvodnení žiadnym
spôsobom nezaoberal.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutými rozhodnutiami daňového úradu bolo
porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy, zruší napadnuté rozhodnutia a vráti ich daňovému
úradu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume
5 000 €, ako aj úhradu trov konania v sume 323,50 €.
K právomoci ústavného súdu na prerokovanie podanej sťažnosti sťažovateľka
uviedla, že ju podáva „už v tomto štádiu najmä z dôvodu, že v zmysle súčasnej právnej
úpravy a existujúcej judikatúry súdov neexistuje v kontexte ust. § 248 zákona č. 99/1963 Zb.
a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej
lehoty podľa § 13b zákona č. 511/1992 Zb. je preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci
inštitútu žalôb o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov
podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb., čo by v prípade, ak by konanie o žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty (ktorú sťažovateľ
podal súčasne s touto sťažnosťou na Krajský súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom
v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, za súčasného nepodania sťažnosti...
v zmysle čl. 127 Ústavy SR malo za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej
v § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. a sťažovateľ by tým prišiel o akúkoľvek možnosť
domáhať sa preskúmania a nápravy nezákonného postupu a rozhodovania daňového úradu
ako porušovateľa jeho základného práva a slobody“.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia čl. 12
ods. 2 ústavy napadnutými rozhodnutiami daňového úradu, proti ktorým podľa § 29 ods. 3
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov nie sú prípustné opravné prostriedky.
1. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a podstata princípu subsidiarity spočíva v tom,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Ústavný súd predstavuje z tohto hľadiska ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,
ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04).
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
(IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy (§ 244 ods. 1 OSP) a tiež... konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
V posudzovanom prípade pred právomocou ústavného súdu ešte existuje iný
(všeobecný) súd, ktorý je v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu označených
základných práv sťažovateľky, a preto niet právomoci ústavného súdu na prerokovanie
sťažnosti (obdobne napr. m. m. III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08, IV. ÚS 216/2010,
2. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka súčasne so sťažnosťou adresovanou
ústavnému súdu podala aj žalobu o preskúmanie napadnutých rozhodnutí daňového úradu
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „správna žaloba“).
Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka súbežným
podaním správnej žaloby, o ktorej je podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku oprávnený rozhodnúť miestne príslušný všeobecný súd, a sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho
typu (miestne príslušný všeobecný súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho
štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska akceptovateľné, pretože by
tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 142/2010).
Z pohľadu citovaného § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde to znamená, že právne
prostriedky, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv a slobôd účinne
poskytuje, nemožno v jej prípade považovať za vyčerpané.
Rozhodnutie (či už procesné, alebo meritórne) miestne príslušného všeobecného súdu
predchádza (vzhľadom na princíp subsidiarity) uplatneniu právomoci ústavného súdu,
a preto možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto
súdu o sťažovateľkinej žalobe podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku za predčasné, čo má za následok i neprípustnosť posudzovanej sťažnosti.
3. Už nad rámec odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd aj vzhľadom
na skutočnosť pomerne veľkého počtu sťažností skutkovo a právne identických s tu
predbežne prerokúvanou sťažnosťou (odlišnosť spočíva iba v osobe sťažovateľa
a v napadnutých rozhodnutiach daňových úradov) považuje za účelné poukázať
i na neefektívnosť a chýbajúci zmysluplný procesno-právny základ tejto (i ostatných)
sťažnosti, a to predovšetkým vo svetle do úvahy prichádzajúceho súdneho prieskumu
napadnutých rozhodnutí daňového úradu.
Sťažovateľka sa obáva, že konanie o jej správnej žalobe bude zastavené podľa §
250d ods. 3 OSP, lebo všeobecný (správny) súd vyhodnotí rozhodnutia daňového úradu
o neodpustení zmeškania lehoty ako procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania
alebo ako predbežné rozhodnutia [§ 248 písm. a) OSP], ktoré nemôžu byť predmetom
preskúmavania správnym súdom. Následne by potom sťažnosť proti rozhodnutiam
daňového úradu už bola podaná oneskorene.
Problém preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy všeobecným (správnym)
súdom má výrazný ústavno-právny rozmer, ktorý musí rešpektovať aj všeobecný (správny)
súd pri rozhodovaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Otázku právomoci
všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2
ústavy) totiž treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (I. ÚS 37/95).
Ústavný súd už judikoval, že ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu
na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho
preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 ústavy vylúčené z právomoci všeobecných
súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov
(III. ÚS 138/03 – nález z 15. októbra 2003). Všeobecný súd musí v merite preskúmať a
rozhodnúť každú vec týkajúcu sa základných práv a slobôd, aj keď je podľa § 248 ods. 2
OSP (v súčasnosti § 248 OSP, pozn.) alebo podľa iného ustanovenia zákona vylúčená
zo súdneho preskúmavania. Ustanovenie § 248 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 248 OSP, pozn.)
i prípadné ďalšie ustanovenia zákonov obmedzujúce rozsah súdneho preskúmavania
rozhodnutí treba vykladať v kontexte čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy tak, že sa vzťahujú len
na prípady, ktoré sa netýkajú základných práv alebo slobôd (III. ÚS 138/03 – uznesenie
pri predbežnom prerokovaní z 18. júna 2003).
Bez toho, aby ústavný súd akokoľvek prejudikoval výsledok prieskumu napadnutých
rozhodnutí v správnom súdnictve, musí uviesť, že ak by sa sťažovateľkinou sťažnosťou
napadnuté rozhodnutia daňového úradu dotýkali jej základných práv a slobôd, potom by
vo svetle citovanej ustálenej judikatúry musel byť pripustený ich meritórny prieskum
všeobecným (správnym) súdom, čo vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórny
prieskum týchto rozhodnutí.
Na druhej strane, ak by sa napadnuté rozhodnutia daňového úradu základných práv
a slobôd sťažovateľky netýkali, má to za následok nielen ich prípadné vylúčenie
z prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku [s poukazom na § 248
písm. a) OSP], ale aj z ústavno-súdneho prieskumu, lebo zásah do základných práv a slobôd
je conditio sine qua non pre založenie právomoci ústavného poskytovať ochranu fyzickým
osobám a právnickým osobám v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. K tomuto záveru by
potom smerovalo nielen preskúmanie včasnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutým
rozhodnutiam daňového úradu, ale aj prípadnej sťažnosti sťažovateľky podanej proti
právoplatnému zastaveniu konania o jej správnej žalobe, ktorú, mimochodom, má
sťažovateľka stále k dispozícii.
Z uvedeného zreteľne vyplýva, že sťažnosťou proti rozhodnutiam daňového úradu
nemôže sťažovateľka v žiadnych procesno-právnych reláciách efektívnym spôsobom
ochraňovať svoje základné práva a slobody. Efektívna ochrana sťažovateľkiných
základných práv a slobôd pred ústavným súdom prichádza do úvahy až po právoplatnom
ukončení konania o jej správnej žalobe.
4. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2012