Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 307/2012
PDF · 178.82 KB
No categories available
I. ÚS 307/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. O., K., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2012
doručená sťažnosť Ing. J. S., P. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. M.
O., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom č. k. 15 C 124/2002-235 zo 14. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa ako navrhovateľa na zaplatenie 26 422,36 €
(796 000 Sk) s príslušenstvom smerujúci proti odporcovi M. H. Sťažovateľ sa svojím
návrhom domáhal proti odporcovi zaplatenia označenej sumy z titulu vrátenia pôžičky na
základe zmluvy o pôžičke z 12. apríla 2000.
Na odvolanie sťažovateľa krajský súd potvrdil napadnutým rozsudkom rozsudok
okresného súdu.
Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu
z dôvodu podľa neho nesprávnych skutkových a právnych záverov v ňom vyslovených,
ktorými sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil so závermi okresného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«... žalovaný nikdy nepopieral, že sťažovateľovi dlhoval 26.422,36,- €. Práve naopak,
na pojednávaní, ako aj vo svojich písomných podaniach viackrát potvrdil, že sťažovateľovi
dlhuje sumu 26.422,36,- €. Navyše, bol to práve žalovaný, ktorý sťažovateľovi navrhol, aby
uzavreli Zmluvu o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000. Sťažovateľ, ako osoba neznalá práva,
ktorá si nebola vedomá rozdielu medzi reálnou konsenzuálnou zmluvou a len
konsenzuálnou zmluvou, nemohla predvídať, že Zmluva o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000
bude samotným žalovaným napadnutá ako absolútne neplatná z dôvodu, že nedošlo k
reálnemu plneniu z tejto zmluvy...
Pri výklade právneho úkonu, ktorým bola Zmluva o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000,
okresný aj krajský súd pristupovali mechanicky a formalisticky, čím okresný aj krajský súd
odopreli sťažovateľovi poskytnúť akúkoľvek ochranu jeho práv, a to i napriek tomu, že
žalovaný uznal existenciu svojho záväzku voči sťažovateľovi, pričom voči nároku
sťažovateľa vznášal kompenzačné námietky. Pritom takýto formalizmus odporuje
materiálnemu chápaniu zákonnosti (§ 1 OSP) a princípom materiálneho právneho štátu,
ktorý je nadradený formálnemu chápaniu právneho štátu...
Podľa názoru sťažovateľa, ani jeden zo súdov pri výklade právneho úkonu, ktorý
sťažovateľ uzavrel so žalovaným, nepostupoval v intenciách Nálezu Ústavného súdu SR,
sp. zn. I. ÚS 242/2007, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod číslom R 2/2009,
v zmysle ktorého: „Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si
chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale
nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému
významu, a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych
otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom
textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je
bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho
úkonu poznateľný. Na vôľu preto treba hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností,
spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené
s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy... Porušenia ústavne
zaručených základných práv sa teda orgán verejnej moci dopustí aj vtedy, pokiaľ
formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle
zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej
právnej sfére (porov. napr. nález sp. zn. I. ÚS 243/07).“...
Z vykonaného dokazovania bolo bez pochybností zistené, že účelom uzavretia Zmluvy
o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 bolo nahradenie predchádzajúcich troch zmlúv novou
dohodou, t. j. Zmluvou o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000, v zmysle ktorej by žalovaný
sťažovateľovi uhradil jednu pôžičku, ktorá by vyjadrovala súhrn predchádzajúcich pôžičiek
a úrokov z nich...
Pri akceptácii skutočnosti, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ani jeden zo
všeobecných súdov neprihliadli na tú skutočnosť, že k odovzdaniu pôžičiek reálne došlo, aj
keď čiastkovými plneniami, a to ešte pred uzavretím Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla
2000...
Ak by sme aj akceptovali záver oboch všeobecných súdov, že Zmluva o pôžičke
zo dňa 12. apríla 2000 je absolútne neplatná z dôvodu, že sa z nej neplnilo, potom sa súdy
mali vyporiadať so súhlasnými stanoviskami sťažovateľa a žalovaného, v zmysle ktorého ich
úmyslom bolo prostredníctvom Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 nahradiť všetky
predchádzajúce zmluvy o pôžičke a v zmysle tejto zmluvy malo dôjsť k ich nahradeniu...
Okresný a ani krajský súd nemali pochybnosti o tom, že úmyslom sťažovateľa, ako aj
žalovaného bolo prostredníctvom Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 nahradiť
predchádzajúce zmluvy jednou zmluvou. Oba všeobecné súdy však na takto zistený skutkový
stav aplikovali právne normy formalisticky a zužujúco, čoho dôsledkom bolo, že súdy
neposkytli nároku sťažovateľa žiadnu ochranu, na druhej strane vyhoveli obrane
žalovaného, pričom vôbec nevzali do úvahy, že v prvom rade to bol žalovaný, ktorý sporný
text Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 pripravil...
Pri aplikácii právnej normy všeobecný a ani odvolací súd neprihliadli na medze
výkladu právnych úkonov, ktorý v zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu má v prvom
rade reflektovať na vôľu zmluvných strán, pokiaľ o nej niet pochýb tak ako v tomto prípade,
pred písomným znením ich prejavu vôle, keďže i napriek tomu, že platí všeobecná zásada,
že neznalosť zákona neospravedlňuje, predsa len treba prihliadnuť na skutočnosť, že tak
sťažovateľ, ako aj žalovaný nie sú osobami znalými práva a jeho fines, pričom Zmluvu
o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 od samého počiatku uzavreli s úmyslom nahradiť
predchádzajúce zmluvy o pôžičkách novou zmluvou. Sťažovateľ aj žalovaný konali spoločne
v dobrej viere, že písomne zachytený text Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 bude mať
za následok zamýšľané právne účinky. V zmysle takto zisteného skutkového stavu však
okresný aj odvolací súd vôľu sťažovateľa a žalovaného nevzali vôbec do úvahy, prihliadli
len na písomné znenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000.
Sťažovateľ sa domnieva, že takýto prístup oboch súdov je ústavne neudržateľný
a ústavne nekonformný, pretože ak z vykonaného dokazovania pred všeobecným súdom bola
bez pochýb zistená vôľa a úmysel zmluvných strán, súdy mali pri výklade právnych úkonov
sťažovateľa a žalovaného pristúpiť k takto bez pochýb nezistenému skutkovému stavu
a rešpektovať ho...»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ústavy, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 15C/124/2002-235
zo dňa 18. apríla 2012 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 15C/124/2002-235 zo dňa 18. apríla
2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný Ing. Jozefovi Schlosserovi uhradiť trovy konania
vo výške 331,23 EUR na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Z obsahu sťažnosti a jej príloh je možné ustáliť, že sťažovateľ v petite sťažnosti
v dôsledku zrejmej chyby v písaní nesprávne uviedol spisovú značku namietaného konania
a rozhodnutia krajského súdu a podľa obsahu sťažnosti namieta postup krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 127/2011 a jeho rozsudkom.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv
a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom) ktorá vyžaduje
odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi...
Z ustanovenia § 570 Občianskeho zákonníka vyplýva právna možnosť účastníkov
záväzkového právneho vzťahu zmluvou zrušiť ich doterajší záväzok a nahradiť ho novým
záväzkom s tým, že doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný splniť nový záväzok, pričom
subjekty doterajšieho právneho vzťahu sa nemenia (privatívna novácia)...
Zo žalobného návrhu žalobcu nepochybne vyplýva, že svoj nárok na splnenie
povinností odvodzoval od písomnej zmluvy o pôžičke, uzavretej so žalovaným dňa 12. 4.
2000. V priebehu konania bolo zistené, že na základe predmetnej písomnej zmluvy o pôžičke
zmluvy nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky. Až v priebehu konania účastníci
potvrdili, že predmetná zmluva iba zhrnula z predchádzajúceho obdobia požičané sumy
žalobcom žalovanému na základe samostatných písomných zmlúv. Súd prvého stupňa
zmluvu z 12. 4. 2000 vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon pre nezhodu vôle
a prejavu a nedostatok formy. Zmluvný záväzok neposúdil ani ako prijatívnu nováciu
pôvodného záväzku, vzniknutého nahradením pôvodných záväzkov, vyplývajúcich
z osobitných právnych úkonov (zmlúv o pôžičkách z predchádzajúceho obdobia) podľa
§ 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov, že z predmetnej zmluvy táto skutočnosť
nevyplývala, nahradenie pôvodných záväzkov novým záväzkom bolo možné iba v písomnej
forme. Takýto nedostatok podľa jeho názoru nebolo možné nahradiť ani zhodným
vyhlásením účastníkov. S týmto záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd plne
stotožňuje.
Dohodou veriteľa s dlžníkom je možné podľa § 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
nahradiť doterajší záväzok novým záväzkom. Na základe takejto dohody môže doterajší
záväzok zaniknúť a dlžník je povinný splniť záväzok. Z citovaného zákonného ustanovenia
nepochybne vyplýva, že ak sa nahrádza záväzok zriadený písomnou formou, čo bolo aj
v tomto prípade (písomné zmluvy o pôžičke zo 16. 12. 1998, 14. 7. 1998) musí sa dohoda
o zriadení nového záväzku uzavrieť písomne. Je treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že
z obsahu novej dohody musí nepochybne vyplývať vôľa účastníkov nahradiť pôvodný
záväzok novým záväzkom. Tento úmysel strán nemožno predpokladať, musí vyplývať
z dohody. Zo zmluvy o pôžičke z 12. 4. 2000 nevyplýva, žeby sa pôvodné záväzky,
vyplývajúce zo zmlúv o pôžičkách z rokov 1997 a 1998 nahrádzali novým záväzkom ani
skutočnosť, žeby pôvodné záväzky zanikli. Žalobca žalobou si v konaní uplatnil nárok
vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke z 12. 4. 2000 a týmto žalobným návrhom bol súd viazaný.
Keďže nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, nemohla vzniknúť ani povinnosť
vrátiť tento predmet. Písomná dohoda o nahradení pôvodných pôžičiek novou pôžičkou
(pôvodné pôžičky boli zriadené v písomnej forme) nebola v konaní preukázaná. Písomne
uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne (§ 40 ods. 2 Obč. zák.) Nie je
rozhodujúce, či zákon pre takýto právny úkon prepisuje písomnú formu. Rozhodujúcim je,
že predpisuje písomnú formu v prípade, ak bol pôvodný záväzok zriadený v písomnej forme
a nahrádza sa novým. Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo
dohoda účastníkov, je neplatný (§ 40 ods. 1 Obč. zák.). Mylný je názor žalobcu, že
nedostatok formy má za následok relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a
Občianskeho zákonníka. Neplatnosť právneho úkonu podľa § 40 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom a na takúto absolútnu neplatnosť musí
súd prihliadať z úradnej povinnosti. Súd prvého stupňa správne vyvodil záver že predmetná
zmluva o pôžičke je absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú skutočnosť bol povinný
prihliadať. Z absolútne neplatného právneho úkonu nemožno sa úspešne domáhať plnenia.
Taktiež neobstojí jeho námietka, že žalovaný uznal existenciu svojho záväzku aj čo do
základu aj čo do výšky vo svojom podaní z 24. 11. 2010. Uznanie dlhu podľa § 558
Občianskeho zákonníka je jednostranným úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod
sankciou neplatnosti predpísaná písomná forma. Za uznanie dlhu nie je možné považovať
vyjadrenie žalovaného vo veci samej, adresované súdu dňa 24. 11. 2010. Nešlo
o jednostranný úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorým by uznal jeho pohľadávku čo do
základu aj čo do výšky. Žalovaný v predmetnom vyjadrení iba priznal nevysporiadanú sumu
790.000,- Sk so žalobcom avšak z iného právneho dôvodu. Uvedenú sumu považoval
za zálohu poskytnutú žalobcom na vykonanie zememeračských – geodetických prác
a za sprostredkovanie prác, ktorých hodnota mala byť vysporiadaná medzi stranami
započítaním. Predmetné vyjadrenie vo veci rozhodne nespĺňa požiadavky vyžadované
citovaným zákonným ustanovením pre uznanie dlhu.“
Po preskúmaní postupu krajského súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu
ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný postup a rozsudok
krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom
omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, krajský súd sa dostatočne
vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku okresného
súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Argumentácia sťažovateľa o formalistickom, a tým arbitrárnom prístupe
okresného súdu pri vyhodnocovaní skutočnej vôle zmluvných strán a účastníkov konania,
ktorý bol odobrený aj krajským súdom, nevyhodnotil ústavný súd ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa
v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2012