Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 307/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. O., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2012

doručená sťažnosť Ing. J. S., P. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. M.

O., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -235 zo 14. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa ako navrhovateľa na zaplatenie 26 422,36 €

(796 000 Sk) s príslušenstvom smerujúci proti odporcovi M. H. Sťažovateľ sa svojím

návrhom domáhal proti odporcovi zaplatenia označenej sumy z titulu vrátenia pôžičky na

základe zmluvy o pôžičke z 12. apríla 2000.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd potvrdil napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu.

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu

z dôvodu podľa neho nesprávnych skutkových a právnych záverov v ňom vyslovených,

ktorými sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil so závermi okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... žalovaný nikdy nepopieral, že sťažovateľovi dlhoval 26.422,36,- €. Práve naopak,

na pojednávaní, ako aj vo svojich písomných podaniach viackrát potvrdil, že sťažovateľovi

dlhuje sumu 26.422,36,- €. Navyše, bol to práve žalovaný, ktorý sťažovateľovi navrhol, aby

uzavreli Zmluvu o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000. Sťažovateľ, ako osoba neznalá práva,

ktorá si nebola vedomá rozdielu medzi reálnou konsenzuálnou zmluvou a len

konsenzuálnou zmluvou, nemohla predvídať, že Zmluva o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000

bude samotným žalovaným napadnutá ako absolútne neplatná z dôvodu, že nedošlo k

reálnemu plneniu z tejto zmluvy...

Pri výklade právneho úkonu, ktorým bola Zmluva o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000,

okresný aj krajský súd pristupovali mechanicky a formalisticky, čím okresný aj krajský súd

odopreli sťažovateľovi poskytnúť akúkoľvek ochranu jeho práv, a to i napriek tomu, že

žalovaný uznal existenciu svojho záväzku voči sťažovateľovi, pričom voči nároku

sťažovateľa vznášal kompenzačné námietky. Pritom takýto formalizmus odporuje

materiálnemu chápaniu zákonnosti ( ) a princípom materiálneho právneho štátu,

ktorý je nadradený formálnemu chápaniu právneho štátu...

Podľa názoru sťažovateľa, ani jeden zo súdov pri výklade právneho úkonu, ktorý

sťažovateľ uzavrel so žalovaným, nepostupoval v intenciách Nálezu Ústavného súdu SR,

sp. zn. , publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod číslom R 2/2009,

v zmysle ktorého: „Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si

chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale

nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému

významu, a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych

otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom

textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je

bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho

úkonu poznateľný. Na vôľu preto treba hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností,

spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené

s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy... Porušenia ústavne

zaručených základných práv sa teda orgán verejnej moci dopustí aj vtedy, pokiaľ

formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle

zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej

právnej sfére (porov. napr. nález sp. zn. ).“...

Z vykonaného dokazovania bolo bez pochybností zistené, že účelom uzavretia Zmluvy

o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 bolo nahradenie predchádzajúcich troch zmlúv novou

dohodou, t. j. Zmluvou o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000, v zmysle ktorej by žalovaný

sťažovateľovi uhradil jednu pôžičku, ktorá by vyjadrovala súhrn predchádzajúcich pôžičiek

a úrokov z nich...

Pri akceptácii skutočnosti, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ani jeden zo

všeobecných súdov neprihliadli na tú skutočnosť, že k odovzdaniu pôžičiek reálne došlo, aj

keď čiastkovými plneniami, a to ešte pred uzavretím Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla

2000...

Ak by sme aj akceptovali záver oboch všeobecných súdov, že Zmluva o pôžičke

zo dňa 12. apríla 2000 je absolútne neplatná z dôvodu, že sa z nej neplnilo, potom sa súdy

mali vyporiadať so súhlasnými stanoviskami sťažovateľa a žalovaného, v zmysle ktorého ich

úmyslom bolo prostredníctvom Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 nahradiť všetky

predchádzajúce zmluvy o pôžičke a v zmysle tejto zmluvy malo dôjsť k ich nahradeniu...

Okresný a ani krajský súd nemali pochybnosti o tom, že úmyslom sťažovateľa, ako aj

žalovaného bolo prostredníctvom Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 nahradiť

predchádzajúce zmluvy jednou zmluvou. Oba všeobecné súdy však na takto zistený skutkový

stav aplikovali právne normy formalisticky a zužujúco, čoho dôsledkom bolo, že súdy

neposkytli nároku sťažovateľa žiadnu ochranu, na druhej strane vyhoveli obrane

žalovaného, pričom vôbec nevzali do úvahy, že v prvom rade to bol žalovaný, ktorý sporný

text Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 pripravil...

Pri aplikácii právnej normy všeobecný a ani odvolací súd neprihliadli na medze

výkladu právnych úkonov, ktorý v zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu má v prvom

rade reflektovať na vôľu zmluvných strán, pokiaľ o nej niet pochýb tak ako v tomto prípade,

pred písomným znením ich prejavu vôle, keďže i napriek tomu, že platí všeobecná zásada,

že neznalosť zákona neospravedlňuje, predsa len treba prihliadnuť na skutočnosť, že tak

sťažovateľ, ako aj žalovaný nie sú osobami znalými práva a jeho fines, pričom Zmluvu

o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 od samého počiatku uzavreli s úmyslom nahradiť

predchádzajúce zmluvy o pôžičkách novou zmluvou. Sťažovateľ aj žalovaný konali spoločne

v dobrej viere, že písomne zachytený text Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000 bude mať

za následok zamýšľané právne účinky. V zmysle takto zisteného skutkového stavu však

okresný aj odvolací súd vôľu sťažovateľa a žalovaného nevzali vôbec do úvahy, prihliadli

len na písomné znenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 12. apríla 2000.

Sťažovateľ sa domnieva, že takýto prístup oboch súdov je ústavne neudržateľný

a ústavne nekonformný, pretože ak z vykonaného dokazovania pred všeobecným súdom bola

bez pochýb zistená vôľa a úmysel zmluvných strán, súdy mali pri výklade právnych úkonov

sťažovateľa a žalovaného pristúpiť k takto bez pochýb nezistenému skutkovému stavu

a rešpektovať ho...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

v spojení s , právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa

dohovoru postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. -235

zo dňa 18. apríla 2012 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -235 zo dňa 18. apríla

2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný Ing. Jozefovi Schlosserovi uhradiť trovy konania

vo výške 331,23 EUR na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je možné ustáliť, že sťažovateľ v petite sťažnosti

v dôsledku zrejmej chyby v písaní nesprávne uviedol spisovú značku namietaného konania

a rozhodnutia krajského súdu a podľa obsahu sťažnosti namieta postup krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. apríla 2012.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu ( ) ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom) ktorá vyžaduje

odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi...

Z ustanovenia vyplýva právna možnosť účastníkov

záväzkového právneho vzťahu zmluvou zrušiť ich doterajší záväzok a nahradiť ho novým

záväzkom s tým, že doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný splniť nový záväzok, pričom

subjekty doterajšieho právneho vzťahu sa nemenia (privatívna novácia)...

Zo žalobného návrhu žalobcu nepochybne vyplýva, že svoj nárok na splnenie

povinností odvodzoval od písomnej zmluvy o pôžičke, uzavretej so žalovaným dňa 12. 4.

2000. V priebehu konania bolo zistené, že na základe predmetnej písomnej zmluvy o pôžičke

zmluvy nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky. Až v priebehu konania účastníci

potvrdili, že predmetná zmluva iba zhrnula z predchádzajúceho obdobia požičané sumy

žalobcom žalovanému na základe samostatných písomných zmlúv. Súd prvého stupňa

zmluvu z 12. 4. 2000 vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon pre nezhodu vôle

a prejavu a nedostatok formy. Zmluvný záväzok neposúdil ani ako prijatívnu nováciu

pôvodného záväzku, vzniknutého nahradením pôvodných záväzkov, vyplývajúcich

z osobitných právnych úkonov (zmlúv o pôžičkách z predchádzajúceho obdobia) podľa

, z dôvodov, že z predmetnej zmluvy táto skutočnosť

nevyplývala, nahradenie pôvodných záväzkov novým záväzkom bolo možné iba v písomnej

forme. Takýto nedostatok podľa jeho názoru nebolo možné nahradiť ani zhodným

vyhlásením účastníkov. S týmto záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd plne

stotožňuje.

Dohodou veriteľa s dlžníkom je možné podľa ,

nahradiť doterajší záväzok novým záväzkom. Na základe takejto dohody môže doterajší

záväzok zaniknúť a dlžník je povinný splniť záväzok. Z citovaného zákonného ustanovenia

nepochybne vyplýva, že ak sa nahrádza záväzok zriadený písomnou formou, čo bolo aj

v tomto prípade (písomné zmluvy o pôžičke zo 16. 12. 1998, 14. 7. 1998) musí sa dohoda

o zriadení nového záväzku uzavrieť písomne. Je treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že

z obsahu novej dohody musí nepochybne vyplývať vôľa účastníkov nahradiť pôvodný

záväzok novým záväzkom. Tento úmysel strán nemožno predpokladať, musí vyplývať

z dohody. Zo zmluvy o pôžičke z 12. 4. 2000 nevyplýva, žeby sa pôvodné záväzky,

vyplývajúce zo zmlúv o pôžičkách z rokov 1997 a 1998 nahrádzali novým záväzkom ani

skutočnosť, žeby pôvodné záväzky zanikli. Žalobca žalobou si v konaní uplatnil nárok

vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke z 12. 4. 2000 a týmto žalobným návrhom bol súd viazaný.

Keďže nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, nemohla vzniknúť ani povinnosť

vrátiť tento predmet. Písomná dohoda o nahradení pôvodných pôžičiek novou pôžičkou

(pôvodné pôžičky boli zriadené v písomnej forme) nebola v konaní preukázaná. Písomne

uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne (§ 40 ods. 2 Obč. zák.) Nie je

rozhodujúce, či zákon pre takýto právny úkon prepisuje písomnú formu. Rozhodujúcim je,

že predpisuje písomnú formu v prípade, ak bol pôvodný záväzok zriadený v písomnej forme

a nahrádza sa novým. Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo

dohoda účastníkov, je neplatný (§ 40 ods. 1 Obč. zák.). Mylný je názor žalobcu, že

nedostatok formy má za následok relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a

. Neplatnosť právneho úkonu podľa , Občianskeho

zákonníka je absolútne neplatným právnym úkonom a na takúto absolútnu neplatnosť musí

súd prihliadať z úradnej povinnosti. Súd prvého stupňa správne vyvodil záver že predmetná

zmluva o pôžičke je absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú skutočnosť bol povinný

prihliadať. Z absolútne neplatného právneho úkonu nemožno sa úspešne domáhať plnenia.

Taktiež neobstojí jeho námietka, že žalovaný uznal existenciu svojho záväzku aj čo do

základu aj čo do výšky vo svojom podaní z 24. 11. 2010. Uznanie dlhu podľa § 558

je jednostranným úkonom dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod

sankciou neplatnosti predpísaná písomná forma. Za uznanie dlhu nie je možné považovať

vyjadrenie žalovaného vo veci samej, adresované súdu dňa 24. 11. 2010. Nešlo

o jednostranný úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorým by uznal jeho pohľadávku čo do

základu aj čo do výšky. Žalovaný v predmetnom vyjadrení iba priznal nevysporiadanú sumu

790.000,- Sk so žalobcom avšak z iného právneho dôvodu. Uvedenú sumu považoval

za zálohu poskytnutú žalobcom na vykonanie zememeračských – geodetických prác

a za sprostredkovanie prác, ktorých hodnota mala byť vysporiadaná medzi stranami

započítaním. Predmetné vyjadrenie vo veci rozhodne nespĺňa požiadavky vyžadované

citovaným zákonným ustanovením pre uznanie dlhu.“

Po preskúmaní postupu krajského súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu

ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný postup a rozsudok

krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom

omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, krajský súd sa dostatočne

vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku okresného

súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru. Argumentácia sťažovateľa o formalistickom, a tým arbitrárnom prístupe

okresného súdu pri vyhodnocovaní skutočnej vôle zmluvných strán a účastníkov konania,

ktorý bol odobrený aj krajským súdom, nevyhodnotil ústavný súd ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd preto podľa sťažnosť sťažovateľa

v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2012