Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 181/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky a neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obce N., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 21. septembra 2011 v

konaní vedenom pod č. k. -95 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -128 z 13. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ ústavný súd“) bola 23. mája 2012

doručená sťažnosť obce N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) č. k. -95 z 21.

septembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 8

Co 332/2011-128 z 13. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde

Bratislava I dňa 8.12.2010 domáhal, aby súd zaviazal odporcu v prvom rade: Slovenská

republika - Ministerstvo financií SR a odporcu v druhom rade: Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky nahradiť sťažovateľovi škodu spolu s príslušenstvom. Škoda

sťažovateľovi vznikla na tom skutkovom základe, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky ako odvolací orgán v daňovom konaní v rozpore so zákonom zmenilo platobné

výmery, ktorými sťažovateľ vyrubil daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 dvom

prevádzkovateľom jadrových zariadení - spoločnosti J. a spoločnosti S.

Pre každé z uvedených jadrových zariadení Úrad jadrového dozoru stanovil

samostatnú oblasť ohrozenia, a to pre jadrové zariadenie V-1 rozhodnutím č. 39/2007 a pre

jadrové zariadenie V-2 rozhodnutím č. 355/2007. Každý z uvedených prevádzkovateľov je

držiteľom samostatného povolenia na prevádzku príslušného jadrového zariadenia a je teda

daňovníkom v zmysle § 68 zákona o miestnych daniach. Sťažovateľ v rokoch 2008 a 2009

vydal platobné výmery, ktorými v súlade so zákonom o miestnych daniach vyrubil

prevádzkovateľom daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške (platobné

výmery obce N. č. 2/2008, 2/2009 a 2/2008-1). Daňovníci (prevádzkovatelia) sa proti týmto

platobným výmerom odvolali a Daňové riaditeľstvo SR ako inštančne nadriadený orgán v

daňovom konaní nakoniec zmenilo platobné výmery obce tak, že znížilo pôvodne vyrubenú

daň a zaviazalo daňovníkov platiť daň pomerne (rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo

dňa 23.4.2008 a 23.07.2009). Pri zmene, resp. znížení platobných výmerov Daňové

riaditeľstvo SR postupovalo v zmysle stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky

zo dňa 17.03.2008, ktorým mu bolo odporučené pri posudzovaní vyrubenia dane

prevádzkovateľom jadrového zariadenia v J. „zohľadniť“ § 73, vetu tretiu zákona č.

o miestnych daniach v znení účinnom do 30.11.2009...

Daňové riaditeľstvo SR znížilo platobné výmery vydané sťažovateľom a zaviazalo

daňovníkov platiť daň pomerne s odvolaním sa na uvedené ustanovenie zákona o miestnych

daniach.

Keďže výťažok dane z jadrového zariadenia je príjmom rozpočtu obce, obci vznikla

v dôsledku zmeny platobných výmerov škoda titulom ušlého zisku určeného rozdielom medzi

pôvodne vyrubenou výškou dane a výškou dane podľa zmenených platobných výmerov.

Sťažovateľ v návrhu svoj nárok na náhradu škody oprel o ustanovenie § 420 Občianskeho

zákonníka (všeobecná zodpovednosť za škodu pri porušení právnej povinnosti)...

Okresný súd Bratislava I vec prejednal a vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa

21.09.2011, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol...

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd

v Bratislave rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania podľa

rozsudkom zo dňa 13.03.2012 a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v celom

rozsahu...

Súdy v konaní podľa predchádzajúcich článkov tejto sťažnosti svojím rozhodovaním

porušili ústavné právo sťažovateľa na náhradu škody zakotvené v článku 46 ods. 3

SR tým, že ho posúdili ako subjekt nespôsobilý na priznanie náhrady škody...

Podmienky práva na náhradu škody podľa predmetných ustanovení bližšie

precizuje o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení

neskorších predpisov. Pokiaľ ide o ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, zákon priznáva náhradu škody všetkým fyzickým osobám a právnickým

osobám, ktorým v dôsledku nesprávneho postupu orgánu verejnej moci škoda vznikla.

Zákon teda bližšie precizuje podmienky náhrady škody pre všetky subjekty ústavnoprávnej

ochrany podľa článku 46 . Avšak, pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, zákon priznáva náhradu škody iba účastníkom správneho

konania. V súlade s vyššie uvedený princípom, podľa ktorého zákon nemôže zužovať

množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany druhovým určením subjektu ochrany, je

potrebné túto skutočnosť vykladať tak, že zákon bližšie precizuje podmienky priznania

náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia iba pokiaľ ide tú časť množiny subjektov

ústavnoprávnej ochrany podľa článku 46 , ktorá spĺňa podmienku účastníctva

v správnom konaní. Ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

má však aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pri tom nie je účastníkom

konania...

Súdy nepriznali sťažovateľovi náhradu škody podľa

s odôvodnením, že na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je potrebné

použiť ustanovenia špeciálneho zákona — zákona . Súdy rovnako odmietli

priznať náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu, že sťažovateľ

napádal postup, ktorý sa priamo odrazil v správnom rozhodnutí a v takom prípade je

potrebné použiť ustanovenia o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Tento

myšlienkový postup priviedol súdy nakoniec k posudzovaniu otázky, či je možné priznať

náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, avšak v tomto bode súdy konštatovali, že

sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom, teda nie je subjektom oprávneným

na náhradu škody, pretože nespĺňa podmienku účastníctva v správnom konaní.

Z predchádzajúcej argumentácie vyplýva, že takýto výklad zákonov nie je v súlade

s , pretože tá priznáva nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím každému, nie len účastníkom správneho konania. Rovnako nie je možné prijať

argument, že v danom prípade nie je možné použiť ustanovenia

o náhrade škody, pretože sa uplatňuje špeciálny predpis. Takýto výklad objektívne

znemožňuje sťažovateľovi domôcť sa náhrady škody, a preto je potrebné posúdiť ho ako

ústavne nesúladný. Sťažovateľ nemôže byť ukrátený na svojich ústavných právach iba

z dôvodu, že podľa právneho názoru súdov, zákony uplatňovanie ústavných práv

neumožňujú. Otázka, či tomu tak skutočne je, je druhoradá. Aj keby súdy v zmysle zákona

nemali možnosť rozhodovať inak, ako ústavne nesúladným spôsobom (čo v danom prípade

podľa sťažovateľa nie je pravdou), t. j. ak by postupovali v súlade so zákonom, ale v

rozpore s , stále by bolo potrebné posúdiť takéto ich rozhodovanie ako zásah

do sťažovateľových ústavných práv. Z vyššie uvedeného vyplýva, že použitým právnym

posúdením súdov a z neho vyplývajúcimi zamietavými rozsudkami súdov v konaní došlo

k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na náhradu škody priznaného mu . Súdy

ako orgány ochrany ústavnosti mali vykladať príslušné právne predpisy tak, aby nedošlo

k obmedzeniu ústavného práva sťažovateľa na náhradu škody, t. j. mali v konaní postupovať

podľa všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej v a nasl. .

Sťažovateľ nemal možnosť dovolávať sa zrušenia rozhodnutí Daňového riaditeľstva

SR o zmene platobných výmerov cestou žaloby podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku. Sťažovateľ totiž nebol aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby proti

rozhodnutiu správneho orgánu z dôvodu, že nebol účastníkom správneho konania. Zákonná

podmienka účastníctva v konaní teda bránila sťažovateľovi nie len domôcť sa náhrady

škody priamo podľa , ale aj domôcť sa zrušenia rozhodnutí

Daňového riaditeľstva pre ich nezákonnosť v rámci správneho súdnictva.»

Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že Okresný

súd Bratislava I svojím rozsudkom č. k. -95 a Krajský súd v Bratislave

svojím rozsudkom č. k. -128 porušili základné právo sťažovateľa na náhradu

škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutím štátneho orgánu garantované čl. 46 ods. 3

.

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil uvedené rozsudky, ktorými sa

zasiahlo do jeho ústavných práv a „vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu“ v súlade

s .

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. l27 ods. l o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1933 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

l. Predmetom sťažnosti je aj namietané porušenie označeného práva sťažovateľa

rozsudkom okresného súdu č. k. -95 z 21. septembra 2011.

Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného ustanovenia , môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený alebo rozhodovať všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania označeného napadnutého

rozsudku okresného súdu využitím opravného prostriedku ‒odvolania, ktoré sťažovateľ

napokon aj využil. Sťažovateľ sa tak domohol činnej ochrany ním označeného základného

práva, ktoré označil v sťažnosti už pred krajským súdom.

Na základe podaného odvolania už teda došlo k naplneniu účelu sledovaného

sťažovateľom v konaní o sťažnosti. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda

v tomto prípade vylučuje (vzhľadom na princíp subsidiarity) právomoc ústavného súdu,

a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho

základného práva napadnutým postupom a rozsudkom okresného súdu, pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. Predmetom sťažnosti bolo namietané porušenie označeného práva sťažovateľa aj

rozsudkom krajského súdu č. k. -128 z 13.marca 2012.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta

porušenie základného práva podľa napadnutým rozsudkom krajského

súdu, zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, ako to už vyslovil vo viacerých nálezoch, nie je opravnou

inštitúciou všeobecných súdov (), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami

na súdnu a inú ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Z takého pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku

krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: „Súd

prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku

objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v daňovom konaní

v zmysle

...navrhovateľ si nemôže v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať ako

nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré

by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutí, v ich meritórnom výroku, ktorých

nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným

orgánom na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Súd

teda v konaní o nároku na náhradu škody podľa nemôže vecnú

(obsahovú) správnosť rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska nesprávneho

úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

Pri opačnom výklade, by totiž došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov

rozhodujúcich v rámci civilného procesu do správneho/daňového konania a do výkonu

pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych

daní a poplatkov.

Na základe uvedeného možno dôvodiť, že súdu neprináležalo v tomto konaní

prehodnocovať právne závery daňových orgánov a ani posudzovať správnosť ich

rozhodnutia o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť

aplikácie o miestnych daniach a miestnom poplatku za

komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Súdu prvého stupňa rovnako neprináležalo

v tomto konaní ani preskúmavať zákonnosť postupu daňových orgánov v zmysle ust. § 2

ods. 1 o správe daní a poplatkov, nakoľko ich pochybenia by sa

v tomto smere odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, ktorú by prináležalo posudzovať len

inštančne na to oprávneným správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutia

na základe riadne podaného opravného prostriedku.

Ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, nielen navrhovateľ, ale aj súd je

v tomto konaní viazaný právoplatným rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ

tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní

neprípustné zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho

orgánu v tom smere či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie

v plnej výške, a nie tak ako im ju vyrubil - pomerne...

Odvolací súd tak dospel k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že daňové

orgány svojím postupom v daňovom konaní neporušili svoje povinnosti, keďže pri výkone

verejnej moci postupovali v rozsahu svojich kompetencií daných im zákonom, nedopustili sa

pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným

s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z ich strany nemohlo dôjsť

k nesprávnemu úradnému postupu...

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že konanie o zodpovednosti štátu nie

je konaním o obnove daňových konaní, súd nie je oprávnený v občianskom súdnom konaní

prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia vydané

v daňovom (správnom) konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdom konaní v rozsahu

pôsobnosti teda nemôže nahrádzať postupy a ani naprávať

rozhodnutia správnych orgánov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto

orgánom.

Napokon je správny aj právny záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej

legitimácie odporcu v 2. rade, keď pasívne legitimovaným pokiaľ ide o nároky na náhradu

škody uplatňované podľa je vždy štát, a pretože škoda mala

vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná

Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgánom štátnej správy pre oblasť daní (§ 7 ods. 1

o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej

správy).

Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ sa

v danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich

pôsobnosti ako orgánov verejnej moci náhrady škody podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák.,

pretože táto všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu

vylúčená práve osobitnou úpravou (lex specialis) . To znamená, že

v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci t. j. pri rozhodovaní a úradnom postupe

orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických

a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne

aplikovať , ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale

len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného

rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť

štátu /štátneho orgánu za škodu podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. preto nemožno na tieto

prípady aplikovať, táto prichádza do úvahy len v tých prípadoch, ak došlo k inému

porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania

jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že

krajský súd uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

Predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci

sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd

preto neporušil sťažovateľom označené základné právo. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah

ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle

ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení

označeného práva sťažovateľom, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012