Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 181/2012
PDF · 189.98 KB
No categories available
II. ÚS 181/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky a neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obce N., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 21. septembra 2011 v
konaní vedenom pod č. k. 10 C 164/2010-95 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 8 Co 332/2011-128 z 13. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ ústavný súd“) bola 23. mája 2012
doručená sťažnosť obce N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 10 C 164/2010-95 z 21.
septembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 8
Co 332/2011-128 z 13. marca 2012.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde
Bratislava I dňa 8.12.2010 domáhal, aby súd zaviazal odporcu v prvom rade: Slovenská
republika - Ministerstvo financií SR a odporcu v druhom rade: Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky nahradiť sťažovateľovi škodu spolu s príslušenstvom. Škoda
sťažovateľovi vznikla na tom skutkovom základe, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky ako odvolací orgán v daňovom konaní v rozpore so zákonom zmenilo platobné
výmery, ktorými sťažovateľ vyrubil daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 dvom
prevádzkovateľom jadrových zariadení - spoločnosti J. a spoločnosti S.
Pre každé z uvedených jadrových zariadení Úrad jadrového dozoru stanovil
samostatnú oblasť ohrozenia, a to pre jadrové zariadenie V-1 rozhodnutím č. 39/2007 a pre
jadrové zariadenie V-2 rozhodnutím č. 355/2007. Každý z uvedených prevádzkovateľov je
držiteľom samostatného povolenia na prevádzku príslušného jadrového zariadenia a je teda
daňovníkom v zmysle § 68 zákona o miestnych daniach. Sťažovateľ v rokoch 2008 a 2009
vydal platobné výmery, ktorými v súlade so zákonom o miestnych daniach vyrubil
prevádzkovateľom daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške (platobné
výmery obce N. č. 2/2008, 2/2009 a 2/2008-1). Daňovníci (prevádzkovatelia) sa proti týmto
platobným výmerom odvolali a Daňové riaditeľstvo SR ako inštančne nadriadený orgán v
daňovom konaní nakoniec zmenilo platobné výmery obce tak, že znížilo pôvodne vyrubenú
daň a zaviazalo daňovníkov platiť daň pomerne (rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo
dňa 23.4.2008 a 23.07.2009). Pri zmene, resp. znížení platobných výmerov Daňové
riaditeľstvo SR postupovalo v zmysle stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky
zo dňa 17.03.2008, ktorým mu bolo odporučené pri posudzovaní vyrubenia dane
prevádzkovateľom jadrového zariadenia v J. „zohľadniť“ § 73, vetu tretiu zákona č.
582/2004 Z. z. o miestnych daniach v znení účinnom do 30.11.2009...
Daňové riaditeľstvo SR znížilo platobné výmery vydané sťažovateľom a zaviazalo
daňovníkov platiť daň pomerne s odvolaním sa na uvedené ustanovenie zákona o miestnych
daniach.
Keďže výťažok dane z jadrového zariadenia je príjmom rozpočtu obce, obci vznikla
v dôsledku zmeny platobných výmerov škoda titulom ušlého zisku určeného rozdielom medzi
pôvodne vyrubenou výškou dane a výškou dane podľa zmenených platobných výmerov.
Sťažovateľ v návrhu svoj nárok na náhradu škody oprel o ustanovenie § 420 Občianskeho
zákonníka (všeobecná zodpovednosť za škodu pri porušení právnej povinnosti)...
Okresný súd Bratislava I vec prejednal a vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa
21.09.2011, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol...
Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd
v Bratislave rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP
rozsudkom zo dňa 13.03.2012 a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v celom
rozsahu...
Súdy v konaní podľa predchádzajúcich článkov tejto sťažnosti svojím rozhodovaním
porušili ústavné právo sťažovateľa na náhradu škody zakotvené v článku 46 ods. 3 Ústavy
SR tým, že ho posúdili ako subjekt nespôsobilý na priznanie náhrady škody...
Podmienky práva na náhradu škody podľa predmetných ustanovení ústavy bližšie
precizuje zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov. Pokiaľ ide o ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, zákon priznáva náhradu škody všetkým fyzickým osobám a právnickým
osobám, ktorým v dôsledku nesprávneho postupu orgánu verejnej moci škoda vznikla.
Zákon teda bližšie precizuje podmienky náhrady škody pre všetky subjekty ústavnoprávnej
ochrany podľa článku 46 ústavy. Avšak, pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, zákon priznáva náhradu škody iba účastníkom správneho
konania. V súlade s vyššie uvedený princípom, podľa ktorého zákon nemôže zužovať
množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany druhovým určením subjektu ochrany, je
potrebné túto skutočnosť vykladať tak, že zákon bližšie precizuje podmienky priznania
náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia iba pokiaľ ide tú časť množiny subjektov
ústavnoprávnej ochrany podľa článku 46 Ústavy, ktorá spĺňa podmienku účastníctva
v správnom konaní. Ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má však aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pri tom nie je účastníkom
konania...
Súdy nepriznali sťažovateľovi náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka
s odôvodnením, že na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je potrebné
použiť ustanovenia špeciálneho zákona — zákona 514/2003 Z. z.. Súdy rovnako odmietli
priznať náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu, že sťažovateľ
napádal postup, ktorý sa priamo odrazil v správnom rozhodnutí a v takom prípade je
potrebné použiť ustanovenia o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Tento
myšlienkový postup priviedol súdy nakoniec k posudzovaniu otázky, či je možné priznať
náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, avšak v tomto bode súdy konštatovali, že
sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom, teda nie je subjektom oprávneným
na náhradu škody, pretože nespĺňa podmienku účastníctva v správnom konaní.
Z predchádzajúcej argumentácie vyplýva, že takýto výklad zákonov nie je v súlade
s ústavou, pretože tá priznáva nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím každému, nie len účastníkom správneho konania. Rovnako nie je možné prijať
argument, že v danom prípade nie je možné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka
o náhrade škody, pretože sa uplatňuje špeciálny predpis. Takýto výklad objektívne
znemožňuje sťažovateľovi domôcť sa náhrady škody, a preto je potrebné posúdiť ho ako
ústavne nesúladný. Sťažovateľ nemôže byť ukrátený na svojich ústavných právach iba
z dôvodu, že podľa právneho názoru súdov, zákony uplatňovanie ústavných práv
neumožňujú. Otázka, či tomu tak skutočne je, je druhoradá. Aj keby súdy v zmysle zákona
nemali možnosť rozhodovať inak, ako ústavne nesúladným spôsobom (čo v danom prípade
podľa sťažovateľa nie je pravdou), t. j. ak by postupovali v súlade so zákonom, ale v
rozpore s ústavou, stále by bolo potrebné posúdiť takéto ich rozhodovanie ako zásah
do sťažovateľových ústavných práv. Z vyššie uvedeného vyplýva, že použitým právnym
posúdením súdov a z neho vyplývajúcimi zamietavými rozsudkami súdov v konaní došlo
k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na náhradu škody priznaného mu ústavou. Súdy
ako orgány ochrany ústavnosti mali vykladať príslušné právne predpisy tak, aby nedošlo
k obmedzeniu ústavného práva sťažovateľa na náhradu škody, t. j. mali v konaní postupovať
podľa všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej v § 420 a nasl. OZ.
Sťažovateľ nemal možnosť dovolávať sa zrušenia rozhodnutí Daňového riaditeľstva
SR o zmene platobných výmerov cestou žaloby podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku. Sťažovateľ totiž nebol aktívne procesne legitimovaný na podanie žaloby proti
rozhodnutiu správneho orgánu z dôvodu, že nebol účastníkom správneho konania. Zákonná
podmienka účastníctva v konaní teda bránila sťažovateľovi nie len domôcť sa náhrady
škody priamo podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale aj domôcť sa zrušenia rozhodnutí
Daňového riaditeľstva pre ich nezákonnosť v rámci správneho súdnictva.»
Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že Okresný
súd Bratislava I svojím rozsudkom č. k. 10 C 164/2010-95 a Krajský súd v Bratislave
svojím rozsudkom č. k. 8 Co 332/2011-128 porušili základné právo sťažovateľa na náhradu
škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutím štátneho orgánu garantované čl. 46 ods. 3
Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil uvedené rozsudky, ktorými sa
zasiahlo do jeho ústavných práv a „vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu“ v súlade
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. l27 ods. l ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1933 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
l. Predmetom sťažnosti je aj namietané porušenie označeného práva sťažovateľa
rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 164/2010-95 z 21. septembra 2011.
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený alebo rozhodovať všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania označeného napadnutého
rozsudku okresného súdu využitím opravného prostriedku ‒odvolania, ktoré sťažovateľ
napokon aj využil. Sťažovateľ sa tak domohol činnej ochrany ním označeného základného
práva, ktoré označil v sťažnosti už pred krajským súdom.
Na základe podaného odvolania už teda došlo k naplneniu účelu sledovaného
sťažovateľom v konaní o sťažnosti. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda
v tomto prípade vylučuje (vzhľadom na princíp subsidiarity) právomoc ústavného súdu,
a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho
základného práva napadnutým postupom a rozsudkom okresného súdu, pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
2. Predmetom sťažnosti bolo namietané porušenie označeného práva sťažovateľa aj
rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 332/2011-128 z 13.marca 2012.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského
súdu, zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, ako to už vyslovil vo viacerých nálezoch, nie je opravnou
inštitúciou všeobecných súdov (I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami
na súdnu a inú ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 45 až
čl. 50 ústavy). Z takého pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku
krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: „Súd
prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v daňovom konaní
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
...navrhovateľ si nemôže v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať ako
nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré
by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutí, v ich meritórnom výroku, ktorých
nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným
orgánom na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Súd
teda v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže vecnú
(obsahovú) správnosť rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska nesprávneho
úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.
Pri opačnom výklade, by totiž došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov
rozhodujúcich v rámci civilného procesu do správneho/daňového konania a do výkonu
pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych
daní a poplatkov.
Na základe uvedeného možno dôvodiť, že súdu neprináležalo v tomto konaní
prehodnocovať právne závery daňových orgánov a ani posudzovať správnosť ich
rozhodnutia o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť
aplikácie § 73 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za
komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Súdu prvého stupňa rovnako neprináležalo
v tomto konaní ani preskúmavať zákonnosť postupu daňových orgánov v zmysle ust. § 2
ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, nakoľko ich pochybenia by sa
v tomto smere odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, ktorú by prináležalo posudzovať len
inštančne na to oprávneným správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutia
na základe riadne podaného opravného prostriedku.
Ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, nielen navrhovateľ, ale aj súd je
v tomto konaní viazaný právoplatným rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ
tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní
neprípustné zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho
orgánu v tom smere či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie
v plnej výške, a nie tak ako im ju vyrubil - pomerne...
Odvolací súd tak dospel k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že daňové
orgány svojím postupom v daňovom konaní neporušili svoje povinnosti, keďže pri výkone
verejnej moci postupovali v rozsahu svojich kompetencií daných im zákonom, nedopustili sa
pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným
s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z ich strany nemohlo dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu...
V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že konanie o zodpovednosti štátu nie
je konaním o obnove daňových konaní, súd nie je oprávnený v občianskom súdnom konaní
prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia vydané
v daňovom (správnom) konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdom konaní v rozsahu
pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. teda nemôže nahrádzať postupy a ani naprávať
rozhodnutia správnych orgánov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto
orgánom.
Napokon je správny aj právny záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej
legitimácie odporcu v 2. rade, keď pasívne legitimovaným pokiaľ ide o nároky na náhradu
škody uplatňované podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je vždy štát, a pretože škoda mala
vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná
Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgánom štátnej správy pre oblasť daní (§ 7 ods. 1
zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy).
Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ sa
v danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich
pôsobnosti ako orgánov verejnej moci náhrady škody podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák.,
pretože táto všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu
vylúčená práve osobitnou úpravou (lex specialis) zákona č. 514/2003 Z. z.. To znamená, že
v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci t. j. pri rozhodovaní a úradnom postupe
orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických
a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne
aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale
len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného
rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť
štátu /štátneho orgánu za škodu podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. preto nemožno na tieto
prípady aplikovať, táto prichádza do úvahy len v tých prípadoch, ak došlo k inému
porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania
jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci.“
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že
krajský súd uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.
Predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci
sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd
preto neporušil sťažovateľom označené základné právo. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah
ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj
keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle
ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad
krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení
označeného práva sťažovateľom, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2012