Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 301/2012
PDF · 285.7 KB
No categories available
III. ÚS 301/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na starostlivosť
o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na rovnosť medzi manželmi podľa čl. 5 Protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 11 CoP 435/2011 z 24. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012
doručená sťažnosť P. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy,
základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu
pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8
ods. 1 dohovoru a práva na rovnosť medzi manželmi podľa čl. 5 Protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 435/2011
z 24. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako otec účastníkom konania
vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
38 P 148/2010 o návrhu na úpravu práv a povinností rodičov na čas do rozvodu manželstva,
ktorý podala jeho manželka. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 38 P 148/2010 z 29. septembra
2011 zveril maloleté deti (S. ... a S. ...) na čas do rozvodu manželstva do osobnej
starostlivosti matke a zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu maloletého S. 200 €
mesačne a maloletej S. 150 € mesačne. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
38 P 148/2010 z 29. septembra 2011 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu. V odôvodnení
svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „Odvolací súd ako prvoradé považuje
za potrebné poznamenať, že konanie starostlivosti súdu o maloletých je osobitným druhom
občianskeho súdneho konania, ktorého základnou prioritou je zabezpečenie záujmov
maloletých detí tak, aby bolo zaručené ich právo na pokojný a nerušený vývin.
V prejednávanom prípade, odvolací súd, vychádzajúc z obsahu súdneho spisu a z výsledkov
vykonaného dokazovania je toho názoru, že rozhodnutie súdu zveriť obe maloleté deti – S.
a S. do osobnej starostlivosti matky bez zatiaľ striktne určeného rozsahu styku otca s deťmi
je vecne správne a zohľadňujúce osobitné okolnosti tohto prípadu. Rozhodnutie súdu je
správne i v tom, že do času rozvodu rodičov maloletých detí nerozhodoval ani o tom, ktorý
z rodičov bude deti zastupovať a spravovať ich majetok, keď úpravu v tomto smere nežiadal
v priebehu konania ani jeden z rodičov a z ust. § 36 ods. 1 Zákona o rodine nie je možné
vyvodiť, že v konaniach o úprave výkonu rodičovských práv a povinností rodičov
maloletých detí, ktorí spolu nežijú, má súd povinnosť rozhodovať o zastupovaní detí a
spravovaní majetku.
V súvislosti s uvedeným poznamenáva, že z výsledkov vykonaného dokazovania je
zrejmé, že rodičia maloletých detí nežijú v spoločnej domácnosti šesť rokov, obe deti počas
tohto obdobia žili a aj naďalej žijú v spoločnej domácnosti s matkou a pravidelne realizujú
styk s otcom - spravidla každý druhý víkend a aj počas prázdnin. Berúc v úvahu tento
viacročne zaužívaný spôsob starostlivosti o deti (vrátane realizácie styku otca s deťmi),
pri zohľadnení názoru oboch detí prezentovaného v priebehu ich vypočutia pred súdom
prvého stupňa, kde obe deti v súvislosti s otcom vznesenou požiadavkou na zverenie detí
do osobnej, starostlivosti oboch rodičov uviedli, že si želajú ponechať doterajší model
starostlivosti s tým, že ony samé chcú tak ako doposiaľ rozhodovať o tom, kedy budú tráviť
čas s otcom, je potom rozhodnutie súdu prvého stupňa, v ktorom v otázke starostlivosti
o maloletých do rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov deklaroval doterajší stav,
správne.
K danej veci je treba uviesť, že prvoradou prioritou a záujmom rodičov maloletých
detí by malo byť to, aby nezhody vyplývajúce z ich partnerského vzťahu nemali akýkoľvek
vplyv na ich vzťah s maloletými deťmi, keďže iba pri splnení takéhoto predpokladu si môžu
deti vytvárať harmonický a nerušený vzťah k obom rodičom. Obaja rodičia by mali dokázať
preniesť sa cez partnerské vzťahové problémy a aspoň sa pokúsiť doposiaľ zaužívaný model
starostlivosti o maloleté deti prispôsobiť nielen záujmom detí s prirodzeným rešpektovaním
ich vôle, ale aj záujmom rodičov. V tejto súvislosti je treba uviesť, že prioritou vo vzťahu
k zabezpečeniu starostlivosti o obe maloleté deti (tak, ako vo všetkých konaniach týkajúcich
sa starostlivosti súdu o maloleté deti ) je, aby sa rodičia aspoň pokúsili o dohodu v tomto
smere, keďže oni sami najlepšie poznajú záujmy a potreby svojich detí. Aj odvolací súd
apeluje na oboch rodičov, aby otázku zverenia detí a rozsahu styku detí s otcom bez
súhlasnej vôle oboch detí, ktoré sú vo veku, v ktorom dokážu samostatne vyjadriť svoj názor
(S. je vo veku blízkom dosiahnutia plnoletosti), neriešili spôsobom idúcim proti záujmom
maloletých detí, ktorý môže byť v konečnom dôsledku kontraproduktívny.
Pokiaľ ide o rozhodnutie o výške vyživovacej povinnosti otca na maloleté deti
odvolací súd dopĺňa, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných
potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke
fyzickej ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby
odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav ale aj vzhľadom
na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod.
V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, základom pre hodnotenie schopností
a možnosti rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu, je zistenie
ich skutočných príjmov ale aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem
zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných
povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania
ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle...
V prejednávanom prípade je výška výživného v sume 200 euro na maloletého S.
a suma 150 euro na mal. S. primeraná jednak v konaní matkou deklarovanými
a z vykonaného dokazovania zistenými potrebami detí so zohľadnením nákladov detí
vynakladanými na zabezpečenie ich bývania, stravy a uspokojovania ich školských a aj
mimoškolských aktivít. Súd prvého stupňa pri určovaní výživného správne prihliadol
na v konaní preukázané náklady maloletých detí – S. bol v čase rozhodovania súdu prvého
stupňa študentom 1. ročníka Gymnázia ..., je členom kadetského a juniorského družstva
vodného póla S., S. bola žiačkou 2. ročníka ZŠ ..., v mimoškolskej činnosti sa venuje
synchronizovanému plávaniu, ako i na výšku príjmu otca (cca 1.200 euro netto mesačne),
ktorú otec v priebehu konania deklaroval. Pri určení výšky výživného správne zohľadnil
fakt, že otec maloletým deťom prispieva na ich náklady i nad rámec plnení, ktoré
do rozhodnutia súdu uhrádzal vo výške cca 280 euro mesačne.
Pokiaľ ide o námietky otca uvedené v odvolaní týkajúceho sa procesného postupu
súdu treba uviesť, že z obsahu spisu nevyplýva, že by súd prvého stupňa pri prejednaní veci
postupoval v rozpore s procesnými predpismi. Odvolací súd poznamenáva, že žiaden
procesný predpis neurčuje, že v prípade prejednania veci v neprítomnosti účastníka, resp.
jeho právneho zástupcu (§ 101 ods.2 O.s.p.) nemôže súd vec prejednať a rozhodnúť –
v tomto smere poukazuje na to, že neprítomnosť na pojednávaní súdu nariadeného na deň
22.9.2011 právny zástupca otca sám neospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie
pojednávania z vážnych dôvodov týkajúcich sa jeho osoby, ale o jeho ospravedlnenie
požiadal otec priamo pred začatím pojednávania s tým, že súhlasil s prejednaním veci
v neprítomnosti svojho právneho zástupcu. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd naviac
poznamenáva, že v priebehu pojednávania nariadeného na deň 22.9.2011 nebolo
povinnosťou súdu prvého stupňa poskytovať otcovi poučenie o jeho procesných právach
a povinnostiach z dôvodu, že tento bol v konaní zastúpený advokátom (§ 5 ods. 1, 2 O.s.p.).
Rovnako odvolací súd neprihliadol k námietke týkajúcej sa riadneho nevykonania dôkazov
v priebehu pojednávania nariadeného na deň 22.9.2011, keď z obsahu zápisnice
z pojednávania vyplýva, že súdom boli oboznamované listinné doklady tvoriace súčasť spisu
a proti protokolácii súdu nevzniesol námietky žiaden z prítomných účastníkov.“.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „základ arbitrárnosti rozsudkov všeobecných
súdov v tejto veci“ spočíva v tom, že krajský súd ignoroval podstatné skutkové a právne
okolnosti prípadu. Sťažovateľ v tomto smere tvrdí, že z jeho písomných vyjadrení, ako aj
z jeho prejavov na pojednávaniach vyplynulo, že nesúhlasí s modelom styku s deťmi, ktorý
mu mala vnútiť ich matka, a že žiadal model podľa presných pravidiel určených súdom.
Tým, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý
jeho návrhu na určenie striedavej osobnej starostlivosti nevyhovel a neupravil styk podľa
presných pravidiel, pričom nezdôvodnil, prečo tak urobil, porušil jeho označené práva.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti tvrdí, že krajský súd „nerešpektoval požiadavku
rovnoprávnosti oboch rodičov vo vzťahu k výchove ich detí (napr. čl. 12 ods. 1, čl. 41 ods. 4
ústavy a čl. 5 protokolu 7 dohovoru)“. Sťažovateľ taktiež v sťažnosti spochybňoval
a polemizoval s názorom jeho detí, ktoré sa v rámci konania k jeho návrhu vyjadrili
negatívne, a krajskému súdu vytýkal, že sa stotožnil s názorom jeho detí, ktorý považoval
za ovplyvnený matkou, nezrelý, bez potrebných skúseností a pod.
Sťažovateľ je toho názoru, že v posudzovanej veci bol napadnutým rozsudkom „bez
vážnych dôvodov obmedzený, alebo znevýhodnený v uplatnení svojich rodičovských práv“.
Sťažovateľ ďalej zastáva názor, že napadnutým rozsudkom bolo porušené aj jeho právo
podľa § 24 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) na udržiavanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi.
Krajskému súdu napokon vytýkal aj to, že „rozhodol bez pojednávania, účastníci sa nemali
možnosť osobne vyjadriť pred odvolacím senátom“. Tým malo podľa názoru sťažovateľa
dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru.
K namietanému porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc v konaní podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy a rovnosti účastníkov, „a teda aj porušenie zásady rovnosti zbraní“
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd „odobril“ spôsob,
akým okresný súd vykonal pojednávanie 22. septembra 2011, ktorého sa sťažovateľ
zúčastnil „bez svojho advokáta, ktorého ospravedlnil zo zdravotných dôvodov. Nechcel
navrhnúť odročiť pojednávanie a vzbudiť dojem že zdržuje priebeh konania a aj preto, lebo
mali byť vypočuté jeho maloleté deti. Nepredpokladal však, že bude vynesený rozsudok,
keďže jeho advokát chcel dokončiť kladenie otázok a myslel si aj, že mu súd umožní poradu
s advokátom po tak dôležitom pojednávaní.“. Sťažovateľ v tom, že krajský súd vyniesol
rozsudok v neprítomnosti jeho advokáta (ktorého neprítomnosť zo zdravotných dôvodov
ospravedlnil sťažovateľ priamo na pojednávaní, pričom nežiadal o odročenie pojednávania)
a nepoučil ho o jeho procesných právach, videl porušenie rovnosti zbraní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd Nitra svojím rozsudok zo dňa 26.11.2011, č.k. 5Co/201/2010-308
porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd; základné právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho
práva zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 11 Listiny základných
práv a slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 26.11.2011, č.k. 5Co/201/2010-308 sa
zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3.Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 323,50 € voči Krajskému
súdu Nitra.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy, na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva na rovnosť medzi manželmi podľa čl. 5
protokolu č. 7 napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jej námietok je nesúhlas
s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru arbitrárny, založený
na nesprávne a nedostatočne posúdených dôkazoch, čím podľa jeho názoru došlo
k porušeniu jeho označených práv. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna
ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami ústavy, dohovoru a protokolu č. 7.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
1. Ústavný súd v prvom rade pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku
krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa podľa názoru ústavného súdu
vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa, pričom odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu je dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto
závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor
a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe
nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Pokiaľ ide o konkrétne námietky sťažovateľa týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu, že krajský súd neodôvodnil, prečo potvrdil prvostupňový
rozsudok okresného súdu, ktorý nestanovil presné podmienky styku, ústavný súd poukazuje
na tú časť odôvodnenia, v ktorej krajský súd vychádzajúc z obsahu súdneho spisu
a z výsledkov vykonaného dokazovania konštatuje, že „rozhodnutie zveriť obe maloleté
deti... do osobnej starostlivosti matky bez zatiaľ striktne určeného rozsahu styku otca
s deťmi je vecne správne a zohľadňujúce osobitné okolnosti prípadu... z výsledkov
vykonaného dokazovania je zrejmé, že rodičia maloletých detí nežijú v spoločnej
domácnosti šesť rokov, obe deti počas tohto obdobia žili a aj naďalej žijú v spoločnej
domácnosti s matkou a pravidelne realizujú styk s otcom... Berúc v úvahu tento viacročne
zaužívaný spôsob starostlivosti o deti, pri zohľadnení názoru oboch detí... ktoré uviedli, že
si želajú ponechať doterajší model starostlivosti s tým, že ony samé chcú tak ako doposiaľ
rozhodovať o tom, kedy budú tráviť čas s otcom, je potom rozhodnutia súdu prvého stupňa,
v ktorom v otázke starostlivosti o maloletých do rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov
deklaroval doterajší stav, správne.“.
Podľa názoru ústavného súdu v žiadnom prípade odôvodnenie napadnutého rozsudku
nemožno objektívne považovať za arbitrárne, jednostranné, prípadne nemajúce podklad
vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom uvedené, majúc na pamäti druh konania, ktorého
prioritou je zabezpečenie záujmov maloletých detí, dočasnosť úpravy styku (do rozvodu
manželstva), je len prirodzené, že okresný súd, ako aj krajský súd rešpektoval a vychádzal
najmä z názoru detí, ktoré sa v konaní jednoznačne vyjadrili. Nesúhlas sťažovateľa
s názorom detí a spochybňovanie úsudku detí, ktoré sa rozhodli v jeho neprospech, je
prirodzená reakcia, avšak z pohľadu účelu konania, ktorým je predovšetkým ochrana
záujmu maloletých detí, ktoré v čase výsluchu už dosiahli pomerne vysoký vek
(17 a 9 rokov), v okolnostiach prípadu právne irelevantná. Ústavný súd konštatuje, že
námietky sťažovateľa sú neopodstatnené a napadnutý rozsudok krajského súdu je v súlade
s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Ďalšia námietka sťažovateľa týkajúca sa namietaného porušenia rovnosti
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy skutkovo a argumentačne súvisí
s namietaným porušením základného práva na právnu pomoc čl. 47 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na okolnosti, za ktorých došlo na pojednávaní
k vyhláseniu prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa
v tomto smere poukazuje opäť na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý
sa k tejto procesnej námietke vyjadril: „... z obsahu spisu nevyplýva, že by súd prvého
stupňa pri prejednaní veci postupoval v rozpore s procesnými predpismi. Odvolací súd
poznamenáva, že žiaden procesný predpis neurčuje, že v prípade prejednania veci
v neprítomnosti účastníka, resp. jeho právneho zástupcu (§ 101 ods. 2 O.s.p.) nemôže súd
vec prejednať a rozhodnúť – v tomto smere poukazuje na to, že neprítomnosť
na pojednávaní súdu nariadeného na deň 22.9.2011 právny zástupca otca sám
neospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie pojednávania z vážnych dôvodov týkajúcich sa
jeho osoby, ale o jeho ospravedlnenie požiadal otec priamo pred začatím pojednávania
s tým, že súhlasil s prejednaním veci v neprítomnosti svojho právneho zástupcu. Vo vzťahu
k uvedenému odvolací súd naviac poznamenáva, že v priebehu pojednávania nariadeného
na deň 22.9.2011 nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa poskytovať otcovi poučenie
o jeho procesných právach a povinnostiach z dôvodu, že tento bol v konaní zastúpený
advokátom (§ 5 ods. 1, 2 O.s.p.).“
Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že procesný postup okresného súdu
bol v súlade s procesným právom, interpretácia príslušných ustanovení zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v okolnostiach veci je v súlade
so základným právom na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, pričom táto
interpretácia rešpektuje jeho zmysel a účel, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní z dôvodov uvádzaných sťažovateľom.
Preto ak krajský súd považoval tieto procesné námietky sťažovateľa proti postupu
okresného súdu na označenom pojednávaní za nedôvodné, postupoval v súlade s právom
a napadnutým rozsudkom neporušil základné právo sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl.
47 ods. 2 ústavy ani základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. Sťažovateľ v procesnom postupe krajského súdu, ktorý v rámci odvolacieho
konania jeho odvolanie prerokoval a vec rozhodol bez nariadenia pojednávania, teda bez
toho, aby sa sťažovateľ ako účastník konania mohol vyjadriť pred odvolacím senátom, videl
porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj porušenie jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd považoval aj túto námietku sťažovateľa za neopodstatnenú a poukazuje
opäť na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý konštatoval, že hoci
„nebol viazaný rozsahom odvolania“, vec prerokoval a rozhodol, pretože „sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa
o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem“. Tento postup krajského súdu
v okolnostiach prípadu, keď sťažovateľ v sťažnosti relevantne nespochybnil citované závery
krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku, ústavný súd považuje za legitímny
a závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku za súladné so základným právom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto konštatuje, že
krajský súd rešpektoval označené základné právo garantované ústavou a označený článok
dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považoval námietky sťažovateľa
za nedôvodné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
4. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že ústavný súd pri vymedzení obsahu pojmu
„súkromný a rodinný život“ prihliada aj na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým
čl. 8 dohovoru. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ústava chápe obsah tohto
termínu tak, ako je uvedený v čl. 8 ods. 1 dohovoru, a preto v obsahu základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadný rozdiel.
Podľa judikatúry ústavného súdu pod neoprávneným zasahovaním treba rozumieť
také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá
na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je
nevyhnutným a neprimeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. Výsledok
posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi
cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval v relevantných a dostatočných dôvodoch
V súlade s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepredostrel žiadny
relevantný argument, ktorý by spochybnil oprávnenosť zásahu napadnutým rozsudkom
do jeho označeného práva a vzhľadom na už uvedené závery o súladnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu so základnými právami podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, ako aj
s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
krajského súdu rešpektuje zákonnú úpravu, vychádza z relevantných skutkových zistení,
a preto zásah do označeného práva sťažovateľa, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu
vyvolal, nemožno považovať ani za neoprávnený, ani za taký, ktorý by nesledoval
ustanovený cieľ. Taktiež podľa názoru ústavného súdu nemožno konštatovať, že by tento
zásah nerešpektoval podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva, prípadne že by
bol neprimeraným. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
5. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva na starostlivosť
o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd vychádzajúc z úpravy predmetného článku konštatuje, že toto právo
sťažovateľa možno obmedziť aj proti jeho vôli, a to na základe rozhodnutia súdu na základe
zákona. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne okolnosti, ktoré by boli
spôsobilé vyvolať pochybnosť o tom, že napadnutý rozsudok krajského súdu by bol
protizákonný, respektíve v rozpore so zákonom. Napokon ani sťažovateľ v sťažnosti
nepredostrel žiaden dôkaz a ani z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno
vyvodiť, že by sťažovateľ bol obmedzený pri udržiavaní pravidelného, rovnocenného
a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi, tak ako v sťažnosti namietal
(porušenie práva podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine, pozn.). Z uvedeného dôvodu ústavný
súd sťažnosť v rámci predbežného prerokovania aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
6. Sťažovateľ napokon namietal aj porušenie svojho práva na rovnosť medzi
manželmi podľa čl. 5 protokolu č. 7, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ktorý deklaruje rovnosť v dôstojnosti a v právach ľudí (čl. 12
ods. 1 ústavy) a stanovuje všeobecný zákaz diskriminácie.
Podľa čl. 5 protokolu č. 7 pri uzavieraní manželstva, za jeho trvania a pri rozvode
majú manželia rovnaké práva a povinnosti občianskoprávnej povahy medzi sebou
a vo vzťahu ku svojim deťom. Tento článok nebráni štátom prijať opatrenia, ktoré sú
nevyhnutné v záujme detí.
Vychádzajúc zo znenia citovaného článku protokolu č. 7, ako aj z označených
článkov ústavy ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci rozhodol krajský súd
v rámci svojej právomoci na základe príslušných právnych predpisov, a vzhľadom na už
uvedené závery ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti ostatných častí sťažnosti
konštatuje, že v napadnutom rozsudku nenašiel nič konkrétne, čo by vyvolalo pochybnosť
o nerešpektovaní označených práv sťažovateľa. Ani sťažovateľ v tomto smere nič
relevantné nenamietal. Z namietanej skutočnosti, že všeobecný súd nevyhovel návrhu
sťažovateľa na úpravu styku „podľa presných pravidiel“ s maloletými deťmi do rozvodu
manželstva, nemožno bez ďalšieho vyvodiť porušenie označeného práva sťažovateľa,
pretože, ako už bolo konštatované, krajský súd konal a rozhodol v rámci svojej právomoci
a toto svoje rozhodnutie v napadnutom rozsudku náležite a ústavne konformne odôvodnil.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2012