Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 301/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia a 2 ,

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa , základného práva na starostlivosť

o deti a ich výchovu podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na rovnosť medzi manželmi podľa čl. 5 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 24. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012

doručená sťažnosť P. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1

a 2 (ďalej len „“), základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa ,

základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na právnu

pomoc v konaní pred súdmi podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8

ods. 1 dohovoru a práva na rovnosť medzi manželmi podľa čl. 5 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako otec účastníkom konania

vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

38 o návrhu na úpravu práv a povinností rodičov na čas do rozvodu manželstva,

ktorý podala jeho manželka. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 29. septembra

2011 zveril maloleté deti (S. ... a S. ...) na čas do rozvodu manželstva do osobnej

starostlivosti matke a zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu maloletého S. 200 €

mesačne a maloletej S. 150 € mesačne. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

38 z 29. septembra 2011 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu. V odôvodnení

svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „Odvolací súd ako prvoradé považuje

za potrebné poznamenať, že konanie starostlivosti súdu o maloletých je osobitným druhom

občianskeho súdneho konania, ktorého základnou prioritou je zabezpečenie záujmov

maloletých detí tak, aby bolo zaručené ich právo na pokojný a nerušený vývin.

V prejednávanom prípade, odvolací súd, vychádzajúc z obsahu súdneho spisu a z výsledkov

vykonaného dokazovania je toho názoru, že rozhodnutie súdu zveriť obe maloleté deti – S.

a S. do osobnej starostlivosti matky bez zatiaľ striktne určeného rozsahu styku otca s deťmi

je vecne správne a zohľadňujúce osobitné okolnosti tohto prípadu. Rozhodnutie súdu je

správne i v tom, že do času rozvodu rodičov maloletých detí nerozhodoval ani o tom, ktorý

z rodičov bude deti zastupovať a spravovať ich majetok, keď úpravu v tomto smere nežiadal

v priebehu konania ani jeden z rodičov a z ust. § 36 ods. 1 Zákona o rodine nie je možné

vyvodiť, že v konaniach o úprave výkonu rodičovských práv a povinností rodičov

maloletých detí, ktorí spolu nežijú, má súd povinnosť rozhodovať o zastupovaní detí a

spravovaní majetku.

V súvislosti s uvedeným poznamenáva, že z výsledkov vykonaného dokazovania je

zrejmé, že rodičia maloletých detí nežijú v spoločnej domácnosti šesť rokov, obe deti počas

tohto obdobia žili a aj naďalej žijú v spoločnej domácnosti s matkou a pravidelne realizujú

styk s otcom - spravidla každý druhý víkend a aj počas prázdnin. Berúc v úvahu tento

viacročne zaužívaný spôsob starostlivosti o deti (vrátane realizácie styku otca s deťmi),

pri zohľadnení názoru oboch detí prezentovaného v priebehu ich vypočutia pred súdom

prvého stupňa, kde obe deti v súvislosti s otcom vznesenou požiadavkou na zverenie detí

do osobnej, starostlivosti oboch rodičov uviedli, že si želajú ponechať doterajší model

starostlivosti s tým, že ony samé chcú tak ako doposiaľ rozhodovať o tom, kedy budú tráviť

čas s otcom, je potom rozhodnutie súdu prvého stupňa, v ktorom v otázke starostlivosti

o maloletých do rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov deklaroval doterajší stav,

správne.

K danej veci je treba uviesť, že prvoradou prioritou a záujmom rodičov maloletých

detí by malo byť to, aby nezhody vyplývajúce z ich partnerského vzťahu nemali akýkoľvek

vplyv na ich vzťah s maloletými deťmi, keďže iba pri splnení takéhoto predpokladu si môžu

deti vytvárať harmonický a nerušený vzťah k obom rodičom. Obaja rodičia by mali dokázať

preniesť sa cez partnerské vzťahové problémy a aspoň sa pokúsiť doposiaľ zaužívaný model

starostlivosti o maloleté deti prispôsobiť nielen záujmom detí s prirodzeným rešpektovaním

ich vôle, ale aj záujmom rodičov. V tejto súvislosti je treba uviesť, že prioritou vo vzťahu

k zabezpečeniu starostlivosti o obe maloleté deti (tak, ako vo všetkých konaniach týkajúcich

sa starostlivosti súdu o maloleté deti ) je, aby sa rodičia aspoň pokúsili o dohodu v tomto

smere, keďže oni sami najlepšie poznajú záujmy a potreby svojich detí. Aj odvolací súd

apeluje na oboch rodičov, aby otázku zverenia detí a rozsahu styku detí s otcom bez

súhlasnej vôle oboch detí, ktoré sú vo veku, v ktorom dokážu samostatne vyjadriť svoj názor

(S. je vo veku blízkom dosiahnutia plnoletosti), neriešili spôsobom idúcim proti záujmom

maloletých detí, ktorý môže byť v konečnom dôsledku kontraproduktívny.

Pokiaľ ide o rozhodnutie o výške vyživovacej povinnosti otca na maloleté deti

odvolací súd dopĺňa, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných

potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke

fyzickej ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby

odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav ale aj vzhľadom

na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod.

V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, základom pre hodnotenie schopností

a možnosti rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu, je zistenie

ich skutočných príjmov ale aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem

zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných

povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania

ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle...

V prejednávanom prípade je výška výživného v sume 200 euro na maloletého S.

a suma 150 euro na mal. S. primeraná jednak v konaní matkou deklarovanými

a z vykonaného dokazovania zistenými potrebami detí so zohľadnením nákladov detí

vynakladanými na zabezpečenie ich bývania, stravy a uspokojovania ich školských a aj

mimoškolských aktivít. Súd prvého stupňa pri určovaní výživného správne prihliadol

na v konaní preukázané náklady maloletých detí – S. bol v čase rozhodovania súdu prvého

stupňa študentom 1. ročníka Gymnázia ..., je členom kadetského a juniorského družstva

vodného póla S., S. bola žiačkou 2. ročníka ZŠ ..., v mimoškolskej činnosti sa venuje

synchronizovanému plávaniu, ako i na výšku príjmu otca (cca 1.200 euro netto mesačne),

ktorú otec v priebehu konania deklaroval. Pri určení výšky výživného správne zohľadnil

fakt, že otec maloletým deťom prispieva na ich náklady i nad rámec plnení, ktoré

do rozhodnutia súdu uhrádzal vo výške cca 280 euro mesačne.

Pokiaľ ide o námietky otca uvedené v odvolaní týkajúceho sa procesného postupu

súdu treba uviesť, že z obsahu spisu nevyplýva, že by súd prvého stupňa pri prejednaní veci

postupoval v rozpore s procesnými predpismi. Odvolací súd poznamenáva, že žiaden

procesný predpis neurčuje, že v prípade prejednania veci v neprítomnosti účastníka, resp.

jeho právneho zástupcu ( ) nemôže súd vec prejednať a rozhodnúť –

v tomto smere poukazuje na to, že neprítomnosť na pojednávaní súdu nariadeného na deň

22.9.2011 právny zástupca otca sám neospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie

pojednávania z vážnych dôvodov týkajúcich sa jeho osoby, ale o jeho ospravedlnenie

požiadal otec priamo pred začatím pojednávania s tým, že súhlasil s prejednaním veci

v neprítomnosti svojho právneho zástupcu. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd naviac

poznamenáva, že v priebehu pojednávania nariadeného na deň 22.9.2011 nebolo

povinnosťou súdu prvého stupňa poskytovať otcovi poučenie o jeho procesných právach

a povinnostiach z dôvodu, že tento bol v konaní zastúpený advokátom (, ).

Rovnako odvolací súd neprihliadol k námietke týkajúcej sa riadneho nevykonania dôkazov

v priebehu pojednávania nariadeného na deň 22.9.2011, keď z obsahu zápisnice

z pojednávania vyplýva, že súdom boli oboznamované listinné doklady tvoriace súčasť spisu

a proti protokolácii súdu nevzniesol námietky žiaden z prítomných účastníkov.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „základ arbitrárnosti rozsudkov všeobecných

súdov v tejto veci“ spočíva v tom, že krajský súd ignoroval podstatné skutkové a právne

okolnosti prípadu. Sťažovateľ v tomto smere tvrdí, že z jeho písomných vyjadrení, ako aj

z jeho prejavov na pojednávaniach vyplynulo, že nesúhlasí s modelom styku s deťmi, ktorý

mu mala vnútiť ich matka, a že žiadal model podľa presných pravidiel určených súdom.

Tým, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý

jeho návrhu na určenie striedavej osobnej starostlivosti nevyhovel a neupravil styk podľa

presných pravidiel, pričom nezdôvodnil, prečo tak urobil, porušil jeho označené práva.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti tvrdí, že krajský súd „nerešpektoval požiadavku

rovnoprávnosti oboch rodičov vo vzťahu k výchove ich detí (napr. čl. 12 ods. 1, čl. 41 ods. 4

a protokolu 7 dohovoru)“. Sťažovateľ taktiež v sťažnosti spochybňoval

a polemizoval s názorom jeho detí, ktoré sa v rámci konania k jeho návrhu vyjadrili

negatívne, a krajskému súdu vytýkal, že sa stotožnil s názorom jeho detí, ktorý považoval

za ovplyvnený matkou, nezrelý, bez potrebných skúseností a pod.

Sťažovateľ je toho názoru, že v posudzovanej veci bol napadnutým rozsudkom „bez

vážnych dôvodov obmedzený, alebo znevýhodnený v uplatnení svojich rodičovských práv“.

Sťažovateľ ďalej zastáva názor, že napadnutým rozsudkom bolo porušené aj jeho právo

podľa o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) na udržiavanie

pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi.

Krajskému súdu napokon vytýkal aj to, že „rozhodol bez pojednávania, účastníci sa nemali

možnosť osobne vyjadriť pred odvolacím senátom“. Tým malo podľa názoru sťažovateľa

dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa ods.

1 dohovoru.

K namietanému porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc v konaní podľa

a rovnosti účastníkov, „a teda aj porušenie zásady rovnosti zbraní“

podľa sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd „odobril“ spôsob,

akým okresný súd vykonal pojednávanie 22. septembra 2011, ktorého sa sťažovateľ

zúčastnil „bez svojho advokáta, ktorého ospravedlnil zo zdravotných dôvodov. Nechcel

navrhnúť odročiť pojednávanie a vzbudiť dojem že zdržuje priebeh konania a aj preto, lebo

mali byť vypočuté jeho maloleté deti. Nepredpokladal však, že bude vynesený rozsudok,

keďže jeho advokát chcel dokončiť kladenie otázok a myslel si aj, že mu súd umožní poradu

s advokátom po tak dôležitom pojednávaní.“. Sťažovateľ v tom, že krajský súd vyniesol

rozsudok v neprítomnosti jeho advokáta (ktorého neprítomnosť zo zdravotných dôvodov

ospravedlnil sťažovateľ priamo na pojednávaní, pričom nežiadal o odročenie pojednávania)

a nepoučil ho o jeho procesných právach, videl porušenie rovnosti zbraní podľa čl. 47 ods. 3

a porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v konaní podľa

.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Nitra svojím rozsudok zo dňa 26.11.2011, č.k. -308

porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v Slovenskej

republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd; základné právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho

práva zaručené v a v Listiny základných

práv a slobôd; základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 26.11.2011, č.k. -308 sa

zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 323,50 € voči Krajskému

súdu Nitra.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie a 2 , základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

, na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa ,

na súdnu ochranu podľa , na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa

, na rovnosť účastníkov v konaní podľa , vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva na rovnosť medzi manželmi podľa čl. 5

protokolu č. 7 napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jej námietok je nesúhlas

s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru arbitrárny, založený

na nesprávne a nedostatočne posúdených dôkazoch, čím podľa jeho názoru došlo

k porušeniu jeho označených práv. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna

ochrana v kvalite požadovanej označenými článkami , dohovoru a protokolu č. 7.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

1. Ústavný súd v prvom rade pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku

krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa podľa názoru ústavného súdu

vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa, pričom odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu je dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto

závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor

a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe

nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Pokiaľ ide o konkrétne námietky sťažovateľa týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu, že krajský súd neodôvodnil, prečo potvrdil prvostupňový

rozsudok okresného súdu, ktorý nestanovil presné podmienky styku, ústavný súd poukazuje

na tú časť odôvodnenia, v ktorej krajský súd vychádzajúc z obsahu súdneho spisu

a z výsledkov vykonaného dokazovania konštatuje, že „rozhodnutie zveriť obe maloleté

deti... do osobnej starostlivosti matky bez zatiaľ striktne určeného rozsahu styku otca

s deťmi je vecne správne a zohľadňujúce osobitné okolnosti prípadu... z výsledkov

vykonaného dokazovania je zrejmé, že rodičia maloletých detí nežijú v spoločnej

domácnosti šesť rokov, obe deti počas tohto obdobia žili a aj naďalej žijú v spoločnej

domácnosti s matkou a pravidelne realizujú styk s otcom... Berúc v úvahu tento viacročne

zaužívaný spôsob starostlivosti o deti, pri zohľadnení názoru oboch detí... ktoré uviedli, že

si želajú ponechať doterajší model starostlivosti s tým, že ony samé chcú tak ako doposiaľ

rozhodovať o tom, kedy budú tráviť čas s otcom, je potom rozhodnutia súdu prvého stupňa,

v ktorom v otázke starostlivosti o maloletých do rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov

deklaroval doterajší stav, správne.“.

Podľa názoru ústavného súdu v žiadnom prípade odôvodnenie napadnutého rozsudku

nemožno objektívne považovať za arbitrárne, jednostranné, prípadne nemajúce podklad

vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom uvedené, majúc na pamäti druh konania, ktorého

prioritou je zabezpečenie záujmov maloletých detí, dočasnosť úpravy styku (do rozvodu

manželstva), je len prirodzené, že okresný súd, ako aj krajský súd rešpektoval a vychádzal

najmä z názoru detí, ktoré sa v konaní jednoznačne vyjadrili. Nesúhlas sťažovateľa

s názorom detí a spochybňovanie úsudku detí, ktoré sa rozhodli v jeho neprospech, je

prirodzená reakcia, avšak z pohľadu účelu konania, ktorým je predovšetkým ochrana

záujmu maloletých detí, ktoré v čase výsluchu už dosiahli pomerne vysoký vek

(17 a 9 rokov), v okolnostiach prípadu právne irelevantná. Ústavný súd konštatuje, že

námietky sťažovateľa sú neopodstatnené a napadnutý rozsudok krajského súdu je v súlade

s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Ďalšia námietka sťažovateľa týkajúca sa namietaného porušenia rovnosti

účastníkov v konaní podľa skutkovo a argumentačne súvisí

s namietaným porušením základného práva na právnu pomoc .

Sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na okolnosti, za ktorých došlo na pojednávaní

k vyhláseniu prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa

v tomto smere poukazuje opäť na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý

sa k tejto procesnej námietke vyjadril: „... z obsahu spisu nevyplýva, že by súd prvého

stupňa pri prejednaní veci postupoval v rozpore s procesnými predpismi. Odvolací súd

poznamenáva, že žiaden procesný predpis neurčuje, že v prípade prejednania veci

v neprítomnosti účastníka, resp. jeho právneho zástupcu ( ) nemôže súd

vec prejednať a rozhodnúť – v tomto smere poukazuje na to, že neprítomnosť

na pojednávaní súdu nariadeného na deň 22.9.2011 právny zástupca otca sám

neospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie pojednávania z vážnych dôvodov týkajúcich sa

jeho osoby, ale o jeho ospravedlnenie požiadal otec priamo pred začatím pojednávania

s tým, že súhlasil s prejednaním veci v neprítomnosti svojho právneho zástupcu. Vo vzťahu

k uvedenému odvolací súd naviac poznamenáva, že v priebehu pojednávania nariadeného

na deň 22.9.2011 nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa poskytovať otcovi poučenie

o jeho procesných právach a povinnostiach z dôvodu, že tento bol v konaní zastúpený

advokátom (, ).“

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že procesný postup okresného súdu

bol v súlade s procesným právom, interpretácia príslušných ustanovení

Zb. v znení neskorších predpisov v okolnostiach veci je v súlade

so základným právom na právnu pomoc podľa , pričom táto

interpretácia rešpektuje jeho zmysel a účel, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní z dôvodov uvádzaných sťažovateľom.

Preto ak krajský súd považoval tieto procesné námietky sťažovateľa proti postupu

okresného súdu na označenom pojednávaní za nedôvodné, postupoval v súlade s právom

a napadnutým rozsudkom neporušil základné právo sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl.

47 ods. 2 ani základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ v procesnom postupe krajského súdu, ktorý v rámci odvolacieho

konania jeho odvolanie prerokoval a vec rozhodol bez nariadenia pojednávania, teda bez

toho, aby sa sťažovateľ ako účastník konania mohol vyjadriť pred odvolacím senátom, videl

porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj porušenie jedného z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd považoval aj túto námietku sťažovateľa za neopodstatnenú a poukazuje

opäť na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý konštatoval, že hoci

„nebol viazaný rozsahom odvolania“, vec prerokoval a rozhodol, pretože „sa nejednalo

o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa

o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie

pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem“. Tento postup krajského súdu

v okolnostiach prípadu, keď sťažovateľ v sťažnosti relevantne nespochybnil citované závery

krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku, ústavný súd považuje za legitímny

a závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku za súladné so základným právom

podľa a právom podľa dohovoru, a preto konštatuje, že

krajský súd rešpektoval označené základné právo garantované a označený článok

dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považoval námietky sťažovateľa

za nedôvodné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

4. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa a práva

na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru

ústavný súd poukazuje na tú skutočnosť, že ústavný súd pri vymedzení obsahu pojmu

„súkromný a rodinný život“ prihliada aj na príslušnú judikatúru týkajúcu sa predovšetkým

dohovoru. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že chápe obsah tohto

termínu tak, ako je uvedený v čl. 8 ods. 1 dohovoru, a preto v obsahu základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

a práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa

čl. 8 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadný rozdiel.

Podľa judikatúry ústavného súdu pod neoprávneným zasahovaním treba rozumieť

také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá

na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je

nevyhnutným a neprimeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa. Výsledok

posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi

cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval v relevantných a dostatočných dôvodoch

().

V súlade s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepredostrel žiadny

relevantný argument, ktorý by spochybnil oprávnenosť zásahu napadnutým rozsudkom

do jeho označeného práva a vzhľadom na už uvedené závery o súladnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu so základnými právami podľa až , ako aj

s právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

krajského súdu rešpektuje zákonnú úpravu, vychádza z relevantných skutkových zistení,

a preto zásah do označeného práva sťažovateľa, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu

vyvolal, nemožno považovať ani za neoprávnený, ani za taký, ktorý by nesledoval

ustanovený cieľ. Taktiež podľa názoru ústavného súdu nemožno konštatovať, že by tento

zásah nerešpektoval podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva, prípadne že by

bol neprimeraným. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

5. Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva na starostlivosť

o deti a ich výchovu podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z úpravy predmetného článku konštatuje, že toto právo

sťažovateľa možno obmedziť aj proti jeho vôli, a to na základe rozhodnutia súdu na základe

zákona. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne okolnosti, ktoré by boli

spôsobilé vyvolať pochybnosť o tom, že napadnutý rozsudok krajského súdu by bol

protizákonný, respektíve v rozpore so zákonom. Napokon ani sťažovateľ v sťažnosti

nepredostrel žiaden dôkaz a ani z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno

vyvodiť, že by sťažovateľ bol obmedzený pri udržiavaní pravidelného, rovnocenného

a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi, tak ako v sťažnosti namietal

(porušenie práva podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine, pozn.). Z uvedeného dôvodu ústavný

súd sťažnosť v rámci predbežného prerokovania aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

6. Sťažovateľ napokon namietal aj porušenie svojho práva na rovnosť medzi

manželmi podľa protokolu č. 7, ako aj porušenie a 2 napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ktorý deklaruje rovnosť v dôstojnosti a v právach ľudí (čl. 12

ods. 1 ) a stanovuje všeobecný zákaz diskriminácie.

Podľa čl. 5 protokolu č. 7 pri uzavieraní manželstva, za jeho trvania a pri rozvode

majú manželia rovnaké práva a povinnosti občianskoprávnej povahy medzi sebou

a vo vzťahu ku svojim deťom. Tento článok nebráni štátom prijať opatrenia, ktoré sú

nevyhnutné v záujme detí.

Vychádzajúc zo znenia citovaného článku protokolu č. 7, ako aj z označených

článkov ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci rozhodol krajský súd

v rámci svojej právomoci na základe príslušných právnych predpisov, a vzhľadom na už

uvedené závery ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti ostatných častí sťažnosti

konštatuje, že v napadnutom rozsudku nenašiel nič konkrétne, čo by vyvolalo pochybnosť

o nerešpektovaní označených práv sťažovateľa. Ani sťažovateľ v tomto smere nič

relevantné nenamietal. Z namietanej skutočnosti, že všeobecný súd nevyhovel návrhu

sťažovateľa na úpravu styku „podľa presných pravidiel“ s maloletými deťmi do rozvodu

manželstva, nemožno bez ďalšieho vyvodiť porušenie označeného práva sťažovateľa,

pretože, ako už bolo konštatované, krajský súd konal a rozhodol v rámci svojej právomoci

a toto svoje rozhodnutie v napadnutom rozsudku náležite a ústavne konformne odôvodnil.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012