Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 334/2012
PDF · 146.64 KB
No categories available
I. ÚS 334/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s..., B., zastúpenej A., s. r. o.,
K., konajúcou prostredníctvom konateľa JUDr. J. P., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 14 Co 102/2012 z 30. marca 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a
takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s..., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s..., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej
A., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 102/2012 z 30. marca 2012 (ďalej len
„uznesenie z 30. marca 2012“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) je pod sp. zn. 25 C 306/2009 vedené konanie v právnej veci navrhovateľa
Ing. J. P. (ďalej len „navrhovateľ“) proti sťažovateľovi ako odporcovi o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy.
Sťažovateľovi bol 22. februára 2012 doručený čiastočný rozsudok okresného súdu
sp. zn. 25 C 306/2009 zo 16. januára 2012, prostredníctvom ktorého okresný súd rozhodol
o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a zároveň určil, že o ďalších
nárokoch (náhrade mzdy) rozhodne samostatným rozsudkom až po nadobudnutí
právoplatnosti tohto čiastočného rozsudku.
V priebehu predmetného konania navrhovateľ podal opakovane návrh na vydanie
predbežného opatrenia. Uznesením zo 7. decembra 2009 okresný súd zamietol prvý návrh
navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia (navrhovateľ ním žiadal zaviazať
sťažovateľa poskytnúť mu časť pracovnej odmeny za obdobie od 5. júna 2009
do 31. decembra 2009 vo výške 9 100 €) s tým, že navrhovateľ nepreukázal potrebu
dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, resp. nepreukázal existenciu nebezpečenstva
bezprostredne hroziacej ujmy. Na základe podaného odvolania bolo uznesenie okresného
súdu zo 7. decembra 2009 potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 42/2010
z 11. januára 2010.
Uznesením z 20. júla 2010 okresný súd zamietol aj v poradí druhý návrh
navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia (navrhovateľ sa ním domáhal zaviazať
sťažovateľa povinnosťou poskytnúť mu časť pracovnej odmeny za obdobie od 5. júna 2009
do 6. mája 2010 v sume 11 000 € alebo povinnosťou zložiť do úschovy okresného súdu
peňažnú sumu 61 023,68 €) v dôsledku toho, že navrhovateľ opäť nepredložil dostatočné
dôkazy na to, aby predbežné opatrenie mohlo byť vydané. Krajský súd uznesením sp. zn. 5
Co 320/2010 z 31. augusta 2010 na základe odvolania navrhovateľa uznesenie okresného
súdu z 20. júla 2010 ako vecne správne potvrdil.
V poradí tretím návrhom na vydanie predbežného opatrenia doručeným okresnému
súdu 28. decembra 2011 navrhovateľ navrhol, aby okresný súd sťažovateľovi uložil
povinnosť zložiť do jeho úschovy peňažnú sumu 87 630,92 €, pričom svoj návrh odôvodnil
opäť len tým, že sťažovateľ je už od roku 2009 v likvidácii, v dôsledku čoho dochádza
k speňažovaniu jeho majetku a táto skutočnosť dostatočne osvedčuje jeho bezprostredne
hroziacu ujmu. Navrhovateľ predložil ako jediný dôkaz inzerát na predaj časti podniku
zverejnený v Hospodárskych novinách 7. mája 2010, ktorý už ako dôkaz predložil aj pri
svojom v poradí druhom návrhu na vydanie predbežného opatrenia.
Napriek skutočnosti, že navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal
zmenu skutkových okolností ani hrozbu bezprostredne hroziacej ujmy, okresný súd
uznesením z 25. januára 2012 zaviazal sťažovateľa zložiť do jeho úschovy sumu
87 630,92 € (uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 1. februára 2012).
V odôvodnení uznesenia z 25. januára 2012, ktorým bolo nariadené predbežné
opatrenie, okresný súd uviedol, že nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy bolo
predovšetkým preukázané písomným vyjadrením právneho zástupcu sťažovateľa, v ktorom
je uvedené, že likvidátor sťažovateľa postupuje v súlade so zákonom, a teda že dochádza
k speňažovaniu majetku. Podľa sťažovateľa je otázkou, prečo okresný súd „zrazu
vyhodnotil tento zákonný postup likvidátora za ohrozujúci, keď v predchádzajúcich dvoch
prípadoch podania návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, kedy likvidátor taktiež
postupoval v súlade so zákonom, ho nevyhodnotil ako dôkaz, ktorý by preukazoval
bezprostredne hroziacu ujmu, hoci mu priebeh likvidácie bol známy“.
Sťažovateľ sa následne podaním z 8. februára 2012 a doplneným podaním
z 10. februára 2012 proti tomuto uzneseniu okresného súdu z 25. januára 2012 odvolal.
V odôvodnení svojho odvolania sťažovateľ predovšetkým poukázal na to, že navrhovateľ
dostatočne nepreukázal nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, a zároveň predložil
stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„najvyšší súd“), ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a súdov Slovenskej republiky pod č. R 3/2011, v ktorom poukázal na právny
záver, podľa ktorého pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí právoplatné
uznesenie, ktorým súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, prekážku veci
rozsúdenej.
Krajský súd uznesením z 30. marca 2012 (doručeným sťažovateľovi 19. apríla 2012)
rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu z 25. januára 2012 potvrdil a v jeho odvodnení
okrem iného uviedol, že okresný súd správne vyhodnotil existenciu reálne hroziacej ujmy
navrhovateľa, keď prihliadol na prebiehajúcu likvidáciu sťažovateľa a s tým spojené
speňažovanie majetku. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa existencie procesnej
prekážky res iudicata v predmetnej veci v odôvodnení uznesenia z 30. marca 2012 uviedol,
že s prihliadnutím na takmer dvojročný časový odstup od vydania dvoch predchádzajúcich
rozhodnutí o predbežných opatreniach a zároveň ďalej prebiehajúcu likvidáciu sťažovateľa
„nemožno hovoriť o totožnosti skutkových okolností a tým ani o vzniku prekážky res
iudicata“.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu a zastáva názor,
že „plynutie času nemožno považovať za zmenu skutkových okolností, pretože to je samo
o sebe právnou udalosťou, ktorá existuje nezávisle od vôle subjektov práva a ak by sa na ňu
prihliadalo ako na zmenu skutkových okolností, samotná procesná prekážka res iudicata by
samo o sebe nemala zmysel“.
Právnym záverom vyjadreným v odôvodnení uznesenia z 30. marca 2012 krajský súd
zásadne poprel účel a význam procesnej prekážky res iudicata a jeho svojvôľa pri aplikácii
a výklade tejto procesnej prekážky mala za následok zasiahnutie do práv sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa predmetné opakované návrhy navrhovateľa v pravidelných
časových intervaloch možno považovať za zneužitie procesného úkonu a subjektívneho
procesného práva, pod vplyvom ktorých okresný súd nariadil predbežné opatrenie bez toho,
aby navrhovateľ predložil nové dôkazy, ktoré by preukázali reálnu zmenu skutkových
okolností a nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.
Sťažovateľ 25. apríla 2012 podal na okresnom súde proti právoplatnému uzneseniu
krajského súdu z 30. marca 2012 dovolanie. V záujme ochrany svojich práv podal
sťažovateľ následne 30. apríla 2012 aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uznesením z 30. marca 2012 porušil jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to „predovšetkým tým, že
neprihliadol na procesnú prekážku res iudicata a rozhodol opakovane o právoplatne
rozhodnutej veci bez toho, aby reálne došlo k zmene skutkových okolností“.
Uznesenie z 30. marca 2012 je podľa sťažovateľa v rozpore s podstatou práva na
spravodlivý proces, v súlade s ktorým on ako účastník predmetného konania očakával
rešpektovanie platných a účinných zákonných ustanovení.
S ohľadom na obsah sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že uznesením z 30. marca 2012 a jemu predchádzajúcim postupom došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, zakáže krajskému súdu pokračovať v porušovaní týchto práv, prizná mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 30. marca 2012, ku ktorému
malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd v predmetnej veci neprihliadol na procesnú
prekážku konania – res iudicata a opakovane rozhodol vo veci už právoplatne skončenej bez
toho, aby reálne došlo k zmene skutkových okolností.
Podľa § 236 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolaním možno
napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom zákon dovolanie pripúšťa len vo výslovne uvedených
prípadoch upravených v § 237 až § 239 OSP.
Pokiaľ ide o dovolacie dôvody podľa § 239 OSP, platí, že prípustnosť dovolania proti
zmeňujúcemu rozhodnutiu je založená na rozdielnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, pričom to neplatí, ak ide o uznesenie o predbežnom
opatrení, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 239 ods. 3 OSP).
Z dôvodov uvedených v § 237 OSP je možné dovolaním napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu, a to bez ohľadu na povahu predmetu konania, pričom
z definície jedného z dôvodov nachádzajúceho sa pod písm. d) je zrejmé, že dovolaním
možno napadnúť aj rozhodnutie, ktorým sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo. Pre
prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP nie je rozhodujúce, či k vade konania došlo pred
odvolacím súdom alebo pred súdom prvého stupňa.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal ochrany označených práv
jednak na najvyššom súde prostredníctvom podaného dovolania a zároveň aj na ústavnom
súde. S ohľadom na túto skutočnosť je možné jeho sťažnosť považovať za predčasnú,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
najvyšší súd.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom
prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54
alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, a jeho body 47 a 48)
napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími
návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako
neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2012