Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 334/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s..., B., zastúpenej A., s. r. o.,

K., konajúcou prostredníctvom konateľa JUDr. J. P., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. marca 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a

takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s..., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s..., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej

A., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. marca 2012 (ďalej len

„uznesenie z 30. marca 2012“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) je pod sp. zn. vedené konanie v právnej veci navrhovateľa

Ing. J. P. (ďalej len „navrhovateľ“) proti sťažovateľovi ako odporcovi o neplatnosť

okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy.

Sťažovateľovi bol 22. februára 2012 doručený čiastočný rozsudok okresného súdu

sp. zn. zo 16. januára 2012, prostredníctvom ktorého okresný súd rozhodol

o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a zároveň určil, že o ďalších

nárokoch (náhrade mzdy) rozhodne samostatným rozsudkom až po nadobudnutí

právoplatnosti tohto čiastočného rozsudku.

V priebehu predmetného konania navrhovateľ podal opakovane návrh na vydanie

predbežného opatrenia. Uznesením zo 7. decembra 2009 okresný súd zamietol prvý návrh

navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia (navrhovateľ ním žiadal zaviazať

sťažovateľa poskytnúť mu časť pracovnej odmeny za obdobie od 5. júna 2009

do 31. decembra 2009 vo výške 9 100 €) s tým, že navrhovateľ nepreukázal potrebu

dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, resp. nepreukázal existenciu nebezpečenstva

bezprostredne hroziacej ujmy. Na základe podaného odvolania bolo uznesenie okresného

súdu zo 7. decembra 2009 potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. januára 2010.

Uznesením z 20. júla 2010 okresný súd zamietol aj v poradí druhý návrh

navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia (navrhovateľ sa ním domáhal zaviazať

sťažovateľa povinnosťou poskytnúť mu časť pracovnej odmeny za obdobie od 5. júna 2009

do 6. mája 2010 v sume 11 000 € alebo povinnosťou zložiť do úschovy okresného súdu

peňažnú sumu 61 023,68 €) v dôsledku toho, že navrhovateľ opäť nepredložil dostatočné

dôkazy na to, aby predbežné opatrenie mohlo byť vydané. Krajský súd uznesením sp. zn. 5

Co 320/2010 z 31. augusta 2010 na základe odvolania navrhovateľa uznesenie okresného

súdu z 20. júla 2010 ako vecne správne potvrdil.

V poradí tretím návrhom na vydanie predbežného opatrenia doručeným okresnému

súdu 28. decembra 2011 navrhovateľ navrhol, aby okresný súd sťažovateľovi uložil

povinnosť zložiť do jeho úschovy peňažnú sumu 87 630,92 €, pričom svoj návrh odôvodnil

opäť len tým, že sťažovateľ je už od roku 2009 v likvidácii, v dôsledku čoho dochádza

k speňažovaniu jeho majetku a táto skutočnosť dostatočne osvedčuje jeho bezprostredne

hroziacu ujmu. Navrhovateľ predložil ako jediný dôkaz inzerát na predaj časti podniku

zverejnený v Hospodárskych novinách 7. mája 2010, ktorý už ako dôkaz predložil aj pri

svojom v poradí druhom návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Napriek skutočnosti, že navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal

zmenu skutkových okolností ani hrozbu bezprostredne hroziacej ujmy, okresný súd

uznesením z 25. januára 2012 zaviazal sťažovateľa zložiť do jeho úschovy sumu

87 630,92 € (uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 1. februára 2012).

V odôvodnení uznesenia z 25. januára 2012, ktorým bolo nariadené predbežné

opatrenie, okresný súd uviedol, že nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy bolo

predovšetkým preukázané písomným vyjadrením právneho zástupcu sťažovateľa, v ktorom

je uvedené, že likvidátor sťažovateľa postupuje v súlade so zákonom, a teda že dochádza

k speňažovaniu majetku. Podľa sťažovateľa je otázkou, prečo okresný súd „zrazu

vyhodnotil tento zákonný postup likvidátora za ohrozujúci, keď v predchádzajúcich dvoch

prípadoch podania návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, kedy likvidátor taktiež

postupoval v súlade so zákonom, ho nevyhodnotil ako dôkaz, ktorý by preukazoval

bezprostredne hroziacu ujmu, hoci mu priebeh likvidácie bol známy“.

Sťažovateľ sa následne podaním z 8. februára 2012 a doplneným podaním

z 10. februára 2012 proti tomuto uzneseniu okresného súdu z 25. januára 2012 odvolal.

V odôvodnení svojho odvolania sťažovateľ predovšetkým poukázal na to, že navrhovateľ

dostatočne nepreukázal nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, a zároveň predložil

stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“), ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a súdov Slovenskej republiky pod č. R 3/2011, v ktorom poukázal na právny

záver, podľa ktorého pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností, tvorí právoplatné

uznesenie, ktorým súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, prekážku veci

rozsúdenej.

Krajský súd uznesením z 30. marca 2012 (doručeným sťažovateľovi 19. apríla 2012)

rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu z 25. januára 2012 potvrdil a v jeho odvodnení

okrem iného uviedol, že okresný súd správne vyhodnotil existenciu reálne hroziacej ujmy

navrhovateľa, keď prihliadol na prebiehajúcu likvidáciu sťažovateľa a s tým spojené

speňažovanie majetku. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa existencie procesnej

prekážky res iudicata v predmetnej veci v odôvodnení uznesenia z 30. marca 2012 uviedol,

že s prihliadnutím na takmer dvojročný časový odstup od vydania dvoch predchádzajúcich

rozhodnutí o predbežných opatreniach a zároveň ďalej prebiehajúcu likvidáciu sťažovateľa

„nemožno hovoriť o totožnosti skutkových okolností a tým ani o vzniku prekážky res

iudicata“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu a zastáva názor,

že „plynutie času nemožno považovať za zmenu skutkových okolností, pretože to je samo

o sebe právnou udalosťou, ktorá existuje nezávisle od vôle subjektov práva a ak by sa na ňu

prihliadalo ako na zmenu skutkových okolností, samotná procesná prekážka res iudicata by

samo o sebe nemala zmysel“.

Právnym záverom vyjadreným v odôvodnení uznesenia z 30. marca 2012 krajský súd

zásadne poprel účel a význam procesnej prekážky res iudicata a jeho svojvôľa pri aplikácii

a výklade tejto procesnej prekážky mala za následok zasiahnutie do práv sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa predmetné opakované návrhy navrhovateľa v pravidelných

časových intervaloch možno považovať za zneužitie procesného úkonu a subjektívneho

procesného práva, pod vplyvom ktorých okresný súd nariadil predbežné opatrenie bez toho,

aby navrhovateľ predložil nové dôkazy, ktoré by preukázali reálnu zmenu skutkových

okolností a nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

Sťažovateľ 25. apríla 2012 podal na okresnom súde proti právoplatnému uzneseniu

krajského súdu z 30. marca 2012 dovolanie. V záujme ochrany svojich práv podal

sťažovateľ následne 30. apríla 2012 aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uznesením z 30. marca 2012 porušil jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to „predovšetkým tým, že

neprihliadol na procesnú prekážku res iudicata a rozhodol opakovane o právoplatne

rozhodnutej veci bez toho, aby reálne došlo k zmene skutkových okolností“.

Uznesenie z 30. marca 2012 je podľa sťažovateľa v rozpore s podstatou práva na

spravodlivý proces, v súlade s ktorým on ako účastník predmetného konania očakával

rešpektovanie platných a účinných zákonných ustanovení.

S ohľadom na obsah sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením z 30. marca 2012 a jemu predchádzajúcim postupom došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru, zakáže krajskému súdu pokračovať v porušovaní týchto práv, prizná mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením z 30. marca 2012, ku ktorému

malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd v predmetnej veci neprihliadol na procesnú

prekážku konania – res iudicata a opakovane rozhodol vo veci už právoplatne skončenej bez

toho, aby reálne došlo k zmene skutkových okolností.

Podľa (ďalej len „OSP“) dovolaním možno

napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom zákon dovolanie pripúšťa len vo výslovne uvedených

prípadoch upravených v až .

Pokiaľ ide o dovolacie dôvody podľa , platí, že prípustnosť dovolania proti

zmeňujúcemu rozhodnutiu je založená na rozdielnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, pričom to neplatí, ak ide o uznesenie o predbežnom

opatrení, proti ktorému dovolanie nie je prípustné ( ).

Z dôvodov uvedených v je možné dovolaním napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu, a to bez ohľadu na povahu predmetu konania, pričom

z definície jedného z dôvodov nachádzajúceho sa pod písm. d) je zrejmé, že dovolaním

možno napadnúť aj rozhodnutie, ktorým sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo. Pre

prípustnosť dovolania podľa nie je rozhodujúce, či k vade konania došlo pred

odvolacím súdom alebo pred súdom prvého stupňa.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal ochrany označených práv

jednak na najvyššom súde prostredníctvom podaného dovolania a zároveň aj na ústavnom

súde. S ohľadom na túto skutočnosť je možné jeho sťažnosť považovať za predčasnú,

pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať

najvyšší súd.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54

alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, a jeho body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími

návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako

neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012