Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 10/2012
PDF · 195.08 KB
No categories available
PL. ÚS 10/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 4. júla 2012
predbežne prerokoval návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
zastúpených spoločnosťou H., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. R. P.,
na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 1
ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania
o súlade právnych predpisov o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jeho prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. marca 2012
doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovenia § 1 ods. 2 zákona
č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom
zabezpečení vojakov a policajtov“) s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.
2. V návrhu skupiny poslancov sa okrem iného uvádza:
«V zmysle koncepcie reformy verejnej správy sa v Slovenskej republike uplatňuje
oddelenie štátnej správy a samosprávy, pričom vydržiavame ozbrojených síl a zabezpečenie
verejného poriadku patrí medzi výlučnú kompetenciu štátu.
V nadväznosti na ustanovenie § 19 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení bol
v roku 1991 prijatý zákon č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii, ktorý vytvoril právny rámec
vzniku a činnosti obecnej polície ako poriadkového a bezpečnostného útvaru obce.
Pôvodná koncepcia obecnej polície ako poriadkového útvaru občianskeho
charakteru pôsobiaceho pri zabezpečení obecných vecí verejného poriadku však od
začiatku nebola striktne dodržiavaná a postupne sa od nej upúšťalo prijímaním jednotlivých
novelizácií zákona č. 564/1991 Zb., ale aj iných nižšie uvedených zákonov, ktoré smerovali
k rozširovaniu právomoci obecnej polície a k posilneniu represívnej zložky jej činnosti,
t. j. k suplovaniu činnosti Policajného zboru SR.
V súčasnosti je obecná polícia ozbrojenou zložkou zriadenou obcou, príslušníci
obecných polícií sú oprávnení pri výkone svojej právomoci použiť donucovacie prostriedky
(hmaty, chvaty, údery, obušky, putá, atď.), pri plnení svojich úloh nosia zbraň a rovnošatu
jednotnú na celom území Slovenskej republiky a majú postavenie verejných činiteľov.
Na území obce spolupôsobí obecná polícia s útvarmi Policajného zboru SR.
Ich kompetencie sa v značnej miere kryjú - spolupôsobia pri ochrane majetku obce, majetku
občanov, ako aj iného majetku v obci pred poškodením, zničením, stratou alebo pred
zneužitím (ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b), zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii).
Pri výkone poriadkovej služby, resp. hliadkovej činnosti týchto zložiek, sú ich úlohy
a zákonné prostriedky ich plnenia prakticky totožné.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním
alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb
v znení neskorších predpisov sú príslušníci obecných polícií rovnako ako príslušníci
policajného zboru, Vojenskej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej
polície považovaní za „policajný orgán“. Kompetencie všetkých týchto zložiek sú na úseku
vymedzenom týmto zákonom úplne identické.
Podobne v ustanovení § 8 písm. m) zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb
v oblasti súkromnej bezpečnosti má obecná polícia, rovnako ako Slovenská informačná
služba, Národný bezpečnostný úrad a Vojenská polícia, výslovne postavenie ozbrojeného
zboru.
Priestupky podľa zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky
držania psov, prejednáva v blokovom konaní obecná polícia rovnako ako orgán
Policajného zboru. Kompetenciu prejednať v blokovom konaní priestupky podľa zákon č.
406/2009 Z. z. o ochrane nefajčiarov má obecná polícia, Železničná polícia ako aj
Policajný zbor Slovenskej republiky.
V oblasti cestnej premávky prejednávajú priestupky týkajúce sa dynamickej dopravy
(prekročenie rýchlosti a pod.) príslušníci Policajného zboru SR a priestupky týkajúce sa
statickej dopravy (nesprávne parkovanie a pod.) príslušníci obecných polícií. Príslušníci
oboch týchto zložiek postupujú pri prejednávaní priestupkov podľa toho istého procesného
predpisu - zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že príslušníci Policajného zboru SR i obecných polícií
podliehajú príslušným orgánom verejnej správy, uskutočňujú činnosti vo verejnom záujme.
Ich hlavnou úlohou je zabezpečovať poriadok a bezpečnosť obyvateľov a ich majetku.
Pri plnení svojich úloh majú postavenie verejných činiteľov, sú ozbrojení a oprávnení
používať donucovacie prostriedky a v súlade so zákonom zasahovať do inak chránených
práv a slobôd občanov (výkon služobných zákrokov). Predpokladom výkonu ich funkcie sú
osobitné psychické ale i fyzické danosti.
Zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov upravuje sociálne zabezpečenie
policajtov a profesionálnych vojakov, pričom pod pojmom policajt tento zákon rozumie
príslušníkov Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej
služby, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej
a justičnej stráže, Železničnej polície a colníkov.
Tento zákon na rozdiel od zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov, zohľadňuje špecifiká práce ozbrojených zložiek, stanovuje osobitný
systém sociálneho poistenia (vrátane služby sociálneho zabezpečenia), ktorý pozná odlišné
dávky, resp. odlišné podmienky vzniku nárokov na dávky, iné výpočty výšky dávok,
zakotvuje iné sadzby poistného, atď. Účelom tohto osobitného systému je zohľadniť zvýšenú
rizikovosť činnosti príslušníkov ozbrojených zložiek, ktorá si vyžaduje osobitné fyzické a
psychické predpoklady.
Všeobecný systém sociálneho zabezpečenie upravuje zákon č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Pod tento zákon spadajú aj príslušníci
obecných polícií. Podľa ustanovenia § 1 ods. 3 tento zákon sa nevzťahuje na príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu,
Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície, Hasičského a záchranného zboru,
Horskej záchrannej služby, colníkov (ďalej len „policajt“),profesionálnych vojakov
ozbrojených síl, vojakov mimoriadnej služby (ďalej len „profesionálny vojak“), ktorých
sociálne zabezpečenie je upravené osobitným predpisom, a vojakov, ktorí sa počas výkonu
vojenskej služby v ozbrojených silách štúdiom alebo výcvikom pripravovali na výkon
profesionálnej služby v ozbrojených silách (ďalej len „vojak prípravnej služby“), ak tento
zákon neustanovuje inak.
Príslušníci obecných polícií sa opakovane prostredníctvom svojej samosprávnej
organizácie domáhali aspoň čiastočnej osobitnej právnej úpravy ich sociálneho
zabezpečenia, najmä pokiaľ ide o riešenie postavenia dlhoročných príslušníkov obecných
polícií po 55. roku veku, ktorí strácajú v obecných políciách praktické uplatnenie a zároveň
ich uplatnenie na trhu práce je vzhľadom na ich vek a špecifické pracovné skúsenosti veľmi
problematické. Tieto požiadavky boli zo strany Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny
SR ako i Ministerstva vnútra SR opakovane odmietnuté...
Vzhľadom na osobitné právne postavenie príslušníkov ozbrojených zložiek
vykonávajúcich činnosť vo verejnom záujme je sociálne zabezpečenie týchto zložiek
upravené v osobitnom zákone č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov, ktorý na rozdiel od zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zohľadňuje
špecifiká práce v ozbrojených zložkách.
Pod personálnu pôsobnosť tohto zákona spadajú okrem iného príslušníci
Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby,
Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a
justičnej stráže, Železničnej polície. Pod pôsobnosť tohto zákona príslušníci obecnej polície
nespadajú, a to napriek skutočnosti, že práca príslušníkov obecných polícií je aj v dôsledku
ich osobnej konfrontácie s páchateľmi priestupkov a trestných činov rovnako riziková, má
totožný charakter a je tiež uskutočňovaná vo verejnom záujme. Príslušníci obecných polícii
často zasahujú spoločne v príslušníkmi Policajného zboru SR.
Obce prostredníctvom príslušníkov obecných polícií počas mimoriadnych situácií
(ako boli napr. povodne v júni 2010 na východnom a južnom Slovensku) riadia záchranné
práce. 24 hodín denne monitorujú stav vodných tokov, organizujú akcie zamerané
na ochranu majetku, života a zdravia obyvateľov, prostredníctvom telefonickej linky
mestskej polície č. 159 zbierajú informácie od obyvateľstva a následne zabezpečujú
koordináciu činností príslušníkov Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru
a Armády SR. Právna úprava obsiahnutá v zákone č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane
obyvateľstva v znení neskorších predpisov v tomto smere kladie mimoriadne vysoké
požiadavky na obce, ktoré vo verejnom záujme musia uskutočňovať činnosti mimoriadne
rizikové. Tieto realizujú práve príslušníci obecných polícií.
Príslušníci obecných polícií vykonávajú prácu rovnakej povahy, rovnakej alebo
porovnateľnej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti ako napr. príslušníci Policajného
zboru SR, vrátane príslušníkov železničnej polície. Práca poriadkovej služby obecnej
polície a Policajného zboru SR je dokonca totožná, nielen pokiaľ ide o postavenie
príslušníkov pri výkone povolania, ale aj obsah základnej činnosti. Túto prácu vykonávajú
v porovnateľných podmienkach. Pracovná schopnosť a spôsobilosť príslušníkov
Policajného zboru SR a obecných polícií je tiež porovnateľná.
Podriadenosť príslušníkov obecných polícií, t. j. ozbrojenej zložky, inému orgánu
verejnej správy ako Ministerstvu vnútra SR. t. j. formálne iné postavenie príslušníkov
obecných polícií, ktorí vykonávajú obsahovo totožnú alebo porovnateľnú činnosť ako iné
ozbrojené zložky, nie je dôvodom na ich odlišné sociálne zabezpečenie.
Pokiaľ všetky ozbrojené zložky podliehajúce orgánom verejnej správy spadajú pod
systém osobitného sociálneho zabezpečenia, nemôže byť postavenie príslušníkov obecných
v súlade s článkom 12 ods. 2 Ústavy SR, dôvodom na odlišné zaobchádzanie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je súčasný právny stav. t. j. rôzny rozsah
sociálneho zabezpečenia poskytovaný príslušníkom Policajného zboru SR a príslušníkom
obecných polícií, t. j. subjektom s rovnakým špecifickým právnym postavením v ozbrojených
zložkách vykonávajúcich činnosť vo verejnom záujme, úplne neodôvodnený a predstavuje
porušenie rovnosti práv v zmysle článku 12 ods. 2 Ústavy SR...
Je teda zrejmé, že štát využíva obecnú políciu na plnenie svojich funkcií, stanovuje
jej práva a povinnosti v lokalite, na ktorej území pôsobí. V obciach, kde nie je zriadená
obecná polícia, plnia úlohy obecnej polície príslušníci Policajného zboru SR.
Za uvedených okolností, kedy zákon (t. j. nie interný predpis príslušného rezortu)
poskytuje sociálne zvýhodnenia vo forme osobitného sociálneho zabezpečenia všetkým
ozbrojeným zložkám zabezpečujúcim vo verejnom záujme ochranu života, zdravia a majetku
občanov, je postavenie príslušníkov obecných polícií mimo zákon č. 328/2002 Z. z.
o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov diskriminačné...
Rozličné sociálne zabezpečenie subjektov, ktoré plnia úlohy štátu na úseku verejného
poriadku a bezpečnosti v ozbrojených zložkách, a to prevažne rovnakými zákonnými
prostriedkami, pre ich formálne iné postavenie (služobný pomer/pracovný pomer) nemá
podľa názoru navrhovateľov opodstatnenie a je diskriminačné, t. j. je v rozpore
s ustanovením článku 12 ods. 2 Ústavy SR.»
Na základe citovanej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby po prijatí ich
návrhu na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
«Ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré definuje pojem „policajt“, čím sa
zároveň stanovuje personálna pôsobnosť tohto zákona, je - vzhľadom na skutočnosť, že
nezahŕňa i príslušníkov obecných polícií - v rozpore s článkom 12 ods. 2 Ústavy SR
v spojení s článkom 39 ods. 1 Ústavy SR.»
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou...
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh
na začatie konania najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
V konaní podľa čl. 125 ústavy postupuje ústavný súd v zmysle čl. 140 ústavy
predovšetkým podľa všeobecných ustanovení § 18 až § 36 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a podľa osobitných ustanovení § 37 až § 41b zákona o ústavnom súde
upravujúcich špecificky konanie o súlade právnych predpisov.
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym
predpisom vyššej právnej sily..., môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa § 1 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov sa pod
pojmom policajt na účely tohto zákona rozumie príslušník Policajného zboru, Hasičského
a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, Slovenskej informačnej služby,
Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície
a colník, ak tento zákon neustanovuje inak.
Predmetom skúmania ústavného súdu je (ne)súladnosť § 1 ods. 2 zákona o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov, ktorý vymedzuje pojem policajt na účely tohto zákona,
s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.
Z návrhu vyplýva, že navrhovatelia považujú za nesúladnú s ústavou tú skutočnosť,
že zákonodarca nezahrnul pod pojem policajt aj príslušníkov obecných polícií, t. j. že
v legálnej definícii pojmu policajt podľa ich názoru neústavne absentuje jeden subjekt.
V záujme deklarovania neústavnosti tejto absencie napadli navrhovatelia ustanovenie
zákona, ktoré samo osebe explicitne neobsahuje pravidlo, o ktorom by bolo možné vyhlásiť,
že je v rozpore s niektorým článkom ústavy.
Východiskom úvah ústavného súdu je posúdenie otázky, či v rámci abstraktnej
kontroly ústavnosti môže ústavný súd vysloviť nesúlad ustanovenia zákona s ústavou aj
v prípade chýbajúcej právnej normy, resp. neúplnej či nedostatočnej úpravy určitého
spoločenského vzťahu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce
rozhodnutia, napr. sp. zn. PL. ÚS 23/05, v ktorých sa zaoberal problémom
tzv. legislatívneho opomenutia alebo legislatívnej nečinnosti. Okrem iného v ňom poukázal
aj na rozdiely medzi legislatívnym opomenutím a legislatívnou nečinnosťou. Kým
pri legislatívnom opomenutí ide o neúmyselné opomenutie úpravy určitého spoločenského
vzťahu, resp. jeho časti, pri legislatívnej nečinnosti je určitá oblasť spoločenských vzťahov
zámerne ponechaná bez právnej regulácie a vytvára sa tak tzv. legislatívna medzera
(k legislatívnej nečinnosti a medzere v práve pozri napr. GERLOCH, A. a kol. Teorie
a praxe tvorby práva. Praha: ASPI, 2008, s. 63 a nasl.)
Samotná legislatívna nečinnosť môže mať rozmanité prejavy. V posudzovanom
prípade však dospel ústavný súd k záveru, že ide o situáciu, keď neobstojí konštatovanie
o legislatívnej nečinnosti v pravom slova zmysle, keďže určitá právna úprava existuje,
navrhovateľom sa však zdá nesúladná s ústavou. Nejde teda o takú nečinnosť zákonodarcu,
ktorá vytvára medzeru v zákone, ale o nedostatočný obsah prijatej právnej úpravy.
O medzere v zákone môžeme uvažovať spravidla vtedy, ak zákon výslovne neobsahuje takú
právnu úpravu, ktorú by na základe deklarovaného účelu v súlade s cieľom a systematikou,
resp. všeobecnou súvislosťou zákona obsahovať mal. Ústavný súd sa prikláňa k názoru, že
v tomto prípade možno uvažovať o tzv. nepravej medzere v zákone. Najčastejším
argumentom navrhovateľov je nedostatočnosť právnej úpravy, pri tomto deficite je
porušenie požiadavky rovnosti. V konkrétnom prípade ide o skutočnosť, že určitý subjekt je
zahrnutý do právnej úpravy a iný nie je, čím ho podľa názoru navrhovateľov zákonodarca
vylúčil zo skupiny osôb oprávnených na zákonom definované výhody v systéme sociálneho
zabezpečenia, čo navrhovatelia vnímajú ako narušenie princípu rovnosti.
Bez ohľadu na to, či ide o pravú alebo nepravú medzeru v práve, t. j. o skutočnú
legislatívnu nečinnosť alebo o pocit nedostatočnej právnej úpravy, tento deficit spravidla
nebýva objektom skúmania ústavných súdov v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti.
V Slovenskej republike je zákonodarný zbor jediný orgán, ktorý je kompetentný
na primárnu normotvorbu a iný vnútroštátny orgán verejnej moci nie je kompetentný
rozhodovať o existencii právnej povinnosti zákonodarného orgánu prijať alebo neprijať
zákon s konkrétnym obsahom, či dokonca splnenie tejto povinnosti vynucovať.
Zákonodarca je pri tvorbe obmedzený len ústavou a medzinárodnými zmluvami so silou
vyššou ako zákon, s ktorými sa nemôže dostať do rozporu, inak môže zákonom upraviť
alebo neupraviť akúkoľvek oblasť spoločenských vzťahov. Nie je teda vylúčené, že
pri dostatku politickej vôle zákonodarca v budúcnosti upraví zákonom aj problematiku
sociálneho zabezpečenia prílušníkov obecnej polície. V texte napadnutého ustanovenia § 1
ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení vojakov a policajtov formulácia „pre účely tohto
zákona“ znamená, že zákonodarca mal zámer v tomto zákone upraviť a riešiť sociálne
zabezpečenie len tých subjektov, ktoré taxatívne uvádza v citovanom ustanovení, a iný účel
tento zákon nemá. Navrhovatelia teda napadli ustanovenie zákona, ktorý účelovo a ústavne
súladne rieši problematiku sociálneho zabezpečenia policajtov, vojakov a v zákone
taxatívne vymedzených subjektov.
Ústavný súd má právomoc preskúmať namietané ustanovenia zákona, nemá však
právomoc preskúmať ustanovenia, ktoré nie sú jeho obsahom (legislatívnu medzeru).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje nedostatok svojej právomoci na jeho
prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012