Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 242/2012
PDF · 173.31 KB
No categories available
II. ÚS 242/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. M. P., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 23/2011 a jeho rozsudkom zo 7. septembra
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PhDr. M. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra
2011 faxom a 27. decembra 2011 poštou doručená sťažnosť PhDr. M. P., P. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To/23/2011 a jeho rozsudkom zo
7. septembra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 1 T 72/2006 z 24. februára 2011 bol obžalovaný Ing. F. P. – manžel
sťažovateľky (ďalej len „obžalovaný“) podľa § 285 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný priadok“) oslobodený
spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“)
sp. zn. 1 Pv 546/05 z 31. júla 2006 pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin násilia proti
skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a tiež bol podľa §
285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod tej istej obžaloby prokurátora okresnej
prokuratúry aj pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods.
1 Trestného zákona z dôvodu, že „nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je
obžalovaný stíhaný“.
Na základe riadne a včas podaného odvolania prokurátora proti rozsudku okresného
súdu sp. zn. 1 T 72/2006 z 24. februára 2011 krajský súd, považujúc toto odvolanie za
čiastočné dôvodné, na verejnom zasadnutí rozsudkom sp. zn. 5 To 23/2011 zo 7. septembra
2011 v zmysle § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu
v jeho druhom výroku a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, že
obžalovaného podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby pre skutok právne
kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 31. decembra 2005 tiež oslobodil, avšak z dôvodu, že „skutok nie je trestným
činom“.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že napádaný rozsudok
krajského súdu jej nebol doručený, a porušenie označeného základného práva zaručeného
ústavou a práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného najmä takto:
„... Odvolací súd na jednej strane ustálil skutkový záver, že objektívne zistený
lekárskym vyšetrením vykonaným dňa 5. 11. 2003 bol ustálený následok cirkulárneho
pomliaždenia krku u poškodenej. ... Pokiaľ ide o dobu liečenia túto, vychádzajúc
zo znaleckého posudku MUDr. I. P., stanovil na 5 až 7 dní. Poukázal na to, že pre naplnenie
objektívnej stránky trestného činu ublíženia na zdraví sa vyžaduje spôsobenie poruchy
zdravia takej intenzity, ktorá vyžaduje dobu liečenia minimálne 7 dní.
... Zo znaleckého posudku podaného MUDr. P. V., znalcom z odboru zdravotníctvo a
farmácia, odvetvie chirurgia traumatológia, plastická chirurgia č. 2008/04, na podanie
ktorého bol znalec ustanovený uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej
polície OR PZ v Prešove zo dňa 8. 9. 2004, v konaní sp. zn. ČVS: ORP-407/1-OVK-PO-
2004 Mo vyplýva, že priemerná doba liečenia predmetného pomliaždenia krku v tomto
konkrétnom prípade (v prípade sťažovateľky) sa pohybuje v rozmedzí 7 - 10 dní, s čím
koreluje doba práceneschopnosti.
... Na hlavnom pojednávaní... konanom dňa 5. 12. 2006 bol vypočutý znalec MUDr.
P. V., ktorý výslovne uviedol, že pri poranení na krku je priemerná doba liečby takéhoto
poranenia 7 až 10 dní. Na tom istom hlavnom pojednávaní bol vypočutý aj znalec MUDr. I.
P., z ktorého výpovede vyplynulo, že cirkulárne pomliaždenie krku, aké bolo v tomto
prípade, sa lieči spravidla 5 až 7 dní. ...
Z doposiaľ uvedených skutočností je zrejmé, že podstatnou otázkou pre posúdenie, či
skutok, o ktorom odvolací súd nemal pochybnosti, že sa ho obžalovaný dopustil, spôsobil
sťažovateľke poškodenej poruchu zdravia, ktorá si vyžadovala dobu liečenia minimálne
7 dní, alebo doba liečby nedosiahla 7 dní. V konaní boli vykonané dve skupiny dôkazov
o tejto otázke.
... Ako výslovne uviedol Krajský súd v Prešove, Okresný súd nemal prihliadať aj na
znalecký posudok podaný MUDr. V., z tohto dôvodu, že tento nebol pribratý ako znalec do
tohto konania. Tento záver odvolacieho súdu nie je správny. Znalec MUDr. P. V. bol
ustanovený... v konaní, ktoré bolo vedené pod sp. zn. ČVS: ORP-407/1-OVK-PO-2004 Mo v
trestnej veci vedenej ÚJaKP OR PZ Prešov pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby
podľa § 215 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. d) Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, v ktorom bola
poškodená sťažovateľka a obvinený Ing. F. P. Toto trestné stíhanie začalo dňa 28. 5. 2004.
Uznesením zo dňa 11. 10. 2004 bola táto trestná vec postúpená na Obvodný úrad v
Prešove. Na základe podnetu sťažovateľky zo dňa 28. 1. 2005 označenej ako sťažnosť na
dodržiavanie zákonnosti pri vyšetrovaní... prokurátorka Krajskej prokuratúry v Prešove
vydala Okresnej prokuratúre v Prešove pokyn... Na základe týchto skutočností bolo
uznesením vyšetrovateľa PZ ÚJaKP Prešov sp. zn. ČVS: ORP-326/1-OVK-PO-2005 zo dňa
19. 4. 2005 opätovne začaté trestné stíhanie... Výsledkom tohto trestného stíhania bola
obžaloba podaná prokurátorom v trestnej veci, ktorej sa týka táto sťažnosť. Je teda
nesporné, že znalecký posudok bol MUDr. P. V. podaný v rovnakej trestnej veci, v akej bol
podaný znalecký posudok MUDr. I. P. Ako samotný znalec MUDr. I. P. podotýka vo svojom
znaleckom posudku, na zranenie zo dňa 5. 11. 2003 bol už vypracovaný znalecký posudok
pod inou spisovou značkou. Totožnosť skutku, aj totožnosť strán, trestného konania, však
bola zachovaná. V tejto súvislosti teda nemožno prisvedčiť odvolaciemu súdu, že ide o
znalecký posudok, ktorý nebol podaný v tejto trestnej veci.
... Je nepochybné, že znalecký posudok znalca MUDr. P. V. bol súčasťou trestného
spisu.
... Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že v odôvodnení rozsudku
súd neuviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dvoch navzájom si odporujúcich
dôkazov, a to znaleckého posudku MUDr. I. P. a znaleckého posudku MUDr. P. V., či už pri
jeho považovaní za znalecký posudok, alebo za listinný dôkaz. Takéto úvahy v ňom
absentujú preto, lebo ako výslovne súd uviedol, tento znalecký posudok nebral do úvahy
(ale ani výpovede MUDr. P. V. v konaní, aj na hlavnom pojednávaní), teda pri hodnotení
naň nijakým spôsobom neprihliadal...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky PhDr. M. P. vo veci porušenia
- jej práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 To/23/2011 zo dňa 7. 9. 2011
a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný sud Slovenskej republiky zakazuje Krajskému sudu v Prešove pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok krajského súdu v Prešove sp. zn.
5 To/23/2011 zo dňa 7. 9. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn. 5 To 23/2011 a jeho rozsudkom
zo 7. septembra 2011, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd svoje skutkové
zistenia, pokiaľ ide o ustálenie doby liečenia sťažovateľky, oprel výlučne o znalecký
posudok MUDr. I. P., znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie chirurgie,
traumatológie, podľa ktorého si poranenia sťažovateľky, ktoré jej mali byť spôsobené
skutkom obžalovaného, vyžadovali čas liečenia len v trvaní 5 až 7 dní, pričom sa vôbec
nevyporiadal so závermi MUDr. P. V. (znalca z toho istého odvetvia), podľa ktorého si
poranenia sťažovateľky vyžadovali liečenie v trvaní 7 až 10 dní, resp. tieto vôbec
nevyhodnotil, dôsledkom čoho krajský súd vec aj nesprávne právne posúdil, keď uzavrel, že
skutok obžalovaného nie je trestným činom, a preto ho spod obžaloby oslobodil.
Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že sťažovateľkou napadnutý rozsudok
krajského súdu je vo svojej podstate rozhodnutím o vine a treste. Odvolací súd (podobne
ako okresný súd) obžalovaného neuznal vinným zo spáchania trestných činov, pretože
dospel k záveru, že skutky, pre ktoré bol trestne stíhaný, nie sú trestnými činmi [§ 285
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], a preto ho spod obžaloby oslobodil.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka, ako to sama v sťažnosti podanej
ústavnému súdu uviedla, „... si v trestnom konaní právo na náhradu škody neuplatnila...“,
čo viedlo k tej skutočnosti, že rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol obžalovaný spod
obžaloby oslobodený, neobsahoval výrok týkajúci sa náhrady škody.
Podľa § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,
rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.
Pretože sťažovateľka v zmysle ustanovení príslušného procesného predpisu nemohla
napadnúť rozsudok súdu prvého stupňa, nemohla byť ani osobou iniciujúcou odvolacie
(druhostupňové) konanie, ktorého výsledok napáda sťažnosťou pred ústavným súdom.
Aj keď ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že sťažovateľka bola aj
v odvolacom konaní ako strana konania oprávnená požívať všetky práva, ktoré jej Trestný
poriadok ako poškodenej priznáva, reálne uplatnenie týchto práv bolo limitované absenciou
uplatnenia si práva na náhradu škody v trestnom konaní.
Inými slovami, keďže sťažovateľka si náhradu škody v trestnom konaní neuplatnila,
nebola osobou, ktorá by rozsudok okresného súdu mohla napadnúť riadnym opravným
prostriedkom, teda predmetnom napádaného druhostupňového konania v tomto konkrétnom
prípade nebola záležitosť, ktorá by sa bezprostredne dotýkala práv sťažovateľky (konanie
sa týkalo rozhodovania o „vine a treste“), a z tohto dôvodu už vôbec nemohla napadnúť
postup a rozhodnutie krajského súdu sťažnosťou podanou ústavnému súdu pre porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky dospel k záveru, že sťažovateľka nie je osobou oprávnenou podať sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie jej základného práva proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 5 To 23/2011 zo 7. septembra 2011, čo bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanej niekým zjavne neoprávneným.
Pokiaľ ide o námietku nedoručenia rozsudku krajského súdu sťažovateľke, je
potrebné poukázať na ustanovenie § 173 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého rovnopis
rozsudku sa doručí obžalovanému, prokurátorovi, poškodenému, ktorý uplatnil nárok na
náhradu škody, zúčastnenej osobe, a to aj keď boli pri vyhlásení rozsudku prítomní.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemal pochybnosť o správnosti postupu
všeobecných súdov v súvislosti s doručovaním druhostupňového rozhodnutia (forma
rozsudku) stranám trestného konania, pretože aj doručenie rozsudku poškodenému je
podmienené uplatnením si nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne právo na
spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru) všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na
konkrétne konanie (napr. II. ÚS 181/06). Ak teda orgán štátu aplikuje platný právny
predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného
práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03). Ústavný súd preto konštatuje, že ak
sťažovateľka namietala porušenie práv v súvislosti s nedoručením rozhodnutia krajského
súdu jej osobe, je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre absenciu akejkoľvek
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a namietaným
porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie,
čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2012