Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 237/2012
PDF · 277.81 KB
No categories available
II. ÚS 237/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. Č., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. P., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Malacky č. k. 23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 20 CoE 288/2010-83 z 22. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra
2011 doručená sťažnosť Ing. F. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010
a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 CoE 288/2010-
83 z 22. septembra 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako oprávnený sa návrhom na
vykonanie exekúcie doručeným 3. apríla 2009 súdnemu exekútorovi JUDr. F. H. (ďalej len
„súdny exekútor“) domáhal proti P. Č. (ďalej len „povinný“) vymoženia sumy 15 222,93 €,
t. j. 458 606 Sk s príslušenstvom (vrátane trov exekúcie), a to na základe vykonateľného
osvedčenia o dedičstve sp. zn. 12 D 382/08, Dnot 42/07 z 22. apríla 2008 (ďalej len
„exekučný titul“). Predmetným exekučným titulom bola totiž povinnému z exekúcie
uložená povinnosť vyplatiť sťažovateľovi ako ustupujúcemu dedičovi po poručiteľovi (ich
otcovi) určitú peňažnú čiastku, a to v troch splátkach, pričom posledná z týchto splátok mala
byť sťažovateľovi povinným zaplatená bezhotovostným prevodom najneskôr do 30. marca
2009 s tým, že následne podľa dedičskej dohody sťažovateľa (t. j. oprávneného)
a povinného mal sťažovateľ darovacou zmluvou previesť na povinného 1/6 podiel na
vyšpecifikovanej nehnuteľnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný bol so zaplatením
tretej splátky v omeškaní, sťažovateľ podal uvedený návrh na jej nútené vymoženie
v exekučnom konaní.
Na základe uvedeného návrhu sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Er 852/09 podľa § 45 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Exekučný poriadok“)
súdneho exekútora na jeho žiadosť poveril vykonaním exekúcie poverením zo 14. mája
2009. Následne povinný potom, čo mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie,
podal proti exekúcii, ako aj proti trovám exekúcie riadne a včas námietky, ku ktorým sa
sťažovateľ vyjadril podaním z 1. júla 2009.
O námietkach povinného okresný súd rozhodol uznesením č. k. 23 Er 852/09-52
z 26. januára 2010 tak, že námietkam povinného proti exekúcii (výrok 1), ako aj námietkam
povinného proti trovám exekúcie (výrok 2) v celom rozsahu vyhovel, pričom svoje
rozhodnutie odôvodnil okrem iného najmä tým, že povinný vymáhanú pohľadávku 15. mája
2009 sťažovateľovi uhradil.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu, konkrétne proti jeho výroku 1, ktorým
okresný súd námietkam povinného proti exekúcii vyhovel, podal sťažovateľ riadne a včas
odvolanie, pričom krajský súd uznesením č. k. 20 CoE 288/2010-83 z 22. septembra 2011
uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku 1 ako vecne správne potvrdil. Toto
uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu v 1. časti výroku, ktorým
sa námietkam povinného proti exekúcii vyhovelo, nadobudlo právoplatnosť 7. decembra
2011.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani
krajský súd nezohľadnili, že povinný z exekúcie zaplatil svoju pohľadávku voči nemu
oneskorene (15. mája 2009), resp. po dátume jej najneskoršej splatnosti (30. marec 2009),
čím sa dostal do omeškania v trvaní 46 dní, a teda že sťažovateľom podaný návrh na začatie
exekučného konania bol v čase jeho podania (3. apríl 2009) podaný oprávnene, takže
sťažovateľ by mal mať nárok na úhradu trov dôvodne začatého exekučného konania.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„... dňa 28. 04. 2011 bola do spisu Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 Coe 288/10
založená ako listinný dôkaz fotokópia darovacej zmluvy a návrh na vklad vypracovaný a
obe listiny podpísané P. Č. V darovacej zmluve P. Č. v článku III uznáva o. i. že
Osvedčením o dedičstve... sa obdarovaný (P. Č.) zaviazal vyplatiť darcovi (Ing. F. Č.)
dedičský podiel v hodnote 2 158 606,- Sk. Obdarovaný (P. Č.) bol povinný vykonať
poslednú splátku 458.606,- Sk najneskôr do lehoty 30. 03. 2009 na účet darcu č...
Obdarovaný (P. Č.) meškal so splnením povinnosti 46 dní; úhrada bola vykonaná
15. 5. 2009 až po zahájení exekučného konania vedeného súdnym exekútorom...
Obdarovaný (P. Č.) sa zaväzuje uhradiť trovy exekučného konania v zmysle príkazu na
vykonanie exekúcie číslo 10/2009 a úroky z omeškania s úhradou tretej splátky dedičského
podielu v sume 249,18 € vrátane trov konania a trov právneho zastúpenia, t. j. celkom
630,74 €.
... Krajský súd v Bratislave konštatuje, že povinný P. Č. zaplatil 458.606 Sk
(15.222,93 €) 15. 5. 2009. Neuviedol však, že to bolo už 46 dní po lehote splatnosti a teda
oprávnený Ing. F. Č. podal návrh na vykonanie exekúcie oprávnene. ... Krajský súd v
Bratislave ďalej poukazuje, že povinný P. Č. uzatvoril dňa 03. 04. 2009 v ČSOB, a. s.
Bratislava Zmluvu o vinkulácii vkladu č. 1562/01/2009, ktorej predmetom bola viazanosť
vinkulácia vkladu klienta na jeho účte vo výške 15.222,93 € (458.606,- Sk) v prospech
oprávneného, t. j. Ing. F. Č. Ak už Krajský súd zobral do úvahy zriadenie vinkulácie, mal
uviesť aj to, že to bolo už po termíne splatnosti podľa exekučného titulu a že uvoľnenie
peňazí bolo viazané na splnenie povinnosti Ing. F. Č. Rovnako mal uviesť, že o zriadení
vinkulácie sa Ing. F. Č. dozvedel až 15. 04. 2009 z listu právneho zástupcu P. Č., ktorý má
dátum 09. 04. 2009. V uznesení Krajského súdu v Bratislave je zriadenie vinkulácie hoci
dátumovo nedôsledne zdôraznené ako vec hodná zreteľa. Máme tomu rozumieť tak, že
postoj Krajského súdu v Bratislave k platobnej disciplíne je taký, že po termínoch splatnosti
si stačí povinné platby presúvať medzi vlastnými účtami a tým súd považuje povinnosť
úhrady za splnenú?
Krajský súd v Bratislave v uznesení 20 CoE/288/2010 vôbec nespomenul, že P. Č. v
darovacej zmluve sám uznal svoju povinnosť uhradiť trovy exekučného konania, hoci
fotokópiu listinného dôkazu o uznaní záväzku mal založenú v spise dňa 28. 04. 2011.
... Obe uznesenia sú nepreskúmateľné a nedávajú jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Okresný
súd Malacky a Krajský súd v Bratislave rozhodovali úplne v rozpore s ustálenou
judikatúrou všeobecných súdov, a to, že na jednej strane akceptovali a považovali za
relevantné údaje v podaniach P. Č., ale na druhej strane diskriminujúco celkom
odignorovali podanie Ing. F. Č. a vyniesli uznesenia, ako keby Ing. F. Č. predložené dôkazy
neexistovali. Okresný súd Malacky v odôvodnení uviedol že skutočnosti uvádzané v
námietkach P. Č. sú pravdivé a opodstatnené, a to bez ďalšieho, aby bolo možné rozlíšiť,
ktoré skutočnosti súd považoval za pravdivé a opodstatnené. Zdôrazňujeme to preto, lebo
pravdivé neboli. P. Č. nesplnil svoju povinnosť 28. 04. 2009; v ten deň si iba presunul
peniaze z jedného svojho účtu na ďalší svoj účet. Ďalej Okresný súd Malacky vyvodil, že
stačí splniť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie notára ako súdneho komisára, čiže
súdne rozhodnutie, snahou plniť bez reálneho plnenia. Okresný súd Malacky neuviedol,
ktoré konanie Ing. F. Č. považuje za také, ktoré znemožnilo P. Č., aby Ing. F. Č. zaplatil
15.222,93 €. Exekučný titul bol jasný, presne pomenoval povinného, oprávneného, čiastku
na úhradu a spôsob úhrady, resp. splnenia. P. Č. exekučný titul nesplnil v lehote splatnosti,
a preto Ing. F. Č. podal návrh na exekúciu. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného
súdu Malacky sp. zn. 23 Er/852/2009 potvrdil. To znamená, že tiež konal diskriminujúco,
potvrdil existenciu neexistujúcich dôkazov, odobril termíny (28. 4. 2009) uvedené
prvostupňovým súdom, zmýlil sa v dátume zahájenia exekúcie a navyše odignoroval nové
dôkazy, ktoré bolo možné uplatniť až v odvolacom konaní, pretože nastali až po podaní
odvolania. ... Krajský súd v Bratislave vôbec nevyhodnotil a ani nespomenul, že P. Č. svoju
povinnosť úhrady trov exekučného konania uznal uznávacím prejavom - viď darovacia
zmluva a návrh na vklad. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave vôbec nie je možné zistiť,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Rozhodnutia oboch súdov vôbec nie sú
presvedčivé.
V uzneseniach oboch súdov absentuje veľmi jednoduché konštatovanie, a to že
povinný P. Č. si nesplnil povinnosť z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Nakoľko
P. Č. si splnil povinnosť danú exekučným titulom až 15. 05. 2009, exekučné konanie bolo
zahájené oprávnene a bude rozhodnuté o trovách exekučného konania. Iný názor súdu v
plnenie si povinností podľa exekučných titulov, nie je možné chápať inak iba ako
degradáciu vlastných rozhodnutí. ...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo Ing. F. Č. na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Malacky sp. zn. 23 Er/852/2009 zo dňa 26. 01. 2010 a uznesením Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 20 CoE/288/2010 zo dňa 22. 09. 2011 porušené bolo.
2. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Malacky sp. zn. 23 Er/852/2009 zo dňa
26. 01. 2010 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoE/288/2010 zo dňa
22. 09. 2011 a vec sa vracia Okresnému súdu Malacky na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave sú povinný uhradiť spoločne a
nerozdielne trovy právneho zastúpenia Ing. F. Č. v sume 261,82 € na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. D. P... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení práv zaručených v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 852/09-52
z 26. januára 2010, ako aj uznesením krajského súdu č. k. 20 CoE 288/2010-83
z 22. septembra 2011, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsť v prvom rade
v dôsledku arbitrárneho záveru označených súdov, podľa ktorého bolo námietkam
povinného proti exekúcii vyhovené s prihliadnutím na skutočnosť, že povinný bol
pripravený vymáhanú pohľadávku splniť riadne a včas, keď ju v prospech sťažovateľa
vinkuloval na svojom účte, pričom súdy podľa sťažovateľa nezohľadnili jednoduchú
skutočnosť, a to, že povinný vymáhanú pohľadávku v čase jej splatnosti, t. j. do 30. marca
2009 nesplnil, a z tohto dôvodu bol návrh na vykonanie exekúcie sťažovateľom podaný
oprávnene. Sťažovateľ tiež namieta, že súdy rozhodovali iba na základe dôkazov
predložených povinným a vôbec nezohľadnili ním predložené dôkazy, a to najmä rozsudok
okresného súdu sp. zn. 7 C 9/2010 z 2. decembra 2010 a darovaciu zmluvu uzavretú medzi
ním a povinným po vydaní exekučného titulu, resp. po doručení upovedomenia o začatí
exekúcie č. k. EX 10/2009-4 z 19. mája 2009, v ktorej sa mal povinný okrem iného zaviazať
sťažovateľovi zaplatiť úroky z omeškania z vymáhanej pohľadávky, ako aj trovy exekúcie.
1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu č. k.
23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010
Keďže namietaným uznesením sp. zn. 23 Er 852/09 z 26. januára 2010 okresný súd
rozhodol o námietkach povinného proti exekúcii a tiež aj o námietkach proti trovám
exekúcie, pričom v prípade oboch výrokov sa uplatňuje rozdielny právny režim, pokiaľ ide
prípustnosť opravných prostriedkov (odvolanie je prípustné iba proti výroku, ktorým bolo
vyhovené námietkam proti exekúcii, avšak odvolanie nie je prípustné proti výroku, ktorým
sa rozhodlo o námietkach proti trovám exekúcie, pozn.; pozri ďalej), ústavný súd tieto
výroky označeného rozhodnutia musel posudzovať oddelene.
1.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu č. k.
23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010 v časti výroku 1 o vyhovení námietkam proti
exekúcii
V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu ústavný súd v prvom rade
poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu v súlade s § 50 ods. 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého
proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, je prípustné odvolanie, mal sťažovateľ
možnosť domáhať sa preskúmania napádaného uznesenia okresného súdu č. k.
23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010, resp. preskúmania jeho výroku, ktorým bolo
námietkam proti exekúcii vyhovené, a to podaním riadneho opravného prostriedku
(odvolania), čo napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľ aj účinne
využil, a to podaním odvolania. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský
súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 288/2010 musel
v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké
sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
1.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu č. k.
23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010 v časti výroku 2 o vyhovení námietkam proti
trovám exekúcie
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonným dôvodom na
odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Inými slovami, sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo
neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02,
II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom napáda uznesenie okresného súdu č. k.
23 Er 852/09-52 z 26. januára 2010 aj v časti výroku, ktorým okresný súd vyhovel
námietkam povinného proti trovám exekúcie, a keďže podľa poslednej vety § 201 ods. 2
Exekučného poriadku proti rozhodnutiu okresného súdu o námietkach proti trovám
exekúcie nie je prípustné odvolanie (riadny opravný prostriedok) a s poukazom na
ustanovenie § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodujúcom
období ani dovolanie (mimoriadny opravný prostriedok), tak výrok 2 napádaného uznesenia
okresného súdu podľa zistenia ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 29. januára 2010.
Od 29. januára 2010, keď nadobudol právoplatnosť výrok 2 uznesenia okresného
súdu, ktorým bolo vyhovené námietkam povinného proti trovám exekúcie, do 7. decembra
2011, keď bola sťažnosť adresovaná ústavnému súdu odovzdaná na poštovú prepravu
(doručená 12. decembra 2011), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v rozsahu, v ktorom
namietal porušenie označeného základného práva a práva zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým uznesením okresného súdu v časti výroku o námietkach povinného proti
trovám exekúcie, po predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k.
20 CoE 288/2010-83 z 22. septembra 2011
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že
vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia s odvolacími námietkami
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 Er 852/2009-52 z 26. januára 2010
v časti výroku o vyhovení námietkam povinného proti exekúcii vysporiadal okrem iného
takto:
„... Podľa § 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len Ex. poriadok), povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním
exekúcie do štrnástich dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, námietky proti
exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik
vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré
je exekúcia neprípustná. ... Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené
dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§
46), o námietkach netreba rozhodnúť. ...
Z obsahu spisu súdu prvého stupňa mal odvolací súd preukázané, že... Po prevzatí
upovedomenia o začatí exekúcie dňa 02. 06. 2009, vzniesol povinný prostredníctvom svojho
právneho zástupcu dňa 05. 06. 2009 (exekučnému úradu doručené dňa 08. 06. 2009)
námietky proti trovám exekúcie a dňa 15. 06. 2009 (doručené na Okresný súd Malacky dňa
16. 06. 2009) námietky proti exekúcii, ktoré riadne odôvodnil.
Zákon ustanovuje akými skutočnosťami je možné námietky proti exekúcii odôvodniť.
Len dôvodmi, ktoré zákon pripúšťa, je totiž možné námietky odôvodniť. K iným dôvodom
súd pri rozhodovaní nemôže prihliadnuť. Naviac tieto dôvody môžu spočívať iba v
skutočnostiach, ktoré vznikli po vydaní exekučného titulu, a ktoré spočívajú: a) v zániku
nároku, b) bránia vymáhateľnosti, c) v dôsledku iných okolností, pre ktoré je exekúcia
neprípustná, d) v tom, že oprávnený nie je právnym nástupcom osoby označenej v
exekučnom titule.
Na iné dôvody exekučný súd nemôže pri rozhodovaní o námietke prihliadnuť. To
však neplatí, ak sa vyskytnú skutočnosti (na ktoré prípadne upozorní v námietkach povinný),
na ktoré musí súd pri rozhodovaní prihliadnuť z úradnej povinnosti.
... Je nesporné, že povinný podal námietky v zákonom stanovenej lehote u exekútora
aj u exekučného súdu a argumentoval, že po vzniku exekučného titulu nastali, okolnosti,
ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku. Dôkaz o zániku dlhu podľa príslušných
hmotnoprávnych ustanovení zaťažuje v konaní o výkon rozhodnutia povinného. Povinný
preukázal a oprávnený nespochybnil skutočnosť, že vymáhaná pohľadávka vo výške
458.606,- Sk (15.222,93 eur) bola oprávnenému poukázaná na účet v banke dňa
15. 5. 2009. Povinný tiež preukázal, že dňa 3. 4. 2009 uzatvoril v Československej
obchodnej banke, a. s., Bratislava, Zmluvu vinkulácii vkladu č. 1562/01/2009, ktorej
predmetom bola viazanosť vinkulácia vkladu klienta na jeho účte vo výške 15.222,93 eur
(458.606,- Sk) v prospech oprávneného, t. j. Ing. F. Č.
Je preto nesporné, že po vydaní exekučného titulu nastali skutočnosti, ktoré
spočívajú v zániku nároku a bránia jeho vymáhateľnosti.
Odvolací súd preto konštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď
námietkam proti exekúcii vyhovel. Následne súd rozhodne o zastavení exekúcie v časti
zaplatenia istiny 15.222,93 eur a súčasne rozhodne o trovách exekúcie a trovách právneho
zastúpenia účastníkov konania podľa objektívne zistených skutočností vo vzťahu k
posúdeniu oprávnenosti podania návrhu na vykonanie exekúcie dňa 3. 4. 2009.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti potvrdil ako vecne
správne. ...“
Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že jeho základnou,
resp. východiskovou premisou bol záver, že povinný podal námietky proti exekúcii riadne
a včas a v súlade s § 50 ods. 1 Exekučného poriadku aj preukázal, že po vzniku exekučného
titulu (ktorý je z 22. apríla 2008, pozn.) nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného
nároku, pričom v danom prípade touto okolnosťou bolo, že povinný v exekučnom konaní
vymáhanú pohľadávku priznanú sťažovateľovi exekučným titulom už sťažovateľovi
15. mája 2009 zaplatil, pričom túto okolnosť napokon nespochybnil ani samotný sťažovateľ.
Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že v exekučnom konaní vymáhaná istina priznaná
exekučným titulom bola povinným sťažovateľovi zaplatená, a teda že vymáhaný nárok
v čase rozhodovania okresného súdu o námietkach povinného proti exekúcii, t. j. 26. januára
2010, už zanikol, resp. neexistoval, takže z tohto hľadiska sa závery krajského súdu
o stotožnení sa s rozhodnutím okresného súdu v časti, ktorou bolo vyhovené námietkam
povinného proti exekúcii (ústavný súd podotýka, že nie proti trovám exekúcie, pozn.),
nejavia ako svojvoľné, resp. nedôvodné a sú v plnom súlade s ústavnými medzami výkladu
aplikovaného zákona.
Ústavný súd tiež podotýka, že v okolnostiach posudzovanej veci nemá dôvod
pochybovať o správnosti záveru krajského súdu o tom, že povinný v rámci konania
o námietkach proti exekúcii dostatočne hodnoverne preukázal uvedené okolnosti o zániku
exekučným titulom priznanej a vymáhanej istiny, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu,
čo napokon nespochybňuje ani samotný sťažovateľ.
Na uvedenom nič nemení ani to, že krajský súd do odôvodnenia napadnutého
uznesenia na podporu jeho správnosti prevzal časť argumentácie okresného súdu o tom, že
povinný 3. apríla 2009 uzavrel s Československou obchodnou bankou, a. s., zmluvu
č. 1562/01/2009 o vinkulácii vkladu, predmetom ktorej bola okrem iného viazanosť vkladu
(vinkulácia vkladu) povinného na jeho účte v sume 15 222,93 € (t. j. 458 606 Sk)
v prospech sťažovateľa do 1. mája 2009, na základe čoho okresný súd ustálil, že povinný
bol na splnenie vymáhanej pohľadávky v čase jej splatnosti pripravený.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v žiadnom prípade nepovažuje závery krajského
súdu za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž
nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (Exekučného poriadku), ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd nad rámec svojej argumentácie dopĺňa, že sťažovateľova nespokojnosť
s rozhodnutím krajského súdu zrejme pramení z jeho presvedčenia, že uvedeným
rozhodnutím krajského súdu mu bol nedôvodne odopretý nárok na náhradu ním
vynaložených trov exekučného konania, a to aj napriek tomu, že, ako tvrdí sťažovateľ, ním
podaný návrh na začatie exekučného konania bol v čase jeho podania dôvodný, keďže
v tom čase v exekúcii vymáhaný záväzok povinného voči nemu ešte existoval, resp. trval.
V uvedenej súvislosti je potrebné ešte raz poukázať na nutnosť rozlišovať medzi
námietkami proti exekúcii na jednej strane a námietkami proti trovám exekúcie
na strane druhej. Ústavný súd zdôrazňuje, že krajský súd v napádanom uznesení sp. zn.
20 CoE 288/2010 z 22. septembra 2011 nerozhodoval o otázke dôvodnosti nároku
sťažovateľa na náhradu ním vynaložených trov exekučného konania, takže z tohto dôvodu
bolo bez právneho významu posudzovať otázku dôvodnosti, resp. opodstatnenosti návrhu na
začatie exekučného konania v čase jeho podania. Napokon, krajský súd v napádanom
uznesení sám aj konštatoval, že úlohou okresného súdu bude rozhodnúť o zastavení
exekúcie len vo vzťahu k istine, t. j. k čiastke priznanej exekučným titulom, a následne, že
okresný súd „... rozhodne o trovách exekúcie a trovách právneho zastúpenia účastníkov
konania podľa objektívne zistených skutočností vo vzťahu k posúdeniu oprávnenosti
podania návrhu na vykonanie exekúcie dňa 3. 4. 2009“. Inými slovami, krajský súd jasne
konštatoval, že o trovách exekučného konania bude okresný súd ešte len rozhodovať, a to
po zistení objektívnych skutočností vo vzťahu k otázke dôvodnosti podania návrhu na
začatie exekučného konania ku dňu jeho podania. Takže z toho vyplýva, že námietky
sťažovateľa týkajúce sa dôvodnosti ním podaného návrhu na začatie exekúcie budú
relevantné na ich posúdenie až v konaní okresného súdu o nároku na náhradu trov
exekučného konania.
Obdobne, vzhľadom na uvedené sa javí ako nedôvodná aj námietka sťažovateľa, že
krajský súd nezohľadnil ním predložené dôkazy, a to najmä rozsudok okresného súdu
sp. zn. 7 C 9/2010 z 2. decembra 2010, ktorým mala byť povinnému uložená povinnosť
zaplatiť sťažovateľovi úroky z omeškania z v exekúcii vymáhanej pohľadávky, a tiež, že
nezohľadnil ani obsah darovacej zmluvy, v ktorej mal podľa tvrdení sťažovateľa povinný
uznať dôvodnosť nároku sťažovateľa na náhradu trov exekučného konania. Podľa
ústavného súdu totiž tieto sťažovateľom označené dôkazy boli vzhľadom na predmet
odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 20 CoE 288/2010 irelevantné.
Krajský súd totiž v označenom konaní nerozhodoval, resp. neposudzoval ani nárok, ktorý
by presahoval (napr. v podobe úrokov) exekučným titulom priznaný nárok (preto
irelevantnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 9/2010 z 2. decembra 2010, pozn.),
a krajský súd neposudzoval, resp. nerozhodoval ani o nároku na náhradu trov exekučného
konania (preto irelevantnosť darovacej zmluvy, pozn.). Predmetom napádaného konania,
resp. rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 20 CoE 288/2010 z 22. septembra 2011 boli totiž
námietky povinného proti exekúcii, ktorým okresný súd vyhovel, a nie námietky povinného
proti trovám exekúcie, a tiež nie námietky povinného proti úrokom istiny, ktoré exekučným
titulom ani neboli priznané. Vzhľadom na uvedené teda podľa názoru ústavného súdu
nemožno postup krajského súdu považovať za arbitrárny.
Ak teda okresný súd pri rozhodovaní o námietkach povinného proti exekúcii
v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku a následne ani krajský súd pri
rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku, ktorým
námietkam povinného proti exekúcii vyhovel, na rozdiel od toho, ako sa o tom mylne
domnieva sťažovateľ, považovali za rozhodujúce nie to, či bol návrh na vykonanie exekúcie
podaný oprávnene alebo neoprávnene, ale to, že v čase ich rozhodovania vymáhaná
pohľadávka bola povinným už v plnej výške uspokojená, tento ich právny názor znaky
arbitrárnosti v žiadnom prípade nevykazuje.
Uvedené platí o to viac, že v zmysle § 46 ods. 3 Exekučného poriadku súdny
exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie (t. j.
exekučný titul), pričom nadväzne podľa poslednej vety § 50 ods. 1 Exekučného poriadku ak
po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba
rozhodnúť. Keďže z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu opierajúceho sa
o odôvodnenie uznesenia okresného súdu nijako nevyplýva, že by súdny exekútor potom, čo
sa mu stalo zrejme známym, že povinný vymáhanú pohľadávku sťažovateľovi 15. mája
2009 v plnej výške zaplatil, bol od vykonania exekúcie upustil potom, keď okresný súd
s poukazom na ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku v záujme ochrany práv
povinného o jeho námietkach proti exekúcii (ústavný súd podotýka, že nie proti trovám
exekúcie, pozn.) týmto vyhovejúc predsa len rozhodol a krajský súd napadnutým uznesením
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, ústavný súd tento postup krajského
súdu nevzhliada za svojvoľný a ani za arbitrárny.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je
viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2012