Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 241/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., Č., zastúpenej advokátkou Mgr. I. S., D., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 4. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2011 doručená sťažnosť M. V., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka 2. júna 2010 podala

Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti proti

žalovanému Ing. J. Š..., ktorú okresný súd rozsudkom č. k. -229 z 10. marca

2011 zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodoval

krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. . Pred rozhodnutím o opravnom

prostriedku krajský súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k možnému inému

právnemu posúdeniu veci, a to výzvou z 22. augusta 2011. Sťažovateľka sa k výzve

vyjadrila písomne 10. septembra 2011. Odvolací súd následne rozhodnutie súdu prvého

stupňa rozsudkom č. k. -260 zo 4. októbra 2011 potvrdil, avšak z iného

právneho dôvodu, aký uviedol okresný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd

v napadnutom rozsudku č. k. -260 zo 4. októbra 2011 akceptoval závery

okresného súdu vzťahujúce sa na právne posúdenie existencie právneho záujmu

sťažovateľky na poskytnutí súdnej ochrany, ako aj pasívnej vecnej legitimácie žalovaného,

s čím sťažovateľka nesúhlasí.

V konkrétnostiach sťažovateľka uviedla: „Dôvody rozsudku OS Zvolen č. k.

zo dňa 10. 3. 2011, ktorý potvrdil Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica,

č. k. zo 04. 10. 2011, že v dôsledku uplynutia času už nemôže byť

u žalobkyne daný právny záujem na odstránení následkov neoprávneného zásahu, na

primerané zadosťučinenie, strpenie zverejnenia rozsudku v navrhovaných periodikách

a médiách, ani na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pre premlčanie nároku sú zjavne

arbitrárne, nemajú oporu ani v ústave, ani v zákonoch.“

Sťažovateľka takisto nesúhlasila ani s ďalším záverom prvostupňového súdu (ktorý

potvrdil odvolací súd) o tom, že nebezpečenstvo budúceho konania žalovaného, ktorého sa

žalobkyňa obáva, už odpadlo, keďže žalobkyňa už nie je riaditeľkou D. v D. Sťažovateľka k

namietanému záveru poukazuje na s tým, že na prvom mieste je slovo

„každý“, z čoho vyvodzuje záver, že stratou funkcie a zamestnania nestratila svoje

osobnostné práva zaručené uvedeným článkom a medzinárodným dohovorom.

K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v konaní o ochrane osobnosti sťažovateľka

konkrétne uviedla: «Tvrdením všeobecných súdov, že verejný činiteľ nie je zodpovedný za

zásah do osobnostných práv jednotlivca, lebo „konal v mene mesta“ je popretím

norimberského procesu, je nerešpektovaním Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, konkrétne článku 13 (právo na účinný prostriedok nápravy).» Ďalej

sťažovateľka uvádza, že „právny názor súdu, ktorý celkom vylučuje zodpovednosť

žalovaného ako účastníka správneho konania z titulu neoprávneného zásahu do dobrej

povesti sťažovateľky účastníckymi tvrdeniami žalovaného, nemožno akceptovať. Šlo by totiž

o určitú imunitu v daných súvislostiach, ktorá však nemá žiadny ústavný ani zákonný

podklad.“. V súvislosti s otázkou pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľka zároveň

poukázala na viaceré rozhodnutia ústavného súdu (, , ).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej návrh prijal a po

prerokovaní nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Banská Bystrica v konaní sp. zn. -260 porušil

základné právo M. V. na súdnu ochranu podľa a

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

2. Zrušil Rozsudok krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. -260 zo

04. 10. 2011 v rozsahu, v akom ním bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn.

-229 z 10. 03. 2011 o zamietnutí žaloby M. V. na uloženie povinnosti... Ing. J.

Š. zdržať sa nepravdivých difamačných tvrdení o žalobkyni, ospravedlniť sa jej, strpieť

zverejnenie rozsudku v médiách na jeho náklady a zaplatiť M. V. peňažnú satisfakciu v sme

30 000 €, ako aj trovy konania,

3. Vrátil vec na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade zastúpená

kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda

môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto

v danej veci rozhodoval o porušení tých práv ( a dohovoru)

a iba v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami (postup krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok zo 4. októbra 2011), ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite

sťažnosti. Tvrdenia o porušení aj iných práv a v súvislosti s iným rozhodnutím alebo

postupom (postup a rozhodnutie okresného súdu), ktoré sťažovateľka uvádza v texte

sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej

argumentácie (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka namietala porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.

-260 zo 4. októbra 2011. K ich porušeniu malo v podstate dôjsť v dôsledku

toho, že krajský súd posúdil otázku existencie právneho záujmu na poskytnutí súdnej

ochrany osobnosti, ako aj pasívnej vecnej legitimácie žalovaného inak, ako to sťažovateľka

tvrdila, pričom nijako nezohľadnil jej vlastné argumenty. V dôsledku toho porušenie

základného práva zaručeného v , ako aj práva zaručeného v

dohovoru sťažovateľka videla v odlišnom právnom názore krajského súdu na výklad

a uplatňovanie relevantného hmotnoprávneho a procesného predpisu v konaní o ochrane

osobnosti vedenom pod sp. zn. .

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani posúdenie skutkovej otázky, keďže jeho úlohou nie je zastupovať

či nahrádzať všeobecné súdy (ako ďalšia odvolacia či dovolacia inštancia), ktorým jedine

prislúcha výklad zákonov potrebných pre konanie a rozhodovanie v konkrétnych konaniach.

V rámci sa preto úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť

preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I.

ÚS 13/00, , ).

Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyplynulo, že jej podstatou je nesúhlas s právnym

názorom všeobecného (krajského) súdu, a to konkrétne s jeho interpretáciou a aplikáciou

zákonných ustanovení nevyhnutných pre potreby konania o ochrane osobnosti.

Krajský súd sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:

«Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Odvolací súd by až na

nesprávny záver o premlčaní práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súhlasil

s právnym posúdením skutkového stavu súdom prvého stupňa, keby bolo vo veci

preukázané, že žalobkyňou označených difamujúcich tvrdení (číslo listu 156 spisu) sa

dopustil žalovaný mimo zasadnutia mestského zastupiteľstva dňa 28. 04. 2005 a nie pri

vedení tohto zasadnutia, prerokovávaní bodov programu a hlasovaní poslancov

o jednotlivých bodoch (číslo listu 172-204 spisu).

V súdenej veci k možnému zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo zo strany

mestského zastupiteľstva, ktoré vzalo na „vedomie informáciu o riešení sťažností,

pripomienok a vyjadrení nespokojnosti s prácou a postojmi riaditeľky D. v D. pani M. V.“ a

túto odvolalo z funkcie riaditeľky ku dňu 30. 04. 2005 uznesením číslo 453/05 (číslo listu

203-204 spisu). Takéto rozhodnutie nepodlieha žiadnemu zákonom určenému opravnému

postupu (proti nemu sa nemožno brániť žiadnymi tzv. riadnymi alebo mimoriadnymi

opravnými prostriedkami). Ak ním došlo k neoprávnenému zásahu do zákonom chránených

osobnostných práv konkrétnej fyzickej osoby, má táto osoba právo domáhať sa súdnej

ochrany svojich osobnostných práv voči takémuto subjektu (mestu) na príslušnom

všeobecnom súde.

Žalovaný nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v súdenej veci (nie je osobou,

ktorá neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalovanej, ).

Nevyplýva to ani z obsahu „Zápisnice z 15. zasadnutia konaného dňa 28. apríla 2005“

mestského zastupiteľstva, kedy žalovaný predložil po oboznámení „Informácie o riešení

sťažností a pripomienok na prácu riaditeľky D. v D.“ prednesenej Mgr. P. L. (číslo listu

200-203 spisu) návrh na odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky, pričom zastupiteľstvo

jeho návrh prijalo tajným hlasovaním (9. poslanci boli za, 3 proti, 2 sa zdržali hlasovania),

ani z „Prepisu CD“ - nahrávky stretnutia žalovaného s obyvateľmi d. dňa 02. 05. 2005,

kedy im oznamoval odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky... (číslo listu 14-20, 135-145),

predloženého žalobkyňou a citovanom aj v žalobe (číslo listu 2-5 spisu). Pred obyvateľmi...

poďakoval žalobkyni za prácu a nevyslovil nič, čím by bol zasiahol do jej právom

chránených osobnostných práv.

Odvolací súd preto, že vec právne posúdil inak ako okresný súd, vyzval strany sporu,

aby sa k možnému inému právnemu posúdeniu vyjadrili výzvou číslo konania 13

Co/193/2011-240 zo dňa 22. 08. 2011. Žalobkyňa vo vyjadrení (číslo listu 243-244 spisu)

a prílohách (číslo listu 245-256 spisu, kópie listín v spise už obsiahnutých) trvala na tom, že

žalovaný „nesie plnú zodpovednosť za ovplyvňovanie poslancov nepravdivými tvrdeniami“

a preto je aj pasívne vecne legitimovaný. Podľa názoru odvolacieho súdu neuviedla nič, čo

by ho odôvodňovalo zaujať iný právny názor ohľadom vecnej legitimácie žalovaného.

Pretože výrok rozsudku okresného súdu je vecne správny, odvolací súd ho potvrdil.»

Ako vyplýva z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, krajský súd

zreteľne uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil aj napriek

inému právnemu posúdeniu veci. Dostatočne vysvetlil, prečo žalovaného v prerokúvanej

veci nepovažoval za pasívne legitimovaného, a svoje závery oprel o konkrétne v konaní

vykonané dôkazy, ktoré presne označil.

Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľka uviedla

vo svojej sťažnosti, žiaden taký, ktorý by mohol spochybniť právne závery krajského súdu

spôsobom a v rozsahu zakladajúcom porušenie ňou označených práv. Je to tak z toho

dôvodu, že po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody,

ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 a dohovoru, ako to tvrdila sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri

jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, v dôsledku toho

nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu

v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožnila, nestačí na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku tak, ako to požadovala. Ústavný

súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že nie je opravnou inštanciou krajského súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozsudku

krajského súdu ako aj zo svojich právnych východísk a záverov sťažnosť sťažovateľky

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jej

ďalších požiadavkách (zrušenie rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na ďalšie

konanie a pod.) je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito návrhmi sťažovateľky

zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012