Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 259/2012
PDF · 149.89 KB
No categories available
II. ÚS 259/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť A. P., D., zastúpenej advokátom JUDr. P. Z., D., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina
č. k. 25 C 213/2009-47 z 29. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co
46/2011-57 z 25. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2011 doručená sťažnosť A. P., D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 213/2009-47 z 29. decembra
2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 46/2011-57 z
25. februára 2011.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka žalobou „doručenou Okresnému súdu
Žiliny 02. 11. 2009 sa domáhala určenia, že žalovaní nesplnili podmienky pre vydržanie
v žalobe označeného pozemku, ako aj určenia jej vlastníckeho práva k tomuto pozemku“.
Okresný súd uznesením č. k. 25 C 213/2009-47 z 29. decembra 2010 žalobu
sťažovateľky odmietol „ako podanie ktoré má vadu, pre ktorú nemožno v konaní
pokračovať“, pretože sťažovateľka ani po výzve z 19. novembra 2010 neodstránila
nedostatky žaloby. Keďže sťažovateľka bola presvedčená, že všetky vytýkané nedostatky
žaloby odstránila, v označenom uznesení okresného súdu vidí porušenie svojich práv podľa
ústavy a dohovoru.
V dôsledku takéhoto postupu okresného súdu sťažovateľka proti jeho rozhodnutiu
podala 14. januára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd, ktorý bol toho názoru,
že „prvostupňový súd postupoval vecne správne, keď podanie sťažovateľky odmietol“,
pretože aj podľa jeho názoru „podanie žalobkyne neobsahovalo zákonom stanovené
náležitosti“. Krajský súd preto uznesením č. k. 5 Co 46/2011-57 z 25. februára 2011
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa názoru sťažovateľky tak okresný súd, ako
aj krajský súd „pochybili keď dospeli k záveru, že žaloba sťažovateľky trpí vadami, pre
ktoré nie je možné pokračovať v konaní“, pretože „... žaloba žiadnymi vadami netrpela...
a obsahovala všetky zákonom vyžadované náležitosti. Okresný súd v Žiline mal za tohto
stavu v konaní pokračovať a Krajský súd v Žiline mal jeho prvostupňové uznesenie zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.“. Podľa sťažovateľky je preto nepochybné, že „Okresný
súd Žilina a Krajský súd v Žiline svojimi rozhodnutiami neumožnili sťažovateľke uplatnenie
jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru hoci na to splnila
všetky zákonom stanovené predpoklady“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 29. 12. 2010, č. k.: 25 C/213/2009-47
bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.1 Dohovoru.
Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 02. 2011, č. k.: 5 Co/46/2011-57 bolo
porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.“
Sťažovateľka zároveň požadovala obe napadnuté rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec
okresnému súdu na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k.
25 C 213/2009-47 z 29. decembra 2010
Ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu bolo potrebné
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Ústavný súd zobral v tejto súvislosti do úvahy, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach
konať len vtedy, ak o ochrane označených základných práv a slobôd sťažovateľov
(porušenie ktorých sa namieta) nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz
a zaväzuje každú fyzickú a právnickú osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že o porušení základného práva alebo slobody
sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd na základe dostupného a účinného právneho
prostriedku nápravy v systéme všeobecného súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre
nedostatok právomoci.
Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej
porušenie jej základných práv a slobôd označeným uznesením okresného súdu ústavný súd
zistil existenciu práve takejto situácie, pretože proti jeho uzneseniu mala sťažovateľka
k dispozícii riadny opravný prostriedok (odvolanie), ktoré aj podala. Vzhľadom na to, že
na zabezpečenie účinnej ochrany práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
údajne porušených uznesením okresného súdu mala sťažovateľka k dispozícii účinný
právny prostriedok nápravy (odvolanie), bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že súčasťou označených základných práv nie
je povinnosť súdneho orgánu rozhodnúť podľa želania účastníka súdneho konania.
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.
5 Co 46/2011-57 z 25. februára 2011
Aj v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným
uznesením krajského súdu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu. Aj keď proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
sťažovateľka nemohla podať riadny opravný prostriedok, mala k dispozícii mimoriadny
opravný prostriedok, a to dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“). Napriek jeho povahe je aj tento dostupný účastníkom súdneho konania
a v systéme všeobecného súdnictva predstavuje účinný spôsob ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípadoch, keď sa
účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom.
Ako účinný spôsob ochrany základných práv účastníkov ho uznal aj ústavný súd,
ktorý rozhodol, že „Nevyužitie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým
možno vytýkať odňatie možnosti konať pred súdom, vylučuje (so zreteľom na účinnosť
tohto mimoriadneho opravného prostriedku) v občianskom súdnom konaní prijatie návrhu,
ktorým sa namieta odňatie možnosti konať pred súdom.“ (II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05,
II. ÚS 233/10). V rámci obdobného prípadu ústavný súd rozhodol, že „Podľa stabilizovanej
judikatúry všeobecných súdov sa za odňatie možnosti konať pred súdom považuje aj to, ak
sa žaloba odmietne z procesných dôvodov uvedených v § 43 OSP a ak sa takéto uznesenie
potvrdí uznesením odvolacieho súdu ako vecne správne.“ (II. ÚS 230/04).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mohla a mala na ochranu svojich základných
práv využiť dovolanie, ktoré pre ňu (a v okolnostiach prípadu) predstavovalo účinný právny
prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva. Z obsahu ústavnej sťažnosti však
nevyplynulo, že by sťažovateľka tento opravný prostriedok (a na rozdiel od odvolania) bola
využila alebo sa o jeho využitie aspoň pokúsila.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru označením uznesením
krajského súdu ústavný súd zistil, že na účinnú ochranu týchto práv mala sťažovateľka
k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva, a to
dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP. V dôsledku toho bol o údajnom porušení základných
práv sťažovateľky oprávnený rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe jej
dovolania, a nie ústavný súd na základe jej ústavnej sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo potrebné
jej sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 46/2011-57 z 25. februára 2011
potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
ústavného súdu.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012