Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 255/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta T., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -92 z 22. septembra

2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -119 z 27. marca 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2012

doručená sťažnosť Mesta T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -92

z 22. septembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -119 z 27. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde

13. októbra 2010 domáhal ako navrhovateľ, aby súd zaviazal odporcu v prvom rade

Slovenskú republiku – Ministerstvo financií Slovenskej republiky a odporcu v druhom rade

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky nahradiť sťažovateľovi škodu spolu

s príslušenstvom. Škoda sťažovateľovi vznikla na tom skutkovom základe, že Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán v daňovom konaní v rozpore

so zákonom zmenilo platobné výmery, ktorými sťažovateľ vyrubil daň za jadrové zariadenie

za roky 2007 a 2008 dvom prevádzkovateľom jadrových zariadení – spoločnosti J., a. s.,

a spoločnosti S., a. s.

Pre každé z uvedených jadrových zariadení Úrad jadrového dozoru stanovil

samostatnú oblasť ohrozenia, a to pre jadrové zariadenie V-1 rozhodnutím č. 39/2007 a pre

jadrové zariadenie V-2 rozhodnutím č. 355/2007. Každý z uvedených prevádzkovateľov je

držiteľom samostatného povolenia na prevádzku príslušného jadrového zariadenia, a je teda

daňovníkom v zmysle o miestnych daniach a miestnom

poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov

(ďalej len „). Sťažovateľ v rokoch 2008 a 2009 vydal platobné

výmery, ktorými v súlade so zákonom o miestnych daniach vyrubil prevádzkovateľom daň

za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške – platobné výmery Mesta T. č. 1/1

zo 16. januára 2008 (prevádzkovateľovi J. za rok 2007 za prevádzkovanie V-1), č. 1/1

z 27. januára 2009 (prevádzkovateľovi J. za rok 2008 za prevádzkovanie V-1), č. 2/1

zo 16. januára 2008 (prevádzkovateľovi S. za rok 2007 za prevádzkovanie V-2), č. 2/1

z 27. januára 2009 (prevádzkovateľovi S. za rok 2008 za prevádzkovanie V-2). Daňovníci

(prevádzkovatelia) sa proti týmto platobným výmerom odvolali a Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky ako inštančne nadriadený orgán v daňovom konaní napokon zmenilo

platobné výmery obce tak, že znížilo pôvodne vyrubenú daň a zaviazalo daňovníkov platiť

daň pomerne (rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z 12. mája 2008,

13. mája 2008, 22. júla 2009 a 28. júla 2009). Pri zmene, resp. znížení platobných výmerov,

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky postupovalo v zmysle stanoviska Ministerstva

financií Slovenskej republiky zo 17. marca 2008, ktorým mu bolo odporučené pri

posudzovaní vyrubenia dane prevádzkovateľom jadrového zariadenia... „zohľadniť“ § 73

tretiu vetu v znení účinnom do 30. novembra 2009.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky znížilo platobné výmery vydané

sťažovateľom a zaviazalo daňovníkov platiť daň pomerne s odvolaním sa na uvedené

ustanovenie zákona o miestnych daniach.

Keďže výnos dane z jadrového zariadenia je príjmom rozpočtu sťažovateľa,

sťažovateľovi vznikla v dôsledku zmeny platobných výmerov škoda z titulu ušlého zisku

určeného rozdielom medzi pôvodne vyrubenou výškou dane a výškou dane podľa

zmenených platobných výmerov. Sťažovateľ v návrhu svoj nárok na náhradu škody oprel

o ustanovenie (všeobecná zodpovednosť za škodu pri

porušení právnej povinnosti) a žiadal okresný súd, aby zaviazal žalovaných zaplatiť

žalobcovi sumu 94 984,84 € so zákonným úrokom z omeškania.

Okresný súd vec prerokoval a vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -92

z 22. septembra 2011, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Svoje rozhodnutie

odôvodnil v podstate tým, že vec posúdil podľa o zodpovednosti

za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom predpokladom vzniku nároku na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je jeho zrušenie ako nezákonného

a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky nikdy zrušené neboli. Navyše,

sťažovateľ nebol účastníkom konania, v ktorom boli rozhodnutia vydané, a nárok na

náhradu škody v takýchto prípadoch môže patriť iba účastníkovi, čoho dôsledkom je, že

sťažovateľ na podanie žaloby nebol ani aktívne vecne legitimovaný. Pokiaľ ide o odporcu

v 2. rade, ten nie je zasa pasívne legitimovaný, pretože pasívne legitimovaným subjektom

pri zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je štát (a nie konkrétny

správny orgán). Na vec nebolo možné podľa názoru okresného súdu aplikovať všeobecné

ustanovenia o náhrade škody, pretože právna úprava v zákone

č. je úpravou špeciálnou (lex specialis).

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd rozhodol o odvolaní rozsudkom č. k. -119 z 27. marca

2012 a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil v celom

rozsahu. Rozhodnutie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 5. apríla 2012.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodňoval sťažovateľ porušenie

základného práva podľa rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 203/2010-

92 z 22. septembra 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. -119 z 27. marca

2012 takto:

„Súdy... svojím rozhodovaním porušili ústavné právo sťažovateľa na náhradu škody

zakotvené v článku 46 ods. 3 SR tým, že ho posúdili ako subjekt nespôsobilý na

priznanie náhrady škody.

... Podmienky práva na náhradu škody podľa predmetných ustanovení bližšie

precizuje o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci...

v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o ústavné právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom, zákon priznáva náhradu škody všetkým fyzickým osobám a

právnickým osobám, ktorým v dôsledku nesprávneho postupu orgánu verejnej moci škoda

vznikla. Zákon teda bližšie precizuje podmienky náhrady škody pre všetky subjekty

ústavnoprávnej ochrany podľa článku 46 . Avšak, pokiaľ ide o právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, zákon priznáva náhradu škody iba účastníkom

správneho konania. V súlade s vyššie uvedený princípom, podľa ktorého zákon nemôže

zužovať množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany druhovým určením subjektu ochrany, je

potrebné túto skutočnosť vykladať tak, že zákon bližšie precizuje podmienky priznania

náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia iba pokiaľ ide tú časť množiny subjektov

ústavnoprávnej ochrany podľa článku 46 , ktorá spĺňa podmienku účastníctva

v správnom konaní. Ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

má však aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pri tom nie je účastníkom

konania. ...

... súdy nepriznali sťažovateľovi náhradu škody podľa

s odôvodnením, že na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je potrebné

použiť ustanovenia špeciálneho zákona - zákona . Súdy rovnako odmietli

priznať náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu, že sťažovateľ

napádal postup, ktorý sa priamo odrazil v správnom rozhodnutí a v takom prípade je

potrebné použiť ustanovenia o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Tento

myšlienkový postup priviedol súdy nakoniec k posudzovaniu otázky, či je možné priznať

náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, avšak v tomto bode súdy konštatovali, že

sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom, teda nie je subjektom oprávneným

na náhradu škody, pretože nespĺňa podmienku účastníctva v správnom konaní.

Z predchádzajúcej argumentácie vyplýva, že takýto výklad zákonov nie je v súlade

s , pretože tá priznáva nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím každému, nie len účastníkom správneho konania. Rovnako nie je možné prijať

argument, že v danom prípade nie je možné použiť ustanovenia

o náhrade škody, pretože sa uplatňuje špeciálny predpis. Takýto výklad... objektívne

znemožňuje sťažovateľovi domôcť sa náhrady škody, a preto je potrebné posúdiť ho ako

ústavne nesúladný. Sťažovateľ nemôže byť ukrátený na svojich ústavných právach iba

z dôvodu, že podľa právneho názoru súdov, zákony uplatňovanie ústavných práv

neumožňujú. Otázka, či tomu tak skutočne je, je druhoradá. Aj keby súdy v zmysle zákona

nemali možnosť rozhodovať inak, ako ústavne nesúladným spôsobom (čo v danom prípade

podľa sťažovateľa nie je pravdou), t. j. ak by postupovali v súlade so zákonom, ale v

rozpore s , stále by bolo potrebné posúdiť takéto ich rozhodovanie ako zásah

do sťažovateľových ústavných práv...

Z vyššie uvedeného vyplýva, že použitým právnym posúdením súdov a z neho

vyplývajúcimi zamietavými rozsudkami súdov v konaní došlo k porušeniu ústavného práva

sťažovateľa na náhľadu škody priznaného mu . Súdy ako orgány ochrany ústavnosti

mali vykladať príslušné právne predpisy tak, aby nedošlo k obmedzeniu ústavného práva

sťažovateľa na náhradu škody, t. j. mali v konaní postupovať podľa všeobecnej

zodpovednosti za škodu upravenej v a nasl. . ...

... sťažovateľ nemal možnosť dovolávať sa zrušenia rozhodnutí Daňového

riaditeľstva SR o zmene platobných výmerov cestou žaloby podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku. Sťažovateľ totiž nebol aktívne procesné legitimovaný na podanie žaloby

proti rozhodnutiu správneho orgánu z dôvodu, že nebol účastníkom správneho konania...

Zákonná podmienka účastníctva v konaní teda bránila sťažovateľovi nie len domôcť sa

náhrady škody priamo podľa , ale aj domôcť sa zrušenia

rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR pre ich nezákonnosť v rámci správneho súdnictva.“

Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd Bratislava I svojím rozsudkom sp. zn. -92 a Krajský súd

v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. -119 porušili základné právo sťažovateľa

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu garantované

článkom 46 ods. 3 .“

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil uvedené rozsudky, ktorými sa

zasiahlo do ústavných práv navrhovateľa, a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu

v súlade s .

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a lebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1933 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv sťažovateľa

rozsudkom okresného súdu č. k. -92 z 22. septembra 2011.

Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného ustanovenia , môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní

pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený alebo rozhodovať všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania označeného napadnutého

rozsudku okresného súdu využitím opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ

napokon aj využil. Sťažovateľ sa tak domohol činnej ochrany ním uvedeného základného

práva, ktoré označil v sťažnosti už pred krajským súdom.

Na základe podaného odvolania tak došlo k naplneniu účelu sledovaného

sťažovateľom v konaní o sťažnosti. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda

v tomto prípade vylučuje (vzhľadom na princíp subsidiarity) právomoc ústavného súdu,

a preto ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv a slobôd napadnutým postupom a rozsudkom okresného súdu, pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

2. Predmetom sťažnosti bolo namietané porušenie označených práv sťažovateľa aj

rozsudkom krajského súdu č. k. -119 z 27. marca 2012.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta

porušenie základného práva podľa napadnutým rozsudkom krajského

súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, ako to už vyslovil vo viacerých nálezoch, nie je opravnou

inštitúciou všeobecných súdov (), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami

na súdnu a inú ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Z takého pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku

krajského súdu.

Rozsudok krajského súdu č. k. -119 z 27. marca 2012 bol odôvodnený

takto:

«Súd prvého stupňa sa v prejednávanej veci správne vysporiadal s otázkou spôsobu

uplatnenia nároku, ktorého sa navrhovateľ domáhal. Názor a tvrdenie súdu prvého stupňa,

že na nárok, ktorý si navrhovateľ voči odporcom uplatňoval treba aplikovať zákon

č. považuje odvolací súd za správny, nakoľko škoda, ktorá mala

navrhovateľovi vzniknúť mala byť spôsobená činnosťou orgánu konajúceho v mene štátu.

Tým, že rozhodnutia odporcu v druhom rade, na základe ktorých mala navrhovateľovi

vzniknúť škoda neboli nikdy zrušené je treba ich považovať za zákonné. Zákonné

rozhodnutie orgánu konajúceho v mene štátu tým pádom nemôže zakladať nárok

na náhradu škody o ktorej navrhovateľ tvrdí, že vznikla.

Tvrdenie odporcu, že svoj nárok odvodzuje nie od nezákonného rozhodnutia, ale

nesprávneho úradného postupu v tomto konaní nemôže obstáť, nakoľko ako vyplýva aj

z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne a v súlade

s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide

o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp.

o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý – či už súvisí s rozhodovacou činnosťou

štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí – nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom

rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho

orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, alebo opomenutie). Keďže v tomto prípade bolo

vydané odporcom rozhodnutie (ktoré je zákonné), nemožno prípadnú škodu odvodzovať od

postupu príslušného orgánu (odporcu v druhom rade), ale od jeho rozhodnutia.

Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd

odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených

súdom prvého stupňa v zmysle ust. v znení účinnom od 15. októbra 2008

( zavedeného ).»

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že

krajský súd uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

Predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci

sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd

preto neporušil sťažovateľom označené základné právo. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah

ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, možno realizovať len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle

ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení

označeného práva sťažovateľom, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012