Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 349/2012
PDF · 179.95 KB
No categories available
I. ÚS 349/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co
141/2009 a sp. zn. 4 Co 72/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája
2012 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 141/2006 [správne malo byť
konanie vedené pod sp. zn. 4 Co 141/2009 (pôvodné konanie, ktoré už posudzoval ústavný
súd – II. ÚS 34/2011), resp. sp. zn. 4 Co 72/2011 (ostatné konanie), pozn.].
2. Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:
„Proti rozsudku Okresného súdu Sp. Novej Vsi zo dňa 4. 5. 2009, sp. zn.
7 C/13/2006-138 som podal... odvolanie v zákonnej lehote. Ide o spor zo spoločnosťou O.
v B.
Krajský súd... ako súd druhého stupňa o podanom odvolaní napriek uplynutiu
35 mesiacov v predmetnej veci neurčil termín pojednávania ani inak nerozhodol...
Krajský súd... rozhodol tak, že uznesením zo dňa 26. 11. 2010 vrátil vec súdu prvého
stupňa. Tak rozhodnúť a vydať jednoduché uznesenie mohol Krajský súd do 11- mesiacov
a nie to naťahovať až 18- mesiacov...“
3. Zo sťažnosti vyplýva, že po vrátení spisu súd prvého stupňa [Okresný súd Spišská
Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)] opätovne rozhodol, o čom svedčí tvrdenie sťažovateľa,
že „Od vydania doplňujúceho rozsudku zo dňa 17. 1. 2011 o priznaní trov právneho
zastupovania... Krajský súd ani po uplynutí ďalších 13 mesiacov neurčil termín
pojednávania a ani iným spôsobom v predmetnej veci nerozhodol...
Po smrti advokátky JUDr. V. Š. v mesiaci február 2011 som písomne žiadal dňa 18.
7. 2011 o ustanovenie iného advokáta na pokračovanie v zastupovaní. Žiadal som aj o
oslobodenie od súdnych poplatkov...
Na moju žiadosť som neskôr dostal odpoveď z Okresného súdu dňa 20. 7. 2011
v ktorej je uvedené, že žiadosť bola odstúpená na Krajský súd v Košiciach...“.
4. Ďalej v sťažnosti v súvislosti s ustanovením § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) uviedol, že nebolo potrebné podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa
§ 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). V tomto ohľade uviedol: „... Nie
je povinnosťou občana sa sťažovať, ale je to len právo občana. Na druhej strane je však
povinnosťou súdu dodržiavať zákony a práva občanov a nie tieto zákony a práva úmyselne
porušovať. Okrem toho nie je isté, či by sa niečo zmenilo a urobili by opatrenia na
urýchlenie pojednávania....“
5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby mojej žiadosti vyhovel a prikázal
Krajskému súdu v Košiciach vo veci konať a rozhodnúť.
Súčasne žiadam, aby mne ako žalovanému bolo priznané finančné zadosťučinenie
v sume 8289,47 EUR, ako náhradu nemajetkovej ujmy.“
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez
prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
9. Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej
veci predbežne skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to
ústavný súd dopytom na krajskom súde zisťoval, či sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy
v konaní predsedovi krajského súdu.
10. V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom,
ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia
právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona
Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,
štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe
súdov) v znení neskorších predpisov.
11. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené
právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že
sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2
12. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných
práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,
že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti“. Napokon, podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak
orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí
vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté
nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“. V súvislosti s tým ústavný súd
poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na
použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov
prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci
individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
13. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
14. Sťažovateľ v prerokúvanej veci nesplnil/nepreukázal požiadavku namietania
prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov ani nepreukázal, že ju nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných
prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred
ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré
s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom... má za následok
nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“
(III. ÚS 44/03). Uvedená skutočnosť bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa
pre jej neprípustnosť.
15. Ústavný súd v tejto súvislosti (bod 14) nesúhlasí ani s obranou sťažovateľa, ktorý
nevyčerpanie „iných právnych prostriedkov nápravy“ (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde)
odôvodňoval iba s poukazom na to, že „... Nie je povinnosťou občana sa sťažovať, ale je to
len právo občana... Okrem toho nie je isté, či by sa niečo zmenilo a urobili by opatrenia na
urýchlenie pojednávania...“.
16. Pokiaľ sťažovateľ namietal prieťahy v konaní krajského súdu vedeného pod
sp. zn. 4 Co 141/2009, ústavný súd nad rámec už uvedeného dodáva, že v tejto časti už
rozhodoval a uznesením sp. zn. II. ÚS 34/2011 z 3. februára 2011 sťažnosť sťažovateľa
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Toto rozhodnutie preto v rozsahu
namietanej nečinnosti krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 141/2009 bolo
treba odmietnuť aj pre jej neprípustnosť z dôvodu, že sa týka veci, o ktorej už ústavný súd
rozhodol [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
18. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu v nej dochádza k zbytočným
prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012