Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 345/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. S., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.

1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín

č. k. -241 z 22. decembra 2010 a postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -340 z 3. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. J. S., CSc., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2012

doručená sťažnosť Mgr. J. S., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ods.

2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -241 z 22. decembra 2010 a postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -340 z 3. mája

2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol žalobcom v prvom rade

v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré prebiehalo na okresnom

súde pod sp. zn. . Okresný súd žalobu zamietol s odôvodnením, že právny

predchodcovia žalobcov − podielových spoluvlastníkov, nadobudli vlastnícke práva mimo

zápisu do pozemkových kníh v 20-tych rokoch minulého storočia formou vyporiadania

podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou a vzájomnou zámenou pozemkov. Žalobcovia

napadli tento rozsudok včas podaným opravným prostriedkom. Krajský súd v odvolacom

konaní rozsudkom sp. zn. potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ rozhodnutie súdu prvého stupňa namieta z týchto dôvodov:

„Takýto právny názor súdu prvého stupňa je nesprávny, nemá oporu v žiadnom

zákone, pričom reálna deľba a akási neidentifikovaná zámena pozemkov je len

jednostranná konštrukcia súdu, bez patričných listinných dôkazov. Zrejme ide zo strany

žalovaných o klamlivé tvrdenia, bez vypočutia si sťažovateľa k týmto fiktívnym názorom. Je

všeobecne známe, že v 20-tych rokoch minulého storočia bola evidencia pozemkov na

požadovanej úrovni, vrátane príslušných listinných dôkazov − výpisov. Preto sťažovateľ

prikladá v prílohe príslušné listinné dôkazy (príloha č. 3, 4, 5, 6 a č.7) ktoré jednoznačne

dokazujú, že žalovaná strana zavádza, spolu so súdom prvého stupňa, ale aj s odvolacím

súdom, nakoľko tento si bez vykonania vlastného dokazovania osvojil nesprávne zistený

skutkový stav veci. Tieto nesprávne postupy a konanie súdov mali za účinok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej. Žalobcovia sa proti tomuto rozsudku odvolali v zákonnej lehote

dňa 31. 01. 2011 (príloha č. 8) a napadli rozsudok v celom rozsahu s konkrétnym uvedením

skutočností a tak súd prvého stupňa sa dopustil v konaní vád podľa § 221 ods. 1 písm. f),

h) , ale aj podľa , , , .“

Porušenie svojich ústavných práv rozhodnutím odvolacieho súdu zdôvodňuje

sťažovateľ takto:

„Z odôvodnenia tohto rozsudku jednoznačne vyplýva, že odvolací súd porušil

ustanovenie , keďže sa neviazal celým rozsahom a dôvodmi odvolania

proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na dôkaz tohto tvrdenia poukazujem na obsah zápisnice

o pojednávaní pred odvolacím súdom (príloha č. 10). Strana žalobcu jednoznačne žiadala

odvolací súd, aby bolo dodržané citované ustanovenie , ale i napriek tomu odvolací súd

sa bezdôvodne nezaoberal, nepreskúmal a nevyhodnotil všetky nami vznesené námietky

odvolania. Tento postup odvolacieho súdu mal za negatívny následok: nezistenie

skutočného stavu žalovanej veci a závislé, jednostranné rozhodovanie vo veci. Nezaoberal

sa ani otázkou (retroaktívneho) použitia zák. č. 293/92 Zb. na presne evidované vlastnícke

vzťahy ako v danom prípade. Ale aj keby sa cit. zákon na daný prípad vzťahoval a ak by

platila 10-ročná premlčacia lehota, tak táto bola zo strany sťažovateľa viacnásobne

prerušená upozorneniami, korešpondenciou so susedmi i 2 podaniami na súd tak, ako

stanovuje zákon.“

Vo svojej sťažnosti ďalej sťažovateľ uvádza skutkový stav a závažné skutočnosti,

ktoré mali všeobecné súdy podľa neho zohľadniť. Tým, že sa uvedenými skutočnosťami

bezdôvodne nezaoberali a nevyhodnotili ich vo svojich rozsudkoch a konali v rozpore

s ustanoveniami , a (ďalej

aj „OSP“), porušili jeho základné práva garantované .

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

a vykonaní dôkazov potrebných na zistenie objektívneho stavu veci rozhodol vo veci jeho

sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo podľa , podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo žalobcovi: 1/-4/ Mgr. J. S.,

CSc. a spol., porušené vydaným rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 4

Co/141/2011-340,3108229339 zo dňa 03. 05. 2012, a rozsudkom Okresného súdu v

Trenčíne č. k. -241 zo dňa 22. 12. 2010.

2. Krajský súd v Trenčíne postupom a vydaním rozsudku č. k.

340,3108229339 zo dňa 03. 05. 2012 porušil právo žalobcu 1/-4/ Mgr. J. S., CSc. a spol. na

spravodlivé súdne konanie podľa , podľa

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a porušil právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom a aby sa mohol

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co/141/2011-340,3108229339

zo dňa 03. 05. 2012 vo výroku o potvrdení rozsudku Okresného súdu v Trenčíne

č. k. -241 zo dňa 22. 12. 2010 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia na ďalšie

konanie.

4. Okresný súd v Trenčíne postupom a rozsudkom č. k. -241 zo dňa

22. 12. 2010 porušil právo 1/-4/ Mgr. J. S., CSc. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a podľa a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušil právo, aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonaným dôkazom a aby sa mohol domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

5. Rozsudok Okresného súdu v Trenčíne č. k. -241 zo dňa 22. 12. 2010

zrušuje v celom rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie.

6. Okresný súd v Trenčíne je povinný nahradiť JUDr. P. Č., advokátovi, do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 260,78 .- € (slovom dvesto

šesťdesiat eur) na účet advokáta.“

Mimo petitu sťažnosti zdôvodňuje sťažovateľ návrh na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 16 666 eur.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základných práv

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 22. decembra 2010 a rozsudkom

krajského súdu sp. zn. , ktorými všeobecné súdy zamietli žalobný návrh

na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. V danom

prípade o rozsudku okresného súdu na základe odvolania sťažovateľa rozhodoval krajský

súd ako súd odvolací, t. j. sťažovateľ sa domáhal ochrany svojich práv právnymi

prostriedkami v systéme všeobecných súdov. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom

okresného súdu v predmetnom konaní po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci ( ).

2. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sústredil

na posúdenie otázky, či odvolací súd interpretoval a aplikoval právne normy upravujúce

postup v odvolacom konaní sp. zn. spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Ústavný súd zistil, že krajský súd preskúmal vec na odvolacom pojednávaní

podľa a a rozhodol o nej rozsudkom

č. k. -340 z 3. mája 2012, v ktorom dospel k záveru, že odvolanie nie je

dôvodné.

Podľa krajského súdu súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav vo veci,

vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

, a preto naň v celom rozsahu poukázal. Odvolacie námietky žalobcov boli podľa

posúdenia krajského súdu totožné s námietkami uplatnenými žalobcami pred súdom prvého

stupňa, a preto tieto námietky nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd

sa preto obmedzil len na konštatovanie správnosti rozhodnutia okresného súdu v zmysle

. Po preskúmaní konania na prvom stupni, odvolacích námietok žalobcov

a zhodnotení priebehu odvolacieho pojednávania skonštatoval, že okresný súd „založil

svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že medzi právnymi predchodcami pozemkových

spoluvlastníkov zapísaných v pozemkovej knihe pre k. ú. T. v zápisnici č. ... parc. č. ... a v

zápisnici č. ... parc. č. ... došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva mimo zápis do

pozemkovej knihy, niekedy v 20-tych rokoch minulého storočia, formou vyporiadania

podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou a zámenou pozemkov. Vychádzal zo zistenia,

že jednotliví podieloví spoluvlastníci si vtedy reálne rozdelili nehnuteľnosti, zapísané aj v

pozemkovej knihe v pkn. vl. č. ..., č. ... v ich podielovom spoluvlastníctve na samostatné

časti a tieto v takto rozdelenom stave dlho užívali, o čom svedčí niekoľko identifikácií

pozemkov a ich užívateľov týchto nehnuteľností, nachádzajúcich sa v spise a rozsudok

tamojšieho súdu sp. zn. . Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žaloba

žalobcov neobstojí, nakoľko v dávnej minulosti bolo vyporiadané podielové spoluvlastníctvo

k nehnuteľnostiam právnymi predchodcami terajších vlastníkov reálnou deľbou mimo zápis

pozemkovej knihy.“.

Krajský súd zdieľal tento právny záver súdu prvého stupňa a dodal, že „súdna prax

zaujala stanovisko, že ak bola spoločná nehnuteľnosť za platnosti bývalého uhorského

práva na Slovensku reálne rozdelená do vlastníctva bývalých spoluvlastníkov mlčky

uzavretou dohodou, je potrebné vyvodiť, že medzi účastníkmi došlo k zrušeniu

spoluvlastníctva. Podľa rozhodnutia č. 911/1932 uverejneného v Úradnej zbierke

rozhodnutí NS ČSR treba v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností zapísaných

v pozemkovej knihe na mená spoluvlastníkov v ideálnych, podieloch, podľa ktorého určití

spoluvlastníci určité časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, vidieť

dohodou strán o deľbe, poprípade o zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj

čo do vlastníckeho práva; na platnosť takejto deľby nevplýva ani okolnosť, že niektoré časti

z nehnuteľnosti má v spoločnej držbe viac spoluvlastníkov, iné časti zase majú jednotliví

spoluvlastníci vo výlučnej držbe. Takáto dohoda mohla byť uzavretá aj mlčky

(konkludentným činom).“.

Krajský súd vo svojom odôvodnení uvádza listinné dôkazy a výsluchy účastníkov

konania a svedkov, na základe ktorých posúdil skutkový stav a ktoré ho viedli k tomuto

právnemu záveru. Krajský súd rozobral skutkové a právne otázky daného sporu na strane

10 až 12 svojho rozhodnutia a podľa názoru ústavného súdu neponechal nepovšimnutú

žiadnu podstatnú argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní.

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,

§ 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť v kontexte okolností každej veci. Z citovaných článkov a dohovoru však

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu

(m. m. ).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu

a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd aplikujúc § 219

ods. 2 odôvodnil svoj rozsudok primeraným spôsobom. Skutkový stav ustálil

na základe vykonaných dôkazov a jeho právne hodnotenie a právne závery sú logické,

založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení zákona. V súvislosti

s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru (, , ), podľa ktorej nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (napr. ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd považuje aplikáciu procesnoprávnych ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku krajským súdom za takú, ktorá je zlučiteľná s až i

dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou

judikatúrou (napr. , ) poukazuje na svoj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného

práva podľa a práv podľa dodatkového protokolu by bolo možné

uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 3. mája 2012

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového

protokolu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012