Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 364/2012
PDF · 221.26 KB
No categories available
III. ÚS 364/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť S. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach z 3. mája 2012
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 23/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2012
doručená sťažnosť S. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 23/2012-258 z 3. mája 2012. Sťažnosť
bola 3. júla 2012 doplnená o splnomocnenie na zastupovanie kvalifikovaným právnym
zástupcom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ najprv vystupoval na základe
žaloby M. K., N. (ďalej len „zamestnávateľka“), ako žalovaný v konaní pred Okresným
súdom Košice – okolie vedenom pod sp. zn. 13 C 67/2005, ktorého predmetom bola
náhrada škody spôsobená sťažovateľom zamestnávateľke pri plnení jeho pracovných
povinností. Porušením dopravných predpisov spôsobil na území R. dopravnú nehodu, pri
ktorej došlo k poškodeniu jemu prideleného motorového vozidla, ktoré viedol. Poisťovňa
však uplatnenú škodu po odpočítaní spoluúčasti krátila o 90 %, pretože sťažovateľ mal pred
jazdou požiť alkoholické nápoje.
Okresný súd Košice – okolie platobným rozkazom č. k. 13 C 67/2005-25
z 26. júna 2006 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom
i náhradu trov konania. Platobný rozkaz bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa,
advokátovi Mgr. R. Š., K. (ďalej len „právny zástupca“ alebo „žalovaný“), ktorý proti
platobnému rozkazu nepodal odpor, a tak tento nadobudol 28. júla 2006 právoplatnosť, čo
následne viedlo aj k exekúcii na majetok sťažovateľa.
Sťažovateľ preto 11. mája 2007 podal na Okresnom súde Košice II (ďalej len
„okresný súd“) proti právnemu zástupcovi žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody v sume
500 000 Sk a náhrady trov konania. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 14 C 58/2007.
Uznesením č. k. 14 C 58/2007-167 z 5. októbra 2010 okresný súd na návrh sťažovateľa
pripustil vstup zamestnávateľky ako žalovanej v 2. rade do konania. Tento návrh sťažovateľ
odôvodnil tým, že zamestnávateľka v skoršom konaní na Okresnom súde Košice – okolie
„úmyselne uviedla nepravdivé skutočnosti, na základe ktorých bol vo veci vydaný platobný
rozkaz a preto zodpovedá za náhradu spôsobenej škody“. Podľa sťažovateľa
zamestnávateľka „disponovala originálom zápisnice o dopravnej nehode, vedela o tom,
že alkoholické nápoje nepožil... Poisťovni... predložila pozmenenú zápisnicu s nepravdivým
údajom o zistenom množstve alkoholu 0,09 promile...“.
Podaním zo 7. apríla 2011 vzal sťažovateľ návrh proti zamestnávateľke späť,
pretože „tá pred súdom vypovedala v rozpore so skutkovým stavom veci. Súdne konanie by
sa tak neúmerne predlžovalo.“. Zároveň navrhol konanie v tejto časti zastaviť.
Zamestnávateľka s tým súhlasila. Okresný súd preto uznesením č. k. 14 C 58/2007-216
z 20. apríla 2011 konanie v predmetnej časti zastavil a sťažovateľovi uložil povinnosť
nahradiť zamestnávateľke trovy konania v sume 1 677,72 €. Výrok o povinnosti náhrady
trov konania okresný súd založil na zistení, že „za zastavenie konania procesne zodpovedá
žalobca...“. Vychádzal pritom z § 146 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V odvolaní proti výroku o trovách konania uvedeného uznesenia okresného súdu
sťažovateľ tvrdil, že zamestnávateľka v pôvodnom konaní Okresného súdu Košice – okolie
„súdu nepredložila riadne účtovné doklady, ale faktúru na sumu 531.586,16 vystavenú...
spoločnosťou, kde je konateľkou. Napriek viac ako polmiliónovým nákladom vynaloženým
na opravu vozidla, to bolo v krátkom čase vyradené z prevádzky.“. Podľa sťažovateľa
zamestnávateľka svoj uplatnený nárok v konaní sp. zn. 13 C 67/2005 „opierala výlučne
o taký listinný dôkaz, ktorý žiadnu ochranu zákona nemôže požívať, pretože v ňom uvedené
zásadné údaje boli protiprávne pozmenené“. Sťažovateľ bol preto toho názoru, že „vyšší
princíp spravodlivosti vyžaduje, aby súd dôsledne preskúmal či za týchto okolností
žalovanej v 2. rade skutočne prislúcha náhrada trov právnych služieb... Je neprijateľné,
aby osobe, ktorá vážne poškodila žalobcu na jeho právach v konaní pred súdom a súdnym
exekútorom a spôsobila mu vážne materiálne straty tým, že súdu predložila nepravdivý
listinný dôkaz... napokon ešte profitovala na žalobcovi tzv. titulom trov právnych služieb
pri ochraňovaní neprávosti.“.
Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 23/2012-258 z 3. mája 2012 napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdil. Po skonštatovaní správnosti napadnutého uznesenia vo výroku
o náhrade trov konania krajský súd zdôraznil potrebu „prisvedčiť vyjadreniu žalovanej
v 2. rade, že pri uplatňovaní nárokov pri vysporiadaní poškodeného vozidla, by bolo
v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Obč. zák., ak by nemala žalovaná v 2. rade právo
na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené. Návrhom totiž disponuje žalobca
a sám žalobca žiadal, aby súd pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpila
žalovaná v 2. rade a následne po rozsiahlom dokazovaní sám žalobca zobral návrh späť
voči žalovanej v 2. rade. Preto on sám zavinil, že konanie sa muselo zastaviť voči žalovanej
v 2. rade a musí uhradiť vzniknuté trovy. Nemôže preto súd prihliadnuť na dôvody hodné
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej v 2. rade.
Podľa ustálenej súdnej praxe zavinenie možno posudzovať len z procesného
hľadiska, nie podľa hmotného práva. Potom by následne išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby
vo veci samej a navyše v konečnom dôsledku sa v tomto prípade neposudzovala
zodpovednosť (zavinenie) žalovanej v 2. rade a ani v priebehu konania sa také jej zavinenie
nepreukázalo, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že konanie začalo ešte v r. 2007 (požitie
alkoholu u žalobcu bolo preukázané).“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne tvrdí, že „bolo
povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť
na oboch procesných stranách a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej
v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p. A súd pritom mohol dôjsť aj k takému právnemu záveru,
že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 150 O. s. p. z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Osobitným zreteľom je tu skutočnosť, že žalobkyňa – zamestnávateľka
sťažovateľa zavádzala súd nepravdivými údajmi o tom, že sťažovateľ požil alkoholické
nápoje a na základe toho dosiahla značný majetkový prospech na úkor sťažovateľa.
Sťažovateľ tak popri tom, že spláca žalobkyni na účet súdneho exekútora to čo v skutočnosti
splácať nemal a to čo ona v skutočnosti dostať nemala, mal by jej ešte doplatiť na základe
napadnutého súdneho rozhodnutia /de iure škodcovi/ ďalších 1.700.- € - čo sa už veľmi
výrazne prieči samotným základom toho, na čom je spravodlivosť postavená, aj keď tu
máme ust. § 146 O. s. p. o náhrade súdnych trov.
Sťažovateľ zastáva názor, že úvaha súdu v danej právnej veci pri rozhodovaní
o náhrade trov súdneho konania mala smerovať k tomu, či ide o výnimočný prípad a či sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosť na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/23/2012 porušil
základné právo S. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co/23/2012 z 03. mája 2012
zrušuje a vracia vec tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. S. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € za dva úkony
právnych služieb/ 127.16 € + 7,63 rež. nákl. t. j. 134,79 € /slovom: dvestošesťdesiatdeväť €
58 centov/.“
Sťažovateľ navrhol i odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2. Sťažovateľ zastáva názor o nespravodlivosti napadnutého uznesenia krajského
súdu, pretože tento potvrdil povinnosť sťažovateľa uhradiť trovy konania zamestnávateľky,
ktorá neoprávneným pozmeňovaním listinných dôkazov v inom konaní docielila,
že sťažovateľ jej neoprávnene musí nahradiť škodu spôsobenú pri dopravnej nehode.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu i z prvostupňového uznesenia okresného
súdu vyplýva, že oba súdy sa zhodli v potrebe aplikácie § 146 ods. 2 prvej vety OSP
na sťažovateľov prípad akcentujúc pritom procesný charakter zodpovednosti sťažovateľa
za zastavenie konania v predmetnej časti.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne týmto
súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutia všeobecných
súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08).
3. Ústavný súd dospel k názoru o zjavnej neopodstatnenosti posudzovanej sťažnosti.
Pre tento záver sú rozhodné tieto nesporné skutkové okolnosti:
- konanie pred Okresným súdom Košice – okolie (sp. zn. 13 C 67/2005),
ktorého predmetom bol zamestnávateľkou uplatnený nárok na náhradu škody, bolo
právoplatne ukončené záverom o danosti zodpovednosti sťažovateľa za škodu
na motorovom vozidle;
- sťažovateľ využijúc svoje dispozičné oprávnenie podaním z 20. mája 2010 sám
navrhol vstup zamestnávateľky do konania pred okresným súdom (sp. zn. 14 C 58/2007),
v ktorom sa domáhal náhrady škody od svojho právneho zástupcu;
- sťažovateľ využijúc svoje dispozičné oprávnenie podaním zo 7. apríla 2011 sám
vzal žalobu v časti smerujúcej proti zamestnávateľke späť a v tejto časti navrhol konanie
zastaviť.
Z rekapitulovaného skutkového pozadia vyplýva, že k uloženiu povinnosti
sťažovateľovi uhradiť zamestnávateľke náhradu trov konania vedeného pred okresným
súdom pod sp. zn. 14 C 58/2007 viedli v prvom rade postupné procesno-právne úkony
samotného sťažovateľa. Ide predovšetkým o dispozíciu predmetným konaním, ktorá mala
relevantný vzťah k zamestnávateľke ako účastníčke tohto konania. Krajský súd v tejto
súvislosti správne poukázal na fakt, že „za zastavenie konania procesne zodpovedá žalobca,
ktorý je dominus litis, keď podáva žalobu vo veci samej“.
Okrem toho sa ústavný súd v plnej miere stotožňuje s poukazom krajského súdu
na potrebu reštriktívneho hodnotenia zavinenia v procesnom práve, pretože v opačnom
prípade by „išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby vo veci samej“. Navyše, v čase
rozhodovania okresného súdu o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy konania
zamestnávateľke už bolo aj konanie vedené Okresným súdom Košice – okolie
pod sp. zn. 13 C 67/2005 právoplatne ukončené so záverom, že sťažovateľ je zodpovedný
za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode, a to v konkretizovanej sume. Okresný súd tak
nemohol vziať do úvahy tvrdenia sťažovateľa o protiprávnom pozmeňovaní rozhodujúcich
listinných dôkazov zamestnávateľkou v konaní sp. zn. 13 C 67/2005, pretože by tým
materiálne druhýkrát hodnotil konkrétne dôkazy. Skutočnosť, že právny
zástupca sťažovateľa opomenul podať odpor proti platobnému rozkazu v konaní
sp. zn. 13 C 67/2005, nie je pre posúdenie výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy
konania zamestnávateľke rozhodujúca, pretože za toto opomenutie nemôže niesť
zodpovednosť zamestnávateľka, ale výlučne právny zástupca, čo sa aj prejavilo v konaní
vedenom na základe žaloby sťažovateľa pred okresným súdom pod sp. zn. 14 C 58/2007.
Z uvedených dôvodov i sťažovateľov odkaz na potrebu posudzovania otázky náhrady
trov konania vzniknutých zamestnávateľke v intenciách § 150 OSP nemožno akceptovať.
Stabilná judikatúra všeobecných súdov sa zhoduje v názore, že aplikácia § 150 OSP
prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní sp. zn. M Cdo 14/99). Už popísané skutkové pozadie
sťažovateľovho prípadu však takúto výnimočnosť na prvý pohľad nesignalizuje. Jeho návrh
na vstup zamestnávateľky do konania i následný návrh na zastavenie konania v časti
smerujúcej proti zamestnávateľke boli výrazom slobodného využitia dispozičných
procesných oprávnení, za ktoré musí niesť aj adekvátnu procesnú zodpovednosť.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že potvrdzujúce napadnuté uznesenie krajského
súdu bez akýchkoľvek pochybností nevykazuje známky extrémneho vybočenia z pravidiel
posudzovania náhrady trov občiansko-právneho konania. Preto niet dôvodu na prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ale pre nedostatok relevantnej súvislosti medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho
právom na spravodlivé súdne konanie je potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú
odmietnuť.
4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa viazanými na vyhovenie sťažnosti i jeho návrhom na odklad
vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2012