Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 364/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť S. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach z 3. mája 2012

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2012

doručená sťažnosť S. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -258 z 3. mája 2012. Sťažnosť

bola 3. júla 2012 doplnená o splnomocnenie na zastupovanie kvalifikovaným právnym

zástupcom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ najprv vystupoval na základe

žaloby M. K., N. (ďalej len „zamestnávateľka“), ako žalovaný v konaní pred Okresným

súdom Košice – okolie vedenom pod sp. zn. , ktorého predmetom bola

náhrada škody spôsobená sťažovateľom zamestnávateľke pri plnení jeho pracovných

povinností. Porušením dopravných predpisov spôsobil na území R. dopravnú nehodu, pri

ktorej došlo k poškodeniu jemu prideleného motorového vozidla, ktoré viedol. Poisťovňa

však uplatnenú škodu po odpočítaní spoluúčasti krátila o 90 %, pretože sťažovateľ mal pred

jazdou požiť alkoholické nápoje.

Okresný súd Košice – okolie platobným rozkazom č. k. -25

z 26. júna 2006 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom

i náhradu trov konania. Platobný rozkaz bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa,

advokátovi Mgr. R. Š., K. (ďalej len „právny zástupca“ alebo „žalovaný“), ktorý proti

platobnému rozkazu nepodal odpor, a tak tento nadobudol 28. júla 2006 právoplatnosť, čo

následne viedlo aj k exekúcii na majetok sťažovateľa.

Sťažovateľ preto 11. mája 2007 podal na Okresnom súde Košice II (ďalej len

„okresný súd“) proti právnemu zástupcovi žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody v sume

500 000 Sk a náhrady trov konania. Konanie bolo vedené pod sp. zn. .

Uznesením č. k. -167 z 5. októbra 2010 okresný súd na návrh sťažovateľa

pripustil vstup zamestnávateľky ako žalovanej v 2. rade do konania. Tento návrh sťažovateľ

odôvodnil tým, že zamestnávateľka v skoršom konaní na Okresnom súde Košice – okolie

„úmyselne uviedla nepravdivé skutočnosti, na základe ktorých bol vo veci vydaný platobný

rozkaz a preto zodpovedá za náhradu spôsobenej škody“. Podľa sťažovateľa

zamestnávateľka „disponovala originálom zápisnice o dopravnej nehode, vedela o tom,

že alkoholické nápoje nepožil... Poisťovni... predložila pozmenenú zápisnicu s nepravdivým

údajom o zistenom množstve alkoholu 0,09 promile...“.

Podaním zo 7. apríla 2011 vzal sťažovateľ návrh proti zamestnávateľke späť,

pretože „tá pred súdom vypovedala v rozpore so skutkovým stavom veci. Súdne konanie by

sa tak neúmerne predlžovalo.“. Zároveň navrhol konanie v tejto časti zastaviť.

Zamestnávateľka s tým súhlasila. Okresný súd preto uznesením č. k. -216

z 20. apríla 2011 konanie v predmetnej časti zastavil a sťažovateľovi uložil povinnosť

nahradiť zamestnávateľke trovy konania v sume 1 677,72 €. Výrok o povinnosti náhrady

trov konania okresný súd založil na zistení, že „za zastavenie konania procesne zodpovedá

žalobca...“. Vychádzal pritom z Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V odvolaní proti výroku o trovách konania uvedeného uznesenia okresného súdu

sťažovateľ tvrdil, že zamestnávateľka v pôvodnom konaní Okresného súdu Košice – okolie

„súdu nepredložila riadne účtovné doklady, ale faktúru na sumu 531.586,16 vystavenú...

spoločnosťou, kde je konateľkou. Napriek viac ako polmiliónovým nákladom vynaloženým

na opravu vozidla, to bolo v krátkom čase vyradené z prevádzky.“. Podľa sťažovateľa

zamestnávateľka svoj uplatnený nárok v konaní sp. zn. „opierala výlučne

o taký listinný dôkaz, ktorý žiadnu ochranu zákona nemôže požívať, pretože v ňom uvedené

zásadné údaje boli protiprávne pozmenené“. Sťažovateľ bol preto toho názoru, že „vyšší

princíp spravodlivosti vyžaduje, aby súd dôsledne preskúmal či za týchto okolností

žalovanej v 2. rade skutočne prislúcha náhrada trov právnych služieb... Je neprijateľné,

aby osobe, ktorá vážne poškodila žalobcu na jeho právach v konaní pred súdom a súdnym

exekútorom a spôsobila mu vážne materiálne straty tým, že súdu predložila nepravdivý

listinný dôkaz... napokon ešte profitovala na žalobcovi tzv. titulom trov právnych služieb

pri ochraňovaní neprávosti.“.

Krajský súd uznesením č. k. -258 z 3. mája 2012 napadnuté uznesenie

okresného súdu potvrdil. Po skonštatovaní správnosti napadnutého uznesenia vo výroku

o náhrade trov konania krajský súd zdôraznil potrebu „prisvedčiť vyjadreniu žalovanej

v 2. rade, že pri uplatňovaní nárokov pri vysporiadaní poškodeného vozidla, by bolo

v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Obč. zák., ak by nemala žalovaná v 2. rade právo

na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené. Návrhom totiž disponuje žalobca

a sám žalobca žiadal, aby súd pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpila

žalovaná v 2. rade a následne po rozsiahlom dokazovaní sám žalobca zobral návrh späť

voči žalovanej v 2. rade. Preto on sám zavinil, že konanie sa muselo zastaviť voči žalovanej

v 2. rade a musí uhradiť vzniknuté trovy. Nemôže preto súd prihliadnuť na dôvody hodné

osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej v 2. rade.

Podľa ustálenej súdnej praxe zavinenie možno posudzovať len z procesného

hľadiska, nie podľa hmotného práva. Potom by následne išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby

vo veci samej a navyše v konečnom dôsledku sa v tomto prípade neposudzovala

zodpovednosť (zavinenie) žalovanej v 2. rade a ani v priebehu konania sa také jej zavinenie

nepreukázalo, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že konanie začalo ešte v r. 2007 (požitie

alkoholu u žalobcu bolo preukázané).“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne tvrdí, že „bolo

povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť

na oboch procesných stranách a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej

v ustanovení A súd pritom mohol dôjsť aj k takému právnemu záveru,

že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Osobitným zreteľom je tu skutočnosť, že žalobkyňa – zamestnávateľka

sťažovateľa zavádzala súd nepravdivými údajmi o tom, že sťažovateľ požil alkoholické

nápoje a na základe toho dosiahla značný majetkový prospech na úkor sťažovateľa.

Sťažovateľ tak popri tom, že spláca žalobkyni na účet súdneho exekútora to čo v skutočnosti

splácať nemal a to čo ona v skutočnosti dostať nemala, mal by jej ešte doplatiť na základe

napadnutého súdneho rozhodnutia /de iure škodcovi/ ďalších 1.700.- € - čo sa už veľmi

výrazne prieči samotným základom toho, na čom je spravodlivosť postavená, aj keď tu

máme ust. o náhrade súdnych trov.

Sťažovateľ zastáva názor, že úvaha súdu v danej právnej veci pri rozhodovaní

o náhrade trov súdneho konania mala smerovať k tomu, či ide o výnimočný prípad a či sú

dané dôvody hodné osobitného zreteľa.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosť na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo S. M. na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 03. mája 2012

zrušuje a vracia vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. S. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € za dva úkony

právnych služieb/ 127.16 € + 7,63 rež. nákl. t. j. 134,79 € /slovom: dvestošesťdesiatdeväť €

58 centov/.“

Sťažovateľ navrhol i odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

2. Sťažovateľ zastáva názor o nespravodlivosti napadnutého uznesenia krajského

súdu, pretože tento potvrdil povinnosť sťažovateľa uhradiť trovy konania zamestnávateľky,

ktorá neoprávneným pozmeňovaním listinných dôkazov v inom konaní docielila,

že sťažovateľ jej neoprávnene musí nahradiť škodu spôsobenú pri dopravnej nehode.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu i z prvostupňového uznesenia okresného

súdu vyplýva, že oba súdy sa zhodli v potrebe aplikácie prvej vety

na sťažovateľov prípad akcentujúc pritom procesný charakter zodpovednosti sťažovateľa

za zastavenie konania v predmetnej časti.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne týmto

súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutia všeobecných

súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle ().

3. Ústavný súd dospel k názoru o zjavnej neopodstatnenosti posudzovanej sťažnosti.

Pre tento záver sú rozhodné tieto nesporné skutkové okolnosti:

- konanie pred Okresným súdom Košice – okolie (sp. zn. ),

ktorého predmetom bol zamestnávateľkou uplatnený nárok na náhradu škody, bolo

právoplatne ukončené záverom o danosti zodpovednosti sťažovateľa za škodu

na motorovom vozidle;

- sťažovateľ využijúc svoje dispozičné oprávnenie podaním z 20. mája 2010 sám

navrhol vstup zamestnávateľky do konania pred okresným súdom (sp. zn. ),

v ktorom sa domáhal náhrady škody od svojho právneho zástupcu;

- sťažovateľ využijúc svoje dispozičné oprávnenie podaním zo 7. apríla 2011 sám

vzal žalobu v časti smerujúcej proti zamestnávateľke späť a v tejto časti navrhol konanie

zastaviť.

Z rekapitulovaného skutkového pozadia vyplýva, že k uloženiu povinnosti

sťažovateľovi uhradiť zamestnávateľke náhradu trov konania vedeného pred okresným

súdom pod sp. zn. viedli v prvom rade postupné procesno-právne úkony

samotného sťažovateľa. Ide predovšetkým o dispozíciu predmetným konaním, ktorá mala

relevantný vzťah k zamestnávateľke ako účastníčke tohto konania. Krajský súd v tejto

súvislosti správne poukázal na fakt, že „za zastavenie konania procesne zodpovedá žalobca,

ktorý je dominus litis, keď podáva žalobu vo veci samej“.

Okrem toho sa ústavný súd v plnej miere stotožňuje s poukazom krajského súdu

na potrebu reštriktívneho hodnotenia zavinenia v procesnom práve, pretože v opačnom

prípade by „išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby vo veci samej“. Navyše, v čase

rozhodovania okresného súdu o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy konania

zamestnávateľke už bolo aj konanie vedené Okresným súdom Košice – okolie

pod sp. zn. právoplatne ukončené so záverom, že sťažovateľ je zodpovedný

za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode, a to v konkretizovanej sume. Okresný súd tak

nemohol vziať do úvahy tvrdenia sťažovateľa o protiprávnom pozmeňovaní rozhodujúcich

listinných dôkazov zamestnávateľkou v konaní sp. zn. , pretože by tým

materiálne druhýkrát hodnotil konkrétne dôkazy. Skutočnosť, že právny

zástupca sťažovateľa opomenul podať odpor proti platobnému rozkazu v konaní

sp. zn. , nie je pre posúdenie výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy

konania zamestnávateľke rozhodujúca, pretože za toto opomenutie nemôže niesť

zodpovednosť zamestnávateľka, ale výlučne právny zástupca, čo sa aj prejavilo v konaní

vedenom na základe žaloby sťažovateľa pred okresným súdom pod sp. zn. .

Z uvedených dôvodov i sťažovateľov odkaz na potrebu posudzovania otázky náhrady

trov konania vzniknutých zamestnávateľke v intenciách nemožno akceptovať.

Stabilná judikatúra všeobecných súdov sa zhoduje v názore, že aplikácia

prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch (rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní sp. zn. M Cdo 14/99). Už popísané skutkové pozadie

sťažovateľovho prípadu však takúto výnimočnosť na prvý pohľad nesignalizuje. Jeho návrh

na vstup zamestnávateľky do konania i následný návrh na zastavenie konania v časti

smerujúcej proti zamestnávateľke boli výrazom slobodného využitia dispozičných

procesných oprávnení, za ktoré musí niesť aj adekvátnu procesnú zodpovednosť.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že potvrdzujúce napadnuté uznesenie krajského

súdu bez akýchkoľvek pochybností nevykazuje známky extrémneho vybočenia z pravidiel

posudzovania náhrady trov občiansko-právneho konania. Preto niet dôvodu na prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ale pre nedostatok relevantnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho

právom na spravodlivé súdne konanie je potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú

odmietnuť.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa viazanými na vyhovenie sťažnosti i jeho návrhom na odklad

vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012