Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 404/2012
PDF · 166.87 KB
No categories available
I. ÚS 404/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M., všetci bytom B.,
zastúpených advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 192/2011-370 z 19.
apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012
doručená sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M., všetci bytom B. (ďalej len
„sťažovatelia), zastúpených advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 192/2011-370 z 19. apríla 2012 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 C 90/2006-316 z 15. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľov ako navrhovateľov o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy a „o určenie, že základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/ pokojne
užívať svoj majetok a základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ na ľudské
zaobchádzanie a na zachovanie ľudskej dôstojnosti“.
Na odvolanie sťažovateľov krajský súd potvrdil napadnutým rozsudkom rozsudok
okresného súdu.
Sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených práv rozsudkom krajského súdu
z dôvodu podľa nich nesprávnych skutkových a právnych záverov v ňom vyslovených.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, zrušil tento rozsudok a priznal im finančné
zadosťučinenie a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu, ktoré je podľa nich založené na nesprávnych skutkových
a právnych záveroch.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv
a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd
vzhľadom na vykonané dokazovanie zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1
O. s. p. v dostatočnom rozsahu. O návrhu rozhodol vecne správne, keď ho zamietol a to
v časti týkajúcej sa náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd ho preto ako
vecne správny v tejto časti potvrdil, hoci sčasti z iných právnych dôvodov.
Prvostupňový súd postavil svoje zamietajúce rozhodnutie jednak na premlčaní
uplatnených nárokov na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy a tiež na
nepreukázaní splnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V časti návrhu o určení, že boli porušené
základné ľudské práva navrhovateľov, je rozhodnutie súdu prvého stupňa založené na
závere o nedostatku právomoci všeobecných súdov rozhodovať o takomto predmete
konania...
Súd prvého stupňa po právnej stránke návrh navrhovateľov v časti týkajúcej sa
uplatnenej náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy oprel o ustanovenia zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom (účinného do 30. 6. 2004), nie aj o ustanovenia zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (účinného
od 1. 7. 2004). S týmto právnym posúdením súdu prvého stupňa sa odvolací súd nestotožnil.
Ako vyplýva z konečnej úpravy žalobného petitu navrhovateľmi (podanie doručené
prvostupňovému súdu dňa 31. 3. 2008, č. l. 198 a nasl. ), títo nesprávny úradný postup zo
strany polície a prokuratúry videli v nečinnosti týchto orgánov činných v trestnom konaní,
keď ich trestné oznámenia neviedli k vzneseniu obvinenia voči osobám dôvodne podozrivým
zo spáchania trestnej činnosti, ale keď ich oznámenia boli v konečnom dôsledku vybavené
uznesením vyšetrovateľa o odložení veci (uznesenie OÚV PZ v Lučenci pod ČVS: OÚV-
478/20-Lc-97, uznesenie OÚV PZ v Lučenci pod ČVS: OÚV-4/10-2000). Ďalej nesprávny
úradný postup polície a prokuratúry videli vtom, že OÚV PZ v Lučenci na základe
oznámenia podozrenia navrhovateľov o spácham trestného činu datovaného dňom 26. 9.
2002, neposúdil tento skutok ako trestný čin vydierania a trestný čin poškodzovania
veriteľa. Orgány prokuratúry nevyužili svoje dozorové oprávnenia a nezabezpečili
zákonnosť postupu a rozhodnutí vyšetrovateľa. Navrhovatelia v konaní argumentovali tým,
že polícia a prokuratúra sa svojím liknavým postupom spolupodieľali na zmarení výkonu
úradného rozhodnutia a oni, navrhovatelia, tak nemohli užívať svoj majetok – tlačiarenský
stroj Dominant 525, bolo im zabránené získať vydanie bezdôvodného obohatenia na
základe právoplatného rozsudku, čím sa dostali do druhotnej platobnej neschopnosti, neboli
schopní splácať svoje finančné záväzky (úver), bol im skonfiškovaný rodinný dom. Z dôvodu
proti nim pokračujúcich útokov sa navrhovatelia rozhodli požiadať o azyl vo Švajčiarsku;
po návrate zo Švajčiarska, kde sa im azyl získať nepodarilo, zistili, že vzhľadom na dražbu
ich rodinného domu, zostali bez strechy nad hlavou a stali sa z nich bezdomovci.
Navrhovatelia trvali na tom, že nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní – polície a
prokuratúry –pretrvávala aj po 1. 7. 2004, t. j. aj po tom, ako nadobudol účinnosť zákon č.
514/2003 Z. z. (ktorý zrušil predtým platný zákon č. 58/1969 Zb.), kedy im naďalej bola
spôsobovaná škoda (prišli o nehnuteľnosť).
Navrhovateľmi tvrdený nesprávny úradný postup im mal teda spôsobovať následky
v podobe škody aj po nadobudnutí účinnosti nového zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci; súd prvého stupňa mal preto ich nároky po správnosti
posúdiť nielen podľa zákona č. 58/1969 Zb., ale aj podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to vo
vzťahu k nimi tvrdenej škode, spôsobenej im nesprávnym úradným postupom (spočívajúcom
v nečinnosti) po 1. 7. 2004.
Zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu ako podľa zák. č. 58/1969 Zb., tak aj podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. vzniká za predpokladu naplnenia troch podmienok: existencie
nesprávneho úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody...
Prvostupňový súd skúmajúc podmienky splnenia zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom dospel
k správnemu právnemu záveru, že tieto podmienky v súdenej právnej veci naplnené nie sú.
Mal za to, že škoda, ktorá vznikla navrhovateľom, je dôsledkom ich obchodnoprávnych
vzťahov a nie ako dôsledok konania či nekonania orgánov činných v trestnom konaní.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci navrhovatelia nepreukázali
existenciu nesprávneho úradného postupu orgánov polície a prokuratúry, a takýto záver
nemožno oprieť ani o oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 5. 11. 2004, na ktoré sa
odvolávajú. Navrhovatelia samotní nečinnosť orgánov polície a prokuratúry preukazovali
len všeobecnými tvrdeniami, s dôrazom na následky, ktoré mala mať tvrdená nečinnosť
spomínaných orgánov na ich ekonomickú asociálnu situáciu, vytýkajúc odporcom 1/, 2/, že
neposudzovali nimi podané trestné oznámenia aj podľa skutkových podstát iných trestných
činov. Posúdenie naplnenia skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu je však
v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní. Oznamovateľ podozrenia zo spáchania
trestného činu nemá nárok na to, aby na základe jeho trestného oznámenia bolo vždy
vznesené obvinenie, resp. toto skončilo podaním obžaloby voči konkrétnym osobám, t. j. aby
orgány činné v trestnom konaní vo veci postupovali na základe jeho predstáv. V súdenej
právnej veci bola vec vedená na OÚV PZ v Lučenci pod ČVS: OÚV-478/20-Lc-97
právoplatne odložená; ďalšia vec vedená pod ČVS: OÚV-4/10-2000 viedla k podaniu
obžaloby, o ktorej konal Okresný súd Lučenec pod č. k. 2T 247/2008; vec doposiaľ nebola
právoplatne skončená (rozsudok súdu prvého stupňa bol odvolacím súdom zrušený
a vrátený na opätovné prejednanie obžaloby). Na samotný priebeh vyšetrovania v trestnom
konaní (osobitne z časového hľadiska) majú dosah viaceré okolnosti, o. i. aj spolupráca
poškodených osôb. Vo veciach, v ktorých navrhovatelia podávali trestné oznámenia, mali
postavenie poškodených osôb, pričom z dôkazov založených v spise vyplýva, že postup vo
veci vedenej na OÚV PZ pod ČVS: OÚV-4/10-2000 komplikovala skutočnosť, že sa
opakovane nepodarilo vypočuť práve navrhovateľa 1/, resp. navrhovateľov 1/, 2/, ktorí sa
dlhšiu dobu zdržovali mimo územia republiky (v období azylového konania vo Švajčiarsku).
Napokon ani samotné vznesenie obvinenia či obžaloby voči konkrétnym osobám, a teda
postup orgánov činných v trestnom konaní podľa predstáv navrhovateľov, by v konečnom
dôsledku zrejme ani nemusel viesť k výsledku, ktorý zjavne od trestných konaní na základe
nimi podaných trestných oznámení očakávali navrhovatelia, a to k zníženiu či likvidácii ich
finančných záväzkov, keď účelom trestného konania je predovšetkým v prípade preukázania
trestnej zodpovednosti trestný postih, ktorý však nemusí byť automaticky spojený
s priznaním náhrady škody poškodeným osobám. Ani podľa názoru odvolacieho súdu tak
v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcov 1/, 2/.
Predovšetkým však aj podľa názoru odvolacieho súdu na vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej veci absentuje existencia
príčinnej súvislosti medzi navrhovateľmi tvrdeným nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Navrhovatelia v konaním ničím nepreukázali (hoci navrhovateľov
zaťažovalo dôkazné bremeno), že medzi nečinnosťou orgánov štátu (polície a prokuratúry)
a im spôsobenou škodou existuje vzťah bezprostrednej príčiny a následku, t. j. že škoda by
im nevznikla, pokiaľ by orgány polície a prokuratúry neboli nečinné... Vzhľadom na
absentujúcu zákonnú podmienku existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom tvrdenej škody potom neboli (súčasne) splnené zákonné predpoklady
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to ani na
základe zák. č. 58/1969 Zb., ani podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Navrhovatelia okrem náhrady škody uplatňovali tiež priznanie im nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy... základným predpokladom pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy je preukázaný vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup a
až po jeho spoľahlivom zistení môže súd na návrh účastníka skúmať splnenie predpokladov
aj pre prípadné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V predmetnej právnej
veci však vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup ani na základe zákona č.
58/1969 Zb. ani na základe zákona č. 514/2003 Z. z. zistený nebol, čo vylučuje možnosť
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako žiadali navrhovatelia.
Z uvedených dôvodov – keďže neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom – odvolací súd považoval za
nadbytočné zaoberať sa ďalej otázkou premlčania navrhovateľmi uplatňovaného práva na
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy...
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľov v časti, v ktorej sa domáhali určenia, že boli
porušené ich základné ľudské práva, a to základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/
pokojne užívať svoj majetok a základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ na ľudské
zaobchádzanie a na zachovanie ľudskej dôstojnosti... Súd prvého stupňa si zjavne
neuvedomil, že o tejto časti návrhu navrhovateľov už rozhodol, a to svojím uznesením
zo dňa 3. 4. 2009 č. k. 7C 90/2006-321... súd prvého stupňa konanie o návrhu v tejto časti
zastavil, s poukazom na nedostatok svojej právomoci konať vo veci... Predmetné uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 5. 2009. “
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by
krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri
ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného
rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
nezistil, že by posudzovaný postup a rozsudok krajského súdu boli svojvoľné alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Naopak, krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi
sťažovateľov v ich odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoje závery ústavne
akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Argumentáciu sťažovateľov nevyhodnotil ústavný súd
ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto sťažnosť sťažovateľov
v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012