Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 404/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M., všetci bytom B.,

zastúpených advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -370 z 19.

apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012

doručená sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M., všetci bytom B. (ďalej len

„sťažovatelia), zastúpených advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -370 z 19. apríla 2012 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -316 z 15. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľov ako navrhovateľov o náhradu škody

a nemajetkovej ujmy a „o určenie, že základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/ pokojne

užívať svoj majetok a základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ na ľudské

zaobchádzanie a na zachovanie ľudskej dôstojnosti“.

Na odvolanie sťažovateľov krajský súd potvrdil napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu.

Sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených práv rozsudkom krajského súdu

z dôvodu podľa nich nesprávnych skutkových a právnych záverov v ňom vyslovených.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, zrušil tento rozsudok a priznal im finančné

zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu, ktoré je podľa nich založené na nesprávnych skutkových

a právnych záveroch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd

vzhľadom na vykonané dokazovanie zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1

v dostatočnom rozsahu. O návrhu rozhodol vecne správne, keď ho zamietol a to

v časti týkajúcej sa náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd ho preto ako

vecne správny v tejto časti potvrdil, hoci sčasti z iných právnych dôvodov.

Prvostupňový súd postavil svoje zamietajúce rozhodnutie jednak na premlčaní

uplatnených nárokov na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy a tiež na

nepreukázaní splnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V časti návrhu o určení, že boli porušené

základné ľudské práva navrhovateľov, je rozhodnutie súdu prvého stupňa založené na

závere o nedostatku právomoci všeobecných súdov rozhodovať o takomto predmete

konania...

Súd prvého stupňa po právnej stránke návrh navrhovateľov v časti týkajúcej sa

uplatnenej náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy oprel o ustanovenia zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom (účinného do 30. 6. 2004), nie aj o ustanovenia zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (účinného

od 1. 7. 2004). S týmto právnym posúdením súdu prvého stupňa sa odvolací súd nestotožnil.

Ako vyplýva z konečnej úpravy žalobného petitu navrhovateľmi (podanie doručené

prvostupňovému súdu dňa 31. 3. 2008, č. l. 198 a nasl. ), títo nesprávny úradný postup zo

strany polície a prokuratúry videli v nečinnosti týchto orgánov činných v trestnom konaní,

keď ich trestné oznámenia neviedli k vzneseniu obvinenia voči osobám dôvodne podozrivým

zo spáchania trestnej činnosti, ale keď ich oznámenia boli v konečnom dôsledku vybavené

uznesením vyšetrovateľa o odložení veci (uznesenie OÚV PZ v Lučenci pod ČVS: OÚV-

478/20-Lc-97, uznesenie OÚV PZ v Lučenci pod ČVS: OÚV-4/10-2000). Ďalej nesprávny

úradný postup polície a prokuratúry videli vtom, že OÚV PZ v Lučenci na základe

oznámenia podozrenia navrhovateľov o spácham trestného činu datovaného dňom 26. 9.

2002, neposúdil tento skutok ako trestný čin vydierania a trestný čin poškodzovania

veriteľa. Orgány prokuratúry nevyužili svoje dozorové oprávnenia a nezabezpečili

zákonnosť postupu a rozhodnutí vyšetrovateľa. Navrhovatelia v konaní argumentovali tým,

že polícia a prokuratúra sa svojím liknavým postupom spolupodieľali na zmarení výkonu

úradného rozhodnutia a oni, navrhovatelia, tak nemohli užívať svoj majetok – tlačiarenský

stroj Dominant 525, bolo im zabránené získať vydanie bezdôvodného obohatenia na

základe právoplatného rozsudku, čím sa dostali do druhotnej platobnej neschopnosti, neboli

schopní splácať svoje finančné záväzky (úver), bol im skonfiškovaný rodinný dom. Z dôvodu

proti nim pokračujúcich útokov sa navrhovatelia rozhodli požiadať o azyl vo Švajčiarsku;

po návrate zo Švajčiarska, kde sa im azyl získať nepodarilo, zistili, že vzhľadom na dražbu

ich rodinného domu, zostali bez strechy nad hlavou a stali sa z nich bezdomovci.

Navrhovatelia trvali na tom, že nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní – polície a

prokuratúry –pretrvávala aj po 1. 7. 2004, t. j. aj po tom, ako nadobudol účinnosť zákon č.

(ktorý zrušil predtým platný ), kedy im naďalej bola

spôsobovaná škoda (prišli o nehnuteľnosť).

Navrhovateľmi tvrdený nesprávny úradný postup im mal teda spôsobovať následky

v podobe škody aj po nadobudnutí účinnosti nového zákona o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci; súd prvého stupňa mal preto ich nároky po správnosti

posúdiť nielen podľa , ale aj podľa , a to vo

vzťahu k nimi tvrdenej škode, spôsobenej im nesprávnym úradným postupom (spočívajúcom

v nečinnosti) po 1. 7. 2004.

Zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu ako podľa , tak aj podľa

vzniká za predpokladu naplnenia troch podmienok: existencie

nesprávneho úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody...

Prvostupňový súd skúmajúc podmienky splnenia zákonných predpokladov vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom dospel

k správnemu právnemu záveru, že tieto podmienky v súdenej právnej veci naplnené nie sú.

Mal za to, že škoda, ktorá vznikla navrhovateľom, je dôsledkom ich obchodnoprávnych

vzťahov a nie ako dôsledok konania či nekonania orgánov činných v trestnom konaní.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci navrhovatelia nepreukázali

existenciu nesprávneho úradného postupu orgánov polície a prokuratúry, a takýto záver

nemožno oprieť ani o oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 5. 11. 2004, na ktoré sa

odvolávajú. Navrhovatelia samotní nečinnosť orgánov polície a prokuratúry preukazovali

len všeobecnými tvrdeniami, s dôrazom na následky, ktoré mala mať tvrdená nečinnosť

spomínaných orgánov na ich ekonomickú asociálnu situáciu, vytýkajúc odporcom 1/, 2/, že

neposudzovali nimi podané trestné oznámenia aj podľa skutkových podstát iných trestných

činov. Posúdenie naplnenia skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu je však

v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní. Oznamovateľ podozrenia zo spáchania

trestného činu nemá nárok na to, aby na základe jeho trestného oznámenia bolo vždy

vznesené obvinenie, resp. toto skončilo podaním obžaloby voči konkrétnym osobám, t. j. aby

orgány činné v trestnom konaní vo veci postupovali na základe jeho predstáv. V súdenej

právnej veci bola vec vedená na OÚV PZ v Lučenci pod ČVS: OÚV-478/20-Lc-97

právoplatne odložená; ďalšia vec vedená pod ČVS: OÚV-4/10-2000 viedla k podaniu

obžaloby, o ktorej konal Okresný súd Lučenec pod č. k. ; vec doposiaľ nebola

právoplatne skončená (rozsudok súdu prvého stupňa bol odvolacím súdom zrušený

a vrátený na opätovné prejednanie obžaloby). Na samotný priebeh vyšetrovania v trestnom

konaní (osobitne z časového hľadiska) majú dosah viaceré okolnosti, o. i. aj spolupráca

poškodených osôb. Vo veciach, v ktorých navrhovatelia podávali trestné oznámenia, mali

postavenie poškodených osôb, pričom z dôkazov založených v spise vyplýva, že postup vo

veci vedenej na OÚV PZ pod ČVS: OÚV-4/10-2000 komplikovala skutočnosť, že sa

opakovane nepodarilo vypočuť práve navrhovateľa 1/, resp. navrhovateľov 1/, 2/, ktorí sa

dlhšiu dobu zdržovali mimo územia republiky (v období azylového konania vo Švajčiarsku).

Napokon ani samotné vznesenie obvinenia či obžaloby voči konkrétnym osobám, a teda

postup orgánov činných v trestnom konaní podľa predstáv navrhovateľov, by v konečnom

dôsledku zrejme ani nemusel viesť k výsledku, ktorý zjavne od trestných konaní na základe

nimi podaných trestných oznámení očakávali navrhovatelia, a to k zníženiu či likvidácii ich

finančných záväzkov, keď účelom trestného konania je predovšetkým v prípade preukázania

trestnej zodpovednosti trestný postih, ktorý však nemusí byť automaticky spojený

s priznaním náhrady škody poškodeným osobám. Ani podľa názoru odvolacieho súdu tak

v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcov 1/, 2/.

Predovšetkým však aj podľa názoru odvolacieho súdu na vznik zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej veci absentuje existencia

príčinnej súvislosti medzi navrhovateľmi tvrdeným nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody. Navrhovatelia v konaním ničím nepreukázali (hoci navrhovateľov

zaťažovalo dôkazné bremeno), že medzi nečinnosťou orgánov štátu (polície a prokuratúry)

a im spôsobenou škodou existuje vzťah bezprostrednej príčiny a následku, t. j. že škoda by

im nevznikla, pokiaľ by orgány polície a prokuratúry neboli nečinné... Vzhľadom na

absentujúcu zákonnú podmienku existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom tvrdenej škody potom neboli (súčasne) splnené zákonné predpoklady

vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to ani na

základe , ani podľa

Navrhovatelia okrem náhrady škody uplatňovali tiež priznanie im nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy... základným predpokladom pre priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy je preukázaný vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup a

až po jeho spoľahlivom zistení môže súd na návrh účastníka skúmať splnenie predpokladov

aj pre prípadné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V predmetnej právnej

veci však vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup ani na základe zákona č.

ani na základe zistený nebol, čo vylučuje možnosť

priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako žiadali navrhovatelia.

Z uvedených dôvodov – keďže neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom – odvolací súd považoval za

nadbytočné zaoberať sa ďalej otázkou premlčania navrhovateľmi uplatňovaného práva na

náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy...

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľov v časti, v ktorej sa domáhali určenia, že boli

porušené ich základné ľudské práva, a to základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/

pokojne užívať svoj majetok a základné ľudské právo navrhovateľov 1/, 2/, 3/ a 4/ na ľudské

zaobchádzanie a na zachovanie ľudskej dôstojnosti... Súd prvého stupňa si zjavne

neuvedomil, že o tejto časti návrhu navrhovateľov už rozhodol, a to svojím uznesením

zo dňa 3. 4. 2009 č. k. -321... súd prvého stupňa konanie o návrhu v tejto časti

zastavil, s poukazom na nedostatok svojej právomoci konať vo veci... Predmetné uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 5. 2009. “

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by

krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri

ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného

rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Ústavný súd

nezistil, že by posudzovaný postup a rozsudok krajského súdu boli svojvoľné alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Naopak, krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi

sťažovateľov v ich odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoje závery ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Argumentáciu sťažovateľov nevyhodnotil ústavný súd

ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd podľa preto sťažnosť sťažovateľov

v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012