Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 390/2012
PDF · 236.31 KB
No categories available
I. ÚS 390/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., N., zastúpeného advokátom Mgr. D. M., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, Okresnej prokuratúry Nitra, Krajskej prokuratúry v Nitre, Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Nitre a jeho vyšetrovateľa vo veci trestného oznámenia
sťažovateľa z 1. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna
2012 doručená sťažnosť JUDr. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo vnútra“), Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“),
Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“), Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Nitre (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) a jeho vyšetrovateľa vo veci
trestného oznámenia sťažovateľa z 1. júna 2011.
2. Sťažovateľ uviedol, že bol poškodený spolu s ďalšími osobami rozsiahlou
majetkovou trestnou činnosťou, pre ktorú sa vedie na okresnom riaditeľstve PZ trestné
stíhanie pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného
zákona, z ktorého je obvinený R. O. Trestné stíhanie v tejto veci sa vedie na okresnom
riaditeľstve PZ pod ČVS: ORP – 167/3-OVK-NR-2011. Okrem toho, ako zo sťažnosti a jej
príloh vyplýva, sa v súvislosti s uvedeným trestným činom na okresnom riaditeľstve PZ
vedú ďalšie trestné konania pre závažnú, prevažne majetkovú trestnú činnosť. Sťažovateľ
podal 6. júna 2011 na okresnom riaditeľstve PZ trestné oznámenie z 1. júna 2011 označené
ako „Oznámenie o skutočnostiach odôvodňujúcich obavu zo spáchania trestných činov“,
pretože podľa jeho názoru konaním obvineného R. O. a jeho manželky došlo k spáchaniu
trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona, zvýhodňovania
veriteľa podľa § 240 Trestného zákona, resp. podielnictva podľa § 231 Trestného zákona.
Sťažovateľ podal uvedené trestné oznámenie k ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011, pod
ktorým je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin úverového podvodu podľa
§ 222 ods. 1 a 5 písm. a) Trestného zákona, pretože podľa neho došlo k „... spáchaniu
týchto trestných činov v súbehu“. V trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-
2011 je poškodeným v zmysle § 46 a nasl. Trestného poriadku P., a. s. (ďalej len „P.“).
Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ ignoroval jeho trestné oznámenie z 1. júna 2011,
nepreveroval skutočnosti v ňom uvádzané, sťažovateľa na ten účel nevypočul a «... nezačal
konanie v štádiu „vo veci“ podľa ustanovení § 199 TP». Sťažovateľ sa preto spolu
s ostatnými osobami poškodenými trestnou činnosťou R. O. obrátil spoločným podaním
označeným ako „... sťažnosť a zároveň podnet“ z 19. augusta 2011 na Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ako aj na sekciu
kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, v ktorom poukázal na neefektívnu činnosť
a zdĺhavý postup vyšetrovateľa, ako aj okresnej prokuratúry pri objasňovaní trestnej
činnosti R. O. Okrem iných nedostatkov bola v tomto spoločnom podaní vyjadrená
nespokojnosť s postupom vyšetrovateľa, pretože nezačal na základe trestného oznámenia
sťažovateľa z 1. júna 2011 trestné stíhanie pre trestné činy v ňom uvedené. Sekcia kontroly
a inšpekčnej služby ministerstva vnútra dospela k záveru, že v tejto veci nie je oprávnená
konať, lebo podanie sa týkalo nedostatkov v činnosti vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry,
ktorých vybavenie je upravené inými právnymi predpismi. Preto bolo spoločné podanie
podľa § 4 ods. 3 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach vrátené. Spoločné podanie
adresované generálnej prokuratúre bolo posúdené z hľadiska jeho obsahu ako podnet podľa
§ 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a následne
predložené krajskej prokuratúre z dôvodu jej príslušnosti. Krajská prokuratúra preskúmala
postup vyšetrovateľa aj v súvislosti s trestným oznámením sťažovateľa z 1. júna 2011.
V upovedomení o spôsobe vybavenia podnetu č. k. Kv 31/2011-21 z 29. novembra 2011
bolo konštatované, že zo spisového materiálu v trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP –
294/3-OVK-NR-2011 nie je možné zistiť, či a akým spôsobom vyšetrovateľ konal
a rozhodol o trestnom oznámení sťažovateľa z 1. júna 2011. Z toho dôvodu bude
„... vyšetrovateľovi PZ uložené, aby o podanom trestnom oznámení JUDr. M. M.
bezodkladne konal a rozhodol“.
3. Pretože bol vyšetrovateľ aj naďalej nečinný, podal sťažovateľ krajskej prokuratúre
27. februára 2012 podanie označené ako „Žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa
a Žiadosť o odňatie veci a jej pridelenie vyšetrovateľovi v pôsobnosti iného kraja“. Ďalej
sťažovateľ svoj postup popísal takto:
„... JUDr. M. využil a vyčerpal všetky zákonom dostupné možnosti na dosiahnutie
nápravy a ako obeť trestného činu sa domáhal svojich ústavou garantovaných základných
ľudských práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy SR, čo po dobu viac ako 10 mesiacov nemalo
žiadny efekt, pretože zákon ani samotný zákonodarca nepredpokladá stav, že OČTK budú
na všetkých stupňoch nečinné v takomto rozsahu, ktorý podľa názoru JUDr. M. možno
označiť dokonca za určitý spôsob spolupráce OČTK s páchateľom trestného činu, na úkor
obetí tohto páchateľa, poškodených jeho trestnou činnosťou, pretože týmto páchateľovi R.
O. poskytovali neoprávnenú výhodu/prospech v podobe nestíhania jeho osoby a umožnenia
mu pokračovať v páchaní trestnej činnosti voči obetiam jeho skoršej trestnej činnosti
(páchanie t. č. marenia konkurzného konania § 242 a 243 TZ, viď nižšie).
Z dôvodu neustálej nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní JUDr. M. podal
dňa 9.3.2012 podnet zo dňa 9.3.2012 a dňa 20.3.2012 na KP NR Opakovaný podnet zo dňa
17.3.2012, v ktorom JUDr. M. oznamuje prokuratúre, že do dňa spísania, t. j. 17.3.2012 vo
veci vyšetrovateľ nekonal a nerozhodol.“
Opísaná situácia vyvoláva u sťažovateľa „... stav bezmocnosti voči páchateľovi
trestnej činnosti aj voči OČTK, stav stresu, strachu o svoj život a zdravie, ktorých
následkom je pretrvávajúca nervozita, bolesti žalúdka, nespavosť, poruchy koncentrácie,
pričom toto všetko malo za následok aj narušenie vzťahu medzi JUDr. M. a jeho družkou,
ako aj medzi JUDr. M. a jeho rodičmi“.
4. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom
v tomto znení:
„Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ
v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a vyšetrovateľ Ing. J. S.
nečinnosťou vo veci trestného oznámenia zo dňa 1.6.2011, doručeného ORPZ Nitra dňa
6.6.2011 porušil základné právo JUDr. M. M. na súdnu a inú právnu ochranu, zaručené čl.
46 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov, zaručené čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.
JUDr. M. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €, ktoré sú
Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre,
Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a vyšetrovateľ PZ v Nitre Ing. J.
S. spoločne a nerozdielne povinní JUDr. M. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti toho
nálezu.
Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ
v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a Ing. J. S. sú spoločne a
nerozdielne povinní JUDr. M. M. zaplatiť náhradu trov konania pred ústavným súdom
Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný petitom sťažnosti
(návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Preto ďalšie sťažovateľom uvádzané skutočnosti,
ktorými poukazuje na nedostatky v činnosti príslušných orgánov činných v trestnom konaní,
považoval ústavný súd iba za súčasť argumentácie sťažovateľa.
7. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v trestnom konaní vedenom na okresnom riaditeľstve PZ
pod ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011 vo veci obzvlášť závažného zločinu úverového
podvodu podľa § 222 ods. 1 a 5 písm. a) Trestného zákona. K porušeniu týchto práv
sťažovateľa malo dôjsť tým, že príslušné orgány činné v trestnom konaní nekonali
o trestnom oznámení sťažovateľa z 1. júna 2011. Sťažovateľ označil ako porušovateľov
svojich práv okresnú prokuratúru, krajskú prokuratúru, okresné riaditeľstvo PZ a jej
konkrétneho vyšetrovateľa Ing. J. S. (ďalej len „porušovatelia práv“), ktorých právomoc
konať a rozhodnúť o trestnom oznámení sťažovateľa z 1. júna 2011 vyplýva z Trestného
poriadku ako relevantnej procesno-právnej normy.
Sťažovateľ však označil ako porušovateľa svojich práv aj Slovenskú republiku,
zastúpenú ministerstvom vnútra. Sťažovateľ však sťažnosť v tejto časti bližšie
neodôvodňuje, uvádza iba svoj nesúhlas s vybavením svojho podania a ostatných
poškodených označeným ako „... sťažnosť a zároveň podnet“ z 19. augusta 2011, ktoré bolo
podané aj na sekciu kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra. Toto podanie však
bolo poškodeným vrátené, pretože o námietkach voči postupu vyšetrovateľa či okresnej
prokuratúry nebolo oprávnené konať ministerstvo vnútra a jeho sekcia kontroly a inšpekčnej
služby. Sťažovateľ preto následne realizoval svoje námietky týkajúce sa rozhodovania
o jeho trestnom oznámení z 1. júna 2011 už iba v systéme príslušných orgánov činných
v trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokuratúra). Preto postupom ministerstva vnútra nemohlo
v napadnutom trestnom konaní dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa.
Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej smeruje proti ministerstvu
vnútra, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy nekonaním
porušovateľov práv o trestnom oznámení sťažovateľa z 1. júna 2011
8. Sťažovateľ podal 6. júna 2011 na okresnom riaditeľstve PZ trestné oznámenie
z 1. júna 2011 pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa
§ 239 Trestného zákona, zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona,
resp. podielnictva podľa § 231 Trestného zákona. Sťažovateľ podal uvedené trestné
oznámenie k ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011, pod ktorým je už vedené trestné stíhanie
vo veci obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 5 písm. a)
Trestného zákona, pretože podľa neho došlo k spáchaniu uvedených trestných činov
v súbehu. Poškodenou osobou je v zmysle § 46 a nasl. Trestného poriadku v tomto už
prebiehajúcom trestnom konaní P., sťažovateľ je preto v pozícii oznamovateľa trestného
činu. Jadrom sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s postupom porušovateľov práv
pri rozhodovaní o jeho trestnom oznámení z 1. júna 2012. Sťažovateľ vyčíta, že
o oznámených trestných činoch sa nezačalo ani trestné stíhanie vydaním uznesenia v zmysle
§ 199 Trestného zákona, čo u sťažovateľa vzbudzuje dojem o ignorovaní jeho trestného
oznámenia.
Základnou a nevyhnutnou podmienkou práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je existencia tvrdeného alebo namietaného porušenia práva, ktorého
ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha na orgáne verejnej moci
v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Ústavný súd preto skúmal, či je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní na základe
trestného oznámenia začať trestné stíhanie v konkrétnej veci.
9. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky
trestné činy o ktorých sa dozvedel (výnimky sú prípustné len podľa zákona, vyhlásenej
medzinárodnej zmluvy alebo rozhodnutia medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská
republika viazaná), posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného
stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo
skutočností zistených preverením trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov
činných v trestnom konaní (policajt, vyšetrovateľ, prokurátor). Osobe, ktorá podala trestné
oznámenie, nevzniká procesné právo na začatie trestného stíhania.
Sťažovateľ preto nemá subjektívne právo na to, aby na základe jeho trestného
oznámenia bolo začaté trestné stíhanie pre trestné činy uvedené v trestnom oznámení,
prípadne na vznesenie obvinenia konkrétnej osobe. Sťažovateľ má len oprávnenie na to, aby
orgány činné v trestnom konaní venovali jeho trestnému oznámeniu primeranú pozornosť
zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam. Je pravdou, že od podania trestného oznámenia
z 1. júna 2011 uplynul už rok bez toho, aby vo veci bolo rozhodnuté aspoň v zmysle § 197
Trestného poriadku. Ako však vyplýva priamo zo sťažnosti aj jej príloh, v konkrétnom
prípade ide o rozsiahlu a závažnú trestnú činnosť, pre ktorú sa vedie trestné stíhanie
pre viacero trestných činov. Objasňovanie skutočností významných pre vyšetrovanie je
ovplyvnené množstvom poškodených a náročnosťou potrebného dokazovania
predovšetkým z oblasti účtovníctva a ekonómie. Trestné stíhanie vo veci obzvlášť
závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 5 písm. a) Trestného zákona
vedené pod ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011, ku ktorému sťažovateľ podal svoje trestné
oznámenie z 1. júna 2011 pre ďalšie trestné činy, začalo tiež na základe trestného
oznámenia sťažovateľa z 24. augusta 2010 doplneného 27. augusta 2010 a 28. septembra
2010. Navyše, ako z predložených príloh sťažnosti vyplýva, vyšetrovateľ PZ v správe z 9.
marca 2012, ktorú predložil krajskej prokuratúre, uviedol, že trestné oznámenie sťažovateľa
z 1. júna 2011 považoval za duplicitné oznámenie. Preto možno dospieť k stanovisku, že
sťažovateľ čiastočne sám prispel k istej neprehľadnosti pri vyšetrovaní ním oznamovanej
trestnej činnosti. Ústavný súd však nezistil v postupe porušovateľov práv také nedostatky,
ktoré by poukazovali na to, že trestnému oznámeniu sťažovateľa z 1. júna 2011 nebola
venovaná náležitá pozornosť, prípadne že neboli prešetrované všetky okolnosti daného
prípadu.
10. Ústavný súd preto dospel k názoru, že sťažnosť je v časti, v ktorej sa sťažovateľ
domáha ochrany základného práva podľa čl. 46 ústavy, zjavne neopodstatnená, čo
odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
nekonaním porušovateľov práv o trestnom oznámení sťažovateľa z 1. júna 2011
11. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí Krumpel
a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby
uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
pretože takéto konanie možno považovať za rozhodujúce pre určenie ich „občianskych
práv“. Je potrebné poznamenať, že ESĽP sa v danom prípade z hľadiska porušenia
základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté
trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06,
Z uvedeného vyplýva, že možnosť domáhať sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci
trestného konania je podmienená skutočnosťou uplatnenia nároku na náhradu škody
v trestnom konaní, čo možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci
poškodeného (v jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý
má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená
trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil
obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.
12. Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06,
III. ÚS 254/2010) týkajúca sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy subjektom majúcim v rámci
trestného konania status poškodeného sa ustálila v tom, že poškodený v trestnom konaní,
ktoré nedospelo do štádia vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, nedisponuje možnosťou
domáhať sa vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. I. ÚS 212/07,
II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia považuje ústavný súd za moment,
ktorý poskytuje poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti
konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z neho robí „vec“,
na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Sťažovateľ podal trestné oznámenie na okresnom riaditeľstve PZ k ČVS: ORP –
294/3-OVK-NR-2011, v ktorom je vedené trestné stíhanie vo veci obzvlášť závažného
zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 5 písm. a) Trestného zákona a kde je
poškodeným subjektom P. Sťažovateľ podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania
trestných činov poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona, zvýhodňovania
veriteľa podľa § 240 Trestného zákona, resp. podielnictva podľa § 231 Trestného zákona,
pretože podľa neho k spáchaniu týchto trestných činov došlo v súbehu. Z obsahu sťažnosti
a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa považuje za jedného z poškodených týmito trestnými
činmi. V uvedenom trestnom konaní však nebolo vznesené obvinenie proti konkrétnej
osobe. Vychádzajúc z uvedenej judikatúry a súčasne z osobitných okolností prípadu
sťažovateľa posúdil ústavný súd námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom porušovateľov práv pri rozhodovaní o jeho trestnom oznámení z 1. júna 2011 ako
zjavne neopodstatnené. Sťažovateľ si totiž ako poškodený vzhľadom na aktuálny stav
konania nemôže uplatniť svoj nárok na náhradu škody voči konkrétnemu obvinenému,
pretože pre trestné činy uvedené v jeho trestnom oznámení z 1. júna 2011 a dokonca ani
v trestnej veci vedenej na okresnom riaditeľstve PZ pod ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011
nebolo proti nikomu vznesené obvinenie podľa § 206 Trestného poriadku. Táto skutočnosť
znemožňuje sťažovateľovi profitovať zo záruk čl. 48 ods. 2 ústavy, preto ústavný súd
sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavom súde.
13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľa (priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), pretože
tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012