Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 415/2012
PDF · 168.24 KB
No categories available
I. ÚS 415/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. Z., P., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 186/2011-97 zo 16. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. A. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2012
doručená sťažnosť Mgr. A. Z., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co
186/2011-97 zo 16. mája 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý
rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania
podaným Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 14. januára 2010 proti
JUDr. L. K. súdnemu exekútorovi «domáhal určenia že odporca „nemal žiadne zákonné
oprávnenie na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti a predajom hnuteľných vecí
dňa 7. 3. 2007 v exekučnom konaní EX 432/2006, čím spôsobil navrhovateľovi materiálnu a
nemateriálnu škodu vo výške 101.501,66 Eur“ a zaplatenia náhrady škody v sume
101.501,66 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 7 % ročne od 7. 3. 2007 do zaplatenia.
Uplatnený nárok navrhovateľ odôvodnil opisom rozhodujúcich skutočností, v podstatnej
časti rekapitulujúcim postup a rozhodovanie Okresného súdu Prešov v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 26Er/2636/2006 a postup odporcu pri výkone exekúcie vykonávanej na
základe poverenia exekučného súdu pod sp. zn. EX 432/2006, tvrdiac, že pri výkone
exekúcie vyprataním nehnuteľností a predajom hnuteľnej veci postupoval odporca v
rozpore so zákonom. Rozpor so zákonom navrhovateľ videl jednak v absencii exekučného
titulu pre vykonanie exekúcie odporcom, jednak v nedostatku pasívnej i aktívnej legitimácie
účastníkov exekučného konania vo vzťahu k vykonávanému rozhodnutiu, ďalej v pochybení
odporcu pri výkone exekúcie, ktoré malo spočívať v tom, že vydal príkaz na vykonanie
exekúcie a exekúciu vyprataním nehnuteľnosti uskutočnil dňa 7. 3. 2007, za situácie, keď
navrhovateľovi nebolo doručené rozhodnutie exekučného súdu o povolení odkladu exekúcie,
a tiež v tom, že pre povinnosť nepeňažnej povahy vykonal odporca exekúciu predajom
hnuteľnej veci. Týmto konaním mal odporca, podľa tvrdenia navrhovateľa, pozbaviť
navrhovateľa práva na oprávnenú obranu a vytvorením dojmu zákonného postupu
materiálne a morálne ho poškodiť, pričom z „nevyčísliteľnej škody“, ktorú tak odporca
navrhovateľovi spôsobil, si navrhovateľ symbolicky uplatnil náhradu nemajetkovej škody v
sume 100.000,- Eur a náhradu majetkovej škody v rozsahu ceny exekvovaného osobného
motorového vozidla navrhovateľa v sume 1.501,66 Eur. Naliehavosť právneho záujmu na
určení, ktorého sa návrhom domáhal, navrhovateľ odôvodnil tvrdením, že výkonom
exekúcie sa „dostal do zlého svetla“ a stratil pozíciu farára farnosti B., pričom
konštatovanie nezákonnosti vykonanej exekúcie by bolo spôsobilé ho do tejto pozície
vrátiť...».
Okresný súd rozsudkom č. k. 28 C 7/2010-72 z 24. marca 2011 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol a sťažovateľa zaviazal
na náhradu trov konania odporcu v sume 234,67 €.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľa proti výroku vo veci samej a na odvolanie
odporcu proti výroku o trovách konania napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
okresného súdu v jeho zamietavom výroku a zrušil a vrátil na ďalšie konanie vo výroku
o náhrade trov konania.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných práv v podľa neho
nesprávnych právnych a skutkových záveroch rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Krajský súd v Košiciach rozsudkom 11Co/186/2011-97 z 16. 5. 2012 porušil moje
základné práva garantované Ústavou SR, keď potvrdil zamietnutie moje žalobu o náhradu
škody spôsobenej prekročením právomoci súdnym exekútorom JUDr. L. K. v exekučnom
konaní EX 432/2006, ktorý mi neoprávnene zexekvoval moje motorové vozidlo na účely
krytia trov exekučného konania a ktorý prekročením právomoci exekútora neoprávnene
zasiahol do mojich práv a slobôd náboženského vyznania a viery, keď mi zabránil a naďalej
mi bráni vo výkone funkcie farára vo farnosti B. neoprávneným vstupom do činnosti
rozhodovania cirkvi, ktoré podľa článku 24 ods. 3 Ústavy SR, cirkvi a náboženské
spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy...
Súdny exekútor porušil zákon, keď vykonal exekúciu vyprataním nehnuteľnosti,
násilné vypratanie mňa, ako farára z farnosti B., ako nútený výkon rozhodnutia orgánu
cirkvi – Arcibiskupstva K., ktoré však nie je rozhodnutím cudzieho správneho orgánu, nie je
rozhodnutím vydaním v oblasti verejnej správy a neexistuje ani medzinárodná zmluva
upravujúca záväzok (povinnosť Slovenskej republiky) vykonávať rozhodnutia cirkevných
orgánov...
Krajský súd v Košiciach porušil zákon aj rámcovo pri posudzovaní postupu súdneho
exekútora, keď bez dôkazov klamlivo tvrdí, že došlo z mojej strany k bezdôvodnému
odopreniu doručenia písomnosti v deň exekúcie 7. marca 2007... Krajský súd v Košiciach
tiež rámcovo porušil zákon, keď obhajuje protizákonný spôsob vymáhania trov exekúcie
súdnym exekútorom formou krádeže môjho motorového vozidla. V exekučnom konaní
Ex 432/2006 vedenom súdnym exekútorom JUDr. L. K. podľa § 63 ods. 1 zákona č. 233/
1995 Z. z. Exekučný poriadok, nešlo o exekučný titul povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, aby
mohol vykonať exekúciu predajom hnuteľných vecí, ale o exekučný titul vyprataním
nehnuteľnosti, kde nemožno súdne trovy exekvovať nejestvujúcim exekučným titulom.
Okrem toho do dnešného dňa súdny exekútor neurobil, ani mi nedoručil, vyúčtovanie trov
exekúcie z výťažku dražby ukradnutého auta. Týmto skutkom súdneho exekútora bolo
porušené moje ústavné právo na vlastnenie majetku podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.
Krajský súd v Košiciach porušuje zákon, keď spochybňuje naliehavý právny záujem
na určení právneho vzťahu, alebo práva. Práve súdny exekútor je na príčine, že jeho
protiprávny úkon mi bráni už šiesty rok vo výkone funkcie farára, a šiesty rok mi bráni
v užívaní môjho motorového vozidla. Ja ako štatutárny orgán som jeho skutkom hatený aj
v správe cirkevného majetku, ktorý súdny exekútor zveril neoprávnenej osobe a tým hrubo
zasiahol do správy farnosti, správy cirkevného majetku farnosti a poskytol priestor
na zneužívame správy farnosti cudzou osobou.
Krajský súd v Košiciach porušil zákon aj v rozhodnutí o trovách konania...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné ústavné práva Mgr. A. Z..., právo na vlastnenie majetku podľa článku 20
ods. 1 a právo na slobodu náboženského vyznania a viery podľa článku 24 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 11Co/186/2011-97 zo dňa 16. mája 2012 boli
porušené.
Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach 11Co/186/2011-97 zo dňa 16. mája
2012 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 24 ústavy rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv v nesprávnych skutkových
a právnych záveroch vyslovených v napadnutom rozsudku.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 24 ods. 1 ústavy sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania
a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru.
Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje
zmýšľanie. Podľa odseku 2 každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo
vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými
úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní. Podľa odseku 3
cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje
orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú
rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov. Podľa odseku 4 podmienky
výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia
a mravnosti alebo práv a slobôd iných.
Ústavný súd uvádza, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné
práva označené sťažovateľom (čl. 20 ods. 1 a čl. 24 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“).
Sťažovateľ v sťažnosti výslovne nenamietal porušenie svojich procesných práv
(čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu, ale dôvody
sťažnosti (namietané nesprávne skutkové a právne závery rozsudku krajského súdu)
v nadväznosti na posúdenie možnosti porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 24 ústavy posúdil ústavný súd aj z hľadiska možnosti porušenia základného
práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý
proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv
a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto
právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Po preskúmaní rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu,
s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil) ústavný súd nezistil, že by krajským súdom
aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu a ustálení právnych záverov mohol
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by
posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,
či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, krajský súd
sa dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku
okresného súdu, svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako
to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(práv procesného charakteru) rozsudkom krajského súdu, preto nemohlo dôjsť ani
k porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 24 ústavy (práv hmotného
charakteru).
Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012