Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 415/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. Z., P., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -97 zo 16. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. A. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2012

doručená sťažnosť Mgr. A. Z., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co

186/2011-97 zo 16. mája 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý

rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania

podaným Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 14. januára 2010 proti

JUDr. L. K. súdnemu exekútorovi «domáhal určenia že odporca „nemal žiadne zákonné

oprávnenie na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti a predajom hnuteľných vecí

dňa 7. 3. 2007 v exekučnom konaní EX 432/2006, čím spôsobil navrhovateľovi materiálnu a

nemateriálnu škodu vo výške 101.501,66 Eur“ a zaplatenia náhrady škody v sume

101.501,66 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 7 % ročne od 7. 3. 2007 do zaplatenia.

Uplatnený nárok navrhovateľ odôvodnil opisom rozhodujúcich skutočností, v podstatnej

časti rekapitulujúcim postup a rozhodovanie Okresného súdu Prešov v exekučnom konaní

vedenom pod sp. zn. a postup odporcu pri výkone exekúcie vykonávanej na

základe poverenia exekučného súdu pod sp. zn. EX 432/2006, tvrdiac, že pri výkone

exekúcie vyprataním nehnuteľností a predajom hnuteľnej veci postupoval odporca v

rozpore so zákonom. Rozpor so zákonom navrhovateľ videl jednak v absencii exekučného

titulu pre vykonanie exekúcie odporcom, jednak v nedostatku pasívnej i aktívnej legitimácie

účastníkov exekučného konania vo vzťahu k vykonávanému rozhodnutiu, ďalej v pochybení

odporcu pri výkone exekúcie, ktoré malo spočívať v tom, že vydal príkaz na vykonanie

exekúcie a exekúciu vyprataním nehnuteľnosti uskutočnil dňa 7. 3. 2007, za situácie, keď

navrhovateľovi nebolo doručené rozhodnutie exekučného súdu o povolení odkladu exekúcie,

a tiež v tom, že pre povinnosť nepeňažnej povahy vykonal odporca exekúciu predajom

hnuteľnej veci. Týmto konaním mal odporca, podľa tvrdenia navrhovateľa, pozbaviť

navrhovateľa práva na oprávnenú obranu a vytvorením dojmu zákonného postupu

materiálne a morálne ho poškodiť, pričom z „nevyčísliteľnej škody“, ktorú tak odporca

navrhovateľovi spôsobil, si navrhovateľ symbolicky uplatnil náhradu nemajetkovej škody v

sume 100.000,- Eur a náhradu majetkovej škody v rozsahu ceny exekvovaného osobného

motorového vozidla navrhovateľa v sume 1.501,66 Eur. Naliehavosť právneho záujmu na

určení, ktorého sa návrhom domáhal, navrhovateľ odôvodnil tvrdením, že výkonom

exekúcie sa „dostal do zlého svetla“ a stratil pozíciu farára farnosti B., pričom

konštatovanie nezákonnosti vykonanej exekúcie by bolo spôsobilé ho do tejto pozície

vrátiť...».

Okresný súd rozsudkom č. k. -72 z 24. marca 2011 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol a sťažovateľa zaviazal

na náhradu trov konania odporcu v sume 234,67 €.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľa proti výroku vo veci samej a na odvolanie

odporcu proti výroku o trovách konania napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu v jeho zamietavom výroku a zrušil a vrátil na ďalšie konanie vo výroku

o náhrade trov konania.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných práv v podľa neho

nesprávnych právnych a skutkových záveroch rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Krajský súd v Košiciach rozsudkom -97 z 16. 5. 2012 porušil moje

základné práva garantované SR, keď potvrdil zamietnutie moje žalobu o náhradu

škody spôsobenej prekročením právomoci súdnym exekútorom JUDr. L. K. v exekučnom

konaní EX 432/2006, ktorý mi neoprávnene zexekvoval moje motorové vozidlo na účely

krytia trov exekučného konania a ktorý prekročením právomoci exekútora neoprávnene

zasiahol do mojich práv a slobôd náboženského vyznania a viery, keď mi zabránil a naďalej

mi bráni vo výkone funkcie farára vo farnosti B. neoprávneným vstupom do činnosti

rozhodovania cirkvi, ktoré podľa článku 24 ods. 3 SR, cirkvi a náboženské

spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy...

Súdny exekútor porušil zákon, keď vykonal exekúciu vyprataním nehnuteľnosti,

násilné vypratanie mňa, ako farára z farnosti B., ako nútený výkon rozhodnutia orgánu

cirkvi – Arcibiskupstva K., ktoré však nie je rozhodnutím cudzieho správneho orgánu, nie je

rozhodnutím vydaním v oblasti verejnej správy a neexistuje ani medzinárodná zmluva

upravujúca záväzok (povinnosť Slovenskej republiky) vykonávať rozhodnutia cirkevných

orgánov...

Krajský súd v Košiciach porušil zákon aj rámcovo pri posudzovaní postupu súdneho

exekútora, keď bez dôkazov klamlivo tvrdí, že došlo z mojej strany k bezdôvodnému

odopreniu doručenia písomnosti v deň exekúcie 7. marca 2007... Krajský súd v Košiciach

tiež rámcovo porušil zákon, keď obhajuje protizákonný spôsob vymáhania trov exekúcie

súdnym exekútorom formou krádeže môjho motorového vozidla. V exekučnom konaní

Ex 432/2006 vedenom súdnym exekútorom JUDr. L. K. podľa § 63 ods. 1 zákona č. 233/

1995 Z. z. Exekučný poriadok, nešlo o exekučný titul povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, aby

mohol vykonať exekúciu predajom hnuteľných vecí, ale o exekučný titul vyprataním

nehnuteľnosti, kde nemožno súdne trovy exekvovať nejestvujúcim exekučným titulom.

Okrem toho do dnešného dňa súdny exekútor neurobil, ani mi nedoručil, vyúčtovanie trov

exekúcie z výťažku dražby ukradnutého auta. Týmto skutkom súdneho exekútora bolo

porušené moje ústavné právo na vlastnenie majetku podľa článku 20 ods. 1 SR.

Krajský súd v Košiciach porušuje zákon, keď spochybňuje naliehavý právny záujem

na určení právneho vzťahu, alebo práva. Práve súdny exekútor je na príčine, že jeho

protiprávny úkon mi bráni už šiesty rok vo výkone funkcie farára, a šiesty rok mi bráni

v užívaní môjho motorového vozidla. Ja ako štatutárny orgán som jeho skutkom hatený aj

v správe cirkevného majetku, ktorý súdny exekútor zveril neoprávnenej osobe a tým hrubo

zasiahol do správy farnosti, správy cirkevného majetku farnosti a poskytol priestor

na zneužívame správy farnosti cudzou osobou.

Krajský súd v Košiciach porušil zákon aj v rozhodnutí o trovách konania...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné ústavné práva Mgr. A. Z..., právo na vlastnenie majetku podľa článku 20

ods. 1 a právo na slobodu náboženského vyznania a viery podľa článku 24 SR

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach -97 zo dňa 16. mája 2012 boli

porušené.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach -97 zo dňa 16. mája

2012 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv v nesprávnych skutkových

a právnych záveroch vyslovených v napadnutom rozsudku.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania

a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru.

Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje

zmýšľanie. Podľa odseku 2 každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo

vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými

úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní. Podľa odseku 3

cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje

orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú

rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov. Podľa odseku 4 podmienky

výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia

a mravnosti alebo práv a slobôd iných.

Ústavný súd uvádza, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva označené sťažovateľom ( a ), ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ v sťažnosti výslovne nenamietal porušenie svojich procesných práv

( až , resp. dohovoru) rozsudkom krajského súdu, ale dôvody

sťažnosti (namietané nesprávne skutkové a právne závery rozsudku krajského súdu)

v nadväznosti na posúdenie možnosti porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a posúdil ústavný súd aj z hľadiska možnosti porušenia základného

práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý

proces je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu,

s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil) ústavný súd nezistil, že by krajským súdom

aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu a ustálení právnych záverov mohol

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,

či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Naopak, krajský súd

sa dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku

okresného súdu, svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako

to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na

prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(práv procesného charakteru) rozsudkom krajského súdu, preto nemohlo dôjsť ani

k porušeniu základných práv zaručených a (práv hmotného

charakteru).

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť podľa

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012