Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 365/2012
PDF · 197.7 KB
No categories available
III. ÚS 365/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť L. F., T., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P.,
pre namietané porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe
podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So/41/2011
z 25. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. F. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2012 doručená sťažnosť L. F. T. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/41/2011
z 25. októbra 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„... 1. Dňa 11. 11. 2003 na základe mojej žiadosti o starobný dôchodok vydala S.,
pobočka T. Rozhodnutie č. 430 124 7650, ktorým v spojení s Rozhodnutím 1 č. 430 124
7650 zo dňa 8. 9. 2005 a Rozhodnutím 2 č. 430 124 7650 zo dňa 8. 9. 2005 rozhodla tak, že
v zmysle zákona č. 100/1988 Zb. a zmluvy medzi Českou a Slovenskou republikou mi
priznala od 24. 1. 2003 starobný dôchodok, ktorý bol následne zvyšovaný v nadväznosti
na platnú právnu úpravu a novovzniknuté skutočnosti. Toto rozhodnutie bolo ako
nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené zrušené rozhodnutím Krajského súdu
v Trnave pod č. k. 34 Sd/38/2004 zo dňa 23. 11. 2005. Uvedené rozhodnutie krajského súdu
nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 10. 2006.
2. Dňa 26. 4. 2006 boli na podklade spomínaného rozhodnutia krajského súdu
vydané S. Rozhodnutie o zmene č. 430 124 7650 a Rozhodnutie 2 č. 430 124 7650, ktoré
pojednávali o zvýšení starobného dôchodku za konkrétne tam uvedené obdobia.
3. Dňa 15. 6. 2006 som sa voči novým rozhodnutiam S. zo dňa 26.4.2006 odvolal
z dôvodu nesprávneho zhodnotenia dôb poistenia na Slovensku. Z uvedeného dôvodu boli
tieto rozhodnutia zrušené rozhodnutím zo dňa 20. 9. 2006.
4. Dňa 20. 11. 2006 som sa odvolaním domáhal preskúmania všetkých rozhodnutí S.
zo dňa 20. 9. 2006 a 21. 9. 2006 s poukazom na nesprávne uvedenie dôb poistenia a počtu
dní nezamestnanosti za obdobie rokov 2000 - 2003 v OLDZ na Krajskom súde Trnava
v konaní pod č. 38 Sd/166/2006. V rámci uvedeného súdneho konania sa na základe môjho
odvolania riešila správnosť vydania aj ďalších rozhodnutí S., t. j. Rozhodnutie č. 430 124
7650 0 zo dňa 13. 12. 2007 a Rozhodnutie č. 430 124 7650 0 zo dňa 31. 12. 2007.
5. Dňa 29. 10. 2010 Krajský súd v Trnave v konaní pod č. 38Sd/166/2006 rozsudkom
rozhodol tak, že konanie vo veci návrhu na preskúmanie Rozhodnutia o zmene č. 430 124
7650 0 zo dňa 26. 4. 2006 a Rozhodnutia 2 č. 430 124 7650 0 zo dňa 26. 4. 2006 vydaných
S., zastavil. V prípade ostatných mnou napadnutých rozhodnutí S. (Rozhodnutie 2 č. 430
124 7650 0 zo dňa 20. 9. 2006, Rozhodnutie 3 č. 430 124 7650 0 zo dňa 20. 9. 2006,
Rozhodnutie 1 č. 430 124 7650 0 zo dňa 21. 9. 2006, Rozhodnutie č. 430 124 7650 0 zo dňa
13. 12. 2007 a Rozhodnutie č. 430 124 7650 0 zo dňa 31. 12. 2007) rozhodol tak, že ich
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
6. Dňa 18. 12. 2010 som sa voči predmetnému rozhodnutiu krajského súdu odvolal.
Odvolanie podala aj S.
7. Dňa 10. 3. 2011 spisy Krajského súdu v Trnave vedené pod č. k. 34 Sd/38/2004
a 38 Sd/166/2006 boli doručené na Najvyšší súd SR ako odvolaciemu súdu.
8. Dňa 16. 8. 2011 som požiadal Najvyšší súd SR o oznámenie spisovej značky, pod
ktorou mala byť vec prejednávaná a o nej rozhodnuté. Na uvedenú žiadosť som dostal
odpoveď listom zo dňa 25. 8. 2011, podľa ktorého vec patrila predsedníčke senátu JUDr.
I. H. a vedená bola pod č. k. 7 So/41/2011.
9. Dňa 17. 10. 2011 som Najvyššiemu súdu SR zaslal písomnosti, ktoré mali súvislosť
s prejednávanou dôchodkovou vecou a ktoré som súdu odoslal hneď ako som ich mal
k dispozícii. Súdu boli doručené dňa 19. 10. 2011.
10. Dňa 25. 10. 2011 Najvyšší súd SR rozhodol uznesením tak, že rozsudok krajského
súdu zo dňa 29. 10. 2010 č. k. 38 Sd/166/2006 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Súd tak rozhodol z dôvodu, že bolo potrebné preskúmať nielen mnou
napadnuté rozhodnutia S., ale aj jej nové rozhodnutia vydané v tej súvislosti. Predmetné
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo už vydané inou predsedníčkou senátu, JUDr. E. Z.
11. Dňa 7. 12. 2011 som voči uzneseniu Najvyššieho súdu SR podal dovolanie
z dôvodu, že postupom odvolacieho súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Svoje dovolanie som odôvodnil tým,
že S. odvolaciemu súdu dokladala ďalšie ňou vydané rozhodnutia (Rozhodnutia 1, 2, 3
zo dňa 7. 1. 2011 pod číslom 430 124 7650 0), o ktorých som nemal vedomosť a ktoré mi
vôbec neboli doručované. Rovnako tak som namietal, že neustálym vydávaním ďalších
a ďalších rozhodnutí S. počas súdneho konania a s prihliadnutím na argumentáciu
Najvyššieho súdu SR v tomto smere sa mne sťažuje možnosť domôcť sa svojho práva pred
súdom. Podaním zo dňa 9. 12. 2011 som svoje dovolanie doplnil o námietku rozhodovania
Najvyššieho súdu SR bez kompletného spisu, nakoľko sa v spise odvolacieho súdu
nenachádzal môj list spolu s prílohami, ktoré som súdu poslal ešte pred tým, ako vyniesol
svoje rozhodnutie...“
Listom z 20. marca 2012 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že najvyšší súd o jeho
dovolaní proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/41/2011 z 25. októbra
2011 rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil uznesením sp. zn. 1 Sdo/1/2012
z 29. februára 2012.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 So/41/2011 z 25. októbra
2011 porušil jeho základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39
ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo
nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu je arbitrárne a zjavne neodôvodnené a v rozpore s ústavou došlo k zmene
zákonného sudcu v predmetnom súdnom konaní.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46
odsek 1; právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 odsek 1; právo na
primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa článku 39 odsek 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením
zo dňa 25. 10. 2011 vo veci sp. zn. 38 Sd/166/2006, bolo porušené.
2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2011
vo veci sp. zn. 38 Sd/166/2006, aby v nej znovu konal a rozhodol zákonný sudca.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.500 €
(slovom sedemtisícpäťsto eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 323,50 EUR v lehote 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd,
zastúpený jeho predsedom, listom z 26. marca 2012 č. k. KP 4/2012-10, kde sa uvádza:
«Predovšetkým je potrebné poznamenať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
neeviduje žiadne svoje rozhodnutie pod sp. zn. 38 Sd/166/2006, a preto pravdepodobne
navrhovateľ vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 25. októbra 2011, sp. zn. 7 So 41/2011, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj
„najvyšší súd“) rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. októbra 2010, č. k.
38 Sd/166/2006-279 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Z predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 250s OSP) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
ho treba zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že krajský súd musí vo veci
starobného dôchodku navrhovateľa opätovne preskúmať rozhodnutia S. o starobnom
dôchodku sťažovateľa aj spolu s ďalšími jej troma rozhodnutiami zo 7. januára 2011, číslo
430 124 7650 0, ktorými S. opätovne rozhodla o starobnom dôchodku sťažovateľa a počnúc
od 24. januára 2003 mu priznala starobný dôchodok v sume 1 242,- Sk mesačne,
od 24. februára 2008 mu upravila starobný dôchodok na sumu 1 424,- Sk mesačne
a vyslovila, že mu od 24. augusta 2006 naďalej patrí starobný dôchodok v sume 1 348,- Sk
mesačne a od 1. júla 2007 zvýšila starobný dôchodok na sumu 1 433,- Sk mesačne.
Najvyšší súd v odôvodnení ďalej poukázal, že súd pri preskúmavaní rozhodnutia
orgánu sociálneho poistenia rozhoduje o zákonnom nároku na dávku dôchodkového
poistenia na základe skutkového stavu veci (§ 153 ods. 1 v spojení s § 246c OSP), a teda ak
v priebehu konania o preskúmanie rozhodnutia o dôchodku orgán sociálneho poistenia
vydal ďalšie rozhodnutie, týkajúce sa nároku na niektorú z dôchodkových dávok, je
povinnosťou súdu posúdiť aj jeho zákonnosť, pokiaľ z neho nie je zrejmé, že sa stalo už len
samo predmetom konania a nahradilo v plnom rozsahu predtým vydané rozhodnutie.
Taktiež v odôvodnení vysvetlil, že o takomto novo vydanom rozhodnutí treba rozhodnúť
popri predošlom a pokiaľ ho zmeňuje, v spojení sním, lebo sa týka takisto nároku,
vyplývajúceho zo spoločného základu a ohľadne ktorého bol podaný opravný prostriedok.
Ďalšími dôvodmi odvolania sa preto odvolací súd nemohol zaoberať, čo tiež poznamenal
v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto poukazuje, že niet žiadnej priamej súvislosti,
medzi namietaným porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR
ako aj medzi namietaným porušením práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39
ods. 1 Ústavy SR a postupom najvyššieho súdu. Práve naopak, aby bola zabezpečená
dvojstupňovosť súdneho konania, najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd sa preto v rámci ďalšieho konania bude
opätovne zaoberať so všetkými relevantnými námietkami, ako aj relevantnými listinnými
dôkazmi sťažovateľa, ktoré sú všetky založené v spise krajského súdu sp. zn. 38 Sd/166/2006
a v prípade, že by bol navrhovateľ s rozhodnutím súdu prvého stupňa nespokojný, bude mať
možnosť podať proti tomuto rozhodnutiu súdu opravný prostriedok na Najvyšší súd
Slovenskej republiky.
K namietanému porušeniu práva Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré malo
spočívať v porušení ustanovenia čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, najvyšší súd poznamenáva, že
zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený
v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.
Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu
práce na konanie a rozhodovanie v senáte (§ 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Podľa Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2011, bola
1. predsedníčkou senátu 7S JUDr. E. Z., a členmi senátu JUDr. M. R. a JUDr. J. H. V čase
napadnutia veci do senátu 7 S (10. marca 2011) teda riadila a organizovala činnosť tohto
senátu JUDr. E. Z., ktorá vec pridelila ako sudcovi spravodajcovi JUDr. M. R., členke
senátu 7S. Opatrením č. 9 predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2011,
číslo Spr 607/2011 o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok
2011 bol podľa § 52 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. osudoch a článku 5 ods. 4 písm. a)
Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu SR zmenený Rozvrh práce Najvyššieho súdu SR
na rok 2011 s účinnosťou od 24. mája 2011 okrem iného tak, že na str. 44 v senáte 7S sa
vložil v kolónke predseda senátu „2. JUDr. I. H.“. Uvedený dodatok je zverejnený aj
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podaním zo 16. augusta
2011 sťažovateľ požiadal o oznámenie spisovej značky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v jeho veci, pričom v predmetnom období bola 1. predsedníčka senátu 7S JUDr.
E. Z. pre dlhodobú práceneschopnosť neprítomná, a preto odpoveď na uvedenú žiadosť
o oznámenie spisovej značky vybavila 2. predsedníčka senátu JUDr. I. H. Z uvedeného
vyplýva, že nebolo porušené ani právo sťažovateľa na zákonného sudcu, lebo vo veci samej
konala a rozhodovala ako predsedníčka senátu JUDr. E. Z., ktorá bola jedinou
predsedníčkou senátu 7S v čase napadnutia veci do senátu 7S, a teda zloženie senátu, ktorý
vo veci konal a rozhodoval, zostalo nezmenené.
Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (napr. I ÚS 49/09, III ÚS 263/03,
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky vydal nasledovné uznesenie:
sťažnosť L. F. odmieta ako zjavne neopodstatnenú.»
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)].
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné práva boli
porušené postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 38 Sd/166/2006 z 25. októbra
2011. Z rozhodnutia najvyššieho súdu a vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu ústavný súd
zistil, že sťažovateľ uviedol nesprávnu spisovú značku napádaného rozhodnutia a najvyšší
súd neeviduje žiadne svoje rozhodnutie pod sp. zn. 38 Sd/166/2006, a preto došiel k záveru,
že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 7 So 41/2011 z 25. októbra 2011, ktorým najvyšší súd rozsudok Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 38 Sd/166/2006-279 z 29. októbra 2010 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na primerané
hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/41/2011 z 25. októbra 2011
z dôvodu, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne a zjavne neodôvodnené.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127
ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti.
Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie
konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda
v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (napr. I. ÚS 22/02,
III. ÚS 187/06, III. ÚS 121/07).
Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že konanie vedené na najvyššom súde
pod sp. zn. 7 So/41/2011 bolo právoplatne skončené. Uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 7 So/41/2011 z 25. októbra 2011, ktoré sťažovateľ napáda, nadobudlo právoplatnosť
12. novembra 2011. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 2. februára 2012
(ústavnému súdu bola doručená 3. februára 2012), teda po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty na podanie sťažnosti. Preskúmaním sťažnosti sťažovateľa a vyžiadaného spisu dospel
ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je podaná oneskorene.
Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na to, že predmetné súdne konanie
sa právoplatne skončilo 12. novembra 2011, ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (3. februára 2012), ústavný súd považoval za dostatočne preukázané
podanie sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr.
III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05, III. ÚS 215/06). Keďže zmeškanie lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd už po predbežnom prerokovaní
(§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) bol nútený sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namietal
porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/41/2011 z 25. októbra 2011, odmietnuť ako podanú
oneskorene.
2. Listom z 20. marca 2012 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že najvyšší súd
dovolacie konanie zastavil uznesením sp. zn. 1 Sdo/1/2012 z 29. februára 2012.
V prílohe tohto listu sťažovateľ predložil svoje „Námietky“, ktoré sa však
nedotýkajú podania vo veci samej, ale iného konania a rozhodovania na najvyššom súde.
Ústavný súd v tomto konaní nemohol na tieto „námietky“ prihliadnuť, pretože ide o nové
konanie, a nie o rozšírenie argumentácie.
Z týchto dôvodov ústavný súd obsah doplnenia označeného ako „námietky“ nevzal
do úvahy pri svojom rozhodnutí a prílohy vrátil sťažovateľovi.
Vzhľadom na už uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. augusta 2012