Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 446/2012
PDF · 331.26 KB
No categories available
III. ÚS 446/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. G., L., zastúpeného spoločnosťou
JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. D.,
vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Žiline z 30. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 163/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. augusta 2012 v elektronickej forme doručená a zaručeným elektronickým podpisom
podpísaná sťažnosť F. G., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 5 Co 163/2012-200 z 30. júla 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnej pozícii
žalovaného v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 95/2010 Okresným súdom Žilina (ďalej len
„okresný súd“) na základe žaloby M. K., K., Č. (ďalej len „žalobca“). Predmetom konania
bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty. Sťažovateľ totiž
so žalobcom uzavreli 24. marca 2007 zmluvu o budúcej zmluve, v ktorej sa zaviazali
uzavrieť najneskôr do 10. mája 2007 kúpnu zmluvu. Ňou mal sťažovateľ ako predávajúci
previesť na žalobcu ako kupujúceho vlastnícke právo ku konkretizovaným nehnuteľnostiam
(pozemok i stavba), ktoré podľa údajov katastra nehnuteľností boli v tom čase vo výlučnom
vlastníctve sťažovateľa. Za porušenie ustanovení uzavretej zmluvy o budúcej zmluve si jej
účastníci dohodli zmluvnú pokutu.
E. G., L. (ďalej len „manželka sťažovateľa“), však 4. mája 2007 zaslala žalobcovi list
označený ako „Oznámenie neplatnosti Zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 24.
03. 2007, ako aj neplatnosti Zmluvy o sprostredkovaní uzavretej dňa 20. 12. 2006“,
v ktorom formulovala názor, že dotknuté nehnuteľnosti sú v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, a „preto právo nakladať s týmito nehnuteľnosťami nemá len
manžel F. G., ale aj ja, a keďže sa nejedná o bežnú vec nášho spoločného majetku, vyžaduje
sa podľa § 145 ods. 1 zákona č. 40/64 Zb. súhlas oboch manželov“.
K uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo, a tak žalobca po neúspešnej výzve na zaplatenie
zmluvnej pokuty adresovanej sťažovateľovi podal 23. marca 2010 na okresnom súde
žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 8 630,42 €.
Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 95/2010-159 z 30. novembra 2011 uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Základným dôvodom vedúcim okresný súd k vyhoveniu žalobe bol záver,
že „bolo v kontraktačnej právomoci žalobcu a samotného žalovaného ako toho času
zapísaného vlastníka predmetných nehnuteľností v podiele 1/1 uzavrieť zmluvu o budúcej
zmluve včítane takéhoto dojednania o zmluvnej pokute“. Okresný súd ďalej poukázal
na sťažovateľovu námietku, že „uzatvorením predmetnej zmluvy o budúcej zmluve
a hypoteticky uzatvorením kúpnej zmluvy na jej základe by porušil práva svojej manželky...
podľa § 145 OZ ako bezpodielovej spoluvlastníčky časti prevádzaných nehnuteľností.
V tomto jadre sporu súd vlastnou právnou úvahou, ktorá obsahovo dopĺňa judikatúru
oboznámenú v tomto spore, sa názorovo priklonil k tomu, že námietka relatívnej neplatnosti
predpokladanej kúpnej zmluvy podľa cit. ust. § 40a OZ nezakladá právnu nemožnosť
plnenia zmluvy o budúcej zmluve podľa cit. ust. § 37 ods. 2 OZ. Konkrétne súd právne
vyhodnotil, že plnenie predmetnej zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 24. 3. 2007 sa nestalo
právne nemožným ani pri dovolaní sa relatívnej neplatnosti zo strany manželky žalovaného
ako budúceho predávajúceho listom zo dňa 4. 5. 2007... Súd zotrval na týchto právnych
úvahách aj napriek variantu úvah, že vo všeobecnosti poškodená strana má právo domáhať
sa náhrady škody, v tomto prípade prakticky v rozsahu náhrady nákladov vynaložených
so zmarenými očakávaniami vo vzťahu k predmetu zmluvy o budúcej zmluve,
teda bez ohľadu na dojednania v zmluve o budúcej zmluve. V tomto má pre súd v jeho
úvahách význam nezávislosť zmluvy o budúcej zmluve od očakávanej kúpnej zmluvy.
Bližšie povedané, podľa názoru súdu ak jeden z manželov, ktorý je ako výlučný
vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, samostatne bez súhlasu druhého z manželov
uzavrie zmluvu o budúcej zmluve, ktorá má smerovať k nakladaniu s nehnuteľnosťami,
ktoré majú patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ide o platne uzatvorenú
zmluvu o budúcej zmluve, napriek tomu, že následná kúpna zmluva o prevode nehnuteľností
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov podľa § 145 OZ by ako podstatný právny úkon
nakladania s majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov podliehala
potencionálnej relatívnej neplatnosti. V tomto zmysle má význam zodpovednosť samotných
účastníkov zmluvy o budúcej zmluve medzi sebou. Následne keďže zmluva o budúcej zmluve
nie je neplatná, pričom zmluvné strany sa podľa obsahu zmluvy o budúcej zmluve
nesprávali, zostáva nevyhnutne vyhodnotiť, že zmluva o uzavretí budúcej zmluvy bola
porušená. Keďže v tomto prípade žalobca vyzval žalovaného na uzatvorenie kúpnej zmluvy
listom zo dňa 7. 5. 2007, jednalo sa o porušenie základnej povinnosti uzavrieť budúcu
kúpnu zmluvu práve zo strany žalovaného. Takáto povinnosť žalovaného bola spôsobilá
a zabezpečenie formou zmluvnej pokuty a na základe tohto zmluvného dojednania
o zabezpečení záväzku zmluvnou pokutou, bolo napokon možné žalovaného zaviazať čisto
zo zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným.“.
Okresný súd neuznal ani argumentáciu opierajúcu sa o preukázaný fakt prestavby
pôvodného rodinného domu tvoriaceho predmet zmluvy o budúcej zmluve,
ktorá podľa sťažovateľa viedla ku vzniku novej nehnuteľnosti, ktorá už tvorila súčasť
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd poukázal na výrok stavebného
povolenia z 26. februára 1988, ktorým bola povolená „prístavba rod. domu jedna bytová
jednotka, žumpy a oplotenia a garáže“. Použitý výraz „prístavba“ okresný súd identifikoval
s prírastkom veci, «ktorý síce nie je plodom, ale tiež podľa cit. ust. § 135 OZ patrí
vlastníkovi hlavnej veci. Preto keď je stavba vykonaná v súlade so stavebným povolením
svojou povahou „prístavbou“, nejde o vybudovanie novej stavby, ani keby z pôvodnej
stavby „ostali len základy a čiastočne obvodové múry, zbúrala sa veranda a špajza,
vybudovali sa nové pivničné priestory, nové schodištia a následne takto vznikla samostatná
bytová jednotka“, ako namieta žalovaný. Je pravdou, že stavba v našom právnom poriadku
je samostatným druhom nehnuteľnosti nezávislou od pozemku a tiež je pravdou, že
v prípade takejto prístavby veľkej hodnoty by išlo o podstatnú právnu skutočnosť, ktorá by
musela byť preskúmaná v potencionálnom konaní o vyporiadanie BSM v rámci
dvojstranných vzťahov medzi žalovaným a jeho manželkou... Lenže samotná manželka
žalovaného si musela byť vedomá vynaloženia týchto prostriedkov na nehnuteľnosť
vo vlastníctve žalovaného a voči tretím osobám, ako teraz voči žalobcovi, tieto
potencionálne práva manželky žalovaného nie je možné spravodlivo zohľadniť. Je
príznačné, že nebol dôvod na základe tejto prístavby zapísať novú stavbu alebo nový
vlastnícky vzťah k stavbe v katastri nehnuteľností. Samotný obsah predmetného stavebného
povolenia povoľuje „prístavbu“, ktorá výslovne mala viesť k stavbe novej bytovej jednotky.
Podľa skutkového vyhodnotenia súdu takáto „prístavba“ mohla zahŕňať aj stavbu nových
múrov a novej strešnej konštrukcie, ako doložil žalovaný. Následne žiadne ďalšie skutkové
vyhodnotenie už nemohlo viesť súd k tomu, aby označil stavbu s touto prístavbou za novú
stavbu, či už s prihliadnutím na oboznámené dôkazy..., tak ani v prípade doplnenia
dokazovania o pripojenie celého spisu stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia,
ako navrhoval žalovaný. Aj z dôvodu, že podľa tvrdení žalovaného obsah spisov týchto
administratívnych konaní ani nemal viesť k vydaniu iných meritórnych administratívnych
rozhodnutí, nech ktoré žalovaný doložil, by išlo o dokazovanie zjavne nadbytočné a preto
súd jeho vykonanie zamietol.».
Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom „vytýkal
prvostupňovému súdu, že nezistil riadne skutkový stav, že nevyhodnotil a nevenoval
pozornosť listu jeho manželky..., ktorý adresovala jemu ako budúcemu predávajúcemu M.
K., žalobcovi ako budúcemu kupujúcemu a ďalej Mgr. A. L. ako sprostredkovateľovi, kde
jeho manželka oznámila, že sa dovoláva neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy...
Tento list doporučene zaslala na adresy účastníkov ako aj jemu, ktorý potvrdil pravdivosť
za správnosť údajov manželky v liste s tým, že súhlasí, že zmluva o budúcej zmluve a zmluva
o sprostredkovaní, sú v rozpore so zákonom... Preto zdôrazňuje, že úkony, ktoré vykonal on
ako manžel a to... zmluvou o budúcej zmluve..., boli považované za platné len do toho času,
pokiaľ nebolo doručené dovolanie jeho manželky... Dôjdením dovolania do sféry všetkých
účastníkov zmluvného vzťahu sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva
neplatnosť tohto právneho úkonu od samého počiatku a jej účinky možno prirovnať
absolútnej neplatnosti. Keďže takto je zmluva o budúcej zmluve od samého počiatku
neplatná... je potom aj dohoda o zmluvnej pokute závislá od existencie záväzku, ktorú je
zmluvnou pokutou zabezpečený.“.
Sťažovateľ tiež v odvolaní namietal, že okresný súd nevyhodnotil svedeckú výpoveď
Mgr. A. L., ktorá „na otázku, či pri rokovaniach pani G. sa cítila podielovou alebo
bezpodielovou spoluvlastníčkou, odpovedala, že ona de facto tou spoluvlastníčkou je, de
iure ňou nebola. Ona vedela, že nie je zapísaná na LV, problém s tým nemala a brala to tak,
že má právo na polovicu z ceny týchto nehnuteľností.“.
Ďalej sťažovateľ v odvolaní zdôrazňoval, že „dohoda o zmluvnej pokute je závislá
na existencii záväzku, ktorý je zmluvnou pokutou zabezpečený. Ak tento záväzok platný
nevznikne, napr. pre neplatnosť zmluvy, nemôže dôjsť k porušeniu povinnosti vyplývajúcej
zo zmluvy a nemôžu teda nastať ani účinky zmluvnej pokuty. Preto vzhľadom na vyššie
uvedené on F. G. spísal vo forme notárskej zápisnice N 134/2007, Nz 33453/2007, NCRIs
33231/2007 u notára JUDr. Ľ. K. v P. rozšírenie zákonom stanoveného rozsahu BSM, ktorá
zápisnica bola daná na Správu katastra v Ž., ktorý odmietol túto notársku zápisnicu
zavkladovať s tým, že takouto formou možno riešiť otázku rozšírenia BSM len do budúcna
a nie spätne. Preto dal vec do súladu s právnou skutočnosťou najjednoduchším spôsobom
formou daru v podiele ½-ica vo všetkých nehnuteľnostiach a t. č. je manželka už výlučná
vlastníčka týchto nehnuteľností.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 163/2012-200 z 30. júla 2012 napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil. Po rekapitulácii rozhodujúcich argumentov okresného súdu
i argumentov sťažovateľa v podanom odvolaní poukázal na § 219 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“) a konštatoval, že „súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132
O. s. p. a dospel k skutkovým aj právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil. Preto odvolací súd nemohol prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie
nepovažoval za dôvodné. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p. obmedzuje sa
v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a ďalšie písomné vyhotovenie
odôvodnenia nevykonáva.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ veľmi podrobne rekapituluje
obsah svojho odvolania podaného proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu
a vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu uvádza, že „odvolací súd
aj po potvrdení prvostupňového rozhodnutia musí odpovedať na podstatné a právne
významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedzovať len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia,
doplniť ďalšie dôvody, inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je
chránené nie len čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
V mojom odvolaní zo dňa 05.03.2012 proti rozsudku Okresného súdu Žilina
8 C 95/2010-159 zo dňa 30. 11. 2011 som predovšetkým uviedol tieto základné otázky, ktoré
prvostupňový súd správne nevyriešil.
1. predovšetkým nevyriešil správne právny následok a to list mojej manželky... zo dňa
04. 05. 2007..., keď v tomto liste uviedla, že zmluva o sprostredkovaní je neplatná
so sprostredkovateľom Mgr. A. L. a že je aj neplatná zmluva zo dňa 24. 03. 2007 o uzavretí
budúcej kúpnej zmluvy a to s poukazom na § 143 a § 145 ods. 1 OZ a § 40a) OZ.
2. ďalej v odvolaní som namietal, že prvostupňový súd zamietol môj návrh
na pripojenie spisov bývalého ONV odbor výstavby Ž. č. 346/88 o povolenie stavby,
prístavby rodinného domu, ktorej vznikne samostatná bytová jednotka, žumpy, oplotenia
a samostatnej garáže. Vyhodnotenie poskytnutia štátneho príspevku na individuálnu bytovú
výstavbu č. UP 346/88 vo výške 45 000,- Kčs, rozpočet na túto prestavbu a kolaudačné
rozhodnutie. Tento návrh prvostupňový súd zamietol ako zrejme nepotrebný pre jeho
rozhodnutie, čo považujem za svojvoľné rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom išlo
o takú stavebnú zmenu – prestavbu, že boli zásahy do konštrukčnej a technologickej časti
stavby, že vznikla nová vec.
3. ďalej súd nevyhodnotil listinu čestného vyhlásenia, ktoré pripravila realitná
kancelária zo dňa 09. 05. 2007, keď požadovala, aby moja manželka vyhlásila, že
v súvislosti s kúpnou zmluvou medzi F. G. a M. K. si nebude uplatňovať žiadnu finančnú
čiastku a že sa vzdáva práva na podanie návrhu na neplatnosti kúpnej zmluvy. Toto čestné
prehlásenie moja manželka odmietla podpísať.
4. ďalej, že súd neuznal moju obranu týkajúcu sa právnych prekážok realizácie práva
na zmluvnú pokutu a že vlastnou právnou úvahou, ktorá obsahovo dopĺňa judikatúru sa
priklonil k tomu, že námietka relatívnej neplatnosti predpokladanej kúpnej zmluvy
podľa § 40a) OZ nezakladá právnu nemožnosť plnenia zmluvy o budúcej zmluve podľa § 37
ods. 2 OZ, ktorý stanovuje, že právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je
neplatným.
5. súd sa nevyrovnal s mojou základnou námietkou, že som sa dohodol so svojou
manželkou... pre započatím prestavby pôvodnej stavby, keď vznikala samostatná bytová
jednotka, samostatná garáž, že takto vybudované stavby našou spoločnou činnosťou budú
tvoriť bezpodielové spoluvlastníctvo nás manželov a pojali sme úmysel založiť bezpodielové
spoluvlastníctvo. Takáto dohoda nemusí mať písomnú formu a poukazujeme na rozhodnutie
Najvyššieho súdu NS 16/1983.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu
Žilina 5 Co 163/2012-200 zo dňa 30. 07. 2012 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Žilina 5 Co 163/2012-200 zo dňa 30. 07. 2012 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €,
ktoré je Krajský súd v Žiline povinný sťažovateľovi vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho
zastupovania na účet advokáta JUDr. D. D., vedený ... č. ú. ... do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.“
Sťažovateľ navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Sťažovateľ v relácii k napadnutému rozsudku namieta, že krajský súd ako súd
odvolací pri jeho odôvodňovaní využil postup podľa § 219 ods. 2 OSP, hoci na to neboli
splnené podmienky.
Ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý
proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997,
m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire,
č. 303-B).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Povinnosť
odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné
vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko
(sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového
rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
súdu nižšieho stupňa.
Normatívnym vyjadrením zmyslu uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Helle
v. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už konštatoval, že zákonodarcom upravenú
fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho
rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy
potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať
aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka
občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.
Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny,
svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti tak bolo
posúdiť, či vzhľadom na argumentačnú bázu relevantných procesných podaní účastníkov
konania okresného súdu sp. zn. 8 C 95/2010 a konania krajského súdu
sp. zn. 5 Co 163/2012 možno vybadať v napadnutom rozsudku krajského súdu signály
prípadného ústavne nedostatočného odôvodnenia.
Predmetom sporu medzi sťažovateľom a žalobcom v označenom konaní bola
povinnosť sťažovateľa zaplatiť žalobcovi v zmluve o budúcej zmluve z 24. marca 2007
dohodnutú zmluvnú pokutu, pretože k uzavretiu kúpnej zmluvy do 10. mája 2007 nedošlo.
Na pozadí tohto sporu sa ako prejudícium vyvinula otázka platnosti uzavretej zmluvy
o budúcej zmluve, pretože nehnuteľnosti, ktoré sa mali stať predmetom scudzenia
na základe budúcej kúpnej zmluvy, boli podľa tvrdenia žalovanej strany v bezpodielovom
spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho manželky.
Okresný súd v rovine platnosti právneho úkonu konštatoval právnu nezávislosť
zmluvy o budúcej zmluve od budúcej zmluvy, keď uviedol, že „ak jeden z manželov,
ktorý je ako výlučný vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, samostatne bez súhlasu
druhého z manželov uzavrie zmluvu o budúcej zmluve, ktorá má smerovať k nakladaniu
s nehnuteľnosťami, ktoré majú patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ide
o platne uzatvorenú zmluvu o budúcej zmluve, napriek tomu, že následná kúpna zmluva
o prevode nehnuteľností v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov podľa § 145 OZ by ako
podstatný právny úkon nakladania sa majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov
podliehala potencionálnej relatívnej neplatnosti. V tomto zmysle má význam zodpovednosť
samotných účastníkov zmluvy o budúcej zmluve medzi sebou.“.
Citovaný právny názor bol pre záver okresného súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť
dohodnutú zmluvnú pokutu rozhodujúci. Bol to ten rozhodujúci argument, ktorý má
podľa už citovanej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05)
pre vec podstatný význam a objasňuje právny základ rozhodnutia. Okresný súd teda
ako prvoradú a rozhodujúcu neriešil otázku, či dotknuté nehnuteľnosti sú alebo nie sú
predmetom bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľa a jeho manželky. Totiž bez ohľadu
na to, aké by bolo riešenie vlastníckeho režimu týchto nehnuteľností, netrpela podľa názoru
okresného súdu zmluva o budúcej zmluve z 24. marca 2007 vadou spôsobujúcou jej
relatívnu neplatnosť.
Z uvedených dôvodov obrana sťažovateľa založená na argumentácii v prospech záveru
o zaradení dotknutých nehnuteľností do bezpodielového spoluvlastníctva nemala
pre rozhodnutie o povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu podstatný (rozhodujúci) význam.
Ak potom v sťažnosti sťažovateľ argumentoval, že krajský súd sa mal zaoberať právne
významným vzťahom listu jeho manželky zo 4. mája 2007 a § 40a zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“; bod 1
na strane 8 sťažnosti), že mal reagovať na sťažovateľov dôkazný návrh odmietnutý
v prvostupňovej fáze konania, ktorý sa týkal vyžiadania spisu správneho orgánu o prístavbe
rodinného domu (bod 2 na strane 8 sťažnosti), a že mal reagovať aj na fakt nevysporiadania
sa okresného súdu s údajnou dohodou medzi sťažovateľom a jeho manželkou
o bezpodielovom spoluvlastníctve k dotknutým nehnuteľnostiam (bod 5 na strane 8
sťažnosti), ústavný súd zdôrazňuje, že žiadna z týchto námietok nemala pre rozhodnutie
o petite, ktorým žalobca vymedzil predmet konania pred okresným súdom, podstatný
význam.
Aj pokiaľ ide o čestné vyhlásenie, ktorým mala manželka sťažovateľa potvrdiť,
že „si nebude uplatňovať žiadnu finančnú čiastku a že sa vzdáva práva na podanie návrhu
na neplatnosti kúpnej zmluvy“, a ktoré manželka sťažovateľa odmietla podpísať (bod 3
na strane 8 sťažnosti), je ústavný súd toho názoru, že ide o sťažovateľom zamýšľaný
nepriamy dôkaz existencie bezpodielového spoluvlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam. Sprostredkovateľ (realitná kancelária), ktorý toto čestné vyhlásenie
pripravil, totiž mal sledovať elimináciu budúceho spochybnenia platnosti zmluvy o budúcej
zmluve manželkou sťažovateľa, lebo si zrejme podľa sťažovateľa bol vedomý možných
rizík plynúcich z nejednoznačného vlastníckeho režimu nehnuteľností. Opätovne tak ide
o dôkaz, ktorý s ohľadom na rozhodujúci právny názor okresného súdu nebol
pre rozhodnutie o žalobe podstatný.
Kritika odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo svetle námietok naznačených
v bodoch 1, 2, 3 a 5 na strane 8 odôvodnenia posudzovanej sťažnosti tak podľa názoru
ústavného súdu nie je dôvodná, pretože všetky uvedené námietky sa zakladajú
na argumentácii, ktorá vzhľadom na právny názor okresného súdu nebola pre jadro
prerokovávanej veci rozhodujúca. Veľmi stručné, prípadne absentujúce odpovede
na konkretizované otázky preto nemôžu nedovoleným spôsobom atakovať požiadavky
plynúce zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a z jeho práva na spravodlivé
súdne konanie.
Napokon sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v odvolaní proti prvostupňovému
rozsudku kritizoval právny názor okresného súdu, podľa ktorého „námietka relatívnej
neplatnosti predpokladanej kúpnej zmluvy podľa § 40a) OZ nezakladá právnu nemožnosť
plnenia zmluvy o budúcej zmluve podľa § 37 ods. 2 OZ, ktorý stanovuje, že právny úkon,
ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatným“. Krajský súd mal pochybiť,
keď na túto odvolaciu námietku nereagoval a obmedzil sa iba na využitie postupu
podľa § 219 ods. 2 OSP (bod 4 na strane 8 sťažnosti).
Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd dostatočne zrozumiteľným spôsobom
(citácia v predchádzajúcom odseku textu, ako aj v naratívnej časti odôvodnenia tohto
uznesenia) objasnil svoje úvahy pri právnom posudzovaní spornej zmluvy o budúcej
zmluve. Tieto úvahy netrpia ani nedostatkom nevyhnutnej logickej bázy. Ak podľa názoru
sťažovateľa a jeho manželky mala byť zmluva o budúcej zmluve z 24. marca 2007 relatívne
neplatná, teda bola platná až do momentu dovolania sa manželky sťažovateľa jej
neplatnosti, potom aj neskôr uzavretá kúpna zmluva by bola platná až do momentu, kým by
nedošlo k dovolaniu sa jej relatívnej neplatnosti pre rozpor s § 145 Občianskeho zákonníka.
Platnosť budúcej kúpnej zmluvy, a tým aj právna nemožnosť (§ 37 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) plnenia zmluvy o tejto budúcej zmluve by teda závisela od budúcej neistej
skutkovej okolnosti spočívajúcej v dovolaní sa relatívnej neplatnosti uzavretej kúpnej
zmluvy. Okresný súd preto v žiadnom prípade nemohol apriórnym spôsobom uzavrieť,
že kúpna zmluva podpísaná výlučne sťažovateľom ako predávajúcim by pre rozpor s § 145
Občianskeho zákonníka bola právnym úkonom, ktorého predmetom je nemožné plnenie.
V odvolaní sťažovateľ nepredniesol vo vzťahu k tejto právnej otázke žiadnu novú skutkovú
či právnu argumentáciu, z obsahového hľadiska vyslovil iba nesúhlas s právnym
hodnotením veci zo strany okresného súdu. Preto ak krajský súd sa s právnym názorom
okresného súdu plne stotožnil, nebolo prekážky pre využitie postupu § 219 ods. 2 OSP.
Naopak, ak by v daných okolnostiach uvedené ustanovenie na vlastný procesný postup
neaplikoval, popieral by jeho účel, ktorým je zjednodušenie konania a rozhodovania
odvolacieho súdu v prípadoch, keď odvolateľ nebrojí proti prvostupňovému rozhodnutiu
prípustnými novými relevantnými skutkovými tvrdeniami alebo podstatnými novými
právnymi argumentmi.
Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade krajský súd na prvý pohľad
rešpektoval nielen účel § 219 ods. 2 OSP, ale jeho postup nevykazuje ani známky možnej
ústavne neakceptovateľnej konfrontácie so základným právom sťažovateľa na súdnu
ochranu a s jeho právom na spravodlivé súdne konanie, ktorú by bolo potrebné po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie meritórne preskúmať. Niet preto dostatočne ústavne relevantnej
súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami
sťažovateľa, čo ústavný súd vedie k odmietnutiu sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o navrhnutom odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012