Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 446/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. G., L., zastúpeného spoločnosťou

JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. D.,

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline z 30. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. augusta 2012 v elektronickej forme doručená a zaručeným elektronickým podpisom

podpísaná sťažnosť F. G., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -200 z 30. júla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnej pozícii

žalovaného v konaní vedenom pod sp. zn. Okresným súdom Žilina (ďalej len

„okresný súd“) na základe žaloby M. K., K., Č. (ďalej len „žalobca“). Predmetom konania

bol žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty. Sťažovateľ totiž

so žalobcom uzavreli 24. marca 2007 zmluvu o budúcej zmluve, v ktorej sa zaviazali

uzavrieť najneskôr do 10. mája 2007 kúpnu zmluvu. Ňou mal sťažovateľ ako predávajúci

previesť na žalobcu ako kupujúceho vlastnícke právo ku konkretizovaným nehnuteľnostiam

(pozemok i stavba), ktoré podľa údajov katastra nehnuteľností boli v tom čase vo výlučnom

vlastníctve sťažovateľa. Za porušenie ustanovení uzavretej zmluvy o budúcej zmluve si jej

účastníci dohodli zmluvnú pokutu.

E. G., L. (ďalej len „manželka sťažovateľa“), však 4. mája 2007 zaslala žalobcovi list

označený ako „Oznámenie neplatnosti Zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 24.

03. 2007, ako aj neplatnosti Zmluvy o sprostredkovaní uzavretej dňa 20. 12. 2006“,

v ktorom formulovala názor, že dotknuté nehnuteľnosti sú v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov, a „preto právo nakladať s týmito nehnuteľnosťami nemá len

manžel F. G., ale aj ja, a keďže sa nejedná o bežnú vec nášho spoločného majetku, vyžaduje

sa podľa § 145 ods. 1 zákona č. 40/64 Zb. súhlas oboch manželov“.

K uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo, a tak žalobca po neúspešnej výzve na zaplatenie

zmluvnej pokuty adresovanej sťažovateľovi podal 23. marca 2010 na okresnom súde

žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 8 630,42 €.

Okresný súd rozsudkom č. k. -159 z 30. novembra 2011 uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Základným dôvodom vedúcim okresný súd k vyhoveniu žalobe bol záver,

že „bolo v kontraktačnej právomoci žalobcu a samotného žalovaného ako toho času

zapísaného vlastníka predmetných nehnuteľností v podiele 1/1 uzavrieť zmluvu o budúcej

zmluve včítane takéhoto dojednania o zmluvnej pokute“. Okresný súd ďalej poukázal

na sťažovateľovu námietku, že „uzatvorením predmetnej zmluvy o budúcej zmluve

a hypoteticky uzatvorením kúpnej zmluvy na jej základe by porušil práva svojej manželky...

podľa ako bezpodielovej spoluvlastníčky časti prevádzaných nehnuteľností.

V tomto jadre sporu súd vlastnou právnou úvahou, ktorá obsahovo dopĺňa judikatúru

oboznámenú v tomto spore, sa názorovo priklonil k tomu, že námietka relatívnej neplatnosti

predpokladanej kúpnej zmluvy podľa cit. ust. nezakladá právnu nemožnosť

plnenia zmluvy o budúcej zmluve podľa cit. ust. . Konkrétne súd právne

vyhodnotil, že plnenie predmetnej zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 24. 3. 2007 sa nestalo

právne nemožným ani pri dovolaní sa relatívnej neplatnosti zo strany manželky žalovaného

ako budúceho predávajúceho listom zo dňa 4. 5. 2007... Súd zotrval na týchto právnych

úvahách aj napriek variantu úvah, že vo všeobecnosti poškodená strana má právo domáhať

sa náhrady škody, v tomto prípade prakticky v rozsahu náhrady nákladov vynaložených

so zmarenými očakávaniami vo vzťahu k predmetu zmluvy o budúcej zmluve,

teda bez ohľadu na dojednania v zmluve o budúcej zmluve. V tomto má pre súd v jeho

úvahách význam nezávislosť zmluvy o budúcej zmluve od očakávanej kúpnej zmluvy.

Bližšie povedané, podľa názoru súdu ak jeden z manželov, ktorý je ako výlučný

vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, samostatne bez súhlasu druhého z manželov

uzavrie zmluvu o budúcej zmluve, ktorá má smerovať k nakladaniu s nehnuteľnosťami,

ktoré majú patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ide o platne uzatvorenú

zmluvu o budúcej zmluve, napriek tomu, že následná kúpna zmluva o prevode nehnuteľností

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov podľa by ako podstatný právny úkon

nakladania s majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov podliehala

potencionálnej relatívnej neplatnosti. V tomto zmysle má význam zodpovednosť samotných

účastníkov zmluvy o budúcej zmluve medzi sebou. Následne keďže zmluva o budúcej zmluve

nie je neplatná, pričom zmluvné strany sa podľa obsahu zmluvy o budúcej zmluve

nesprávali, zostáva nevyhnutne vyhodnotiť, že zmluva o uzavretí budúcej zmluvy bola

porušená. Keďže v tomto prípade žalobca vyzval žalovaného na uzatvorenie kúpnej zmluvy

listom zo dňa 7. 5. 2007, jednalo sa o porušenie základnej povinnosti uzavrieť budúcu

kúpnu zmluvu práve zo strany žalovaného. Takáto povinnosť žalovaného bola spôsobilá

a zabezpečenie formou zmluvnej pokuty a na základe tohto zmluvného dojednania

o zabezpečení záväzku zmluvnou pokutou, bolo napokon možné žalovaného zaviazať čisto

zo zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným.“.

Okresný súd neuznal ani argumentáciu opierajúcu sa o preukázaný fakt prestavby

pôvodného rodinného domu tvoriaceho predmet zmluvy o budúcej zmluve,

ktorá podľa sťažovateľa viedla ku vzniku novej nehnuteľnosti, ktorá už tvorila súčasť

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd poukázal na výrok stavebného

povolenia z 26. februára 1988, ktorým bola povolená „prístavba rod. domu jedna bytová

jednotka, žumpy a oplotenia a garáže“. Použitý výraz „prístavba“ okresný súd identifikoval

s prírastkom veci, «ktorý síce nie je plodom, ale tiež podľa cit. ust. patrí

vlastníkovi hlavnej veci. Preto keď je stavba vykonaná v súlade so stavebným povolením

svojou povahou „prístavbou“, nejde o vybudovanie novej stavby, ani keby z pôvodnej

stavby „ostali len základy a čiastočne obvodové múry, zbúrala sa veranda a špajza,

vybudovali sa nové pivničné priestory, nové schodištia a následne takto vznikla samostatná

bytová jednotka“, ako namieta žalovaný. Je pravdou, že stavba v našom právnom poriadku

je samostatným druhom nehnuteľnosti nezávislou od pozemku a tiež je pravdou, že

v prípade takejto prístavby veľkej hodnoty by išlo o podstatnú právnu skutočnosť, ktorá by

musela byť preskúmaná v potencionálnom konaní o vyporiadanie BSM v rámci

dvojstranných vzťahov medzi žalovaným a jeho manželkou... Lenže samotná manželka

žalovaného si musela byť vedomá vynaloženia týchto prostriedkov na nehnuteľnosť

vo vlastníctve žalovaného a voči tretím osobám, ako teraz voči žalobcovi, tieto

potencionálne práva manželky žalovaného nie je možné spravodlivo zohľadniť. Je

príznačné, že nebol dôvod na základe tejto prístavby zapísať novú stavbu alebo nový

vlastnícky vzťah k stavbe v katastri nehnuteľností. Samotný obsah predmetného stavebného

povolenia povoľuje „prístavbu“, ktorá výslovne mala viesť k stavbe novej bytovej jednotky.

Podľa skutkového vyhodnotenia súdu takáto „prístavba“ mohla zahŕňať aj stavbu nových

múrov a novej strešnej konštrukcie, ako doložil žalovaný. Následne žiadne ďalšie skutkové

vyhodnotenie už nemohlo viesť súd k tomu, aby označil stavbu s touto prístavbou za novú

stavbu, či už s prihliadnutím na oboznámené dôkazy..., tak ani v prípade doplnenia

dokazovania o pripojenie celého spisu stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia,

ako navrhoval žalovaný. Aj z dôvodu, že podľa tvrdení žalovaného obsah spisov týchto

administratívnych konaní ani nemal viesť k vydaniu iných meritórnych administratívnych

rozhodnutí, nech ktoré žalovaný doložil, by išlo o dokazovanie zjavne nadbytočné a preto

súd jeho vykonanie zamietol.».

Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom „vytýkal

prvostupňovému súdu, že nezistil riadne skutkový stav, že nevyhodnotil a nevenoval

pozornosť listu jeho manželky..., ktorý adresovala jemu ako budúcemu predávajúcemu M.

K., žalobcovi ako budúcemu kupujúcemu a ďalej Mgr. A. L. ako sprostredkovateľovi, kde

jeho manželka oznámila, že sa dovoláva neplatnosti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy...

Tento list doporučene zaslala na adresy účastníkov ako aj jemu, ktorý potvrdil pravdivosť

za správnosť údajov manželky v liste s tým, že súhlasí, že zmluva o budúcej zmluve a zmluva

o sprostredkovaní, sú v rozpore so zákonom... Preto zdôrazňuje, že úkony, ktoré vykonal on

ako manžel a to... zmluvou o budúcej zmluve..., boli považované za platné len do toho času,

pokiaľ nebolo doručené dovolanie jeho manželky... Dôjdením dovolania do sféry všetkých

účastníkov zmluvného vzťahu sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva

neplatnosť tohto právneho úkonu od samého počiatku a jej účinky možno prirovnať

absolútnej neplatnosti. Keďže takto je zmluva o budúcej zmluve od samého počiatku

neplatná... je potom aj dohoda o zmluvnej pokute závislá od existencie záväzku, ktorú je

zmluvnou pokutou zabezpečený.“.

Sťažovateľ tiež v odvolaní namietal, že okresný súd nevyhodnotil svedeckú výpoveď

Mgr. A. L., ktorá „na otázku, či pri rokovaniach pani G. sa cítila podielovou alebo

bezpodielovou spoluvlastníčkou, odpovedala, že ona de facto tou spoluvlastníčkou je, de

iure ňou nebola. Ona vedela, že nie je zapísaná na LV, problém s tým nemala a brala to tak,

že má právo na polovicu z ceny týchto nehnuteľností.“.

Ďalej sťažovateľ v odvolaní zdôrazňoval, že „dohoda o zmluvnej pokute je závislá

na existencii záväzku, ktorý je zmluvnou pokutou zabezpečený. Ak tento záväzok platný

nevznikne, napr. pre neplatnosť zmluvy, nemôže dôjsť k porušeniu povinnosti vyplývajúcej

zo zmluvy a nemôžu teda nastať ani účinky zmluvnej pokuty. Preto vzhľadom na vyššie

uvedené on F. G. spísal vo forme notárskej zápisnice N 134/2007, Nz 33453/2007, NCRIs

33231/2007 u notára JUDr. Ľ. K. v P. rozšírenie zákonom stanoveného rozsahu BSM, ktorá

zápisnica bola daná na Správu katastra v Ž., ktorý odmietol túto notársku zápisnicu

zavkladovať s tým, že takouto formou možno riešiť otázku rozšírenia BSM len do budúcna

a nie spätne. Preto dal vec do súladu s právnou skutočnosťou najjednoduchším spôsobom

formou daru v podiele ½-ica vo všetkých nehnuteľnostiach a t. č. je manželka už výlučná

vlastníčka týchto nehnuteľností.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -200 z 30. júla 2012 napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. Po rekapitulácii rozhodujúcich argumentov okresného súdu

i argumentov sťažovateľa v podanom odvolaní poukázal na § 219 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) a konštatoval, že „súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu zistil skutočnosti

rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132

a dospel k skutkovým aj právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom

rozsahu stotožnil. Preto odvolací súd nemohol prisvedčiť odvolateľovi, ktorého odvolanie

nepovažoval za dôvodné. Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, s poukazom na citované ust. obmedzuje sa

v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a ďalšie písomné vyhotovenie

odôvodnenia nevykonáva.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ veľmi podrobne rekapituluje

obsah svojho odvolania podaného proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu

a vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu uvádza, že „odvolací súd

aj po potvrdení prvostupňového rozhodnutia musí odpovedať na podstatné a právne

významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedzovať len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia,

doplniť ďalšie dôvody, inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je

chránené nie len SR, ale aj Dohovoru.

V mojom odvolaní zo dňa 05.03.2012 proti rozsudku Okresného súdu Žilina

-159 zo dňa 30. 11. 2011 som predovšetkým uviedol tieto základné otázky, ktoré

prvostupňový súd správne nevyriešil.

1. predovšetkým nevyriešil správne právny následok a to list mojej manželky... zo dňa

04. 05. 2007..., keď v tomto liste uviedla, že zmluva o sprostredkovaní je neplatná

so sprostredkovateľom Mgr. A. L. a že je aj neplatná zmluva zo dňa 24. 03. 2007 o uzavretí

budúcej kúpnej zmluvy a to s poukazom na a a ) .

2. ďalej v odvolaní som namietal, že prvostupňový súd zamietol môj návrh

na pripojenie spisov bývalého ONV odbor výstavby Ž. č. 346/88 o povolenie stavby,

prístavby rodinného domu, ktorej vznikne samostatná bytová jednotka, žumpy, oplotenia

a samostatnej garáže. Vyhodnotenie poskytnutia štátneho príspevku na individuálnu bytovú

výstavbu č. UP 346/88 vo výške 45 000,- Kčs, rozpočet na túto prestavbu a kolaudačné

rozhodnutie. Tento návrh prvostupňový súd zamietol ako zrejme nepotrebný pre jeho

rozhodnutie, čo považujem za svojvoľné rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom išlo

o takú stavebnú zmenu – prestavbu, že boli zásahy do konštrukčnej a technologickej časti

stavby, že vznikla nová vec.

3. ďalej súd nevyhodnotil listinu čestného vyhlásenia, ktoré pripravila realitná

kancelária zo dňa 09. 05. 2007, keď požadovala, aby moja manželka vyhlásila, že

v súvislosti s kúpnou zmluvou medzi F. G. a M. K. si nebude uplatňovať žiadnu finančnú

čiastku a že sa vzdáva práva na podanie návrhu na neplatnosti kúpnej zmluvy. Toto čestné

prehlásenie moja manželka odmietla podpísať.

4. ďalej, že súd neuznal moju obranu týkajúcu sa právnych prekážok realizácie práva

na zmluvnú pokutu a že vlastnou právnou úvahou, ktorá obsahovo dopĺňa judikatúru sa

priklonil k tomu, že námietka relatívnej neplatnosti predpokladanej kúpnej zmluvy

podľa ) nezakladá právnu nemožnosť plnenia zmluvy o budúcej zmluve podľa

ods. 2 , ktorý stanovuje, že právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je

neplatným.

5. súd sa nevyrovnal s mojou základnou námietkou, že som sa dohodol so svojou

manželkou... pre započatím prestavby pôvodnej stavby, keď vznikala samostatná bytová

jednotka, samostatná garáž, že takto vybudované stavby našou spoločnou činnosťou budú

tvoriť bezpodielové spoluvlastníctvo nás manželov a pojali sme úmysel založiť bezpodielové

spoluvlastníctvo. Takáto dohoda nemusí mať písomnú formu a poukazujeme na rozhodnutie

Najvyššieho súdu NS 16/1983.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu

Žilina -200 zo dňa 30. 07. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Žilina -200 zo dňa 30. 07. 2012 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €,

ktoré je Krajský súd v Žiline povinný sťažovateľovi vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho

zastupovania na účet advokáta JUDr. D. D., vedený ... č. ú. ... do 30 dní od právoplatnosti

rozsudku.“

Sťažovateľ navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovateľ v relácii k napadnutému rozsudku namieta, že krajský súd ako súd

odvolací pri jeho odôvodňovaní využil postup podľa , hoci na to neboli

splnené podmienky.

Ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že základné právo zaručené

zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997,

m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire,

č. 303-B).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ). Povinnosť

odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné

vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko

(sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového

rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

súdu nižšieho stupňa.

Normatívnym vyjadrením zmyslu uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve , podľa ktorého

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už konštatoval, že zákonodarcom upravenú

fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho

rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy

potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať

aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka

občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.

Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny,

svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania

na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru

().

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti tak bolo

posúdiť, či vzhľadom na argumentačnú bázu relevantných procesných podaní účastníkov

konania okresného súdu sp. zn. a konania krajského súdu

sp. zn. možno vybadať v napadnutom rozsudku krajského súdu signály

prípadného ústavne nedostatočného odôvodnenia.

Predmetom sporu medzi sťažovateľom a žalobcom v označenom konaní bola

povinnosť sťažovateľa zaplatiť žalobcovi v zmluve o budúcej zmluve z 24. marca 2007

dohodnutú zmluvnú pokutu, pretože k uzavretiu kúpnej zmluvy do 10. mája 2007 nedošlo.

Na pozadí tohto sporu sa ako prejudícium vyvinula otázka platnosti uzavretej zmluvy

o budúcej zmluve, pretože nehnuteľnosti, ktoré sa mali stať predmetom scudzenia

na základe budúcej kúpnej zmluvy, boli podľa tvrdenia žalovanej strany v bezpodielovom

spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho manželky.

Okresný súd v rovine platnosti právneho úkonu konštatoval právnu nezávislosť

zmluvy o budúcej zmluve od budúcej zmluvy, keď uviedol, že „ak jeden z manželov,

ktorý je ako výlučný vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, samostatne bez súhlasu

druhého z manželov uzavrie zmluvu o budúcej zmluve, ktorá má smerovať k nakladaniu

s nehnuteľnosťami, ktoré majú patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ide

o platne uzatvorenú zmluvu o budúcej zmluve, napriek tomu, že následná kúpna zmluva

o prevode nehnuteľností v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov podľa by ako

podstatný právny úkon nakladania sa majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov

podliehala potencionálnej relatívnej neplatnosti. V tomto zmysle má význam zodpovednosť

samotných účastníkov zmluvy o budúcej zmluve medzi sebou.“.

Citovaný právny názor bol pre záver okresného súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť

dohodnutú zmluvnú pokutu rozhodujúci. Bol to ten rozhodujúci argument, ktorý má

podľa už citovanej judikatúry ústavného súdu (, , )

pre vec podstatný význam a objasňuje právny základ rozhodnutia. Okresný súd teda

ako prvoradú a rozhodujúcu neriešil otázku, či dotknuté nehnuteľnosti sú alebo nie sú

predmetom bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľa a jeho manželky. Totiž bez ohľadu

na to, aké by bolo riešenie vlastníckeho režimu týchto nehnuteľností, netrpela podľa názoru

okresného súdu zmluva o budúcej zmluve z 24. marca 2007 vadou spôsobujúcou jej

relatívnu neplatnosť.

Z uvedených dôvodov obrana sťažovateľa založená na argumentácii v prospech záveru

o zaradení dotknutých nehnuteľností do bezpodielového spoluvlastníctva nemala

pre rozhodnutie o povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu podstatný (rozhodujúci) význam.

Ak potom v sťažnosti sťažovateľ argumentoval, že krajský súd sa mal zaoberať právne

významným vzťahom listu jeho manželky zo 4. mája 2007 a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“; bod 1

na strane 8 sťažnosti), že mal reagovať na sťažovateľov dôkazný návrh odmietnutý

v prvostupňovej fáze konania, ktorý sa týkal vyžiadania spisu správneho orgánu o prístavbe

rodinného domu (bod 2 na strane 8 sťažnosti), a že mal reagovať aj na fakt nevysporiadania

sa okresného súdu s údajnou dohodou medzi sťažovateľom a jeho manželkou

o bezpodielovom spoluvlastníctve k dotknutým nehnuteľnostiam (bod 5 na strane 8

sťažnosti), ústavný súd zdôrazňuje, že žiadna z týchto námietok nemala pre rozhodnutie

o petite, ktorým žalobca vymedzil predmet konania pred okresným súdom, podstatný

význam.

Aj pokiaľ ide o čestné vyhlásenie, ktorým mala manželka sťažovateľa potvrdiť,

že „si nebude uplatňovať žiadnu finančnú čiastku a že sa vzdáva práva na podanie návrhu

na neplatnosti kúpnej zmluvy“, a ktoré manželka sťažovateľa odmietla podpísať (bod 3

na strane 8 sťažnosti), je ústavný súd toho názoru, že ide o sťažovateľom zamýšľaný

nepriamy dôkaz existencie bezpodielového spoluvlastníctva k predmetným

nehnuteľnostiam. Sprostredkovateľ (realitná kancelária), ktorý toto čestné vyhlásenie

pripravil, totiž mal sledovať elimináciu budúceho spochybnenia platnosti zmluvy o budúcej

zmluve manželkou sťažovateľa, lebo si zrejme podľa sťažovateľa bol vedomý možných

rizík plynúcich z nejednoznačného vlastníckeho režimu nehnuteľností. Opätovne tak ide

o dôkaz, ktorý s ohľadom na rozhodujúci právny názor okresného súdu nebol

pre rozhodnutie o žalobe podstatný.

Kritika odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo svetle námietok naznačených

v bodoch 1, 2, 3 a 5 na strane 8 odôvodnenia posudzovanej sťažnosti tak podľa názoru

ústavného súdu nie je dôvodná, pretože všetky uvedené námietky sa zakladajú

na argumentácii, ktorá vzhľadom na právny názor okresného súdu nebola pre jadro

prerokovávanej veci rozhodujúca. Veľmi stručné, prípadne absentujúce odpovede

na konkretizované otázky preto nemôžu nedovoleným spôsobom atakovať požiadavky

plynúce zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a z jeho práva na spravodlivé

súdne konanie.

Napokon sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v odvolaní proti prvostupňovému

rozsudku kritizoval právny názor okresného súdu, podľa ktorého „námietka relatívnej

neplatnosti predpokladanej kúpnej zmluvy podľa ) nezakladá právnu nemožnosť

plnenia zmluvy o budúcej zmluve podľa , ktorý stanovuje, že právny úkon,

ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatným“. Krajský súd mal pochybiť,

keď na túto odvolaciu námietku nereagoval a obmedzil sa iba na využitie postupu

podľa (bod 4 na strane 8 sťažnosti).

Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd dostatočne zrozumiteľným spôsobom

(citácia v predchádzajúcom odseku textu, ako aj v naratívnej časti odôvodnenia tohto

uznesenia) objasnil svoje úvahy pri právnom posudzovaní spornej zmluvy o budúcej

zmluve. Tieto úvahy netrpia ani nedostatkom nevyhnutnej logickej bázy. Ak podľa názoru

sťažovateľa a jeho manželky mala byť zmluva o budúcej zmluve z 24. marca 2007 relatívne

neplatná, teda bola platná až do momentu dovolania sa manželky sťažovateľa jej

neplatnosti, potom aj neskôr uzavretá kúpna zmluva by bola platná až do momentu, kým by

nedošlo k dovolaniu sa jej relatívnej neplatnosti pre rozpor s .

Platnosť budúcej kúpnej zmluvy, a tým aj právna nemožnosť (§ 37 ods. 2 Občianskeho

zákonníka) plnenia zmluvy o tejto budúcej zmluve by teda závisela od budúcej neistej

skutkovej okolnosti spočívajúcej v dovolaní sa relatívnej neplatnosti uzavretej kúpnej

zmluvy. Okresný súd preto v žiadnom prípade nemohol apriórnym spôsobom uzavrieť,

že kúpna zmluva podpísaná výlučne sťažovateľom ako predávajúcim by pre rozpor s § 145

bola právnym úkonom, ktorého predmetom je nemožné plnenie.

V odvolaní sťažovateľ nepredniesol vo vzťahu k tejto právnej otázke žiadnu novú skutkovú

či právnu argumentáciu, z obsahového hľadiska vyslovil iba nesúhlas s právnym

hodnotením veci zo strany okresného súdu. Preto ak krajský súd sa s právnym názorom

okresného súdu plne stotožnil, nebolo prekážky pre využitie postupu .

Naopak, ak by v daných okolnostiach uvedené ustanovenie na vlastný procesný postup

neaplikoval, popieral by jeho účel, ktorým je zjednodušenie konania a rozhodovania

odvolacieho súdu v prípadoch, keď odvolateľ nebrojí proti prvostupňovému rozhodnutiu

prípustnými novými relevantnými skutkovými tvrdeniami alebo podstatnými novými

právnymi argumentmi.

Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade krajský súd na prvý pohľad

rešpektoval nielen účel , ale jeho postup nevykazuje ani známky možnej

ústavne neakceptovateľnej konfrontácie so základným právom sťažovateľa na súdnu

ochranu a s jeho právom na spravodlivé súdne konanie, ktorú by bolo potrebné po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie meritórne preskúmať. Niet preto dostatočne ústavne relevantnej

súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami

sťažovateľa, čo ústavný súd vedie k odmietnutiu sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o navrhnutom odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012