Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 405/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. W. a Ľ. W., obaja bytom T., zastúpených

advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu a na nestranný súd podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. mája

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. W. a Ľ. W. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 12. júla 2012

doručená sťažnosť M. W. a Ľ. W. (ďalej len „sťažovatelia” alebo „sťažovateľ v 1. rade a

sťažovateľka v 2. rade“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a

inú právnu ochranu a na nestranný súd podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý súdny proces) podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd”) sp. zn. z 28.

mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Litovský Mikuláš (ďalej len „okresný

súd“) je pod sp. zn. vedené konanie „o určenie neplatnosti zmluvy o úvere a o

určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti“, v ktorom sú sťažovatelia žalovanými

v 2. a 3. rade.

Okresný súd rozsudkom z 13. mája 2010 žalobe čiastočne vyhovel.

Proti vyhovujúcej časti tohto rozsudku sa sťažovatelia odvolali a krajský súd

uznesením sp. zn. z 29. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením

rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Sudkyňa okresného súdu JUDr. B. vrátila vec odvolaciemu súdu pre účely opravy

zrejmej nesprávnosti zrušujúceho uznesenia, v ktorom vyjadruje svoj nesúhlas

s odôvodnením a právnymi závermi uznesenia krajského súdu a považuje ho „za

neseriózny, zasahujúci do mojej povesti a cti“.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti citujú z obsahu podania sudkyne z 23. septembra 2011

a ich právny zástupca uvádza, že s takýmto konaním sudcu všeobecného súdu sa ešte počas

svojej praxe nestretol.

Na toto podanie sťažovatelia reagovali tým, že vzniesli námietku zaujatosti proti

zákonnej sudkyni, v ktorej okrem iného uviedli, že sudkyňa nerešpektuje záväzný právny

názor krajského súdu, čím porušuje aj ustanovenie

(ďalej aj „OSP“). Okrem toho sa sťažovatelia domnievajú, že z tohto podania vyplývajú

také skutočnosti, z ktorých je zrejmé, že z konania sudkyne možno mať pochybnosti o jej

nezaujatosti v ich veci.

O námietke sťažovateľa v 1. rade rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

5 z 28. mája 2012 tak, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z konania

a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd sa nevysporiadal s ich zásadnou a konkrétnou

argumentáciou, že správanie sudkyne (ktorá sa v podaní vyjadrila k tomu, že obrana

sťažovateľov v ich veci založená na ochrane dobromyseľného nadobúdateľa je nenáležitá

a neobstojí) „odporuje nielen zákonu, ale aj elementárnym zásadám spravodlivého

nestranného procesu a sudcovskej etiky. Znamená prejudikovanie rozhodnutia sudcu o veci

samej sudcom.“.

Sťažovatelia považujú rozhodnutie krajského súdu za veľmi stručné, všeobecné

a povrchné a porušujúce ich právo ako účastníkov konania na „spravodlivý proces podľa

... a dohovoru“.

Sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby rozhodol nálezom, že ich základné právo

na spravodlivý proces a na prejednanie nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. mája

2012 porušené bolo. Súčasne žiadajú predmetné uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie a domáhajú sa úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „”), pričom

nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa . Pri predbežnom prerokovaní každej

sťažnosti ústavný súd pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označili sťažovatelia, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podstatou sťažnosti sťažovateľov (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané

porušenie ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru uznesením krajského súdu, ktorý nevylúčil sudkyňu okresného súdu

z rozhodovania v ich veci pre jej nesúhlas s odôvodnením a právnymi závermi uznesenia

krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie okresného súdu vo veci samej, ako aj

preto, že rozhodnutie krajského súdu je povrchné a všeobecné, pretože im nedalo žiadnu

odpoveď na ich argumenty vznesené v námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd preto ustálil obsah

práv, ktorých porušenie namietajú, a následne zisťoval, či namietaným uznesením krajského

súdu mohlo vôbec dôjsť k ich porušeniu v dôsledku existencie príčinnej súvislosti medzi

rozhodnutím krajského súdu, námietkami sťažovateľov a ich právami podľa

a dohovoru.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľ v 1. rade

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzniesol podaním z 3. februára 2012 podľa § 14

ods. 1 a námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu z dôvodu, že jej

konanie v reakcii na rozhodnutie krajského súdu vo veci samej, ktorým zrušil rozhodnutie

okresného súdu, je neprípustné a odporuje viacerým ustanoveniam Občianskeho súdneho

poriadku a iným právnym predpisom, najmä zákonu „č. “ (sťažovateľka

v 2. rade námietku zaujatosti nevzniesla, teda ju ústavný súd považuje v konaní podľa

za neoprávnenú osobu, pozn.).

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. l je v garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. l nie je

však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľa

v 1. rade, ktorý podal námietku zaujatosti proti sudkyni) a vylúčiť ju z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu

prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v spojitosti s čl. 6 ods. 1

dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti

sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995).

Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu

vplyv na hlavné konanie a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že

podstata konania sa musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen

v. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti

sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”

(), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a

zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu“

().

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. mája 2012 rozhodol tak, že

sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Krajský súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia ako nadriadený súd (§ 16 ods. 1

prvá veta ) preskúmal vec z hľadiska ustanovení až a po opísaní

podstaty námietky zaujatosti sťažovateľa v 1. rade a vyjadrenia sudkyne k veci, ktorá

uviedla, „že sa vo veci necíti byť zaujatá a nemá žiaden pomer k veci ako ani k účastníkom

konania a k ich právnym zástupcom. Uvádza, že písomné podanie (vznesená námietka

zaujatosti) sa ani minimálnym spôsobom netýka vzťahu k predmetu konania, k účastníkom

konania alebo k ich zástupcom. Týka sa odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Právny názor zákonnej sudkyne bol vyjadrený už vo vyhlásenom a písomne vyhotovenom

rozsudku. Obsah námietky zaujatosti preukazuje zaujatosť účastníka konania voči zákonnej

sudkyni, keďže v prvostupňovom konaní nebol úspešný“, citoval ďalej ustanovenie § 14

ods. 1 a konštatoval, že „Nadriadený súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie

sú splnené podmienky v prípade zákonnej sudkyne..., ktoré požaduje zákon, aby mohla byť

vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Nadriadený súd považuje vznesenú námietku zaujatosti odporcom v 2 rade v

zastúpení právnym zástupcom, za urážlivé podanie voči zákonnej sudkyni vyplývajúce

neúspechu v doterajšom konaní vo veci samej a nič na tom nemení ani skutočnosť, že

pôvodný rozsudok prvostupňového súdu bol zrušený odvolacím súdom. Naopak, nadriadený

krajský súd nenašiel žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol daný dôvod na vylúčenie

zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci, pretože nebol preukázaný

konkrétny pomer sudkyne k veci (okrem zákonného konania a rozhodovania, k čomu bola

určená rozvrhom práce), nebol preukázaný ani žiadny bližší pozitívny alebo negatívny vzťah

k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, na základe ktorých v skutočnosti by bolo

možné mať pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne pri prejednávaní a rozhodovaní

tejto veci. Nadriadený krajský súd preto rozhodol tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto

uznesenia.“.

Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil taký

výklad ustanovení upravujúcich postup pri rozhodovaní

o návrhu sťažovateľa v 1. rade na vylúčenie sudkyne, ktorý by bol svojvoľný a bez opory v

procesnom kódexe, resp. v platnej legislatíve, hoci mu nedal podrobnú odpoveď na všetky

jeho námietky.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v 1. rade je v tejto časti

zjavne neopodstatnená a medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu nie je žiadna

taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti reálne umožnila prijať záver o ich porušení.

Krajský súd rozhodol o jeho návrhu na vylúčenie sudkyne v súlade s príslušnými

ustanoveniami procesného kódexu.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v 1. rade v časti namietajúcej porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru odmietol

podľa z dôvodu jej neopodstatnenosti.

Ústavný súd k tomu uvádza, že sťažnosť sťažovateľky v 2. rade je podaná zjavne

neoprávnenou osobou, pretože aj keď bola účastníčkou konania, námietku zaujatosti

v konaní nevzniesla, a preto túto časť sťažnosti odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou

osobou podľa .

Navyše okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa

subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní

vylúčený, je tiež dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

podľa príslušných ustanovení v konaní pred všeobecným

súdom, čo vylučuje súčasne právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012