Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 341/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. K. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1

a a v a Listiny

základných práv a slobôd, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd všetko v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl.

141 ods. 1 a postupom Daňového úradu Banská

Bystrica II a jeho rozhodnutiami č. /Šim z 2. februára 2009, č.

/Šim z 2. februára 2009 a č. /Šim z 3. februára 2009,

postupom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a jeho rozhodnutiami č. I/221/9044-

55181/2009/990447-r z 8. júna 2009, č. I/221/9045-55182/2009/990447-r z 8. júna 2009

a č. I/221/9046-55184/2009/990447-r z 8. júna 2009, postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2010

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti L., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti L., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) všetko v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144

ods. 1 postupom Daňového úradu Banská Bystrica II (ďalej len „daňový úrad“)

a jeho rozhodnutiami č. /Šim z 2. februára 2009, č. /Šim

z 2. februára 2009 a č. /Šim z 3. februára 2009, postupom Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) a jeho rozhodnutiami č.

I/221/9044-55181/2009/990447-r z 8. júna 2009, č. I/221/9045-55182/2009/990447-r z 8.

júna 2009 a č. I/221/9046-55184/2009/990447-r z 8. júna 2009, postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 18. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že daňový úrad rozhodnutím

č. /Šim z 2. februára 2009 podľa § 15 ods. 14 zákona Slovenskej národnej

rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“) znížil sťažovateľke ako platiteľke dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet

uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2008 o sumu 928 714,59 €

a priznal jej nadmerný odpočet v sume 15,91 €.

Napádaným rozhodnutím č. /Šim z 2. februára 2009 daňový úrad

podľa § 15 ods. 14 zákona o správe daní a poplatkov znížil sťažovateľke ako platiteľke dane

z pridanej hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie

apríl 2008 o sumu 857 730,86 € a priznal jej nadmerný odpočet v sume 236,12 €.

Napokon rozhodnutím č. /Šim z 3. februára 2009 daňový úrad podľa

§ 15 ods. 14 zákona o správe daní a poplatkov znížil sťažovateľke ako platiteľke dane

z pridanej hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie

marec 2008 o sumu 1 049 550,48 € a priznal jej nadmerný odpočet v sume 99,06 €.

Proti všetkým týmto rozhodnutiam daňového úradu podala sťažovateľka opravný

prostriedok.

Daňové riaditeľstvo na základe odvolania sťažovateľky rozhodnutím č. I/221/9044-

55181/2009/990447-r z 8. júna 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. júna 2009,

rozhodnutie daňového úradu č. /Šim z 2. februára 2009 podľa § 48 ods. 5

zákona o správe daní a poplatkov zmenilo tak, že znížilo nadmerný odpočet uvedený

v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2008 o sumu 928 367,52 € a priznalo

nadmerný odpočet v sume 362,98 €, t. j. znížilo nepriznaný nadmerný odpočet o 347,06 €.

Rozhodnutím č. I/221/9045-55182/2009/990447-r z 8. júna 2009, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 21. júna 2009, podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov daňové

riaditeľstvo rozhodnutie daňového úradu č. /Šim z 3. februára 2009

potvrdilo a rozhodnutím č. I/221/9046-55184/2009/990447-r z 8. júna 2009, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 21. júna 2009, daňové riaditeľstvo podľa § 48 ods. 5 zákona

o správe daní a poplatkov rozhodnutie daňového úradu č. /Šim

z 2. februára 2009 takisto potvrdilo.

Proti všetkým uvedeným rozhodnutiam daňového riaditeľstva podala sťažovateľka

žalobu o preskúmanie ich zákonnosti v rámci správneho súdnictva. O týchto troch žalobách

rozhodoval krajský súd v spoločnom konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom zo 16. apríla 2010 ich zamietol z dôvodu, že „správny orgán sa svojím

postupom nedopustil v žalobe tvrdeného porušenia práv žalobcu a postupoval v súlade

s ustanoveniami zákona o správe daní, ako aj zákona o DPH, keď vychádzal zo skutkového

stavu zisteného z dokladov žalobcu a dôkazov získaných vlastným šetrením. Súd na základe

uvedeného dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného, ktorým boli potvrdené

(rozhodnutia za mesiac marec a apríl 2008), resp. ktorým bolo zmenené prvostupňové

rozhodnutie o znížení nadmerného odpočtu (za mesiac február 2008), ako vecne správne, sú

v súlade so zákonom...“.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 18. mája 2011 rozhodnutie krajského súdu potvrdil s odôvodnením, že

napadnuté rozhodnutia daňového riaditeľstva sú aj „podľa názoru odvolacieho súdu

vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu. Preto ak krajský súd

dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov

a rozhodol, že preskúmavanými rozhodnutiami žalovaného správneho orgánu nedošlo

k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací

súd... za správny.

... krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa

so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli veľkej časti totožné

s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd

náležite vysporiadal.“.

Sťažovateľka vytýka daňovému úradu ako správcovi dane nedodržanie šesťmesačnej

lehoty na vykonanie daňovej kontroly v zmysle ustanovenia § 15 ods. 17 zákona o správe

daní a poplatkov. Daňová kontrola sa začala 9. mája 2008 a bola skončená 30. januára 2009.

Kontrola teda nebola vykonaná v lehote 6 mesiacov a ani nebola správcom dane predĺžená.

Rovnako sťažovateľka poukazuje na nedodržanie 30-dňovej lehoty na postúpenie odvolania

daňovým úradom odvolaciemu orgánu v zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 zákona o správe

daní a poplatkov. Navyše, daňový úrad v rozpore s uvedeným ustanovením zákona

neinformoval sťažovateľku o postupe v odvolacom konaní. Sťažovateľka ďalej vytýka

správnym orgánom, ako aj všeobecným súdom, že od zmeny svojho sídla, na ktorú riadne

upozornila, doručovali všetky písomnosti na nesprávnu adresu. Doručovanie na nesprávnu

adresu sa týkalo taktiež konateľa sťažovateľky. Tým malo dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľky „na spravodlivý proces“.

Krajskému súdu sťažovateľka vytýka, že nevykonal dôkazy, ktoré boli podľa jej

názoru rozhodné pre preskúmanie rozhodnutí správneho orgánu, čím došlo k porušeniu jej

práva na spravodlivé konanie. Zároveň sťažovateľka uvádza: „Tým že prvostupňový súd

poukázal iba na prvú vetu ust. a konkrétne nezdôvodnil a neuviedol

žiadny racionálny dôvod, prečo nevykonal dôkaz - hoci mohol - a neprisvedčil dôvodnosti

a nevyhnutnosti vykonať dôkaz, a pokiaľ súd učinil len úvahovú skratku, nie je odôvodnenie

rozsudku čo do... navrhovaného dôkazu... presvedčivé a priliehavo odôvodnené a nie je teda

v súlade s ust. a súčasne s jeho základnými ústavnými právami.“

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd sa nezaoberal namietaným porušením

princípu jej daňovej neutrality, ako ani skutočnosťou, že daňový úrad, ako aj daňové

riaditeľstvo prenášajú zodpovednosť a povinnosti dodávateľskej spoločnosti na

sťažovateľku. Takýmto postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces.

Ďalej sťažovateľka krajskému súdu vytýka nesprávne právne posúdenie v otázke

udelenej plnej moci J. F. s následným doručovaním písomností. Sťažovateľka zároveň

spochybňuje závery znaleckého dokazovania, ako aj nemožnosť zúčastniť sa na procesnom

úkone – ohliadka technológie, v čom vidí porušenie práva na spravodlivý proces. Ďalej

uvádza, že v podanej žalobe namietala aj ďalšie skutočnosti, resp. pochybenia správcu dane,

ako aj žalovaného správneho orgánu, ktoré však oba súdy (krajský súd a najvyšší súd)

nijakým spôsobom nevyhodnotili, a to najmä výpoveď svedkyne Ing. O. V., zástupkyne

špedičnej spoločnosti A., s. r. o., ako aj listinné dôkazy preukazujúce vývoz tovaru do R. a

vyhlásenie kupujúceho zo 4. augusta 2009 o dodaní tovaru.

Sťažovateľka tvrdí, že označenými rozhodnutiami daňového úradu, daňového

riaditeľstva, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý

proces a práva vlastniť majetok, „a to predovšetkým tým, že zo strany správnych orgánov

a zo strany súdov bola sťažovateľovi bezdôvodne a arbitrárne odopretá možnosť súdnej

ochrany jeho vlastníckeho práva.

... Sťažovateľ sa na Daňový úrad II v Banskej Bystrici, Daňové riaditeľstvo a Krajský

súd v Banskej Bystrici a následne na základe podaného odvolania na Najvyšší súd

Slovenskej republiky obrátili s požiadavkou na ochranu svojich základných práv a slobôd,

konkrétne svojho práva vlastniť majetok. V rozpore s povinnosťou právneho štátu sa však

uvedené správne orgány a súdy dopustili denegatio iustitiae, t. j. odopretia spravodlivosti

a svojím nezákonným postupom porušili právo sťažovateľa na spravodlivý proces tak, ako

nám to priznáva a garantuje právny poriadok Slovenskej republiky v spojení

s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná...

Konanie správnych orgánov a súdov v tomto prípade je protiprávne a svojvoľné.

Takýto postup súdov je jasným a evidentným porušením jedného zo základných ľudských

práv zakotvených v , resp. v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd - právo na spravodlivé konanie... Taktiež sa jedná

o porušenie základných ustanovení ...

... Správne orgány svojím svojvoľným a arbitrárnym rozhodnutím rozhodli

o subjektívnom práve účastníka bez jeho faktickej možnosti brániť svoje subjektívne práva.

Správne orgány neprípustným spôsobom prekročili svoje ústavné i zákonné limity

a autoritatívnym spôsobom si vynútili postavenie, ktoré im v zmysle platného právneho

poriadku nepatria. Nezákonným postupom správne orgány v podstate úplne zabránili

sťažovateľovi brániť svoje základné ústavné práva. Preto ide jednoznačne o protiprávne

a nezákonné rozhodnutia tak správnych orgánov ako i súdov.

... V tomto konaní a danými rozhodnutiami došlo k závažnému porušeniu práv

sťažovateľa. A to najmä, že účastníkovi konania sa postupom správneho orgánu odňala

možnosť konať pred správnym orgánom a súdom. A to najmä nesprávnym doručovaním

písomnosti, nedodržanie zákonom stanovených lehôt a to napriek urgenciám, nemožnosť sa

zúčastniť pri ohliadke znalca, zastúpenie neoprávnenou osobou a mnohých ďalších

porušení. Tieto porušenia majú charakter narušenia princípov spravodlivého procesu

a v konečnom dôsledku znamenajú odopretie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46 ods. 1

. V konaní bola porušená jedna zo základných zásad civilného

procesu, ktorou je kontradiktórnosť konania... Táto zásada bola hrubo porušená v tomto

konaní, keď súd ani len nevyhodnotil predložené dôkazy...

Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojich

rozhodnutiach nevysporiadal s námietkami sťažovateľa a teda ide jednoznačne o vecne

nesprávne a nespravodlivé rozhodnutia, v ktorom bolo sťažovateľovi opätovne odňaté právo

konať pred súdom. Odmietnutím odvolania voči týmto rozhodnutiam odňal konať pred

súdom sťažovateľovi aj Najvyšší súd Slovenskej republiky...

Účastníkovi konania bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom,

spočívajúca práve z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecnej

a procesnej stránke rozhodovanej veci. Ale najmä bola účastníkovi konania odňatá možnosť

konať pred súdom a to fakticky, tým že neboli riadne vykonané predložené dôkazy, ktorými

sa súd však ani nezaoberal.

Inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vidí sťažovateľ v porušení

zásady kontradiktórnosti konania... Toto porušenie malo zásadný vplyv na rozhodnutie vo

veci, aj keď sa čiastočne prekrýva s odňatím možnosti konať pred súdom. Súd bez toho, aby

riadnym spôsobom vyhodnotil dôkazy, rozhodol riadne nekonal v predmetnej veci.

... rozhodnutie tak prvostupňového ako i odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov, čo takisto zakladá porušenie práva na spravodlivý proces garantovaný

právnym poriadkom Slovenskej republiky.

... súdy sa nedostatočne riadili... zásadou ústnosti a priamosti, keď svoje rozhodnutia

opreli iba o písomné informácie správnych orgánov, ale nevykonali ďalšie preukazovanie...

Súd tým, že žalobu odmietol napriek skutočnosti, že neboli dané zákonné dôvody,

odňal žalobcom možnosť konať pred súdom, odoprel im poskytnúť právnu ochranu..., čím

porušil ich právo na spravodlivý proces a tým zároveň právo domáhať sa ochrany svojho

vlastníckeho práva na príslušnom orgáne súdnej moci...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, právo vlastniť majetok podľa . , ods.

1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141

ods. 1 a SR Rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica II,

č. /Šim zo dňa 2. 2. 2009 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Banská

Bystrica II, č. /Šim zo dňa 2. 2. 2009, v spojení s rozhodnutím Daňového

úradu Banská Bystrica II, č. /Šim zo dňa 3. 2. 2009 v spojení

s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, č. I/221/9044-

55181/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky, č. I/221/9045-55182/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení

s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, č. I/221/9046-

55184/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej

Bystrici, č. -145 zo dňa 16. 04. 2010, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, č. zo dňa 18. 05. 2011.

2. Rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica II, č. /Šim zo dňa

2. 2. 2009 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica II,

č. /Šim zo dňa 2. 2. 2009, v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Banská

Bystrica II, č. /Šim zo dňa 3. 2. 2009 v spojení s Rozhodnutím Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky, č. I/221/9044-55181/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009,

v spojení s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, č. I/221/9045-

55182/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky, č. I/221/9046-55184/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení

s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. -145 zo dňa 16. 04. 2010,

v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. zo dňa

18. 05. 2011 a postupom týchto správnych orgánov a postupom tohto súdu, tak správnom

konaní, ako i súdnom konaní porušené bolo.

3. Zrušuje Rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica II, č. /Šim

zo dňa 2. 2. 2009 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Banská Bystrica II,

č. /Šim zo dňa 2. 2. 2009, v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Banská

Bystrica II, č. /Šim zo dňa 3. 2. 2009 v spojení s Rozhodnutím Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky, č. I/221/9044-55181/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009,

v spojení s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, č. I/221/9045-

55182/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení s Rozhodnutím Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky, č. I/221/9046-55184/2009/990447-r zo dňa 8. 6. 2009, v spojení

s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. -145 zo dňa 16. 04. 2010,

v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. zo dňa

18. 05. 2011 a vec vracia Daňovému úradu Banská Bystrica II na ďalšie konanie.

4. Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000.000,-

EUR, ktoré sú mu porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia

tohto nálezu.

5. Porušovatelia sú spoločne a nerozdielne povinní nahradiť trovy právneho

zastúpenia sťažovateľov do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 30. mája 2012 označeným ako „Doplnenie

sťažnosti“ sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť o ďalšiu skutkovú argumentáciu

a v podstatnom uviedla:

„... za závažné pochybenie zo strany správcu dane daňový subjekt považuje

skutočnosť, že nikde a to ani v protokole o kontrole a ani v samotných rozhodnutiach sa

neuvádza, že tovar bol vyvezený, o čom si mohol správca dane na základe dožiadania

vyžiadať z pobočky colného úradu medzinárodné nákladné listy a skutočnosť, ktorú

potvrdila aj svedkyňa špedičnej spoločnosti A., s. r. o...

Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací orgán sa v odôvodnení rozhodnutia

s argumentáciou daňového subjektu vo vzťahu k výpovedi svedkyne absolútne vôbec

nevysporiadalo a nevyhodnotilo, a teda nie je zrejmé, či táto skutočnosť je preukázaná

alebo nie a prečo teda tento dôkaz neskúmal, keďže práve skutočnosť, že tovar bol

vyvezený, je pre právne posúdenie veci rozhodujúcou skutočnosťou. Odvolací orgán svoje

závery odôvodnil len preverovaním colno-kriminálneho úradu, správca dane nepreveroval

splnenie podmienok vývozu tovaru a tieto ani nespochybnil. Odvolací orgán skonštatoval,

že táto skutočnosť nie je pre právne posúdenie veci rozhodujúca...

Krajský súd v Banskej Bystrici tak ako správca dane a odvolací orgán DR SR sa

k vývozu tovaru špeciálne nevenoval, k svedectvu svedkyne... k realizovanému vývozu tovaru

a k samotnému vývozu tovaru sa nevyjadroval, nevyhodnotil žalobcom predložený dôkaz...,

že tovar bol dodaný, pri odôvodnení rozsudku tak nepostupoval podľa ...

Najvyšší súd SR síce uznal námietku sťažovateľa, že Krajskému súdu v Banskej

Bystrici nič nebránilo v tom, aby sa s predloženým dôkazom... zaoberal a tento vyhodnotil,

uviedol však, že tento dôkaz sám o sebe nemohol ovplyvniť správnosť rozhodnutia krajského

súdu a v kontexte iných vykonaných dôkazov totiž nemohol ovplyvniť správnosť rozhodnutia

krajského súdu a v kontexte iných vykonaných dôkazov totiž nijakým spôsobom

nespochybňuje závery krajského súdu o tom, že žalobca nevyviezol ruskému partnerovi ním

deklarovaný tovar a taktiež nebol spôsobilý spochybniť ani tú skutočnosť, že žalobca

nepreukázal kúpu predmetného technologického zariadenia...“

Podľa tvrdenia sťažovateľka sa najvyšší súd „... Samotným vývozom... opäť zaoberal

len okrajovo, pričom od samotného prvého úkonu daňového subjektu voči rozhodnutiam

správcu danie poukazuje daňový subjekt na vývoz tovaru, tomu však žiaden správny orgán

a ani súd nevenovali náležitú pozornosť...

Daňové orgány a aj súdy opomenuli a nezohľadnili v rámci právneho posúdenia veci

ust. § 47 zákona o dani z pridanej hodnoty, jeho aplikáciu a právne dôsledky na daný

prípad. Rozhodnutia daňových orgánov a aj súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci. Daňové orgány a aj súdy nesprávne interpretovali právny predpis zákon

č. a zo zistených skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery, ich

rozhodnutia sú zmätočné.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v doplnení sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

rozhodol tak, ako to žiadala v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. novembra 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok zaručeného v a listiny, základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

dodatkového protokolu všetko v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1

a označenými postupmi a rozhodnutiami daňového úradu, daňového

riaditeľstva, krajského súdu a najvyššieho súdu.

1. Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že podľa rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd len vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných

práv alebo slobôd preto nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie

o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným orgánom (najčastejšie súdom), musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie ().

V okolnostiach prípadu preto ústavný súd poukazuje na svoju skoršiu judikatúru, podľa

ktorej ak zákon priznáva fyzickej osobe oprávnenie navrhnúť preskúmanie rozhodnutia

orgánu verejnej správy v správnom súdnictve, je vylúčená právomoc ústavného súdu

().

Proti sťažnosťou napadnutým rozhodnutiam daňového úradu mala sťažovateľka

v prípade jej presvedčenia o ich nesprávnosti k dispozícii riadne opravné prostriedky

(odvolania), ktoré aj využila. O týchto rozhodovalo daňové riaditeľstvo, v ktorého

právomoci bolo prípadné zistené porušenie práv sťažovateľky v prvostupňovom

administratívnom konaní napraviť. Ak bola sťažovateľka presvedčená, že ani

druhostupňový správny orgán neposkytol ochranu jej právam a zákonom chráneným

záujmom, t. j. ani rozhodnutia daňového riaditeľstva nepovažovala za zákonné, mala

možnosť návrhom podaným všeobecnému súdu domáhať sa preskúmania zákonnosti

namietaných rozhodnutí daňového riaditeľstva. Túto možnosť sťažovateľka takisto využila

a krajskému súdu podala žaloby v zmysle príslušných zákonných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku upravujúcich správne súdnictvo. Povinnosťou krajského súdu bolo

v prípade zistenia nedostatkov v rozhodnutiach správnych orgánov (ich nezákonnosti)

poskytnúť ochranu právam sťažovateľky, avšak krajský súd porušenie zákona

v administratívnom konaní nezistil, preto rozsudkom č. k. -145 zo 16. apríla

2010 žaloby sťažovateľky zamietol. Proti rozhodnutiu krajského súdu mala sťažovateľka,

v prípade nesúhlasu s jeho závermi k dispozícii riadny opravný prostriedok – odvolanie,

ktoré podala a o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

. Rovnako v tomto odvolacom konaní najvyšší súd mohol a mal poskytnúť

náležitú ochranu právam sťažovateľky, ak by dospel k presvedčeniu, že tak zo strany

správnych orgánov, ako aj zo strany krajského súdu urobené nebolo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s namietaným

porušením označených práv sťažovateľky napadnutými postupmi a rozhodnutiami

daňových orgánov, ako aj krajského súdu mala sťažovateľka k dispozícii účinné opravné

prostriedky nápravy tak v rámci administratívneho konania, ako aj pred príslušným súdnym

orgánom, ktoré aj využila. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

podľa pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. mája

2011 ústavný súd zistil, že toto rozhodnutie bolo sťažovateľke (jej právnemu zástupcovi)

doručené 13. júna 2011 a v ten deň nadobudlo aj právoplatnosť, t. j. správne konanie bolo

ako celok skončené.

Podľa judikatúry ústavného súdu jedným zo zákonných predpokladov na prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v dvojmesačnej lehote ustanovenej § 53 ods. 3

. Podľa tohto ustanovenia možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd teda zistil, že hoci rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. mája 2011 sa stal právoplatným 13. júna 2011,

sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená až 16. novembra 2011 (na poštovú

prepravu bola daná 15. novembra 2011), t. j. evidentne po zákonom predpísanej

dvojmesačnej lehote. Vzhľadom na skutočnosť, že zmeškanie tejto lehoty nie je možné

odpustiť a ani ju predĺžiť vzhľadom na jej kogentnú povahu (, ,

), ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti podľa ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012