Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 347/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., L., zastúpeného A., s. r. o., B., vo veci

namietaného porušenia , a , ako

aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012

doručená sťažnosť JUDr. J. M., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

, a (ďalej len „“), ako aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 6. júla 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu Rimavská Sobota

(ďalej len „okresný súd“) 24. apríla 2008 sa sťažovateľ ako žalobca domáhal voči

žalovanému povinnosti zaplatiť sumu 327 511,15 € s prísl. Táto suma predstavovala

odmenu sťažovateľa ako advokáta za právne zastupovanie žalovaného ako klienta v konaní

vedenom Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. . Výšku požadovanej sumy

určil jednak podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a tiež podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-

390 z 1. februára 2010 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi sumu 217 070,76 €

s prísl., pričom žaloba v časti o zaplatenie sumy 53 924,82 € bola zamietnutá (tomuto

rozsudku predchádzal skorší rozsudok okresného súdu č. k. -205 z 18. mája

2009, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sumu 270 995,58 € s prísl., a čo sa týka

zaplatenia sumy 56 515,56 € bola žaloba zamietnutá, pričom uznesením krajského súdu č. k.

-358 z 5. novembra 2009 bol rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-

205 z 18. mája 2009 v jeho vyhovujúcej časti zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie).

Rozsudkom krajského súdu č. k. -481 z 15. apríla 2010 bol rozsudok

okresného súdu č. k. -390 z 1. februára 2010 potvrdený. Na základe podnetu

žalovaného generálny prokurátor Slovenskej republiky napadol rozsudky okresného súdu

č. k. -390 z 1. februára 2010 a krajského súdu č. k. -481

z 15. apríla 2010 mimoriadnym dovolaním. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. mája 2012, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 21. mája 2012, boli

rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené vo vyhovujúcej časti a v rozsahu

zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených

práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu. Postup najvyššieho súdu, ktorým

tento zrušil rozsudky všeobecných súdov s odôvodnením, že i napriek konštrukcii

nevyvrátiteľnej domnienky podľa vyhlášky č. , ako aj vyhlášky

č. bol sťažovateľ tým subjektom, ktorý musel nielen tvrdiť, že nedošlo

k dohode o zmluvnej odmene, ale mal aj označiť dôkazy na preukázanie týchto skutkových

okolností, došlo k popretiu tzv. negatívnej dôkaznej teórie, podľa ktorej nemožno

dokazovať neexistujúce skutočnosti, t. j. neexistenciu dohody o zmluvnej odmene. Ďalej bol

popretý zmysel a charakter nevyvrátiteľnej domnienky, v prípade ktorej dôkaz opaku nie je

vôbec prípustný (tvrdenie žalovaného, že došlo k uzavretiu dohody o zmluvnej odmene).

Popretá bola aj zásada voľného hodnotenia dôkazov podľa § 132 Občianskeho súdneho

poriadku, pretože bez povšimnutia sa ponechala skutočnosť, že v spise Okresného súdu

Lučenec sp. zn. sa nachádzala len jedna plná moc pre sťažovateľa, v ktorej

odmena bola výslovne dohodnutá podľa advokátskej tarify, pričom žalovaný tento dôkaz

nevyvrátil protidôkazom o existencii aj nejakej druhej (inej) plnej moci, v ktorej by mohla

byť odmena dohodnutá podľa výsledku sporu.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu

z 9. mája 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 323,50 €.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 9. mája 2012 vyplýva, že

ním boli zrušené rozsudky krajského súdu sp. zn. z 15. apríla 2010

a okresného súdu č. k. -390 z 1. februára 2010, a to okrem výroku, ktorým

bola žaloba v časti o zaplatenie sumy 53 924,82 € zamietnutá, pričom v rozsahu zrušenia

bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa konštatovania najvyššieho súdu

okresný súd vychádzal z toho, že sťažovateľovi patrí tarifná odmena za jeho úkony právnej

pomoci, keďže žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, podľa ktorého došlo medzi ním

a sťažovateľom k dohode o podielovej odmene vo výške 4 % zo žalovanej sumy, a to iba

v prípade plného úspechu. Krajský súd sa stotožnil so stanoviskom okresného súdu. Podľa

názoru najvyššieho súdu medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ zastupoval

žalovaného v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. .

Spornou zostala otázka, či bola dohodnutá zmluvná (podielová) odmena advokáta, ktorá mu

mala byť zaplatená len v prípade úplného úspechu klienta v konaní, alebo či sa mala

uplatniť domnienka o dohode mimozmluvnej (tarifnej) odmeny advokáta. Pri uzatváraní

zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa môže advokát dohodnúť s klientom na druhu

zmluvnej odmeny. Ak nedôjde k takej dohode, predpokladá sa, že sa advokát dohodol

s klientom na odmene určenej podľa ustanovení o tarifnej odmene (§ 2 ods. 1 a 2 vyhlášky

č. , resp. a vyhlášky č. ). Kým v prípade niektorých

iných zmlúv je absencia dohody o konkrétnej odplate za poskytnuté plnenie spravidla

sankcionovaná neplatnosťou zmluvy, v prípade zmluvy o právnej pomoci je tento následok

vylúčený právnou úpravou, ktorá stanovuje nevyvrátiteľnú domnienku dohody o tarifnej

odmene advokáta. To, že absencia dohody o konkrétnej odmene advokáta nie je v prípade

zmluvy o právnej pomoci dôvodom zakladajúcim neplatnosť tejto zmluvy, však neznamená,

že pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci nemá odmena advokáta právny

význam. Dohoda o odmene advokáta má aj tu význam. Je buď výsledkom rokovania

advokáta s klientom, alebo dôsledkom uplatnenia zákonnej domnienky. Otázka, či medzi

sťažovateľom ako advokátom a žalovaným ako klientom došlo k dohode o zmluvnej

odmene, mala kľúčový význam. Napriek konštrukcii nevyvrátiteľnej domnienky podľa § 2

ods. 2 vyhlášky č. a vyhlášky č. sa sťažovateľ nemohol v rámci

plnenia svojich základných procesných povinností (opísať už v žalobe rozhodujúce

skutočnosti, tvrdiť v konaní rozhodujúce skutkové okolnosti a predložiť súdu na ich

preukázanie dôkazy) obmedziť len na tvrdenie a preukázanie toho, že žalovanému poskytol

právnu pomoc, a všetko ostatné ponechať na žalovanom alebo na súde. Ani v konaní

s takýmto predmetom nebolo možné prehliadať podstatnú okolnosť, že sťažovateľ (iniciátor

riešenia sporu v konaní pred súdom) bol a zostal tým subjektom konania, ktorý

predovšetkým sám mal so zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti tvrdiť a dôkazmi

preukazovať svoj nárok. Ani v konaní s takýmto predmetom nebol sťažovateľ procesným

subjektom, ktorého by sa uvedené procesné povinnosti netýkali. Pokiaľ chcel byť v konaní

úspešný, musel nielen tvrdiť, že nedošlo k dohode o zmluvnej odmene, ale mal aj označiť

dôkazy na preukázanie skutkových okolností, z ktorých by bolo možné usúdiť, že jeho

tvrdenia zodpovedajú skutočnosti. Na tom nič nemení, že žalovaný, pokiaľ chcel byť

v konaní úspešný, mal procesnú povinnosť tvrdiť existenciu dohody o zmluvnej odmene

a označiť dôkazy, ktoré tieto tvrdenia preukazujú. Právny zástupca sťažovateľa

na pojednávaní okresného súdu 10. marca 2009 tvrdil, že „tarifná odmena je uplatňovaná,

pretože iná dohoda o odmene medzi účastníkmi nebola dohodnutá“. Aj sťažovateľ osobne

na pojednávaní 6. apríla 2009 poprel existenciu akejkoľvek dohody so žalovaným

o zmluvnej odmene za poskytnutú právnu pomoc. Tým však ešte v potrebnej miere nesplnil

povinnosť tvrdenia, keďže zo spisu nevyplýva žiadny jeho osobný opis rozhodujúcich

skutkových okolností, žiadne jeho relevantné skutkové tvrdenia o tom, kedy, kde, v akých

súvislostiach, s akým priebehom, v prítomnosti ktorých osôb, s akým obsahom a akými

výsledkami (osobitne čo do odmeny za zastupovanie) sa uskutočnili spoločné rokovania

sťažovateľa a žalovaného, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy o poskytnutí právnej

pomoci vo veci vedenej Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. . Vo vzťahu

k tvrdeniu sťažovateľa, že „tarifná odmena je uplatňovaná, pretože iná dohoda o odmene

medzi účastníkmi nebola dohodnutá“, je síce opodstatnená argumentácia, podľa ktorej

nemožno preukázať neexistujúcu skutočnosť („nemožno preukázať, čo sa nestalo“), napriek

tomu ale bolo na sťažovateľovi, aby v rámci plnenia svojich základných procesných

povinností podrobne vysvetlil skutkový rámec predzmluvných rokovaní so žalovaným a aby

k svojim skutkovým tvrdeniam adekvátne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Treba dodať, že

ani prípad preukázania toho, že nedošlo k uzavretiu dohody o zmluvnej odmene, nie je

v praxi celkom vylúčený. O taký prípad môže ísť napríklad vtedy, ak svedkovia potvrdia

na jednej strane to, že v ich prítomnosti bola celkom jednoznačne uzavretá dohoda

o poskytnutí právnej pomoci, na druhej strane to, že odmena za právnu pomoc nebola

dohodnutá.

Z plnej moci zo 7. januára 2000 vyplýva, že žalovaný splnomocnil sťažovateľa, aby

ho zastupoval vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. . Žalovaný pritom

vyhlásil: „Viem, že podľa zmluvy o právnej pomoci patrí splnomocnenému advokátovi

odmena za toto zastupovanie, resp. poskytovanie právnej pomoci, ako aj náhrada

za výdavky a stratu času podľa advokátskej tarify, čo sa zaväzujem zaplatiť, prípadne aj

zložiť požadovanú zálohu.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd mu vyčíta

nesplnenie takej dôkaznej povinnosti, ktorá v skutočnosti neexistuje. Sťažovateľ totiž

nemôže nijako preukázať, že nedošlo k uzavretiu dohody o zmluvnej odmene. Niečo, čo sa

nestalo, nemožno ani dokazovať. Dokazovať má ten, kto tvrdí opak, teda žalovaný, ktorý

tvrdí, že došlo k dohode o zmluvnej (podielovej) odmene za právnu pomoc.

Okrem toho sťažovateľ poukazuje na plnú moc zo 7. januára 2000, na základe ktorej

zastupoval žalovaného. Z nej podľa jeho názoru vyplýva, že bola dohodnutá odmena podľa

advokátskej tarify.

Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu veľmi podrobné

a presvedčivé. V žiadnom prípade ich preto nemožno považovať za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené.

Najvyšší súd v zásade súhlasí so sťažovateľom v tom, že negatívne tvrdenia sa

spravidla nedajú dokazovať. Nie je teda spravidla ani možné dokazovať, že zmluva uzavretá

nebola. Sťažovateľ nesprávne vykladá stanovisko najvyššieho súdu ako popretie tejto

zásady. V skutočnosti totiž najvyšší súd vyčíta sťažovateľovi, že nesplnil svoju povinnosť

popísať skutkové okolnosti, za akých došlo k dohode medzi ním a žalovaným o poskytovaní

právnej pomoci (najmä v súvislosti s otázkou odmeny), resp. následne označiť dôkazy

na tvrdený priebeh a obsah rokovania, ktoré predchádzalo uzavretiu dohody. Nestačí teda

podľa názoru najvyššieho súdu jednoduché vyhlásenie sťažovateľa, podľa ktorého k dohode

o odmene nedošlo. Musia byť konkrétne popísané a preukázané skutkové okolnosti, ktoré

mali vyústiť do „nedohody“ o odmene. Len pokiaľ sťažovateľ upresní svoje skutkové

tvrdenia v danej súvislosti a označí na ne dôkazy, splní svoje povinnosti, ktoré má v konaní

ako žalobca.

Pokiaľ sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom poukazuje na plnú moc

zo 7. januára 2000, ktorú mu dal žalovaný a z obsahu ktorej má vyplývať, že bola

dohodnutá odmena za právnu pomoc podľa advokátskej tarify, treba predovšetkým

poznamenať, že z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by bol sťažovateľ takto

argumentoval už aj pred všeobecnými súdmi.

Ide o zásadne odlišnú argumentáciu, pretože sťažovateľ vlastne tvrdí, že medzi ním

a žalovaným došlo k dohode o odmene, a to o odmene tarifnej. Tarifná odmena je síce

považovaná za tzv. mimozmluvnú odmenu, avšak nič nebráni tomu, aby klient s advokátom

uzavreli dohodu o tarifnej odmene, ktorá sa tým vlastne stáva zmluvnou odmenou.

Ústavný súd poznamenáva, že po zrušení rozsudkov krajského súdu a okresného

súdu sťažovateľovi nič nebude brániť v tom, aby v ďalšom konaní argumentoval obsahom

plnej moci zo 7. januára 2000 (ak tak neurobil už predtým).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012