Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 347/2012
PDF · 162.52 KB
No categories available
II. ÚS 347/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., L., zastúpeného A., s. r. o., B., vo veci
namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012
doručená sťažnosť JUDr. J. M., L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 M Cdo 8/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 6. júla 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu Rimavská Sobota
(ďalej len „okresný súd“) 24. apríla 2008 sa sťažovateľ ako žalobca domáhal voči
žalovanému povinnosti zaplatiť sumu 327 511,15 € s prísl. Táto suma predstavovala
odmenu sťažovateľa ako advokáta za právne zastupovanie žalovaného ako klienta v konaní
vedenom Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 8 C 119/2001. Výšku požadovanej sumy
určil jednak podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 240/1990 Zb.“) a tiež podľa § 13 ods. 1
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“). Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-
390 z 1. februára 2010 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi sumu 217 070,76 €
s prísl., pričom žaloba v časti o zaplatenie sumy 53 924,82 € bola zamietnutá (tomuto
rozsudku predchádzal skorší rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-205 z 18. mája
2009, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sumu 270 995,58 € s prísl., a čo sa týka
zaplatenia sumy 56 515,56 € bola žaloba zamietnutá, pričom uznesením krajského súdu č. k.
16 Co 313/2009-358 z 5. novembra 2009 bol rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-
205 z 18. mája 2009 v jeho vyhovujúcej časti zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie).
Rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 70/2010-481 z 15. apríla 2010 bol rozsudok
okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-390 z 1. februára 2010 potvrdený. Na základe podnetu
žalovaného generálny prokurátor Slovenskej republiky napadol rozsudky okresného súdu
č. k. 11 C 51/2008-390 z 1. februára 2010 a krajského súdu č. k. 16 Co 70/2010-481
z 15. apríla 2010 mimoriadnym dovolaním. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 M Cdo 8/2011 z 9. mája 2012, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 21. mája 2012, boli
rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené vo vyhovujúcej časti a v rozsahu
zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených
práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Postup najvyššieho súdu, ktorým
tento zrušil rozsudky všeobecných súdov s odôvodnením, že i napriek konštrukcii
nevyvrátiteľnej domnienky podľa § 2 ods. 2 vyhlášky č. 240/1990 Zb., ako aj vyhlášky
č. 163/2002 Z. z. bol sťažovateľ tým subjektom, ktorý musel nielen tvrdiť, že nedošlo
k dohode o zmluvnej odmene, ale mal aj označiť dôkazy na preukázanie týchto skutkových
okolností, došlo k popretiu tzv. negatívnej dôkaznej teórie, podľa ktorej nemožno
dokazovať neexistujúce skutočnosti, t. j. neexistenciu dohody o zmluvnej odmene. Ďalej bol
popretý zmysel a charakter nevyvrátiteľnej domnienky, v prípade ktorej dôkaz opaku nie je
vôbec prípustný (tvrdenie žalovaného, že došlo k uzavretiu dohody o zmluvnej odmene).
Popretá bola aj zásada voľného hodnotenia dôkazov podľa § 132 Občianskeho súdneho
poriadku, pretože bez povšimnutia sa ponechala skutočnosť, že v spise Okresného súdu
Lučenec sp. zn. 8 C 119/2001 sa nachádzala len jedna plná moc pre sťažovateľa, v ktorej
odmena bola výslovne dohodnutá podľa advokátskej tarify, pričom žalovaný tento dôkaz
nevyvrátil protidôkazom o existencii aj nejakej druhej (inej) plnej moci, v ktorej by mohla
byť odmena dohodnutá podľa výsledku sporu.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu
z 9. mája 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 323,50 €.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 8/2011 z 9. mája 2012 vyplýva, že
ním boli zrušené rozsudky krajského súdu sp. zn. 16 Co 70/2010 z 15. apríla 2010
a okresného súdu č. k. 11 C 51/2008-390 z 1. februára 2010, a to okrem výroku, ktorým
bola žaloba v časti o zaplatenie sumy 53 924,82 € zamietnutá, pričom v rozsahu zrušenia
bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa konštatovania najvyššieho súdu
okresný súd vychádzal z toho, že sťažovateľovi patrí tarifná odmena za jeho úkony právnej
pomoci, keďže žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, podľa ktorého došlo medzi ním
a sťažovateľom k dohode o podielovej odmene vo výške 4 % zo žalovanej sumy, a to iba
v prípade plného úspechu. Krajský súd sa stotožnil so stanoviskom okresného súdu. Podľa
názoru najvyššieho súdu medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ zastupoval
žalovaného v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 8 C 119/2011.
Spornou zostala otázka, či bola dohodnutá zmluvná (podielová) odmena advokáta, ktorá mu
mala byť zaplatená len v prípade úplného úspechu klienta v konaní, alebo či sa mala
uplatniť domnienka o dohode mimozmluvnej (tarifnej) odmeny advokáta. Pri uzatváraní
zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa môže advokát dohodnúť s klientom na druhu
zmluvnej odmeny. Ak nedôjde k takej dohode, predpokladá sa, že sa advokát dohodol
s klientom na odmene určenej podľa ustanovení o tarifnej odmene (§ 2 ods. 1 a 2 vyhlášky
č. 240/1990 Zb., resp. § 2 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.). Kým v prípade niektorých
iných zmlúv je absencia dohody o konkrétnej odplate za poskytnuté plnenie spravidla
sankcionovaná neplatnosťou zmluvy, v prípade zmluvy o právnej pomoci je tento následok
vylúčený právnou úpravou, ktorá stanovuje nevyvrátiteľnú domnienku dohody o tarifnej
odmene advokáta. To, že absencia dohody o konkrétnej odmene advokáta nie je v prípade
zmluvy o právnej pomoci dôvodom zakladajúcim neplatnosť tejto zmluvy, však neznamená,
že pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci nemá odmena advokáta právny
význam. Dohoda o odmene advokáta má aj tu význam. Je buď výsledkom rokovania
advokáta s klientom, alebo dôsledkom uplatnenia zákonnej domnienky. Otázka, či medzi
sťažovateľom ako advokátom a žalovaným ako klientom došlo k dohode o zmluvnej
odmene, mala kľúčový význam. Napriek konštrukcii nevyvrátiteľnej domnienky podľa § 2
ods. 2 vyhlášky č. 240/1990 Zb. a vyhlášky č. 163/2002 Z. z. sa sťažovateľ nemohol v rámci
plnenia svojich základných procesných povinností (opísať už v žalobe rozhodujúce
skutočnosti, tvrdiť v konaní rozhodujúce skutkové okolnosti a predložiť súdu na ich
preukázanie dôkazy) obmedziť len na tvrdenie a preukázanie toho, že žalovanému poskytol
právnu pomoc, a všetko ostatné ponechať na žalovanom alebo na súde. Ani v konaní
s takýmto predmetom nebolo možné prehliadať podstatnú okolnosť, že sťažovateľ (iniciátor
riešenia sporu v konaní pred súdom) bol a zostal tým subjektom konania, ktorý
predovšetkým sám mal so zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti tvrdiť a dôkazmi
preukazovať svoj nárok. Ani v konaní s takýmto predmetom nebol sťažovateľ procesným
subjektom, ktorého by sa uvedené procesné povinnosti netýkali. Pokiaľ chcel byť v konaní
úspešný, musel nielen tvrdiť, že nedošlo k dohode o zmluvnej odmene, ale mal aj označiť
dôkazy na preukázanie skutkových okolností, z ktorých by bolo možné usúdiť, že jeho
tvrdenia zodpovedajú skutočnosti. Na tom nič nemení, že žalovaný, pokiaľ chcel byť
v konaní úspešný, mal procesnú povinnosť tvrdiť existenciu dohody o zmluvnej odmene
a označiť dôkazy, ktoré tieto tvrdenia preukazujú. Právny zástupca sťažovateľa
na pojednávaní okresného súdu 10. marca 2009 tvrdil, že „tarifná odmena je uplatňovaná,
pretože iná dohoda o odmene medzi účastníkmi nebola dohodnutá“. Aj sťažovateľ osobne
na pojednávaní 6. apríla 2009 poprel existenciu akejkoľvek dohody so žalovaným
o zmluvnej odmene za poskytnutú právnu pomoc. Tým však ešte v potrebnej miere nesplnil
povinnosť tvrdenia, keďže zo spisu nevyplýva žiadny jeho osobný opis rozhodujúcich
skutkových okolností, žiadne jeho relevantné skutkové tvrdenia o tom, kedy, kde, v akých
súvislostiach, s akým priebehom, v prítomnosti ktorých osôb, s akým obsahom a akými
výsledkami (osobitne čo do odmeny za zastupovanie) sa uskutočnili spoločné rokovania
sťažovateľa a žalovaného, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy o poskytnutí právnej
pomoci vo veci vedenej Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 8 C 119/2001. Vo vzťahu
k tvrdeniu sťažovateľa, že „tarifná odmena je uplatňovaná, pretože iná dohoda o odmene
medzi účastníkmi nebola dohodnutá“, je síce opodstatnená argumentácia, podľa ktorej
nemožno preukázať neexistujúcu skutočnosť („nemožno preukázať, čo sa nestalo“), napriek
tomu ale bolo na sťažovateľovi, aby v rámci plnenia svojich základných procesných
povinností podrobne vysvetlil skutkový rámec predzmluvných rokovaní so žalovaným a aby
k svojim skutkovým tvrdeniam adekvátne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Treba dodať, že
ani prípad preukázania toho, že nedošlo k uzavretiu dohody o zmluvnej odmene, nie je
v praxi celkom vylúčený. O taký prípad môže ísť napríklad vtedy, ak svedkovia potvrdia
na jednej strane to, že v ich prítomnosti bola celkom jednoznačne uzavretá dohoda
o poskytnutí právnej pomoci, na druhej strane to, že odmena za právnu pomoc nebola
dohodnutá.
Z plnej moci zo 7. januára 2000 vyplýva, že žalovaný splnomocnil sťažovateľa, aby
ho zastupoval vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 52 Cb 93/1998. Žalovaný pritom
vyhlásil: „Viem, že podľa zmluvy o právnej pomoci patrí splnomocnenému advokátovi
odmena za toto zastupovanie, resp. poskytovanie právnej pomoci, ako aj náhrada
za výdavky a stratu času podľa advokátskej tarify, čo sa zaväzujem zaplatiť, prípadne aj
zložiť požadovanú zálohu.“
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd mu vyčíta
nesplnenie takej dôkaznej povinnosti, ktorá v skutočnosti neexistuje. Sťažovateľ totiž
nemôže nijako preukázať, že nedošlo k uzavretiu dohody o zmluvnej odmene. Niečo, čo sa
nestalo, nemožno ani dokazovať. Dokazovať má ten, kto tvrdí opak, teda žalovaný, ktorý
tvrdí, že došlo k dohode o zmluvnej (podielovej) odmene za právnu pomoc.
Okrem toho sťažovateľ poukazuje na plnú moc zo 7. januára 2000, na základe ktorej
zastupoval žalovaného. Z nej podľa jeho názoru vyplýva, že bola dohodnutá odmena podľa
advokátskej tarify.
Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu veľmi podrobné
a presvedčivé. V žiadnom prípade ich preto nemožno považovať za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené.
Najvyšší súd v zásade súhlasí so sťažovateľom v tom, že negatívne tvrdenia sa
spravidla nedajú dokazovať. Nie je teda spravidla ani možné dokazovať, že zmluva uzavretá
nebola. Sťažovateľ nesprávne vykladá stanovisko najvyššieho súdu ako popretie tejto
zásady. V skutočnosti totiž najvyšší súd vyčíta sťažovateľovi, že nesplnil svoju povinnosť
popísať skutkové okolnosti, za akých došlo k dohode medzi ním a žalovaným o poskytovaní
právnej pomoci (najmä v súvislosti s otázkou odmeny), resp. následne označiť dôkazy
na tvrdený priebeh a obsah rokovania, ktoré predchádzalo uzavretiu dohody. Nestačí teda
podľa názoru najvyššieho súdu jednoduché vyhlásenie sťažovateľa, podľa ktorého k dohode
o odmene nedošlo. Musia byť konkrétne popísané a preukázané skutkové okolnosti, ktoré
mali vyústiť do „nedohody“ o odmene. Len pokiaľ sťažovateľ upresní svoje skutkové
tvrdenia v danej súvislosti a označí na ne dôkazy, splní svoje povinnosti, ktoré má v konaní
ako žalobca.
Pokiaľ sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom poukazuje na plnú moc
zo 7. januára 2000, ktorú mu dal žalovaný a z obsahu ktorej má vyplývať, že bola
dohodnutá odmena za právnu pomoc podľa advokátskej tarify, treba predovšetkým
poznamenať, že z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by bol sťažovateľ takto
argumentoval už aj pred všeobecnými súdmi.
Ide o zásadne odlišnú argumentáciu, pretože sťažovateľ vlastne tvrdí, že medzi ním
a žalovaným došlo k dohode o odmene, a to o odmene tarifnej. Tarifná odmena je síce
považovaná za tzv. mimozmluvnú odmenu, avšak nič nebráni tomu, aby klient s advokátom
uzavreli dohodu o tarifnej odmene, ktorá sa tým vlastne stáva zmluvnou odmenou.
Ústavný súd poznamenáva, že po zrušení rozsudkov krajského súdu a okresného
súdu sťažovateľovi nič nebude brániť v tom, aby v ďalšom konaní argumentoval obsahom
plnej moci zo 7. januára 2000 (ak tak neurobil už predtým).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2012