Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 328/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., V., zastúpeného advokátom JUDr. L. M.,

Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 24

ods. 2, a , základných práv

zaručených v čl. 1, čl. 4, čl. 15 ods. 1 a 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako

aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2012

doručená sťažnosť M. H., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv zaručených v , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základných práv zaručených v čl. 1, čl. 4, čl. 15 ods. 1 a 3

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv zaručených v čl. 6

ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „pakt“), ako aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. decembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu

P. (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. T 195/75 z 27. novembra 1975 bol

sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených

silách podľa v znení neskorších

predpisov účinného do 31. decembra 2005 a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní

13 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli

svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho odmietol vykonať vojenskú

základnú službu.

Uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn. zo 6. augusta 1992

v rámci prieskumného konania podľa o súdnej

rehabilitácii v znení neskorších predpisov bol zrušený výrok o treste sťažovateľa, ako aj

všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Vojenský obvodový súd rozsudkom sp. zn.

z 1. októbra 1992 odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody v trvaní

1 mesiaca.

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -31

z 18. februára 2010 povolil obnovu konania a výrok o vine a treste v rozsudku vojenského

obvodového súdu sp. zn. T 195/75 z 27. novembra 1975 a rozsudku sp. zn.

z 1. októbra 1992 zrušil, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť prokurátor Vojenskej obvodnej

prokuratúry P., o ktorej krajský súd napadnutým uznesením č. k. -46

zo 14. decembra 2011 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu č. k. -31

z 18. februára 2010 v celom rozsahu zrušil a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy

konania smerujúci proti právoplatnému rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn.

T 195/75 z 27. novembra 1995 v spojení s rozsudkom vojenského obvodového súdu sp. zn.

z 1. októbra 1992 zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 19/2011-

46 zo 14. decembra 2011 porušil jeho práva. Tvrdí, že «Jádro sporu spočívá ve výkladu čl.

4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě (č. 209/1992 Sb.), kde je garantováno právo na

znovuotevření případu, jestliže vyvstanou nové skutečnosti nebo se prokáže podstatná vada

v předchozím řízení. Stížnostní soud to v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové

právo existuje, ale že jde pouze o „mimořádné opravné prostředky“ ( ),

z nichž podle planého trestního řádu připadá v úvahu v případě

a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a

b) skutečností či nových důkazů obnova řízení.

... Jinými slovy, stížnostní soud podmínky pro aplikaci čl. 4 odst. 2 Protokolu…

interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky vylučuje.

Tím ovšem dochází k porušení čl. 4 odst. 4 Listiny, neboť vykládat nějaké ustanovení

tak, že není možné ho prakticky aplikovat, znamená nešetřit podstatu a smysl základních

práv a svobod. Zároveň dochází k porušení a Protokolu

č. 7 k Úmluvě.

V napadeném usnesení se připouští, že podle § 394 odst. 4 trestního řádu by novou

skutečností mohlo být relevantní rozhodnutí Evropského soudu pro lidská práva.

Krajský soud v napadeném rozhodnutí tvrdí, že soud prvního stupně si svým

rozhodnutím „prakticky předčasně přivlastnil kompetence“ Evropského soudu pro lidská

práva.

Nicméně stížnostní soud se judikaturou Evropského soudu pro lidská práva v dané

věci vůbec nezabýval. Ze srovnatelných rozsudků, tj. takových, které se zabývají obsahově

totožnou problematikou, vyplývá, že ve stěžovatelově věci byl porušen čl. 9 Úmluvy.

Již v době, kdy rozhodoval stížnostní soud, existoval totiž rozsudek Velkého senátu

Evropského soudu pro lidská práva ze dne 7. 7. 2011 č. 23459/03 ve srovnatelné věci

Vahana Bayatyana. Zde Evropský soud poprvé vyslovil, že perzekuce kvůli odepření

vojenské služby z náboženských důvodů je porušením čl. 9 Úmluvy.

V návaznosti na to vydal Evropský soud pro lidská práva další rozsudky se shodnými

závěry, a to ze dne:

• 22. 11. 2011 č. 43965/04 ve věci Yunuse Ercepa;

• 10. 1. 2012 č. 37819/03 ve věci Hayka Bukharatyana...

Stěžovatel má za to, že z těchto rozsudku je třeba vyvodit praktické závěry a ne

počínat si jako arménské úřady, které navzdory těmto rozsudkům nadále odmítají ve

srovnatelných věcech odsouzení zrušit a nadále ze stejných důvodů vězní 58 dalších mužů…

Stěžovatel namítá porušení čl. 9 Úmluvy.

Tomu ve slovenských poměrech odpovídá i porušení práva na svobodu svědomí

a náboženského vyznaní a související právo na odepření vojenské služby podle čl. 15

odst. 1, 3 Listiny, , a -3 Paktu.

Stěžovatel připomíná, že rozsudky Evropského soudu pro lidská práva uvedené

v bodě IV. zároveň překonaly dosavadní judikaturu Ústavního soudu SR.

Rozsudky Evropského soudu pro lidská práva uvedené v bodě IV. potvrzují, že

nedávna pravomocná zrušení obdobných vadných rozsudků slovenskými soudy je zcela na

místě.

Stěžovatel přitom podotýká, že všem navrhovatelům, jimž obecné soudy vyšlý vstříc,

bylo zcela lhostejné, zda ke zrušení rozsudku došly přímou aplikací čl. 4 odst. 2 Protokolu

č. 7 k Úmluvě nebo s odkazem na § 394 odst. 1 trestního řádu či na § 394 odst. 4 trestního

řádu anebo jakýmkoli jiným procesním postupem.

Pro navrhovatele bylo v těchto věcech podstatné, že k zrušení nezákonného rozsudku

(případné nedůsledného rehabilitačního rozhodnutí) došlo. Viz pravomocná rozhodnutí:

Okresního soudu Bratislava I. ze dne

• 16. 10. 2009 č.j. 3Nt/4/2008-VOS ve věci Štefana Kully;

• 22. 2. 2010 sp. zn. ve věci Štefana Kovára;

• 10. 5. 2010 sp. zn. ve věci zemř. Pavla Ujháziho;

• 22. 11. 2010 sp. zn. ve věci zemř. Jána Roztockého...

Stěžovatel má za to, že pokud jemu obnova řízení byla odepřena, zatímco ve

srovnatelných případech jiných slovenských občanů byla povolena, pak to znamená

porušení práva na rovnost osob ve shodném právním postavení, a tudíž porušení čl. 1

Listiny, a to při současném porušení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě.

Zatímco ve shora uvedených případech soudy navrhovatelům poskytly ochranu ve

smyslu Listiny a , Krajský soud Trenčín ochranu

stěžovateli neposkytl, a tím porušil tato ustanovení a také právo na spravedlivý proces

podle čl. 6 odst. I Úmluvy.

Stěžovatel k této problematice připomíná též dvě rozhodnutí Nejvyššího soudu ČR:

Slovenský občan F. B. byl ze stejného důvodů jako stěžovatel odsouzen v roce 1959

a částečně byl rehabilitován v roce 1992. Šlo o jediné odsouzení, tudíž zásada „ne bis in

idem“ zde nehrála roli. F. B. však chtěl dosáhnout úplné rehabilitace, a proto podal návrh

na povolení obnovy řízení. Návrhu vyhověl Okresní soud Hradec Králové usnesením ze dne

15. 12. 2000 sp. zn. Nt 1710/99, avšak ministr spravedlnosti ČR proti tomuto rozhodnutí

podal stížnost pro porušení zákona s tím, že náprava je možná pouze cestou stížnosti pro

porušení zákona. Nejvyšší soud ČR však ministrovu stížnost zamítl usnesením ze dne 3. 7.

2001 sp. zn. , neboť právě obnova řízení umožňuje, aby ve smyslu článku 38

odst. 2 Listiny a článku 6 odst. 1 Úmluvy byla navrhovatelova „záležitost... spravedlivě,

veřejně a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem“...».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 14. 12. 2011 č.j. -46

bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

- šetření základních práv a svobod podle čl. 4 odst. 4 Listiny;

- soudní ochranu podle Listiny a ;

- znovuotevření případu podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě;

- rovnost podle čl. 1 Listiny;

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznaní podle

Listiny a ;

- svobodu svědomí a náboženského vyznaní podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15

odst. 1 Listiny a a Úmluvy.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 14. 12. 2011 č.j. -46

se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000,- Euro, které je

Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení

tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního

zastupování, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit na účet právního zástupce

stěžovatele...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnosť“ podľa čl. 1 listiny a práva nebyť

opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 napadnutým uznesením

č. k. -46 zo 14. decembra 2011 vo vzťahu k zamietnutiu povolenia na

obnovu konania, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -46 zo 14. decembra

2011 pripojeného k sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Predovšetkým je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vnútorne

rozporné. Na jednej strane je konštatované, že nejde o novoobjavenú skutočnosť, ak súd aj

nesprávne aplikoval platné právne predpisy v rehabilitačnom konaní podľa zák. č.

o súdnej rehabilitácií. Na druhej strane súd prvého stupňa robí záver o tom,

že konanie obvineného nemožno považovať za trestný čin. Tento nesprávny právny názor

pôvodne rozhodujúcich súdov považoval súd prvého stupňa za podstatnú chybu

predchádzajúceho konania, ktorá v zmysle čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd zakladá relevantný dôvod pre povolenie obnovy

konania. Na tomto mieste senát krajského súdu vyslovuje nasledovný právny názor vo

vzťahu a použití tých ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

týkajúcich sa mimoriadnych opravných prostriedkov proti

právoplatným rozhodnutiam súdu. Ustanovenie čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 vyššie citovaného

Dohovoru vyjadruje možnosť obnovy konania, ako aj výnimky k ods. 1 vyššie citovaného

ustanovenia o neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne

rozhodnuté. Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania, nemá na mysli

len obnovu konania v zmysle nášho (vrátane , účinných do

31.12.2005), ale obnovu konania všeobecne, z dôvodov jednak skutkových, alebo

procesných. Takto formulované možnosti otvorenia právoplatne skončenej veci bol potom

daný výraz aj v , kde v sa používa pojem

„mimoriadne opravné prostriedky“.

Ďalej je potrebné poukázať na to, že citované ustanovenie Dohovoru výslovne

odkazuje na zákon a príslušného štátu, pričom v je daný tomuto

výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch - 8. hlava III. časti Tr.

por., kde najmä procesné vady a hmotnoprávne vady, vrátane vád týkajúcich sa trestu môžu

byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a až skutkové vady

v prípade nových skutočností, alebo dôkazov týkajúce sa ako výroku o vine, tak aj výroku

o treste, môžu byť podmienky pre obnovu konania.

Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli

použitie nesprávnej právnej kvalifikácie, na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by

to aj vyplývalo z nesprávnej aplikácie do úvahy prichádzajúcich predpisov, vrátane

medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania podľa

Tu je potrebné súčasne poukázať na ustanovenie ,

podľa ktorého skutočnosťou skôr neznámou je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky, alebo

v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva, alebo slobody

obvineného, ak negatívne dôsledky tohto ustanovenia nemožno inak napraviť. Súd prvého

stupňa si svojím rozhodnutím predčasne osvojil kompetencie tohto Európskeho súdu,

pričom v konaní o obnove konania negatívne dôsledky vyššie uvedených súdnych rozhodnutí

nemožno inak napraviť.

Napokon, ak v predmetnej veci už bolo rozhodované po 01.01.1990, podľa zákona

o súdnej rehabilitácii - v znení neskorších predpisov, nemožno znovu

dospieť k záveru, že došlo po týchto rehabilitačných rozhodnutiach znovu k splneniu

podmienok pre obnovu konania. V tomto rehabilitačnom konaní sa súdy nezaoberali len

výrokom o treste, ale aj výrokom o vine, práve z pohľadu účelu zákona o súdnej

rehabilitácii, tak ako je uvedené v § 1 citovaného zákona.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný

súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho

názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti

poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu

Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že „Shora uvedenými

rozhodnutími slovenského i českého Nejvyššího soudu tedy stěžovatel vyvrací tvrzení soudu

stížnostního, že projednání věci v rehabilitačním řízení po 1. 1. 1990 je samo o sobě

zárukou správného rozhodnutí ve věci samé.“. Nad rámec uvedených skutočností ústavný

súd považuje za potrebné k sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej

judikatúry všeobecných súdov doplniť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať

rozhodovaciu prax všeobecných súdov (, , ).

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnosť“ podľa čl. 1 listiny

a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených

v čl. 15 ods. 1 a 3 listiny a v čl. 18 ods. 1 až 3 paktu, pretože „v rehabilitačním řízení

nebylo zohledněno právo stěžovatele na odepření vojenské služby z důvodu svědomí

a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a s tím související právo na svobodu

svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu…“, bez ďalšej bližšej

argumentácie, ktorou by odôvodnil svoje tvrdenia.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak

je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví

zákon.

Podľa čl. 18 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo

vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo

spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov,

bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

Podľa čl. 18 ods. 2 paktu nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by

narušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa svojej

vlastnej voľby.

Podľa čl. 18 ods. 3 paktu sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže

podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu

verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd

iných.

V tejto súvislosti chce ústavný súd poukázať na svoje skoršie rozhodnutie č. k.

-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd,

pokiaľ ide o porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny,

dostatočným spôsobom konštatoval, že v danom prípade bola sloboda svedomia

a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno

tvrdiť, že by bolo úplne neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho

obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani

s poukazom na to, že zákonné obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo

predchádzajúcim režimom vykladané spôsobom, ktorý nie je v každom prípade

akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať vojenskú službu podľa starého práva

nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade

„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní

s ochranou záujmov spoločnosti (obdobne aj ).

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. -22 z 9. júna 2005

vo vzťahu k slobode svedomia uviedol, že ani relevantná časť práva platného v čase

rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa vtedy platných medzinárodných

štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli

zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady Európy

neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)

a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.

Ústavný súd konštatuje, že rovnaké závery sa vzťahujú aj na vec sťažovateľa.

S namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 1 až 3 listiny a čl. 18

ods. 1 až 3 paktu sa čiastočne vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia, a to tak, ako ústavný súd uvádza v už citovanom odôvodnení napadnutého

uznesenia krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenie

týchto základných práv, dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu

nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 1 až 3 listiny

a v čl. 18 ods. 1 až 3 paktu. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2012