Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 484/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. I., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., S.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3 z 27. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. I. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2012

doručená sťažnosť M. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

3 z 27. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením zastavil konanie

o žalobe sťažovateľa smerujúcej proti Ústrednej volebnej komisii (ďalej len „ÚVK“),

ktorou sa domáhal ochrany pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy.

Sťažovateľ sa konkrétne dožadoval, aby bola ÚVK uložená povinnosť «zistiť počet

priamych hlasov pre každého kandidáta, ktorý sa zúčastnil volieb do Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“) tak, že pre každého kandidáta sčíta udelené

prednostné hlasy a nepriamo udelenými prednostnými hlasmi, ktoré určí ÚVK tak, že

volebné lístky s menej než tromi (pozn.: správne tam malo byť uvedené štyrmi) vyznačenými

prednostnými hlasmi bude posudzovať, akoby vyjadrovali prednostné hlasy prvým

kandidátom podľa poradia na kandidátnej listine tak, aby každý hlasovací lístok vyjadroval

presne štyri prednostné hlasy; ďalej sa domáhal toho (ii), aby sa ÚVK uložila povinnosť

zrušiť svoje rozhodnutie o zvolení tých kandidátov z 11. marca 2012, ktorí nedosiahli

najvyšší počet priamych hlasov voličov vyjadrených ako súčet priamych hlasov voličov; ako

aj sa domáhal toho (iii), aby sa ÚVK uložila povinnosť vyhlásiť za zvolených vo voľbách

do Národnej rady Slovenskej republiky z 10. marca 2012 tých kandidátov, ktorí získali

najvyšší počet priamych hlasov voličov, bez ohľadu na pozíciu na kandidátnej listine, či

percentuálny zisk nominujúcej strany vo voľbách.».

Sťažovateľ uviedol, že svoju žalobu odôvodnil tým, «že v nadväznosti na znenie

a obsah jeho základných politických práv podľa a 4 Slovenskej

republiky (ďalej aj ako „Ustáva SR“) nie je prípustné, aby v samotnom procese volieb mali

jednotliví kandidáti výhodu spočívajúcu v umiestnení na kandidátnej listine, ktorá je

vytvorená nominujúcou politickou stranou, a ktorá ich v konečnom dôsledku za zákonom

vymedzených okolností môže zvýhodniť vo voľbách a dáva týmto kandidátom prednosť pred

samotnými hlasmi voličov. Takéto zvýhodnenie je nielen porušením ústavného práva

na rovnaký prístup k voleným funkciám zaručeným SR, ale zároveň

aj porušením SR, pretože využitie možnosti, ktoré zákon dáva voličovi

bez ďalšieho sprostredkovateľa rozhodnúť o zvolení ním preferovaného kandidáta na jednej

strane, je výrazne limitované 3 % hranicou získania prednostných hlasov z celkového počtu

platných hlasov odovzdaných pre politickú stranu alebo koalíciu na strane druhej. Ďalej

namietal, že nie je prípustné, aby mala skupina voličov nevýhodu spočívajúcu

v nezarátavaní ich hlasov z dôvodu nižšieho pomerného zisku politickej strany, za ktorej

kandidátnu listinu hlasujú. Podľa názoru sťažovateľa, je takéto znevýhodnenie taktiež nielen

porušením ústavného práva na rovnaký prístup k voleným funkciám pre kandidátov týchto

strán zaručeným SR, ale zároveň aj porušením SR,

pretože hlas voliča pre tieto strany má nulovú váhu pre určenie výsledkov volieb.

Sťažovateľ pripojil k svojej žalobe ako prílohu A – zoznam kandidátov jednotlivých

politických strán, ktorí boli zvolení v parlamentných voľbách 2012, a to napriek tomu že títo

kandidáti nezískali vyšší počet priamych hlasov voličov než skupina protikandidátov,

ktorých sťažovateľ uviedol v prílohe B, čím sa podľa sťažovateľa porušili jeho základné

ústavné politické práva o priamosti a rovnosti volieb poslancov do NR SR (ako aj práva

ostatných občanov SR).».

Najvyšší súd posudzujúc žalobu sťažovateľa v súlade § 41 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) podľa jej obsahu dospel k názoru, že ide o volebnú vec,

pričom právomoc rozhodovať o volebných veciach je právnym poriadkom Slovenskej

republiky rozdelená medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Článok 129 ods. 2 zveril

ústavnému súdu všeobecnú právomoc rozhodovať okrem iného aj o ústavnosti a zákonnosti

volieb do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“). Konanie

o volebných veciach upravuje § 59 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) z dikcie § 63 ods. 1, z ktorého vyplýva, že ústavný súd môže vyhlásiť voľby

za neplatné, zrušiť napadnutý výsledok volieb, zrušiť rozhodnutie volebnej komisie

a vyhlásiť za zvoleného toho, kto bol riadne zvolený, prípadne volebnú sťažnosť zamietnuť.

Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že

právomoc všeobecných súdov podľa v spojení s druhej vety

vo volebných veciach je špeciálna, pretože v občianskom súdnom konaní v rámci

správneho súdnictva prejednávajú a rozhodujú iba volebné veci výslovne ustanovené

zákonom, pričom takýmto zákonom môže byť nielen ( –

§ 250ze), ale aj iné právne predpisy.

V nadväznosti na uvedené najvyšší súd vyslovil, že ako všeobecný súd nemá

právomoc konať a rozhodovať o návrhu sťažovateľa s tým, že jeho podanie nemožno

subsumovať medzi žiadne z osobitných konaní vo volebných veciach taxatívne

vymedzených v siedmej hlave piatej časti , na konanie

v ktorých je príslušný všeobecný súd, pričom ani iný právny predpis neustanovil právomoc

všeobecného súdu rozhodnúť takúto vec v občianskom súdnom konaní.

Najvyšší súd nepostúpil po zastavení predmetného konania vec ústavnému súdu

na prerokovanie a rozhodnutie o sťažnosti podľa a nasl.

odvolávajúc sa na uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 27. januára 1999,

a keďže zistil neodstrániteľný nedostatok podmienky konania (nedostatok svojej právomoci

v zmysle ), postupujúc podľa prvej vety konanie zastavil

bez postúpenia veci inému orgánu verejnej moci.

Porušenie svojho v petite sťažnosti označeného základného práva vo svetle

judikatúry ústavného súdu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namieta sťažovateľ

okrem iného z týchto dôvodov:

«Mám za to, že NS SR tým, že zastavil uvedené konanie sp. zn.

a „de facto“ odmietol preskúmať rozhodnutie ÚVK, porušil týmto svojím rozhodnutím

(sp. zn. zo dňa 27. marca 2012) základné právo sťažovateľa na prístup k súdu

vo veci o ktorej rozhodol orgán verejnej správy (zaručené SR). Navyše

je nutné uviesť to, že vzhľadom na skutočnosť, že preskúmanie rozhodnutia ÚVK sa

dotýkalo základného práva sťažovateľa (konkrétne čl. 30 ods. 1 veta prvá a čl. 30 ods. 4

SR), a preto podľa SR ani nebolo možné z právomoci súdov takúto vec

vylúčiť. Tak ako vyplýva z článku 46 ods. 2 SR, ako aj z hore uvedeného

nálezu ÚS SR sp. zn. , každému sa zaručuje právo obrátiť sa na súd vo veci

preskúmania zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (Osvedčenia ÚVK

o pridelení mandátov jednotlivým zvoleným kandidátom politických strán), pričom nie je

možné, aby z právomoci súdu bolo vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd... NS SR svojím rozhodnutím o zastavení konania zároveň odňal

sťažovateľovi možnosť konať v danej veci pred všeobecným súdom (ako uvádzam dole –

použitie opravných prostriedkov neprichádza v tomto prípade do úvahy), pričom konal v

rozpore s ust. .»

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že najvyšší súd neposúdil jeho žalobu správne podľa jej

obsahu ako volebnú vec, ktorou by sa mala posudzovať ústavnosť volieb do národnej rady

konaných v roku 2012. Uvedené tvrdenie sťažovateľ odvodzuje z toho, že nie je ako fyzická

osoba v zmysle a nasl. aktívne legitimovaným subjektom

na podanie takejto sťažnosti.

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd mal povinnosť meritórne rozhodnúť

o jeho žalobe a tým, že sa tak nestalo, malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho v petite

sťažnosti označeného základného práva.

Napokon sťažovateľ podotýka, že nepredpokladá, že rovnosť hlasov voličov

by mohla alebo mala byť vo vzťahu k relevantnosti výsledkov akýmkoľvek spôsobom

modifikovaná, a preto uprednostňovanie preferenčných hlasov až po dosiahnutí určitej

hranice pred poradím na kandidátnej listine sa podľa neho dôvodne javí ako diskriminujúce

alebo diskriminačné.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd svojím nálezom takto rozhodol:

„Základné právo M. I. podľa rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 27. marca 2012,

porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 27. marca 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. I. trovy právneho zastúpenia

v sume 300,- € (slovom tristo eur) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. S., do troch dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

sťažovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil ().

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa domáhať sa práv uvedených v až sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie o porušení jeho základného práva

podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca

2012, ktorým tento zastavil konanie o jeho návrhu smerujúcom proti ÚVK, ktorým sa

domáhal ochrany pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, čím podľa neho

„de facto“ odmietol meritórne rozhodnúť danú vec, teda preskúmať osvedčenia ÚVK

o pridelení mandátov jednotlivým zvoleným kandidátom politických strán.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto skúmal, či napadnutým

uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného

základného práva.

Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto:

«Podľa (ďalej len ) kedykoľvek

za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci

(podmienky konania).

Podľa ak ide o taký nedostatok podmienky skonania, ktorý

nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po. právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu, na začatie konania

zostávajú pritom zachované.

Podľa, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú

a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú

aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo

iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení

orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh

štátnej správy aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.

Podľa súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích

správnych orgánov. Vo volebných veciach a vo veciach registrácie politických strán

a politických hnutí konajú a rozhodujú súdy podľa ustanovení tejto časti v rozsahu

vymedzenom osobitnými predpismi.

Súd posudzujúc návrh podľa jeho obsahu v súlade s zistil, že ide

o volebnú vec. Navrhovateľ žiadal zrušiť rozhodnutie volebnej komisie o zvolení tých

kandidátov, ktorí nedosiahli najvyšší počet priamych hlasov voličov vyjadrených ako súčet

priamych hlasov a vyhlásiť za zvolených tých kandidátov, ktorí získali najvyšší počet

priamych hlasov voličov, bez ohľadu na ich pozíciu na kandidátnej listine, či percentuálny

zisk nominujúcej strany vo voľbách.

Právomoc rozhodovať o volebných veciach je právnym poriadkom Slovenskej

republiky rozdelená medzi Ústavný súd Slovenskej republiky a všeobecné súdy. Čl. 129

ods. 2 zveril Ústavnému súdu Slovenskej republiky všeobecnú

právomoc rozhodovať o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky,

volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy

a volieb do Európskeho parlamentu. Konanie vo velebných veciach upravuje § 59 a nasl.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ďalej len

Z dikcie ustanovenia vyplýva, že ústavný súd môže

vyhlásiť voľby za neplatné, zrušiť napadnutý výsledok volieb, zrušiť rozhodnutie volebnej

komisie a vyhlásiť za zvoleného toho, kto bol riadne zvolený alebo sťažnosť zamietnuť.

Právomoc všeobecných súdov podľa v spojení s ,

druhá veta vo volebných veciach je špeciálna. Súdy v občianskom súdom konaní

(v správnom súdnictve) preto prejednávajú a rozhodujú iba volebné veci výslovne

ustanovené zákonom. Takýmto zákonom môže byť nielen (

- § 250ze), ale aj iné právne predpisy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd všeobecný nemá právomoc konať

a rozhodovať o návrhu navrhovateľa, pretože podanie navrhovateľa nie je možné

subsumovať medzi žiadne z osobitných konaní vo volebných veciach taxatívne vymedzených

v siedmej hlave piatej časti , na konanie v ktorých je

príslušný všeobecný súd a ani iný predpis nestanovil právomoc súdu v občianskom súdnom

konaní takúto vec rozhodnúť.

Pri skúmaní podmienok konania najvyšší súd zistil neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania, nedostatok právomoci v zmysle , preto podľa

ods. 1 veta prvá konanie zastavil.

Návrh navrhovateľa, keďže sa domáhal zrušenia rozhodnutia volebnej komisie

a vyhlásenia za zvolených iných kandidátov, by mohol byť svojím obsahom sťažnosťou

podľa , avšak s poukazom na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. 01. 1999 najvyšší súd

po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania vec nepostúpi Ústavnému súdu Slovenskej

republiky.

„Pri posudzovaní podmienok konania vo volebnej sťažnosti, ktorá bola Ústavnému

súdu Slovenskej republiky postúpená všeobecným súdom podľa § 104 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, povaha veci vylučuje primerané použitie ustanovenia § 82 ods. 2

v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Konanie vo volebných veciach – za platného právneho stavu – nemôže pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky začať postúpením veci všeobecným súdom. Vyslovený názor sa

opiera o princíp právnej istoty vyjadrení v skutočnosti, že vo volebných veciach ustanovil

zákonodarca lehotu, v rámci ktorej môže procesne legitimovaná osoba podať volebnú

sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Pri súčasnej aplikácii § 82 ods. 2 a § 104

ods. 1 druhá veta za bodkočiarkou by sa pripustila možnosť

začatia konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky aj s viacmesačným odstupom

po oznámení výsledku volieb.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 27. 01. 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky 1999, s. 550 – 551.).»

Ústavný súd opakovane judikuje, že nie je vrcholom sústavy všeobecných súdov, ale

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ), a preto nie je oprávnený

zasahovať bez ďalšieho do rozhodovanie týchto súdov. Výnimka z tohto princípu prichádza

do úvahy iba za predpokladu, že všeobecné súdy na úkor sťažovateľa vybočili z medzí

daných rámcom ochrany alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

práv alebo slobôd. Postup súdu v občianskom súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie

skutkového stavu, ale i výklad iných než ústavných predpisov, ako aj ich aplikácia pri

riešení konkrétnych prípadov sú záležitosťou všeobecných súdov.

Z ústavnoprávneho hľadiska môže byť posudzované iba to, či právne závery

všeobecných súdov nie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami,

resp. či právne názory sú ústavne konformné, alebo naopak, či ich uplatnenie môže

predstavovať taký zásah všeobecného súdu, ktorým mohli byť porušené niektoré z

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv alebo slobôd. Ústavný súd

môže ďalej taktiež posudzovať, či napadnuté rozhodnutie bolo náležite, zrozumiteľne

a ústavne konformným spôsobom odôvodnené alebo či zjavne nie je výsledkom svojvôle

zo strany konajúceho súdu.

Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti ústavný súd dospel k názoru, že

sťažovateľ iba polemizuje so závermi, ku ktorým dospel najvyšší súd, a zo strany ústavného

súdu sa domáha ich prehodnotenia spôsobom, ktorý by mal nasvedčovať opodstatnenosti

jeho právneho názoru. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd sa vecou riadne zaoberal a svoje rozhodnutie ústavne

konformným spôsobom odôvodnil. Pokiaľ ide o výklad aplikovaných právnych predpisov,

ústavný súd nezistil žiadny náznak svojvôle alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

Za ústavne aprobovateľný je potrebné považovať aj právny názor najvyššieho súdu,

že nemá právomoc konať a rozhodovať o návrhu sťažovateľa, pretože jeho návrh nemožno

subsumovať medzi žiadne z osobitných konaní vo volebných veciach taxatívne

vymedzených v siedmej hlave piatej časti , na konanie

v ktorých je príslušný všeobecný súd, a iný právny predpis neustanovil právomoc súdu

v občianskom súdnom konaní takúto vec rozhodnúť. V nadväznosti na to nemal najvyšší

súd inú možnosť než po zistení neodstrániteľného nedostatku podmienky konania

(nedostatku právomoci v zmysle ) konanie podľa prvej vety

zastaviť.

Z ústavného hľadiska nemožno nič namietať ani proti záveru najvyššieho súdu, že

po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania nepostúpil vec ústavnému súdu, pretože

podľa platnej právnej úpravy a v súlade so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu

nemožno začať konanie pred ústavným súdom postúpením veci všeobecným súdom (bližšie

o tom pozri napr. ), t. j. vec postúpenú ústavnému súdu všeobecným súdom

nemožno považovať za návrh na začatie konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu v danej veci sú výrazom

jeho nezávislého rozhodovania a nepredstavujú extrémny rozpor s princípmi spravodlivosti

ani žiadne iné závažné pochybenia, ktoré by zasahovali do ústavnoprávnej roviny.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Preto postup

a rozhodovanie najvyššieho súdu v zmysle platného a účinného všeobecne záväzného

právneho predpisu nemôže mať za následok porušenie garantovaného základného

práva sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa opierajúcu sa o druhú vetu ,

ústavný súd zdôrazňuje obsah už citovaného , ktorý neumožňuje uplatňovať

druhú vetu v abstraktnej rovine, ale vždy iba v spojení s konkrétnymi

základnými právami alebo slobodami, ktorých sa možno reálne domáhať v medziach

zákonov, ktoré príslušné články vykonávajú.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet takej spojitosti medzi

rozhodnutím a odôvodnením rozhodnutia napadnutého uznesenia a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa , ktorá by naznačovala možnosť

vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie označeného základného práva

sťažovateľa, a preto sťažnosť odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012