Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 473/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť T. H., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a v spojení s

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 17. júla

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. augusta 2012 doručená sťažnosť T. H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v

spojení s (ďalej len „“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. júla 2012 (ďalej len

„uznesenie zo 17. júla 2012“). Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaniami z 11. a 16.

septembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“)

uznesením sp. zn. z 22. mája 2012 (ďalej aj „uznesenie z 22. mája 2012“)

vyslovil, že sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia

slobody (uloženého uznesením sp. zn. z 13. júla 2006) neosvedčil, a preto

zvyšok trestu odňatia slobody, ktorý mu uložil Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 8. augusta 1997, vykoná.

Proti uzneseniu z 22. mája 2012 podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť,

v ktorej namietal, že okresný súd v odôvodnení tohto uznesenia urobil chyby, a zároveň

v nej požiadal, aby mu v konaní bolo umožnené vyjadriť sa. Krajský súd na neverejnom

zasadnutí uznesením zo 17. júla 2012 podľa

sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ namietal, že krajský súd rozhodol až 4 dni po uplynutí zákonom

ustanovenej skúšobnej doby jeho podmienečného prepustenia napriek tomu, že podľa § 68

ods. 4 mal „súd urobiť právoplatné rozhodnutie o neosvedčení sa

do jedného roka od uplynutia skúšobnej doby“.

V konaní, v ktorom krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

z 22. mája 2012, došlo k porušeniu jeho základných práv aj v dôsledku jeho neprítomnosti

na pojednávaní. Obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 17. júla 2012 vzťahujúci

sa na otázku jeho neprítomnosti na pojednávaní považuje sťažovateľ za nedostatočný,

„absurdný“.

Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že „premieňaný zvyšok trestu a rozsudok

na základe ktorého mi bol uložený som napadol obnovou konania, pričom na túto

skutočnosť som upozornil aj súd OS TT včetne KS TT a žiadal postup podľa § 7 ods. 2 Tr.

por. nakoľko existuje reálna možnosť, že obnove bude vyhovené, čo by znamenalo zrušenie

trestu, z ktorého plynie predmetná podmienka. Ani jeden zo súdov nezaujali žiadne

stanovisko k tomuto inak dosť podstatnému oznamu.“.

V podaniach z 11. a 16. septembra 2012 sťažovateľ poukázal na odpoveď

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)

zo 4. septembra 2012, ktorou bol jeho podnet na podanie dovolania vybavený ako

nedôvodný. Sťažovateľ vyjadril svoj nesúhlas s názorom ministerstva spravodlivosti, podľa

ktorého všeobecné súdy v jeho veci rozhodli v rámci zákonnej lehoty, keďže uznesenie

okresného súdu bolo vydané 13. júla 2012. Podľa sťažovateľa mali všeobecné súdy v jeho

veci, t. j. o vykonaní zvyšku jeho trestu, rozhodnúť v rámci skúšobnej lehoty jeho

podmienečného odsúdenia právoplatne a samotnú odpoveď ministerstva spravodlivosti

zo 4. septembra 2012 považuje za arbitrárnu.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

v spojení s došlo uznesením krajského súdu zo 17. júla 2012, a zároveň

uvedené uznesenie zruší a vráti predmetnú vec na nové konanie.

V závere sťažnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva

podľa a v spojení s uznesením krajského súdu

zo 17. júla 2012. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd

ho v predmetnom konaní nevypočul, rozhodol až 4 dni po uplynutí skúšobnej doby, ktorá

mu bola určená pri jeho podmienečnom prepustení, a pri svojom rozhodovaní nedostatočne

zohľadnil ním predložené námietky týkajúce sa prebiehajúceho konania o obnove jeho

trestnej veci.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu

sp. zn. z 13. júla 2011 bolo rozhodnuté po čiastočnom výkone trestu odňatia

slobody sťažovateľom o jeho podmienečnom prepustení so skúšobnou dobou od

13. júla 2006 do 13. júla 2011.

Uznesením zo 17. júla 2012 krajský súd na neverejnom zasadnutí zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 22. mája 2012, ktorým vyslovil, že sťažovateľ

sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody

neosvedčil, a preto zvyšok trestu odňatia slobody uložený mu rozhodnutím Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 8. augusta 1997 v trvaní 1 roka 11 mesiacov a 10 dní

vykoná.

Podľa ak podmienečne prepustený viedol v skúšobnej

dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak

rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná.

Podľa prvej vety rovnako sa má za to, že trest bol

vykonaný dňom, keď došlo k podmienečnému prepusteniu, ak súd bez viny odsúdeného

do roka od uplynutia skúšobnej doby nerozhodol, že odsúdený zvyšok trestu vykoná.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že o krajský súd rozhodol v jeho veci 4 dni

po uplynutí skúšobnej doby jeho podmienečného prepustenia. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na znenie , z ktorého je zrejmé, že krajský súd

postupoval zákonne a o vykonaní trestu sťažovateľom mal možnosť rozhodnúť až v lehote 1

roka od uplynutia jeho skúšobnej doby.

Námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd neakceptoval jeho žiadosť

o vypočutie v predmetnom konaní, sa podľa názoru ústavného súdu taktiež javí ako

irelevantná.

Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ sa mal možnosť zúčastniť

verejného zasadnutia okresného súdu vo svojej veci a o jeho termíne bol riadne

upovedomený v súlade s . Na základe jeho žiadosti sa

verejné zasadnutie okresného súdu konalo v jeho neprítomnosti. Nevypočutie sťažovateľa

v predmetnom konaní napriek jeho žiadosti je preto potrebné vnímať vo svetle všetkých

okolností daného prípadu. V tomto smere je okrem skutočnosti, že sťažovateľ sa k svojej

veci sám odmietol vyjadriť v konaní pred okresným súdom a svoju argumentáciu predložil

v rámci sťažnosti proti uzneseniu z 22. mája 2012, rozhodujúce aj to, že krajský súd svoj

záver, podľa ktorého sa sťažovateľ v skúšobnej dobe nesprával v súlade s podmienkami

podmienečného prepustenia, odôvodnil iba poukázaním na písomné dôkazy, ktoré mal pri

svojom rozhodovaní k dispozícii, a síce rozsudku Okresného súdu Prievidza

z 12. januára 2011, ktorým bol sťažovateľ v rámci skúšobnej doby odsúdený, pretože sa

dopustil ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, a to za zločin útoku na verejného činiteľa podľa

, za čo mu bol uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia

slobody. Uvedená okolnosť s ohľadom na závažnosť činu a jeho okolnosti je pritom

postačujúca na prijatie záveru o výkone zvyšku trestu, z ktorého bol sťažovateľ

podmienečne prepustený.

Sťažovateľ taktiež argumentoval, že krajský súd sa v odôvodnení uznesenia

zo 17. júla 2012 nevyrovnal s jeho námietkou, ktorou poukazoval na skutočnosť, že v jeho

veci inicioval obnovu konania.

Ústavný súd sa z obsahu odôvodnenia uznesenia zo 17. júla 2012 presvedčil,

že krajský súd sťažovateľovi poskytol odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery uznesenia krajského súdu zo 17. júla 2012, ktoré sú dostatočne

odôvodnené. Pretože uznesenie krajského súdu zo 17. júla 2012 nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa (vrátane požiadavky

na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012