Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 450/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Ž., L., zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L.,

pre namietané porušenie jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 28. septembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 10. mája 2012 takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť Ľ. Ž. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej

len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z

28. septembra 2011 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. mája 2012 (ďalej len

,,najvyšší súd“ a ,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol personálnym

rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len ,,minister vnútra“) z 15. júla 2009

prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodov uvedených

v o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Proti personálnemu rozkazu

podal rozklad, o ktorom minister vnútra rozhodol 11. novembra 2009 tak, že rozhodnutie

potvrdil a rozklad zamietol. Dňa 4. januára 2010 podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie

zákonnosti týchto rozhodnutí ministra vnútra, ktorú krajský súd rozsudkom zamietol.

Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou potvrdil

rozsudok krajského súdu.

3. Sťažovateľ v sťažnosti prejavil nesúhlas s rozsudkami krajského súdu

a najvyššieho súdu a na odôvodnenie zásahu do jeho označených práv uviedol:

,,Svojou sťažnosťou sa domáham vyslovenia porušenia svojich základných práv

obsiahnutých v a 48 ods. 2 ako aj v článku 6 ods. 1 veta prvá dohovoru

z dôvodu, že Najvyšší súd SR svojim postupom vo veci vedenej pod sp. zn.

nerešpektoval a poprel základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

z dôvodov:

Najvyšší súd SR rozhodoval o odvolaní navrhovateľa rozsudkom, v dôvodoch ktorého

svoje skutkové zistenia a právne závery presvedčivo neodôvodnil a rovnako ako Krajský súd

v Bratislave... porušil ust. a postupoval v rozpore so zaručenými

právami občana obsiahnutými v článku 46 ods.1 a 48 ods. 2 SR a článku 6 ods. 1

veta prvá dohovoru.

Najvyšší súd SR:

- sa nezaoberal dôvodmi a obsahom odvolania sťažovateľa podaného proti

rozsudku Krajského súdu Bratislava... týkajúce sa porušenia práv odvolateľa v konaní o

prepustení zo služobného pomeru,

- nezdôvodnil žiadnym právnym ustanovením závery svojho rozhodnutia,

z ktorých vyvodzuje, že v konaní neboli porušené procesné práva Ľ. Ž. ako účastníka

konania o prepustení zo služobného pomeru,

- nevyjadril sa najmä, k namietanému postupu podľa § 193 ods. 2 zák.

č. a uviedol, že postup vyhotovenia úradných záznamov nie je upravený

v § pričom však postup správneho orgánu bol dodržaný s poukazom

na to, že žalobca bol upovedomený o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného

pomeru ako aj mu bola listom zo dňa 16.9.2009 daná možnosť oboznámiť sa so spisovým

materiálnom,

- nevyjadril sa k odvolaniu v napadnutej časti rozhodnutia súdu prvého stupňa,

že výroková časť napadnutého rozhodnutia neobsahuje žiadnu skutkovú vetu, a preto

s poukazom na ust. 194 ods. 1 personálny rozkaz je vadným

rozhodnutím, ktorá vada má za následok jeho neplatnosť,

- jeho rozhodnutie, na základe vyššie uvedených nedostatkov, nie je

preskúmateľné a je arbitrárnym rozhodnutím...

Na tomto mieste navrhovateľ zdôrazňuje, že zo žiadneho ustanovenia

Z. z. nevyplýva postup a spôsob, ktorý zvolil oprávnený orgán pri oboznamovaní sa

navrhovateľa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru, a preto považuje jeho

postup za nezákonný. V správnom konaní môžu správne orgány postupovať výlučne

na základe nedovoľuje

správnemu orgánu zachytávať do úradných záznamov rôzne okolnosti, úkony a postupy

v konaní vo veciach služobného pomeru. Nadriadený v danom prípade nebol oprávnený

dokumentovať svoj postup do úradných záznamov, ktorých obsah nemohol sťažovateľ nijako

ovplyvniť. Keď tak urobil, vylúčil rovnoprávne postavenie druhého účastníka konania,

vylúčil kontrolu druhého účastníka nad dodržaním postupu podľa § 193 ods. 2 zákona

NS SR pripomína vo svojom rozhodnutí, že nie je možné

porovnávať s porušením pracovnej disciplíny ostatných pracovníkov, ustanovuje vyššiu

mieru zodpovednosti a tomu zodpovedajúce aj vyššie možnosti postihu. Na druhej strane

celkom benevolentne pristupuje k preskúmaniu dodržania povinností správneho orgánu pri

postupe v konaní vo veci prepustenia zo služobného pomeru.

Pokiaľ by odvolací súd prihliadol na argumenty navrhovateľa uvedené v žalobe

a odvolaní proti rozsudku, svoje rozhodnutie dostatočne presvedčivo odôvodil po právnej

a skutkovej stránke, poskytol by sťažovateľovi v plnej miere právo na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie…

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom neargumentoval odvolacie

dôvody sťažovateľa a bez dostatočného zdôvodnenia rozhodnutia potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým bola žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu zamietnutá. Nedostatok dôvodov týkajúcich sa právneho základu rozhodnutia

v merite veci, nedostatok právneho posúdenia veci a interpretačná svojvôľa odvolacieho

súdu, robia rozhodnutie odvolacieho súdu nepresvedčivým, arbitrárnym,

nepreskúmateľným, vedúcim do zásahu práva sťažovateľa na spravodlivý proces do takej

miery, že vyžaduje ústavnú korekciu.“

4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho

označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu,

ďalej žiada, aby ústavný súd tieto rozsudky zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie

konanie a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

7. Ústavný súd najskôr konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený

v nemal právomoc na preskúmanie rozhodnutí ministra vnútra (čo ani

sťažovateľ nežiadal), ale ani namietaného rozsudku krajského súdu, keďže preskúmanie

týchto rozhodnutí patrilo do právomoci najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní

v rámci správneho súdnictva. Táto skutočnosť bola dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti

smerujúcej proti rozsudku krajského súdu.

8. Na základe toho ústavný súd v súlade s ústavným obmedzením svojho zasahovania

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posudzoval len rozsudok najvyššieho súdu

z hľadiska, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa sú zlučiteľné s označenými článkami a dohovoru.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.

Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva

na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , ,

, ).

11. Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného

súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas s právnymi závermi

krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok. Sťažnosť podľa

má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd,

resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či najvyšší súd nemohol

svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených práv sťažovateľa.

12. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najskôr poukázal

na dôvody rozsudku krajského súdu, odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie

ministra vnútra, aby následne na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Z obsahu pripojeného súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že

personálnym rozkazom č. 281 zo dňa 15.07.2009 bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/

prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru

z dôvodu, že porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Bolo zistené, že dňa 24.05.2009 v čase od 07.30 hod. do 19.30 hod. bol velený

do výkonu služby hliadky - PCO ako veliteľ hliadky a vodič služobného cestného vozidla.

Pri vykonávaní dychovej skúšky na alkohol v čase o 11.35 hod. na Obvodnom oddelení PZ

Levice bolo kontrolným orgánom zistené, že namiesto menovaného sa na vykonanie

dychovej skúšky dostavil ppor. E. B., služobne zaradený na oddelení mýtnej polície Levice,

ktorý mal oblečenú služobnú uniformu žalobcu s menovkou Ľ. Ž. a služobným samopalom

vz. ..., výr.č.: ... s 50 nábojmi, ktoré mal žalobca pridelené do výkonu služby. Na výzvu

kontrolného orgánu sa žalobca dostavil na Obvodné oddelenie PZ Levice v civilnom odeve

a následne v čase o 11.43 hod. bol podrobený dychovej skúške na alkohol. Analyzátorom

dychu Alcotest 7410 mu bola nameraná hladina alkoholu 0,42 mg/l (0,88 promile)

vydychovaného vzduchu a pri opakovanej dychovej skúške v čase o 12.22 hod. hladina

alkoholu 0,34 mg/l (0,71 promile) vydychovaného vzduchu. Zároveň bolo zistené, že nemal

pri sebe služobný preukaz ani doklady potrebné k vedeniu a prevádzke služobného vozidla,

ktoré mu bolo na výkon služby pridelené, a toto riadil pod vplyvom alkoholu. Uvedené

skutočnosti vyplývajú aj z úradného záznamu spracovaného žalobcom dňa 24.05.2009 kde

okrem iného uviedol, že poprosil E. B., aby sa prezliekol do jeho uniformy, namiesto neho

vykonal dychovú skúšku na alkohol a odovzdal mu služobnú uniformu aj služobnú zbraň.

Priznal tiež požitie alkoholu a jazdu 10 km na služobnom vozidle pod vplyvom alkoholu.

Žalovaný rozhodnutím č. SLV-116/PK-2009 zo dňa 11.11.2009 napadnutý personálny

rozkaz ministra vnútra č. 281 zo dňa 15.07.2009 potvrdil a rozklad podaný žalobcom

zamietol...

V danom prípade nebolo sporné, že bolo dostatočne preukázané porušenie

služobných povinností a služobnej prísahy v súvislosti so skutkom, ku ktorému došlo dňa

24.05.2009, pretože podstatnou námietkou odvolania žalobcu bolo, že konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ),

t.j. nesprávny postup správneho orgánu pred vydaním rozhodnutia a z dôvodu, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Uvedené námietky vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené a v rozpore

s obsahom administratívneho spisu. Pokiaľ ide o úradné záznamy, zo žiadneho ustanovenia

presne stanovený spôsob ich vyhotovenia nevyplýva a v danej veci

sú v nich zachytené okolností, za akých došlo dňa 18.06.2009 počas dočasnej

práceneschopnosti žalobcu, k oboznámeniu žalobcu príslušníkmi polície v mieste bydliska

s dôkazným materiálom a návrhom na prepustenie zo služobného pomeru, s jeho

vyjadrením, a stanoviská riaditeľa OR PZ a OO PZ v Leviciach. Niet pochýb o tom, že

žalobca bol dňa 26.05.2009 (osobne prevzal) upovedomený o začatí konania vo veci

prepustenia zo služobného pomeru na základe protokolu o výsledku kontroly zo dňa

24.05.2009 a zároveň mu bola stanovená lehota na predloženie vyjadrenia k danej veci, tak

ako aj po podaní rozkladu, keď listom zo dňa 16.09.2009 mu bola daná možnosť oboznámiť

sa so spisovým materiálom. Ak bola daná žalobcovi možnosť vyjadriť sa k návrhu

na prepustenie zo služobného pomeru, nahliadnuť do spisového materiálu, navrhovať

dôkazy a obhajovať sa, je jeho právom a nie povinnosťou, či toto svoje právo využije alebo

nie a k veci sa vyjadrí.

Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia a spisu žalovaného odvolací súd nezistil, že

by v konaní boli porušené procesné práva žalobcu ako účastníka konania. Rozhodnutie

žalovaného je kvalifikované v súlade so zákonom, vychádza zo spoľahlivo zisteného

skutkového stavu, má požadované formálne i obsahové náležitosti a je dostatočne

odôvodnené.

Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy podľa správnych orgánov spočíva v tom, že

žalobca nebol disciplinovaný a zodpovedný ako sa k tomu v služobnej prísahe zaviazal, keď

naviedol bývalého kolegu na zámenu osôb pri vykonávaní dychovej skúšky, rovnako svojím

konaním porušil o cestnej premávke a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Z.

z.) tým, že viedol služobné motorové vozidlo v takom čase po požití alkoholu, kedy sa

alkohol ešte nachádzal v jeho organizme. Ďalej porušil čl. 21 ods. 4 písm. a/, b/, c/

nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 14/2005 o prevádzke služobných

cestných vozidiel a , tým, že nemal pri sebe

predpísané doklady potrebné pre vedenie služobného motorového vozidla, ako i čl. 2

Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 64/1999 o vydávaní, výmene,

odovzdávaní a odoberaní služobných preukazov príslušníkov policajného zboru, nakoľko

mal povinnosť služobný preukaz chrániť pred stratou, poškodením, odcudzením alebo

zneužitím, čo neurobil, lebo dňa 24.05.2009 mu bol služobný preukaz odcudzený. Žalobca

ďalej porušil čl. 5 ods. 1 Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 35/1995 o

prideľovaní, nosení a ukladaní služobných zbraní, keďže vydal služobnú zbraň E. B. -

policajtovi Mýtnej polície. V štátnej službe sa nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť

vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor a je v rozpore s ustanovenými

úlohami v Rozkazoch Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 1/2002, 2/2002, 62/2003,

63/2003 a 64/2003 o úlohách na zamedzenie protiprávneho konania príslušníkov

Policajného zboru v súvislosti s požívaním alkoholu a iných návykových látok a o úlohách

na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov Policajného zboru, čl. 1 ods. 1

písm. a/ nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 18/2008 o niektorých

konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného

pomeru napriek tomu, že bol s nimi oboznámený. Z listiny zo dňa 18.06.2009 -

Oboznámenie s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného

zboru podľa vyplýva, že dňa 17.06.2009 bol

žalobca oboznámený v zmysle s návrhom

na prepustenie zo služobného pomeru podľa ,

ako aj s dôkazným materiálom, podľa a ods. 3

poučený o práve nazrieť do spisového materiálu, urobiť si z neho poznámky a výpisky,

vyjadriť sa a navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Úradné záznamy písomne

zachytávajú skutočností za akých k oboznámeniu došlo.

Závery žalovaného považuje najvyšší súd za správne, zodpovedajúce zásadám

logického myslenia a v preskúmavanom rozhodnutí náležite odôvodnené tým, že žalobca,

ktorý mal byť čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru nastúpil

do výkonu štátnej služby a vykonával ju pod vplyvom alkoholu, nemal pri sebe doklady

potrebné k vedeniu služobného motorového vozidla a okrem toho naviedol bývalého kolegu

na osobnú zámenu pri vykonávaní dychovej skúšky.

K tomu najvyšší súd dodáva, že nie je bez významu skutočnosť, že žalobca mal

pri sebe služobnú zbraň ̶samopal vz. ...1, výr. č.: ... s päťdesiatimi nábojmi pridelenými mu

do výkonu služby, keďže sa pri plnení služobných úloh podieľal aj na odhaľovaní akejkoľvek

formy trestnej činnosti a za takýchto okolností môže dôjsť k neočakávaným situáciám s

nepredvídateľným následkom. Tvrdenia žalobcu o tom, že nemal možnosť nazrieť do

spisového materiálu, oboznámiť sa s podkladmi pre rozhodnutie a podať vyjadrenie sú v

rozpore s obsahom spisu a pokiaľ ide o jeho zdravotný stav po úraze hlavy dňa 09.06.2009,

podľa vyjadrenia lekára MUDr. L. Š. netrpel kvalitatívnou ani kvantitatívnou poruchou

vedomia, bol schopný prijímať informácie týkajúce sa jeho osoby a úrazový stav túto

schopnosť nezmenil.

o štátnej službe nie je možné porovnávať s porušením

pracovnej disciplíny ostatných pracovníkov, ustanovuje vyššiu mieru zodpovednosti a tomu

musia zodpovedať aj vyššie možnosti postihu. Citovaný zákon kladie na policajtov vyššie

nároky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie

nekompromisne sankcionuje, čo v konečnom dôsledku znamená, že vo vzťahu k plneniu

služobných povinností vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné

zákony. Žalobca sa svojím konaním dopustil porušenia služobnej prísahy hrubým

spôsobom, čo malo za následok jeho prepustenie zo služobného pomeru, ktoré bolo v súlade

so zákonom a plne dôvodné.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa , v spojení s

ods. 3 veta druhá ako vecne správny potvrdil.“

13. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok najvyššieho súdu je ústavne

udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či

výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných

zákonných noriem (m. m. ).

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

krajského súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd sťažovateľovi

podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) prečo jeho konanie zakladalo

zákonný dôvod na prepustenie zo služobného pomeru, a to z hľadiska porušenia služobnej

prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, (ii) prečo ním tvrdené procesné

pochybenia ministra vnútra (resp. konajúcich osôb) neboli zistené, a napokon (iii) prečo

neboli porušené jeho procesné práva v konaní o prepustení zo služobného pomeru. Výklad

najvyššieho súdu reaguje aj na všetky relevantné odvolacie námietky a nevykazuje ani

znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , ). Skutočnosť, že sa sťažovateľ

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. ,

).

15. V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je

vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2

), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva

odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti

so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom ústavný súd

konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

16. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné dôvody týkajúce sa kvality

súdneho konania a dostatočnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia ústavný súd len stručne

dodáva. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, ).

17. Z tohto pohľadu je potom zrejmé, že aj napriek výhradám sťažovateľa

obsiahnutým v jeho sťažnosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poskytol

ústavne akceptovateľnú odpoveď na všetky podstatné otázky majúce vplyv na zákonnosť

preskúmavaných rozhodnutí ministra vnútra o prepustení sťažovateľa zo služobného

pomeru.

18. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal aj vyslovenia porušenia jeho základného práva

podľa , v tejto časti sťažnosť nie je nijako odôvodnená. Sťažovateľ

netvrdil a ani nepreukázal, že postupom a/alebo rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť

k zásahu do niektorého z čiastkových práv zaručených označeným článkom (verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, právo vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom). Keďže ústavný súd je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) a dôvody možnej neústavnosti postupu a rozhodnutí všeobecných súdov

nevyhľadáva z vlastnej iniciatívy, touto časťou sťažnosti sa bližšie zaoberať nemohol.

19. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej

proti rozsudku najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. O zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, ). Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd

sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu

a najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto

sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012