Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 474/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. M., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. z 19. apríla 2011 v spojení s

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 7. júna 2011, ako aj uznesením

Okresného súdu Martin sp. zn. z 2. apríla 2012 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 18. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. augusta 2012 doručená sťažnosť Ing. I. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 19. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok z 19. apríla 2011“) v spojení s

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. júna

2011 (ďalej len „uznesenie zo 7. júna 2011“), ako aj uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt

56/2011 z 2. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie z 2. apríla 2012“) v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 18. júla 2012 (ďalej len „uznesenie z 18. júla

2012“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„1. V trestnej veci som bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní

12 mesiacov, nepodmienečne s umiestnením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Odsúdený som bol vlastne za skutok v bode 2, obžaloby, ktorého som sa mal dopustiť voči

M. P., nar. ..., a to porušenie domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom

súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. Skutkov v bode 2,

obžaloby som sa nedopustil, bol som odsúdený za tvrdenie P. proti môjmu tvrdeniu, a súd

dal na výpoveď nedôveryhodného svedka J. B., nar. ..., s ktorým M. P. v tom čase účelovo

spávala, a ktorý zatepľoval jej trvalé bydlisko, ktoré je vzdialené cca 250 metrov od B. B., a

teda nemohol počuť, že sa P. vyhrážam, a nemohol vidieť, že som jej porušil domovú

slobodu. P. ma krivo obvinila, že som jej porušil domovú slobodu, a že som sa jej vyhrážal.

Okresný súd v Martine urobil teda fatálnu chybu, ktorú si nechce priznať, a nechce

ju priznať ani odvolací Krajský súd v Žiline, ktorý sa doslova a do písmena zastáva M. P.–

bývalej profesionálnej šľapky a pornoherečky v Š., čo o nej hovoria občania z V. z P.,

občania M. z K. H., a napr. aj mestskí policajti z M.

Skutku v bode 1, obžaloby som sa dopustil, priznal som ho, ale zaň som mal pôvodne

dohľad probačného a mediačného úradníka Okresného súdu v Martine, Mgr. M., ktorý som

neporušil.

2. Obrovskú nespravodlivosť vidím v tom, že obnovu konania mal

sudca JUDr. M. R., na ktorého som dal v r. 2010 trestné oznámenie za branie úplatku

vtedajšiemu generálnemu prokurátorovi SR, JUDr. D. T., a dal som na neho aj žalobu v O.

s. p. konaní dňa 23. 2. 2011 na náhradu škody, ktorú mi spôsobil sudca JUDr. M. R., a

prokurátor JUDr. M. H.

Sudca JUDr. M. R. obnovu konania uznesením z 2. 4. 2012 zamietol, a

zamietol ju uznesením aj senát Krajského súdu v Žiline. Sudca JUDr. M. R.

ju zamietol preto, že som dal v minulosti na neho trestné oznámenie za branie úplatku, a

preto, že som dal na neho a prokurátora JUDr. H. žalobu o náhradu škody.

Vo veci uvedenej žaloby, sp. zn. som predvolaný na 1. 10. 2012

o 10.00 hod., č. d. 138 na pojednávanie na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši.

Obrovskú nespravodlivosť vidím v tom, že sudca JUDr. M. R. sa nevzdal obnovy

konania, hoci veľmi dobre vie, že je na mňa zaujatý, nakoľko som poukázal trestným

oznámením na neho, sudcu, ktorý si dovolil zobrať úplatok, a poukázal som na neho ako

na sudcu, ktorý spolu s prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine, JUDr. M. H. ma dal

v lete r. 2010 do 20. 11. 2010 bezdôvodne sledovať a odpočúvať moje dva mobilné telefóny,

teda ma vlastne s JUDr. H. dal psychicky týrať. O tom, že ma dal sledovať prokurátor

JUDr. H., mi povedal príslušník Obvodného oddelenia Policajného zboru Vrútky, na ul. J.

3. Ďalej je absolútne nelogické a nespravodlivé zo strany Krajského súdu v Žiline,

že opatrením z 21. 6. 2012, mi bol ustanovený advokát JUDr. I. M.,

so sídlom Ž. (ktorý mimochodom ani raz za mnou nebol v ÚVV Žilina), a Krajský súd v

Žiline prejednal vec na neverejnom zasadnutí dňa 18. 07. 2012, o ktorom som nebol ani

upovedomený, že bude, teda prejednal obnovu konania bez mojej prítomnosti, a bez

prítomnosti advokáta, ktorého mi sám ustanovil.

4. Navrhujem, aby Ústavný súd SR vydal nasledujúci nález – vyhlásil rozsudok

Okresného súdu v Martine, z 19. 4. 2011 s uznesením Krajského súdu Žilina,

sp. zn. zo 7. 6. 2011, ktorým som bol uznaný vinným za NEPLATNÝ, nakoľko

skutkov voči M. P. som sa NEDOPUSTIL.

Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd SR vyhlásil uznesenie Okresného súdu v Martine,

č. k. IČS: 5711011272 z 2. 4. 2012 podpísané samosudcom JUDr. M. R. za

NEPLATNÉ, a nariadil Okresnému súdu v Martine vykonať znovu obnovu konania, o ktorú

som požiadal, ale s iným sudcom.

5. Navrhujem, aby Ústavný súd SR uvedené v bode 4.) prejednal ako posledná

inštitúcia v Slovenskej republike, pred mojím podaním na Európsky súd pre ľudské práva

v Štrasburgu.

Na záver aspoň uvádzam, že Krajský súd mi dovolil mať právo na vlastný názor

na trestné konanie. Poukazujem, že môj vlastný názor je pravdivý a správny, a súdy sa

k celej záležitosti postavili v podstate nezodpovedne, z pozície ich moci, aj keď vôbec

nemali pravdu. Na Slovensku je aj to možné.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa rozsudkom z 19. apríla 2011 v spojení s uznesením

zo 7. júna 2011, ako aj uznesením z 2. apríla 2012 v spojení s uznesením z 18. júla 2012.

K porušeniu uvedeného základného práva malo dôjsť v dôsledku toho, že

- súdy zúčastnené na rozhodovaní o jeho vine ho nespravodlivo odsúdili pre

nepravdivú výpoveď svedkov v konaní bez náležitého zistenia skutkového stavu predmetnej

veci,

- v konaní o jeho návrhu na obnovu konania rozhodoval sudca, ktorý bol proti nemu

zaujatý v dôsledku sťažovateľom proti nemu podanému trestnému oznámeniu,

- konanie o obnove prebiehalo v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti advokáta,

ktorého mu opatrením ustanovil krajský súd.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv rozsudkom okresného súdu

z 19. apríla 2011 v spojení s uznesením krajského súdu zo 7. júna 2011

Ústavný súd na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom zistil, že namietané

uznesenie krajského súdu zo 7. júna 2011 bolo sťažovateľovi doručené poštou

23. júna 2011. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej

vyslovil, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa , ktoré sa sťažovateľovi

v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre

začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa

rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, avšak nie jeho právnemu

zástupcovi (napr. , ).

Podľa ustanovenia možno sťažnosť podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127

nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti.

Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa na ďalšie

konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v , teda

v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil sťažnosťou z 23. augusta 2012 odoslanou

na poštovú prepravu 27. augusta 2012 a doručenou ústavnému súdu 30. augusta 2012.

Právoplatné uznesenie krajského súdu zo 7. júna 2012 bolo sťažovateľovi doručené poštou

23. júna 2011. Lehota na včasné doručenie sťažnosti v tomto prípade sťažovateľovi skončila

23. augusta 2011. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva podľa rozsudkom z 19. apríla 2011 v spojení

s uznesením zo 7. júna 2011 po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej

skutočnosti (doručenia uznesenia zo 7. júna 2011).

Vzhľadom na to, že k podaniu sťažnosti došlo po uplynutí zákonom ustanovenej

dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. , ), ktorej zmeškanie

nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako podanú oneskorene.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením okresného súdu

z 2. apríla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 18. júla 2012

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa proti uzneseniu o návrhu na povolenie

obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že proti uzneseniu

z 2. apríla 2012 sťažovateľ mal možnosť využiť účinný právny prostriedok – sťažnosť.

Rozhodovanie o sťažnosti patrilo do právomoci príslušného nadriadeného súdu, ktorý bol

oprávnený posúdiť všetky relevantné skutkové aj právne okolnosti daného prípadu, ako aj

posúdiť prípadné procesné pochybenia okresného súdu.

Sťažovateľ teda realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal možnosť

účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť

v tejto časti smerujúcej proti uzneseniu z 2. apríla 2012 pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že uznesením z 18. júla 2012 došlo k porušeniu jeho

základného práva tým, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu

z 2. apríla 2012, ktorým bol jeho návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. zamietnutý.

V prípade sťažnosti sťažovateľa v tejto časti tvoria zákonný rámec úpravy relevantné

ustanovenia v časti upravujúcej obnovu konania ( a nasl.

). V konkrétnych okolnostiach danej veci je zásadnou otázkou ústavná

akceptovateľnosť napadnutých rozhodnutí, t. j. uznesenie z 18. júla 2012 o zamietnutí

sťažnosti podanej proti uzneseniu z 2. apríla 2012.

Ústavný súd preto skúmal, či v danom prípade krajský súd dostatočne objasnil

dôvody, pre ktoré podanú sťažnosť proti uzneseniu z 2. apríla 2012 zamietol. Ústavný súd

preskúmal, či relevantné ustanovenia pre postup a rozhodovanie súdov

zúčastnených na rozhodovaní v tejto neboli aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval

porušenie sťažovateľom označených práv a slobôd.

Krajský súd sťažnosť podanú sťažovateľom prerokoval na neverejnom zasadnutí,

na ktorom rozhodol uznesením z 18. júla 2012, v odôvodnení ktorého poukázal na § 394

ods. 1 , zásady významné z hľadiska výkladu uvedeného ustanovenia,

závery rozsudku z 19. apríla 2011 v spojení s uznesením zo 7. júna 2011, a následne

uviedol: „Nadriadený súd pripomína, že v konaní o povolenie obnovy konania nie je možné

preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa

obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania

obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové

skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné

z obsahu spisov, a to aj vtedy keď sa s nimi súd v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich

dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení dôkazov, prípadne ich nesprávne

vyhodnotil.

Možno stručne konštatovať, že odsúdený Ing. I. M. v odôvodnení svojej sťažnosti v

podstate namieta, že mu nebolo umožnené klásť otázky svedkom M. P., J. B.– ktorý nebol

prítomný na hlavnom pojednávaní 19. 4. 2011, M. O. a Ľ. P., namietal, že M. P. a J. B.

proti nemu krivo vypovedali.

Odvolací súd v reakcii na sťažnostné námietky pripomína, že ide o opakované

dôvody obhajobných tvrdení použitých Ing. I. M. v základnom konaní. S jeho námietkami

skutkovými a právnymi sa ale súdy prvého a druhého stupňa riadne vysporiadali a

potvrdili, že práve poškodená M. P. a svedok J. B. presvedčivo usvedčovali odsúdeného Ing.

I. M. zo spáchania skutku pod bodom 2/ vyššie citovaného rozsudku okresného súdu. Ani v

predmetnom sťažnostnom konaní, okrem tvrdení odsúdeného v sťažnosti, odvolaciemu súdu

nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť výpovedí týchto svedkov, pre

ktoré by ich bolo potrebné znovu vypočuť.

Pokiaľ odsúdený v sťažnosti uvádza, že nemohol klásť svedkom otázky, uvedené

tvrdenie nie je v súlade so skutočnosťou. Ako totiž vyplýva zo zápisnice o hlavnom

pojednávaní Okresného súdu Martin z 19. 4. 2011 vo veci sp. zn. (č. l. 381

spisu Okresného súdu Martin ) odsúdený na svedkyňu - poškodenú M. P. nemal

žiadne otázky, len sa vyjadril k jej výpovedi. Pokiaľ odsúdený namieta, že nemal možnosť

klásť otázky svedkovi J. B. na hlavnom pojednávaní, odvolací súd uvádza, že odsúdený na

hlavnom pojednávaní 19. 4. 2011 súhlasil s prečítaním výpovede tohto svedka, nenavrhol

jeho vypočutie na hlavnom pojednávaní ani po doručení obžaloby v predmetnej veci a výzvy

súdu na podanie návrhu na vykonanie dôkazov (obžaloba a výzva súdu boli odsúdenému

doručené 10. 3. 2011). Tiež je potrebné zdôrazniť, že po vykonaní dôkazov na hlavnom

pojednávaní dňa 19. 4. 2011 odsúdený prehlásil, že nemá návrhy na doplnenie

dokazovania. Pokiaľ odsúdený v sťažnosti uvádza mená ďalších svedkov, ktorým nemohol

klásť otázky, odvolací súd zdôrazňuje, že títo svedkovia sa na mieste činu v kritickom čase

nenachádzali a súd nevidí preto dôvod na ich vypočutie. Vzájomné vzťahy medzi M. P. a J.

B. ako aj príbuzenské vzťahy poškodenej, na ktoré odsúdený v sťažnosti poukazuje, nemožno

hodnotiť ako okolnosť, ktorá by mohla viesť k povoleniu obnovy konania, tieto vzťahy sú z

pohľadu vykonaných dôkazov irelevantné.

Pokiaľ odsúdený v sťažnosti uvádza, že súdy odmietli vykonať ním navrhované

dôkazy – prehratie zvukového záznamu z jeho mobilného telefónu, odvolací súd zdôrazňuje,

že odmietnutie tohto dôkazu vyhodnotil vo svojom rozhodnutí Krajský súd v Žiline,

sp. zn. ako dôkaz nadbytočný, a preto tento dôkaz nemohol v konaní

o povolenie obnovy konania inak vyhodnotiť ani odvolací súd.

Na základe uvedeného možno zhrnúť, že odsúdený Ing. I. M. nepoukázal na žiaden

nový dôkaz alebo skutočnosť, ktoré by súdu neboli známe už v pôvodnom konaní. Tvrdenia

odsúdeného uvádzané v sťažnosti nemali reálne opodstatnenie a súd ich považuje za

účelové. Odsúdený síce má právo na vytvorenie si vlastného názoru na celé trestné konanie,

avšak nie je možné tieto jeho závery prijímať bez toho, aby neboli konfrontované

s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi. Úvahy odsúdeného o tom, že súdy v jeho trestnej

veci boli neobjektívne, sudca JUDr. R. je voči nemu zaujatý, že svedkovia M. P. a J. B. krivo

vypovedali, považuje potom odvolací súd za jeho osobnú, ničím nepodloženú konštrukciu.

S ohľadom na uvedené skutočnosti aj nadriadený súd dospel k záveru, že odsúdený

Ing. I. M. nepredložil, resp. nepoukázal na žiadnu novú skutočnosť, či nový dôkaz ako

prvoradej podmienky na povolenie obnovy konania v zmysle , a preto

postupom podľa jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.“

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ v sťažnosti uviedol,

nemožno usudzovať, že uznesenie krajského súdu z 18. júla 2012 má také nedostatky, ktoré

by odôvodňovali záver o jeho arbitrárnosti alebo o zjavnej neodôvodnenosti a v konečnom

dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa. Krajský súd sa podľa názoru ústavného

súdu primerane vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti

a týkajúcimi sa doplnenia dokazovania podľa neho novými dôkazmi, ako aj s jeho

argumentáciou týkajúcou sa zaujatosti sudcu okresného súdu.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej k porušeniu ním označeného základného práva

uznesením z 18. júla 2012 došlo aj v dôsledku toho, že nemal možnosť byť prítomný pri

prerokovávaní svojho návrhu na obnovu konania, považuje ústavný súd za irelevantnú.

Podľa zistenia ústavného súdu sa toto tvrdenie sťažovateľa nezakladá na pravde, keďže, ako

vyplýva aj z uznesenia z 2. apríla 2012 v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. , bol sťažovateľ riadne vypočutý na verejnom zasadnutí konanom

2. apríla 2012. Z uvedeného vyplýva, že v uvedenom konaní okresný súd poskytol

sťažovateľovi dostatočnú možnosť na predloženie svojich námietok k veci.

Z uvedeného vyplýva, že medzi uznesením z 18. júla 2012 a možnosťou porušenia

označeného základného práva sťažovateľa nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012