Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 491/2012
PDF · 151.62 KB
No categories available
I. ÚS 491/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl.
46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er
2640/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 2640/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného
súdu“).
2. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.) osobitne
podaným návrhom požiadala zvoleného súdneho exekútora o vykonanie exekúcie. Zvolený
súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, o ktorej okresný súd nerozhodol/nemal rozhodnúť do doby podania
sťažnosti ústavnému súdu. Okresný súd „... žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému
založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej
právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe (legálne a ústavne súladným spôsobom). ...
sťažovateľ poukazuje na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci
rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá definuje dobu určenú na
prijatie rozhodnutia..., pričom prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu
ľudských práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona.“. Vzhľadom na podľa tvrdenia
sťažovateľky neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu podala
opakovane viacero žiadosti a výzvy na stav konania vrátane podľa § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o súdoch“) kvalifikovanej sťažnosti na prieťahy z 23. novembra 2010 a 25. mája 2011
k rukám predsedu okresného súdu. V ostatnom sa z dôvodu pretrvávajúceho stavu
porušovania svojich už označených práv obrátila na ústavný súd.
3. Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz
diskriminácie.
4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 2640/2011 boli porušené
ňou označené práva, a aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka sa zároveň domáha, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
8. Sťažovateľka koncentruje svoju argumentáciu na skutočnosť, že do podania
ústavnej sťažnosti nebolo okresným súdom v napadnutom konaní rozhodnuté
o udelení/zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia zvolenému súdnemu exekútorovi
na výkon exekúcie proti povinným, a uvádza, že „V tomto prípade vec stagnuje, resp. vo
veci je súd neefektívny a nesústredený vo svojej činnosti po dobu 9 mesiacov.“. Dôsledkom
tohto postupu okresného súdu v napadnutom konaní je/malo byť porušenie jej základných
práv, a to práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pričom od porušenia týchto práv odvodzuje porušenie ďalších označených práv podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy...
9. V rozpore s argumentáciou sťažovateľky boli zistenia ústavného súdu. Dopytom
na okresnom súde ústavný súd zistil, že v napadnutom konaní okresný súd rozhodol, a to
v čase pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľkou. Okresný súd svojím uznesením
č. k. 9 Er 2640/2011-20 z 21. marca 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na výkon exekúcie. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie sťažovateľky rozhodol
svojím uznesením č. k. 3 CoE 159/2012-28 z 20. júna 2012 o potvrdení prvostupňového
rozhodnutia. V ostatnom okresný súd uznesením č. k. 9 Er 2640/2011-33 z 24. augusta 2012
rozhodol o zastavení exekučného konania. Z uvedených zistení teda vyplýva, že v čase, keď
sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietala, že „Porušovateľ
doposiaľ neuskutočnil žiadne účinné a efektívne riadiace opatrenia na odstránenie
porušovania práv sťažovateľa a to napriek tomu, že sťažovateľ adresoval porušovateľovi
rad žiadostí, výziev a sťažností.“, bolo napadnuté konanie vedené okresným súdom
ukončené, resp. bolo v ňom rozhodnuté vo vzťahu k ňou zvolenému súdnemu exekútorovi,
ktorého žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie súd zamietol.
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu
na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
11. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.
12. V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka namietala prieťahy v exekučnom
konaní okresného súdu, ktorý v okamihu podania sťažnosti ústavnému súdu v merite veci
dávno rozhodol. Sťažovateľka teda v konaní pred ústavným súdom namietala prieťahy v už
právoplatne skončenom konaní. Rozhodnutiami okresného súdu v sťažovateľkou
napadnutom exekučnom konaní nepochybne došlo k odstráneniu stavu právnej neistoty,
v ktorom sa nachádzala, a odstránenie stavu právnej neistoty je tým meritórnym dôsledkom
tak samotného konania ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v nadväznosti na čl. 48
ods. 2 ústavy (rovnako tak podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako aj využitia účinného
prostriedku nápravy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch. Z toho vyplýva, že okresný súd
v čase podania sťažnosti, resp. v čase rozhodovania ústavného súdu už nemohol porušovať
sťažovateľkou označené práva.
13. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti už iba dodáva, že napriek tomu, že
sťažovateľka disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením (advokátom), nedodržala ani
zákonom ustanovené podmienky (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a okrem samotnej
sťažnosti nepredložila žiadne písomné dôkazy, na ktoré sa odvoláva na prvej strane
sťažnosti, napr. jej žiadosti, výzvy a sťažnosti (pozri stranu 11 sťažnosti sťažovateľky).
14. Z dôvodu odmietnutia sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti rozhodovaním
o ďalších ňou uplatnených procesných návrhoch sa už ústavný súd nezaoberal, pretože
rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. októbra 2012