Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 452/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., T., zastúpeného A., s. r. o., vo veci namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Trenčíne pod

sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2012 doručená sťažnosť Ľ. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených

Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. septembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 18. januára 2011 doručil Daňovému úradu T.

(ďalej len „daňový úrad“) list označený ako „Námietka premlčania voči právu vybrať a

vymáhať daňový nedoplatok“. Námietka sa opierala o skutočnosť, že do uvedeného dňa

nebol daňovým úradom ako správcom dane vykonaný žiaden úkon smerujúci k vybratiu,

zabezpečeniu alebo vymáhaniu daňového nedoplatku podľa § 69 ods. 1 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) v znení

účinnom do 31. augusta 2007 v nadväznosti na ustanovenie § 110g ods. 6, a preto nemohlo

dôjsť k obnoveniu plynutia premlčacej doby. Sťažovateľov daňový nedoplatok vyplývajúci

z troch exekučných titulov v celkovej výške 241 305,17 € sa preto premlčal. K vykonaniu

posledných úkonov na vyberanie daňového nedoplatku došlo v prípade prvého platobného

výmeru v októbri 2004, v prípade druhého výmeru v júli 2004 a napokon v treťom prípade

taktiež v júli 2004. Keďže vo všetkých troch prípadoch 31. decembra 2010 uplynulo už šesť

rokov od skončenia kalendárneho roka, v ktorom bol sťažovateľ ako daňový dlžník

upovedomený o úkone vykonanom na zabezpečenie daňového nedoplatku, právo vybrať

daňové nedoplatky vyplývajúce z platobných výmerov sa premlčalo. Dňa 1. februára 2011

bol sťažovateľovi doručený list daňového úradu sp. zn. /Skv z 26. januára

2011, v ktorom mu bolo oznámené, že jeho námietka premlčania nebola vznesená dôvodne.

Podľa názoru daňového úradu výzvou sp. zn. 645/230/20267/07Sýk z 20. marca 2007

doručenou sťažovateľovi 23. marca 2007 došlo k vykonaniu úkonu smerujúcemu k vybratiu

a vymáhaniu predmetného daňového nedoplatku, čím došlo k prerušeniu a následnému

opätovnému plynutiu premlčacej doby po ukončení kalendárneho roka, v ktorom bol

daňový dlžník o tomto úkone upovedomený. Podľa názoru sťažovateľa však výzvu

z 20. marca 2007 nie je možné považovať za úkon vykonaný na vyberanie dane v zmysle

§ 58a ods. 2 zákona o správne daní v znení účinnom do 31. augusta 2007, lebo táto listina

neobsahuje zákonom ustanovenú náležitosť, podľa ktorej daňový subjekt má byť

upovedomený o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane. Výzva preto nie je

správnym aktom v zmysle citovaného ustanovenia a nemohla spôsobiť opätovné začatie

plynutia premlčacej doby. Na základe uvedenej argumentácie podal sťažovateľ žalobu,

pričom rozsudkom krajského súdu č. k. -61 zo 16. augusta 2011 bola žaloba

o preskúmanie zákonnosti oznámenia daňového úradu sp. zn. /Skv

z 26. novembra 2010 (správne má byť 26. januára 2011, pozn.) zamietnutá.

Podľa názoru krajského súdu námietka premlčania nebola vznesená dôvodne. Výzvu

z 20. marca 2007 neobsahujúcu poučenie o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia

dane bolo možné považovať za úkon na vyberanie, zabezpečenie a vymáhanie daňového

nedoplatku. Preto lehota premlčania začala plynúť znovu po skončení kalendárneho roku,

v ktorom bol sťažovateľ výzvou z 20. marca 2007 upovedomený na zaplatenie v náhradnej

lehote 15 dní. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012 bol

rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovi

doručený 23. augusta 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu na absenciu zákonnej náležitosti

výzvy z 20. marca 2007 (poučenie o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane)

by odvolací správny orgán nesporne prihliadol, ak by sťažovateľ podal proti výzve

námietky, čo sa však nestalo.

Podľa názoru sťažovateľa treba výzvu z 20. marca 2007 považovať za neplatnú a nie

je možné ju brať ako úkon vykonaný na vyberanie dane, pretože neobsahuje stanovenú

náležitosť, a to upovedomenie o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane. Nejde

o správny akt, ktorý by bol v súlade s ustanovením § 58a zákona o správe daní v znení

účinnom do 31. augusta 2007. Právny názor vyjadrený všeobecnými súdmi znamená vlastne

výrazné oslabenie právnej istoty jednotlivca, pretože podľa takéhoto výkladu akýkoľvek

právny úkon vykonaný v rozpore so zákonom by mal právne následky bez ohľadu

na nedodržanie zákonných náležitostí. Pokiaľ najvyšší súd uvádza, že sťažovateľ nepodal

námietky proti výzve, v dôsledku čoho sa táto mala stať právoplatnou, tu sťažovateľ

poukazuje na to, že proti listine označenej ako výzva, keďže nešlo o výzvu podľa § 58a

ods. 1 zákona o správne daní v znení účinnom do 31. augusta 2007, ale o iný akt správneho

orgánu, zákon vznesenie námietky nepripúšťa. Okrem toho akýkoľvek úkon v tomto smere

by bol pre sťažovateľa, v ktorého záujme je premlčanie nároku, bez právneho významu.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky

krajského súdu zo 16. augusta 2011 a najvyššieho súdu z 19. júla 2012 zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov konania.

II.

Z výzvy daňového úradu sp. zn. /Sýk z 20. marca 2007 doručenej

sťažovateľovi podľa rukou písanej poznámky 23. marca 2007 vyplýva, že daňový úrad

podľa § 58a ods. 1 zákona o správe daní vyzval sťažovateľa, aby v náhradnej lehote 15 dní

odo dňa doručenia výzvy zaplatil svoje daňové dlhy vyplývajúce z viacerých konkrétne

označených platobných výmerov. Podľa poučenia možno proti výzve podľa § 58a ods. 1

zákona o správe daní podať námietku písomne alebo ústne do zápisnice do 15 dní od jej

doručenia s tým, že podanie námietky nemá odkladný účinok.

Z oznámenia daňového úradu sp. zn. /Skv z 26. januára 2011

adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že námietka premlčania zo 14. januára 2011 doručená

18. januára 2011 nebola vznesená dôvodne, keďže daňový úrad vykonal úkon smerujúci

na vybratie dane (výzva sp. zn. /Sýk z 20. marca 2007), čím sa plynutie

premlčacej lehoty prerušilo a táto začala plynúť znova po ukončení kalendárneho roku,

v ktorom bol daňový dlžník o tomto úkone upovedomený.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012, ktorý podľa

doložky právoplatnosti nadobudol právoplatnosť 23. augusta 2012, vyplýva, že ním bol

potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -61 zo 16. augusta 2011. Podľa

názoru najvyššieho súdu absencia upovedomenia daňového subjektu o následkoch

nezaplatenia alebo neodvedenia dane vo výzve, ktoré je správca dane vo výzve povinný

uviesť, je skutočne vadou, na ktorú by nesporne prihliadol odvolací správny orgán v rámci

námietok podaných proti takejto výzve. Sťažovateľ však proti predmetnej výzve námietky

nepodal, v dôsledku čoho sa táto stala právoplatnou. V takom prípade, hoci rozhodnutie

(v danej veci výzva) nespĺňa všetky zákonom predpísané formálne náležitosti, ak bolo

vydané správnym orgánom, ktorý bol na jeho vydanie vecne aj funkčne príslušný, a toto

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, nie je možné na takúto vadu prihliadať, a to ani

na námietku, ani ex offo. Keďže sťažovateľ proti výzve námietky nepodal, nie je už

v právomoci súdu na túto vadu výzvy v zmysle § 58a zákona o správe daní prihliadnuť

v konaní, predmetom ktorého je preskúmanie oznámenia o nevyhovení námietke

premlčania. Bolo predovšetkým v kompetencii a záujme sťažovateľa podať proti predmetnej

výzve námietky a v rámci nich namietať aj absenciu upovedomenia o následkoch

nezaplatenia alebo neodvedenia dane. Sťažovateľ však zostal nečinný, zrejme si

neuvedomujúc, že nesplnením daňových povinností, ignorovaním platobných výmerov

a výziev môže dôjsť k exekúcii jeho nehnuteľného majetku. Zo spisu totiž vyplýva, že

sťažovateľ začal reagovať na úkony správcu dane až po začatí daňového exekučného

konania, keď sú už možnosti zákonnej obrany daňového dlžníka značne obmedzené. Treba

dať do pozornosti zásadu platnú už v rímskom práve, podľa ktorej „práva patria len

bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne

zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas

a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž

predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich

podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia

možnosti podania opravných prostriedkov.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu voči konaniu vedenému krajským súdom mal najvyšší súd v rámci odvolacieho

konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež

poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru všeobecných súdov výzvu z 20. marca 2007 treba považovať za úkon

smerujúci na vybratie daňového nedoplatku, a preto v zmysle § 69 zákona o správe daní

daňové nedoplatky sťažovateľa nemožno považovať za premlčané.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že použitá argumentácia najvyššieho

súdu sa nejaví ani ako arbitrárna, ale ani ako zjavne neodôvodnená.

Skutočnosť, že výzva z 20. marca 2007 neobsahuje upovedomenie o následkoch

nezaplatenia alebo neodvedenia dane, nemá v danom prípade podstatný význam. Je to dané

skutočnosťou, že nezaplatenie alebo neodvedenie dane (na následky čoho mal byť

sťažovateľ upozornený) nemá nijaký vplyv na otázku plynutia premlčacej doby, teda na tú

právnu otázku, ktorá je predmetom sporu medzi účastníkmi konania. V tomto zmysle preto

skutočnosťou, že výzva neobsahuje upovedomenie o následkoch nezaplatenia alebo

neodvedenia dane, sťažovateľ nebol a ani nemohol byť poškodený na svojich právach

súvisiacich s plynutím premlčacej doby. Možno preto konštatovať, že medzi absenciou

upovedomenia a otázkou plynutia premlčacej doby nie je v danom prípade nijaká príčinná

súvislosť. Táto by totiž mohla byť daná napríklad vtedy, keby chýbajúce upovedomenie

malo podľa zákona obsahovať poučenie o následkoch doručenia výzvy na plynutie

premlčacej doby.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012