Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 452/2012
PDF · 153.33 KB
No categories available
II. ÚS 452/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., T., zastúpeného A., s. r. o., vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Trenčíne pod
sp. zn. 13 S 21/2011 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžf 65/2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2012 doručená sťažnosť Ľ. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených
Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 13 S 21/2011 a Najvyšším
súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžf 65/2011. Sťažnosť
bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. septembra 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 18. januára 2011 doručil Daňovému úradu T.
(ďalej len „daňový úrad“) list označený ako „Námietka premlčania voči právu vybrať a
vymáhať daňový nedoplatok“. Námietka sa opierala o skutočnosť, že do uvedeného dňa
nebol daňovým úradom ako správcom dane vykonaný žiaden úkon smerujúci k vybratiu,
zabezpečeniu alebo vymáhaniu daňového nedoplatku podľa § 69 ods. 1 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) v znení
účinnom do 31. augusta 2007 v nadväznosti na ustanovenie § 110g ods. 6, a preto nemohlo
dôjsť k obnoveniu plynutia premlčacej doby. Sťažovateľov daňový nedoplatok vyplývajúci
z troch exekučných titulov v celkovej výške 241 305,17 € sa preto premlčal. K vykonaniu
posledných úkonov na vyberanie daňového nedoplatku došlo v prípade prvého platobného
výmeru v októbri 2004, v prípade druhého výmeru v júli 2004 a napokon v treťom prípade
taktiež v júli 2004. Keďže vo všetkých troch prípadoch 31. decembra 2010 uplynulo už šesť
rokov od skončenia kalendárneho roka, v ktorom bol sťažovateľ ako daňový dlžník
upovedomený o úkone vykonanom na zabezpečenie daňového nedoplatku, právo vybrať
daňové nedoplatky vyplývajúce z platobných výmerov sa premlčalo. Dňa 1. februára 2011
bol sťažovateľovi doručený list daňového úradu sp. zn. 645/231/6070/11/Skv z 26. januára
2011, v ktorom mu bolo oznámené, že jeho námietka premlčania nebola vznesená dôvodne.
Podľa názoru daňového úradu výzvou sp. zn. 645/230/20267/07Sýk z 20. marca 2007
doručenou sťažovateľovi 23. marca 2007 došlo k vykonaniu úkonu smerujúcemu k vybratiu
a vymáhaniu predmetného daňového nedoplatku, čím došlo k prerušeniu a následnému
opätovnému plynutiu premlčacej doby po ukončení kalendárneho roka, v ktorom bol
daňový dlžník o tomto úkone upovedomený. Podľa názoru sťažovateľa však výzvu
z 20. marca 2007 nie je možné považovať za úkon vykonaný na vyberanie dane v zmysle
§ 58a ods. 2 zákona o správne daní v znení účinnom do 31. augusta 2007, lebo táto listina
neobsahuje zákonom ustanovenú náležitosť, podľa ktorej daňový subjekt má byť
upovedomený o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane. Výzva preto nie je
správnym aktom v zmysle citovaného ustanovenia a nemohla spôsobiť opätovné začatie
plynutia premlčacej doby. Na základe uvedenej argumentácie podal sťažovateľ žalobu,
pričom rozsudkom krajského súdu č. k. 13 S 21/2011-61 zo 16. augusta 2011 bola žaloba
o preskúmanie zákonnosti oznámenia daňového úradu sp. zn. 645/231/6070/11/Skv
z 26. novembra 2010 (správne má byť 26. januára 2011, pozn.) zamietnutá.
Podľa názoru krajského súdu námietka premlčania nebola vznesená dôvodne. Výzvu
z 20. marca 2007 neobsahujúcu poučenie o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia
dane bolo možné považovať za úkon na vyberanie, zabezpečenie a vymáhanie daňového
nedoplatku. Preto lehota premlčania začala plynúť znovu po skončení kalendárneho roku,
v ktorom bol sťažovateľ výzvou z 20. marca 2007 upovedomený na zaplatenie v náhradnej
lehote 15 dní. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 65/2011 z 19. júla 2012 bol
rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovi
doručený 23. augusta 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu na absenciu zákonnej náležitosti
výzvy z 20. marca 2007 (poučenie o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane)
by odvolací správny orgán nesporne prihliadol, ak by sťažovateľ podal proti výzve
námietky, čo sa však nestalo.
Podľa názoru sťažovateľa treba výzvu z 20. marca 2007 považovať za neplatnú a nie
je možné ju brať ako úkon vykonaný na vyberanie dane, pretože neobsahuje stanovenú
náležitosť, a to upovedomenie o následkoch nezaplatenia alebo neodvedenia dane. Nejde
o správny akt, ktorý by bol v súlade s ustanovením § 58a zákona o správe daní v znení
účinnom do 31. augusta 2007. Právny názor vyjadrený všeobecnými súdmi znamená vlastne
výrazné oslabenie právnej istoty jednotlivca, pretože podľa takéhoto výkladu akýkoľvek
právny úkon vykonaný v rozpore so zákonom by mal právne následky bez ohľadu
na nedodržanie zákonných náležitostí. Pokiaľ najvyšší súd uvádza, že sťažovateľ nepodal
námietky proti výzve, v dôsledku čoho sa táto mala stať právoplatnou, tu sťažovateľ
poukazuje na to, že proti listine označenej ako výzva, keďže nešlo o výzvu podľa § 58a
ods. 1 zákona o správne daní v znení účinnom do 31. augusta 2007, ale o iný akt správneho
orgánu, zákon vznesenie námietky nepripúšťa. Okrem toho akýkoľvek úkon v tomto smere
by bol pre sťažovateľa, v ktorého záujme je premlčanie nároku, bez právneho významu.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn.
13 S 21/2011 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžf 65/2011 s tým, aby boli rozsudky
krajského súdu zo 16. augusta 2011 a najvyššieho súdu z 19. júla 2012 zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov konania.
II.
Z výzvy daňového úradu sp. zn. 645/230/20267/07/Sýk z 20. marca 2007 doručenej
sťažovateľovi podľa rukou písanej poznámky 23. marca 2007 vyplýva, že daňový úrad
podľa § 58a ods. 1 zákona o správe daní vyzval sťažovateľa, aby v náhradnej lehote 15 dní
odo dňa doručenia výzvy zaplatil svoje daňové dlhy vyplývajúce z viacerých konkrétne
označených platobných výmerov. Podľa poučenia možno proti výzve podľa § 58a ods. 1
zákona o správe daní podať námietku písomne alebo ústne do zápisnice do 15 dní od jej
doručenia s tým, že podanie námietky nemá odkladný účinok.
Z oznámenia daňového úradu sp. zn. 645/231/6070/11/Skv z 26. januára 2011
adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že námietka premlčania zo 14. januára 2011 doručená
18. januára 2011 nebola vznesená dôvodne, keďže daňový úrad vykonal úkon smerujúci
na vybratie dane (výzva sp. zn. 645/230/20267/07/Sýk z 20. marca 2007), čím sa plynutie
premlčacej lehoty prerušilo a táto začala plynúť znova po ukončení kalendárneho roku,
v ktorom bol daňový dlžník o tomto úkone upovedomený.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 65/2011 z 19. júla 2012, ktorý podľa
doložky právoplatnosti nadobudol právoplatnosť 23. augusta 2012, vyplýva, že ním bol
potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 13 S 21/2011-61 zo 16. augusta 2011. Podľa
názoru najvyššieho súdu absencia upovedomenia daňového subjektu o následkoch
nezaplatenia alebo neodvedenia dane vo výzve, ktoré je správca dane vo výzve povinný
uviesť, je skutočne vadou, na ktorú by nesporne prihliadol odvolací správny orgán v rámci
námietok podaných proti takejto výzve. Sťažovateľ však proti predmetnej výzve námietky
nepodal, v dôsledku čoho sa táto stala právoplatnou. V takom prípade, hoci rozhodnutie
(v danej veci výzva) nespĺňa všetky zákonom predpísané formálne náležitosti, ak bolo
vydané správnym orgánom, ktorý bol na jeho vydanie vecne aj funkčne príslušný, a toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, nie je možné na takúto vadu prihliadať, a to ani
na námietku, ani ex offo. Keďže sťažovateľ proti výzve námietky nepodal, nie je už
v právomoci súdu na túto vadu výzvy v zmysle § 58a zákona o správe daní prihliadnuť
v konaní, predmetom ktorého je preskúmanie oznámenia o nevyhovení námietke
premlčania. Bolo predovšetkým v kompetencii a záujme sťažovateľa podať proti predmetnej
výzve námietky a v rámci nich namietať aj absenciu upovedomenia o následkoch
nezaplatenia alebo neodvedenia dane. Sťažovateľ však zostal nečinný, zrejme si
neuvedomujúc, že nesplnením daňových povinností, ignorovaním platobných výmerov
a výziev môže dôjsť k exekúcii jeho nehnuteľného majetku. Zo spisu totiž vyplýva, že
sťažovateľ začal reagovať na úkony správcu dane až po začatí daňového exekučného
konania, keď sú už možnosti zákonnej obrany daňového dlžníka značne obmedzené. Treba
dať do pozornosti zásadu platnú už v rímskom práve, podľa ktorej „práva patria len
bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne
zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas
a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž
predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich
podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.
To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia
možnosti podania opravných prostriedkov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským
súdom pod sp. zn. 13 S 21/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
vo vzťahu voči konaniu vedenému krajským súdom mal najvyšší súd v rámci odvolacieho
konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež
poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžf 65/2011. Túto časť sťažnosti treba považovať
za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru všeobecných súdov výzvu z 20. marca 2007 treba považovať za úkon
smerujúci na vybratie daňového nedoplatku, a preto v zmysle § 69 zákona o správe daní
daňové nedoplatky sťažovateľa nemožno považovať za premlčané.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že použitá argumentácia najvyššieho
súdu sa nejaví ani ako arbitrárna, ale ani ako zjavne neodôvodnená.
Skutočnosť, že výzva z 20. marca 2007 neobsahuje upovedomenie o následkoch
nezaplatenia alebo neodvedenia dane, nemá v danom prípade podstatný význam. Je to dané
skutočnosťou, že nezaplatenie alebo neodvedenie dane (na následky čoho mal byť
sťažovateľ upozornený) nemá nijaký vplyv na otázku plynutia premlčacej doby, teda na tú
právnu otázku, ktorá je predmetom sporu medzi účastníkmi konania. V tomto zmysle preto
skutočnosťou, že výzva neobsahuje upovedomenie o následkoch nezaplatenia alebo
neodvedenia dane, sťažovateľ nebol a ani nemohol byť poškodený na svojich právach
súvisiacich s plynutím premlčacej doby. Možno preto konštatovať, že medzi absenciou
upovedomenia a otázkou plynutia premlčacej doby nie je v danom prípade nijaká príčinná
súvislosť. Táto by totiž mohla byť daná napríklad vtedy, keby chýbajúce upovedomenie
malo podľa zákona obsahovať poučenie o následkoch doručenia výzvy na plynutie
premlčacej doby.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2012