Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 551/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. s. r. o., S., zastúpenej advokátom

JUDr. V. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl.

35 a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Košiciach č. k. -296 z 3. apríla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. V. K., K., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na podnikanie podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -296 z 3. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že žalobkyňa sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) 7. januára 2011 domáhala

nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by na účely zabezpečenia jej pohľadávky bolo

obmedzené právo sťažovateľky nakladať s finančnými prostriedkami v sume 100 000 €.

Okresný súd o tomto návrhu žalobkyne rozhodol uznesením č. k. -76

z 2. februára 2011 (ďalej len „prvé uznesenie okresného súdu“) tak, že ho zamietol.

O opätovnom návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia zo 6. februára 2012

rozhodol okresný súd uznesením č. k. -279 z 24. februára 2012 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu o zamietnutí predbežného opatrenia“) tak, že ho zamietol ako

nedôvodný. Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením, ktorým zmenil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu tak, že zakázal

„odporcovi (sťažovateľke, pozn.) nakladať s finančnými prostriedkami do výšky

70 000,00 eur na bankovom účte vedenom vo... až do právoplatného rozhodnutia vo veci

samej v tomto konaní“ a potvrdil „uznesenie o zamietnutí návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia o zákaze odporcu nakladať s finančnými prostriedkami vo výške

30 000,00 eur na účte vedenom vo...“.

V sťažnosti sťažovateľka predovšetkým uvádza:

„V právnej veci prejednávanej všeobecnými súdmi nebola splnená ani jedna

z podmienok na nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko nemožno hovoriť o žiadnom

ohrození výkonu rozhodnutia a rovnako nebolo nijako preukázané, ba ani osvedčené

zo žiadnych skutočností a okolností, žeby žalovaný úmyselne zmenšoval majetok s cieľom

vyhnúť sa plneniu. Odvolací súd tak svojím postupom a napadnutým uznesením okrem

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces porušil aj právo na podnikanie podľa čl. 35

ods. 1 SR, nakoľko odvolací súd uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon

neumožňuje...

Argumentácia odvolacieho súdu o obave o výkon súdneho rozhodnutia vyplývajúca

aj z procesného postupu žalovaného v konaní vo veci samej, ktorý podľa jeho názoru

využíva všetky procesné prostriedky na to, aby sa nemusel zúčastniť vytýčených

pojednávaní, pričom pri takom procesnom postupe vzniká dôvodná obava, že budúci výkon

rozhodnutia môže byť zmarený, keďže majetok žalovaného sa v priebehu trvania súdneho

konania môže výrazne znížiť, nemá oporu v žiadnom právnom predpise, resp. ustanovení

a takéto závery súdu je potrebné považovať za svojvoľné, arbitrárne a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré majú za následok porušenie viacerých

základných práv a slobôd.

Za rovnako zarážajúce, arbitrárne a bez akejkoľvek opory v platných právnych

predpisoch je potrebné považovať závery odvolacieho súdu, že nariadené predbežné

opatrenie má byť v tomto konaní prostriedkom na zabezpečenie rozhodnutia vo veci bez

zbytočných prieťahov.“

Podľa sťažovateľky došlo napadnutým uznesením krajského súdu „k nepochybnému

porušeniu zásady proporcionality, keď aj napriek tomu, že sťažovateľ je vlastníkom

viacerých lukratívnych nehnuteľností, obmedzenie v nakladaní s ktorými by bezpochyby

neznamenalo tak neadekvátny zásah do práv sťažovateľa“, bol odvolacím súdom uložený

„zákaz nakladať s likvidnými finančnými prostriedkami na účte“, čím je zároveň porušené

aj právo sťažovateľky vlastniť majetok a najmä právo podnikať.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti poukazuje na existenciu prekážky právoplatne

rozhodnutej veci s ohľadom na prvé uznesenie okresného súdu, pričom vyjadruje svoj

názor, podľa ktorého „napadnutým uznesením došlo k závažnému procesnému excesu

(nariadeniu predbežného opatrenia i napriek existencii prekážky právoplatne rozhodnutej

veci), ktorý bez akýchkoľvek pochybností zakladá rozpor s princípom spravodlivého

procesu najmä s ohľadom na nemožnosť sťažovateľa sa proti napadnutému uzneseniu

brániť riadnymi opravnými prostriedkami“. Podľa názoru sťažovateľky „s ohľadom na

všetky skutkové okolnosti tvrdené v návrhu na začatie konania v porovnaní s opätovným

návrhom na nariadenie predbežného opatrenia je nepochybné, že uznesenie OS TV z 2. 2.

2011 predstavuje vo vzťahu k uzneseniu KS KE z 3. 4. 2012 (resp. napádanému uzneseniu)

prekážku právoplatne rozhodnutej veci“.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie došlo podľa sťažovateľky aj tým, že „o dôvodoch nariadenia predbežného

opatrenia sa sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu dozvedel až dňa

17. 04. 2012, kedy mu bolo doručené napádané uznesenie, ku ktorému sa nemal možnosť

vyjadriť“. Podľa sťažovateľky „Aplikácia a výklad pri

zmene uznesenia o zamietnutí predbežného opatrenia odvolacím súdom bez možnosti

sťažovateľa (žalovaného ako osoby priamo dotknutej napadnutým uznesením), sa k nemu

vyjadriť, podať odvolanie, predložiť akékoľvek dôkazy a tým preukázať, že v prejednávanej

veci nie je ani osvedčená danosť práva, nie je možné považovať za akceptovateľný.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že napadnutým

uznesením krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa ,

ods. 1 a , ako aj jej právo podľa dohovoru, a preto

žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené ňou označené práva podľa

a dohovoru, zruší toto uznesenie krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka si tiež uplatňuje úhradu trov konania v sume 269,58 €.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľky, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom

opatrení v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva vlastniť majetok podľa

ods. 1 , základného práva na podnikanie podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

napadnutým uznesením krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré založila na dovolacích dôvodoch uvedených

v a a (ďalej len

„OSP“). Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ako dovolací súd rozhodol o dovolaní uznesením sp. zn.

z 31. júla 2012 tak, že dovolanie odmietol.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, ). Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu

vyjadrené v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Sťažovateľka v danom prípade namieta porušenie svojich základných práv podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré má charakter

predbežného opatrenia. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že posúdenie podmienok

na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142

). Preto sa ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( )

spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,

a to nielen preto, že nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide

o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu

().

Argumentáciu sťažovateľky možno zhrnúť do štyroch hlavných námietok, v zmysle

ktorých

- sa o nariadení predbežného opatrenia dozvedela až dňom doručenia napadnutého

uznesenia krajského súdu, t. j. 17. apríla 2012, a preto sa k nariadeniu predbežného

opatrenia nemala možnosť vyjadriť (ďalej len „prvá námietka“),

- prvé uznesenie okresného súdu zakladá prekážku res iudicata (ďalej len „druhá

námietka“),

- napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne a ústavne neudržateľné pre

neprípustnosť odôvodnenia založeného na obavách o výkon súdneho rozhodnutia

procesným postupom žalovaného v konaní o veci samej (ďalej len „tretia námietka“),

- napadnutým uznesením bola porušená zásady proporcionality, keďže ním bol

vyslovený zákaz nakladania s likvidnými finančnými prostriedkami aj napriek tomu, že je

„vlastníčkou viacerých lukratívnych nehnuteľností, obmedzenie v nakladaní s ktorými by

bezpochyby neznamenalo tak neadekvátny zásah do práv sťažovateľky“ (ďalej len „štvrtá

námietka“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatná časť námietok, ktorými sťažovateľka

odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu (prvá a druhá

námietka, pozn.), je v zásade totožná s námietkami, ktoré uplatnila vo svojom dovolaní proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu; sťažovateľka v ňom tvrdila, že krajský súd sa

dopustil procesných pochybení v zmysle a .

Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn.

z 31. júla 2012, v odôvodnení ktorého k tretej námietke predovšetkým uviedol:

„Odporca v dovolaní tvrdil, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle tým, že sa nemal možnosť vyjadriť

k opätovnému návrhu na nariadenie predbežného opatrenia ani podať odvolanie.

Podľa veta 3 ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia

odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostaným účastníkom uznesenie o jeho

odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho

súdu im doručí len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie.

Podľa citovaného znenia zákona takáto právna úprava vytvára priestor na to, aby sa

odporca dozvedel o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné. Preto mu

nemožno doručovať ani návrh ani prípadné odvolanie ak bol návrh na nariadenie

predbežného opatrenia odmietnutý, či zamietnutý a v dočasnej ochrane práv musí mať

prednosť pred právom odporcu vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam.

Ochrana odporcu je daná... zodpovednosťou navrhovateľa za vzniknutú ujmu v zmysle

Súd prvého stupňa uznesením zamietol návrh navrhovateľa na nariadenie

predbežného opatrenia, preto ho podľa dikcie zákona nedoručoval odporcovi a

nedoručoval ani podané odvolanie navrhovateľa na vedomie protistrane, nakoľko tento

postup vyplýva zo zákona. Uznesenie odvolacieho súdu o nariadení predbežného opatrenia,

ktoré napadol odporca dovolaním mu správne doručené bolo.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že právna

úprava konania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, podľa ktorej sa odporca

dozvedá o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné (čo mu súčasne

zabraňuje urobiť kroky vedúce k tomu, aby predbežné opatrenie stratilo na význame), je

prejavom úsilia o zabezpečenie účinnej a rýchlej dočasnej ochrany práv navrhovateľa, ktorá

má v takýchto prípadoch zároveň prednosť pred právom odporcu vyjadriť sa

k navrhovaným skutočnostiam. Postup všeobecného súdu (v okolnostiach namietaného

prípadu krajského súdu, pozn.) bol v súlade s platným a účinným zákonom, a preto ho

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv alebo slobôd (napr. ,

, ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno podľa názoru ústavného súdu námietku

sťažovateľky týkajúcu sa nemožnosti vyjadriť sa k nariadenému predbežnému opatreniu

považovať za zjavne neopodstatnenú.

Najvyšší súd sa v uznesení sp. zn. z 31. júla 2012 vyjadril aj

k druhej námietke a v tejto súvislosti predovšetkým uviedol:

„Nedôvodná je aj námietka dovolateľa v zmysle Právoplatným

uznesením č. k. -76 z 02. 02. 2011 (prvé uznesenie okresného súdu, pozn.) súd

zamietol návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý odôvodnil

dôvodnou obavou, že odporca môže vykonávať aktivity a projekty cez iné svoje firmy a utlmí

tak produktivitu samotného odporcu. V návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré

je predmetom preskúmania v dovolacom konaní navrhovateľ podrobne opísal obštrukčné

správanie sa odporcu v priebehu konania z ktorého vyvodil záver, že jeho práva nie sú

dostatočným spôsobom chránené. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil aj týmito

novými skutočnosťami, a preto aj keď v oboch návrhoch na nariadenie predbežného

opatrenia existuje okrem toho aj ďalší dôvod, ktorý je totožný s dôvodom uvedeným

v predchádzajúcom návrhu, nemožno vyvodiť záver, že existuje prekážka právoplatne

rozhodnutej veci.“

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci je v súlade s ustálenou súdnou praxou daná

totožnosťou nároku, totožnosťou predmetu konania a totožnosťou osôb, pričom o tom istom

predmete konania možno hovoriť len v prípade, že tvrdený totožný nárok vyplýva

z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený. Ústavný súd sa

stotožňuje s už citovaným odôvodnením najvyššieho súdu, podľa ktorého prvé uznesenie

okresného súdu nemôže tvoriť prekážku res iudicata v prípade uplatnenia síce totožného

nároku, ale vyplývajúceho z „obštrukčného správania sa odporcu v priebehu konania“, ku

ktorému malo dôjsť po vydaní prvého uznesenia okresného súdu („opakované

ospravedlnenie so žiadosťou o odročenie pojednávania odporca v tomto konaní využil

4 krát, v čase od prvého nariadeného pojednávania dňa 28. 7. 2011 až do posledného

pojednávania vytýčeného na deň 7. 2. 2012“, citované z napadnutého uznesenia krajského

súdu, pozn.), a teda vychádzajúceho z iného skutkového stavu ako v prípade prvého

uznesenia okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj s poukazom na odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2012 považuje aj druhú námietku

sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu arbitrárne

a svojvoľné, a to na základe skutočnosti, že „obava o výkon súdneho rozhodnutia“ je

zdôvodnená zo strany krajského súdu „procesným postupom žalovaného v konaní o veci

samej“, pričom takéto zdôvodnenie nemá podľa jej tvrdenia oporu v platných právnych

predpisoch (tretia námietka, pozn.). Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poukazuje

na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom sa najmä

uvádza:

„Z obsahu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyplýva, že navrhovateľ toto

predbežné opatrenie navrhol nariadiť preto, lebo má obavu, že budúci výkon súdneho

rozhodnutia vo veci samej o zaplatenie 70 000,00 eur s príslušenstvom bude ohrozený. Ide

teda o dôvod na nariadenie predbežného opatrenia po začatí konania podľa § 102 ods. 1

.

Predbežné opatrenie je rozhodnutie, ktoré súd vydá, ak nie je možné iným spôsobom

zabezpečiť v súdnom konaní ochranu práv účastníka konania. V tomto konaní podľa návrhu

má súd predbežným opatrením poskytnúť ochranu práv navrhovateľovi, ktorý sa obáva

ohrozenia budúceho výkonu súdneho rozhodnutia vo veci samej, pretože od podania návrhu

dňa 7. 1. 2011 sa odporca správa obštrukčne, nezúčastňuje sa pojednávaní a je v konaní

nezvyčajne pasívny, pretože nepredkladá dôkazy ani argumenty na preukázanie svojich

tvrdení uvedených v odpore proti platobnému rozkazu. Tým u navrhovateľa vznikla dôvodná

obava o tom, že odporca utlmí svoje podnikateľské aktivity, pretože jeho spoločníci

a konatelia majú obchodné podiely v iných obchodných spoločnostiach, zaoberajúcich sa

výrobou elektriny, fotovoltaikou, sprostredkovaním a podobne, teda tou istou obchodnou

činnosťou ako odporca.

Obava o budúci výkon súdneho rozhodnutia môže vyplývať z konania odporcu pred

začatím súdneho konania, v priebehu konania vo veci samej, ale môže vyplývať aj

z procesného postupu odporcu v konaní vo veci samej. Takáto situácia nastala

v prejednávanej veci, pretože odporca v konaní vo veci samej opakovane využíval všetky

procesné prostriedky na to, aby sa nemusel zúčastniť na vytýčených pojednávaniach, napr.

opakovane sa ospravedlnil a doložil dôkaz o kolízii pojednávaní jeho právneho zástupcu

s inými pojednávaniami, doložil dôkaz o pracovnej ceste štatutárnych zástupcov odporcu.

Takéto opakované ospravedlnenie so žiadosťou o odročenie pojednávania odporca v tomto

konaní využil 4 krát, v čase od prvého nariadeného pojednávania dňa 28. 7. 2011 až do

posledného pojednávania vytýčeného na deň 7. 2. 2012, teda za toto polročné obdobie súd

prvého stupňa nariadil štyri pojednávania, ale každé z týchto pojednávaní muselo byť

odročené pre ospravedlnenie odporcu...

Z obsahu opakovaných ospravedlnení odporcu vyplýva, že obaja konatelia odporcu

sú mimoriadne pracovne vyťažení a taktiež je mimoriadne pracovne vyťažený ich právny

zástupca, preto v záujme zabezpečenia konania veci bez zbytočných prieťahov mal odporca

oznámiť súdu prvého stupňa čas, kedy by sa odporca mohol zúčastniť na pojednávaní, ako

to v konaní urobil navrhovateľ, ktorý taktiež je často pracovne v zahraničí. Situácia, ktorá

nastala v prejednávanej veci, ak by naďalej pokračovala, znamenalo by to, že súd by

nemohol vec prejednať a rozhodnúť pre neustálu pracovnú vyťaženosť štatutárnych

zástupcov odporcu aj ich právneho zástupcu, čím by bolo porušené ústavné právo druhého

účastníka konania - navrhovateľa a jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 48 ods. 2

, podľa ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná

bez zbytočných prieťahov.

Predbežné opatrenie je v konaní inštitútom, ktorý má dočasne upraviť pomery

účastníkov konania, alebo zabezpečiť, aby budúci výkon súdneho rozhodnutia nebol

ohrozený ale môže slúžiť súčasne na dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania

a zároveň na zabezpečenie budúceho ohrozeného výkonu súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd v prejednávanej veci, vzhľadom na doterajší priebeh konania vo veci

samej, polročnú pasivitu odporcu v predkladaní dôkazov a v jeho opakovanom

ospravedlňovaní z každého pojednávania, považuje za dôvodné tvrdenie navrhovateľa

o jeho obave o možnom ohrození budúceho výkonu súdneho rozhodnutia. Odporca, ktorý je

nečinný v konaní, ale vždy riadne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní podľa § 119

, bez toho, aby prispel po týchto opakovaných

ospravedlneniach k určeniu termínu pojednávania, na ktorom by sa mohol zúčastniť,

vzbudzuje dôvodnú obavu, že sa snaží súdne konanie vo veci samej oddialiť, tak aby

rozhodnutie vo veci samej bolo vydané čo najneskôr. Pri takomto procesnom postupe

odporcu vzniká dôvodná obava, že budúci výkon súdneho rozhodnutia môže byť zmarený,

pretože majetková situácia odporcu sa môže zmeniť, nakoľko majetok obchodnej

spoločnosti sa môže za dlhšie obdobie trvania súdneho konania výrazne znížiť. Práve

takémuto vývoju situácie v majetkovej sfére odporcu, ktorý je v konaní nečinný a tým

ohrozuje budúci výkon súdneho rozhodnutia, môže zamedziť inštitút predbežného opatrenia.

Súd predbežným opatrením rozhodne o dočasnej úprave účastníkov konania tak, že môže

obmedziť jedného účastníka konania v takom rozsahu, aby nemohol nastať taký nezvratný

stav, že rozhodnutie vo veci samej o zaplatenie 70 000,00 eur s príslušenstvom, by už

nemalo pre úspešného navrhovateľa žiaden význam.“

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnil potrebu nariadenia predbežného opatrenia na

základe existencie obavy, že výkon rozhodnutia bude ohrozený, a to vzhľadom „na

procesný postup odporcu v konaní vo veci samej“, ktorý „opakovane využíval všetky

procesné prostriedky na to, aby sa nemusel zúčastniť na vytýčených pojednávaniach“.

Procesný postup odporcu (v posudzovanom prípade sťažovateľky, pozn.) v konaní vo veci

samej (obštrukčné správanie) môže byť skutočnosťou odôvodňujúcou obavu, že výkon

rozhodnutia bude ohrozený, a to v prípade, že takéto obštrukčné správanie spôsobujúce

v konečnom dôsledku „zbytočné prieťahy“ v konaní je s prihliadnutím na vec sa vzťahujúcu

právnu úpravu mimo „dosah“ konajúceho všeobecného súdu („odporca sa opakovane

ospravedlnil a doložil dôkaz o kolízii pojednávaní jeho právneho zástupcu s inými

pojednávaniami, doložil dôkaz o pracovnej ceste štatutárnych zástupcov odporcu“, citované

z napadnutého uznesenia krajského súdu, pozn.), ktorý za daných okolností nemôže uplatniť

právne prostriedky, v rámci jemu zverených právomocí, ktorými by v konečnom dôsledku

za splnenia zákonom ustanovených podmienok účinne chránil záujmy navrhovateľa (napr.

vydanie rozsudku pre zmeškanie). Na základe uvedených skutočností je podľa názoru

ústavného súdu aj táto námietka sťažovateľky zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie zásady proporcionality, ktoré malo spočívať

v nariadení predbežného opatrenia formou „zákazu nakladania s likvidnými finančnými

prostriedkami, aj napriek tomu, že sťažovateľka je vlastníčkou viacerých lukratívnych

nehnuteľností, obmedzenie v nakladaní s ktorými by bezpochyby neznamenalo tak

neadekvátny zásah do práv sťažovateľky“. Sťažovateľka v rámci tejto námietky na podporu

svojho tvrdenia ďalej uvádza, že „pri obmedzení s nakladaním s tak vysokou likviditou, čo

môže výrazne, rozhodujúco, ba až likvidačne zasiahnuť do podnikania žalovaného, môže

následná škoda spôsobená nariadeným predbežným opatrením (naviac bez splnenia

zákonných predpokladov pre jeho vydanie) znamenať ignorovanie zásady proporcionality...

Medzi najhodnotnejšie nehnuteľnosti patrí napr. hotel..., ktorého hodnota je

niekoľkonásobne vyššia (kúpna cena bola v čase jeho nadobudnutia sťažovateľom vo výške

17.100.000,- Sk, pričom trhová hodnota je v súčasnosti podstatne vyššia...).“.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd vo vzťahu k tejto námietke

predovšetkým uviedol:

„Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania vo veci

samej osvedčil pravdepodobnosť svojho uplatneného nároku 70 000,00 eur proti odporcovi.

Navrhovateľ predložil súdu zmluvu o obchodnom zastúpení a vzájomnej spolupráci, ktorú

uzatvoril s odporcom dňa 29. 3. 2009, jej uzatvorenie odporca v konaní nespochybnil.

Taktiež navrhovateľ preukázal dohodu o provízii 3 % až 5 % z hodnoty projektu, dohodnutú

v samotnej zmluve o obchodnom zastúpení a vzájomnej spolupráci. V e-mailovej

korešpondencii medzi navrhovateľom a odporcom z obdobia od 24. 4. 2007 do 14. 11. 2010

vyplýva snaha odporcu o uzatvorenie predmetnej zmluvy s navrhovateľom. Vyplýva to, že

táto zmluva bola uzatvorená, vyplýva z nej, že navrhovateľ a odporca spoločne cestovali do

Č., rokovali s č. obchodnými partnermi. Z e-mailu z 9. 5. 2010 od konateľa odporcu - PhDr.

Š. S. pre konateľa navrhovateľa - JUDr. M. K. vyplýva, že PhDr. S. požaduje od JUDr. K.,

aby vyjednal s investorom cenu za dodávku jednej mgw na kľúč a taktiež ho vyzýva, aby mu

zaslal faktúru so splatnosťou do 14 dní, aby odporca mohol túto faktúru navrhovateľovi

zaplatiť. Z ďalšieho e-mailu od PhDr. Š. S. pre JUDr. M. K. zo dňa 5. 9. 2010 vyplýva, že

PhDr. Š. S. ďakuje navrhovateľovi za prácu, ktorú navrhovateľ odviedol pre odporcu a

sľubuje uhradiť v nasledujúcom týždni určitú finančnú čiastku po dohode s kolegami. Z toho

teda vyplýva, že navrhovateľ vykonával pre odporcu činnosť podľa uzatvorenej zmluvy.

Odporca v konaní nepreukázal, že zaplatil navrhovateľovi akúkoľvek províziu za

zrealizovanie činnosti podľa zmluvy, ktorú uzatvorili, teda nepreukázal zaplatenie provízie

70 000,00 eur, ktorá je predmetom tohto konania vo veci samej.

Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v tomto konaní je potrebné

dočasne upraviť pomery účastníkov konania a súčasne zabezpečiť budúci výkon súdneho

rozhodnutia a zakázať odporcovi nakladať s peňažnými prostriedkami na svojom účte, ktorý

v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia označil navrhovateľ. Odvolací súd však

považoval za dôvodné obmedziť odporcu v nakladaní so svojimi peňažnými prostriedkami

len v rozsahu 70 000,00 eur, teda v rozsahu uplatnenej istiny pohľadávky a nie až v rozsahu

navrhovaných 100 000,00 eur, pretože ďalšie nároky navrhovateľa, ktoré mu môžu podľa

jeho tvrdení vzniknúť v budúcnosti, nie sú predmetom tohto konania, ich pravdepodobnosť

navrhovateľ neosvedčil, preto im odvolací súd nemohol v tomto konaní priznať ochranu,

formou predbežného opatrenia.

Odvolací súd preto podľa zmenil napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia

v rozsahu 70 000,00 eur tak, že zakázal odporcovi nakladať s finančnými prostriedkami

do výšky 70 000,00 eur na bankovom účte... až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej

v tomto konaní.

Podľa odvolací súd potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa v tejto časti, v ktorej zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia

o zákaze nakladania s peňažnými prostriedkami na účte odporcu v rozsahu zvyšných

30 000,00 eur.

Odvolací súd poukazuje ešte na to, že toto nariadené predbežné opatrenie má byť

v tomto konaní prostriedkom na zabezpečenie rozhodnutia vo veci bez zbytočných

prieťahov, ktoré v konaní vznikli opakovaným ospravedlňovaním odporcu a zabezpečením

budúceho výkonu rozhodnutia a dočasnou úpravou pomerov účastníkov konania, aby

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej toto predbežné opatrenie mohlo podľa § 77

ods. 1 písm. c), d) zaniknúť, aby odporca nebol dlhodobo

obmedzovaný vo svojom práve na nakladanie so svojimi peňažnými prostriedkami

70 000,00 eur na svojom účte v banke.“

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že aj konanie

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (okrem, ak možno predbežné opatrenie

nariadiť aj bez návrhu) je návrhovým konaním ovládaným dispozičnou zásadou, ktorej

realizácia zahŕňa aj určenie toho, o čom má súd rozhodnúť (zákaz, zdržanie sa činnosti

a pod.). Krajský súd v napadnutom uznesení dospel k záveru o potrebe zabezpečiť budúci

výkon súdneho rozhodnutia, a to formou zákazu nakladania s peňažnými prostriedkami

na účte sťažovateľky, teda formou, ktorú navrhol samotný navrhovateľ, avšak iba v rozsahu

uplatnenej istiny pohľadávky, a to predovšetkým z dôvodu, že mal za osvedčenú

pravdepodobnosť uplatneného nároku proti sťažovateľke vo výške 70 000 €.

Bez ohľadu na to, ako krajský súd vo veci samej rozhodne, nemožno podľa názoru

ústavného súdu dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol konkrétnou formou

predbežného opatrenia o zabezpečení pohľadávky navrhovateľa v sume zodpovedajúcej

osvedčenej pravdepodobnosti jeho nároku voči sťažovateľke, považovať za také, ktoré by

neboli v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a predstavovali by porušenie zásady proporcionality. Navyše, samotná

sťažovateľka uvádza, že je vlastníčkou lukratívnych nehnuteľností, ktorých hodnota je

niekoľkonásobne vyššia ako hodnota uplatnenej pohľadávky, teda už na prvý pohľad

v zjavnom nepomere k hodnote uplatnenej pohľadávky, čo ústavný súd považuje z hľadiska

jej argumentácie za kontraproduktívne.

Vzhľadom na uvedené aj túto námietku sťažovateľky vyhodnotil ústavný súd ako

zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z hľadiska

námietok uplatnených sťažovateľkou medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a základného práva podnikať podľa

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa , ako

aj základného práva na podnikanie podľa .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Sťažovateľka v sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením základných práv

podľa a predovšetkým uviedla, že porušením zásady

proporcionality v súvislosti so základným právom na súdnu ochranu „keď aj napriek tomu,

že sťažovateľ je vlastníkom viacerých lukratívnych nehnuteľností, obmedzenie v nakladaní

s ktorými by bezpochyby neznamenalo tak neadekvátny zásah do práv sťažovateľa“ bol

odvolacím súdom uložený „zákaz nakladať s likvidnými finančnými prostriedkami na účte“,

čím došlo „zároveň aj k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok a najmä práva

podnikať“.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a základného práva na podnikanie podľa

ods. 1 v priamej príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným

porušením svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v súvislosti so štvrtou

námietkou, pozn.).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,

že sťažnosťou napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru (v súvislosti so štvrtou námietkou, pozn.), konštatoval, že v tomto konaní

nemohlo napadnutým uznesením krajského súdu dôjsť ani k porušeniu označených

základných práv podľa a .

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky (napr. návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu) v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012