Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 496/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., J., zastúpeného euroadvokátom JUDr. L. M., Česká

republika, vo veci namietaného porušenia čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 6 , , , a 3, a

ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 18 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra

2011 doručená sťažnosť M. M., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

, , a (ďalej

len „ústava“), čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) a čl. 18

ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“)

v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. októbra 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov

(ďalej len „obvodový súd“) sp. zn. T 28/78 z 24. marca 1978 v spojení s uznesením

bývalého Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne (ďalej len „vyšší vojenský súd“) sp. zn.

To 54/78 z 19. apríla 1978 bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia

služby v ozbrojených silách podľa a bol za to odsúdený

k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Uvedeného činu sa mal

dopustiť tým, že odoprel vykonávať vojenskú službu, a to kvôli svojmu náboženskému

presvedčeniu Svedka Jehovovho. Uznesením obvodového súdu sp. zn.

z 31. októbra 1990 bol právoplatný rozsudok obvodového súdu v spojení s uznesením

vyššieho vojenského súdu zrušený vo výroku o treste, pričom výrok o vine zostal

nedotknutý. Následným rozsudkom obvodového súdu sp. zn. zo 6. decembra

1990 bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne.

Uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 4. februára 2011 bola v trestnej veci sťažovateľa povolená obnova konania a všetky

dovtedy vydané rozhodnutia boli zrušené. Na základe sťažnosti podanej prokurátorom

uznesením krajského súdu č. k. -60 z 25. júla 2011 bolo uznesenie

okresného súdu zrušené a návrh sťažovateľa na obnovu konania bol zamietnutý.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. -60

z 25. júla 2011 došlo závažným spôsobom k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Jadro sporu spočíva vo výklade čl. 4 ods. 2 protokolu, podľa ktorého je garantované

právo na znovuotvorenie prípadu, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo sa preukáže

podstatná chyba v predchádzajúcom konaní. Krajský súd to vykladá tak, že takéto právo

síce existuje, ale ide len o mimoriadne opravné prostriedky ( ), z ktorých

podľa platného pripadá do úvahy v prípade procesných

a hmotnoprávnych vád dovolanie a v prípade nových skutočností či nových dôkazov zasa

obnova konania. Možnosť podania dovolania nie je fakticky realizovateľná, lebo sťažovateľ

dovolanie v roku 1990 nemohol podať, keďže takýto inštitút vtedy neexistoval. Dovolanie

nemôže podať ani teraz, lebo trojročná lehota na jeho podanie už dávno uplynula.

V súvislosti s novými skutočnosťami či novými dôkazmi krajský súd tvrdí, že na obnovu

konania nie sú splnené predpoklady. Inými slovami, krajský súd podmienky na aplikáciu

čl. 4 ods. 2 protokolu interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutia fakticky vylučuje.

Tým ale dochádza k porušeniu čl. 4 ods. 4 listiny, lebo vykladať nejaké ustanovenie tak, že

nie je možné ho prakticky aplikovať, znamená nedbať na podstatu a zmysel základných

práv a slobôd. Krajský súd pripúšťa, že podľa by novou

skutočnosťou mohlo byť relevantné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „európsky súd“). Vôbec sa však nezaoberá otázkou, či takéto rozhodnutie existuje.

Sťažovateľ preto poukazuje na rozsudok Veľkého senátu európskeho súdu č. 23459/03

zo 7. júla 2011 v porovnateľnej veci Bayatyan proti Arménsku. Tu totiž európsky súd

prvýkrát vyslovil, že perzekúcia za odopretie vojenskej služby z náboženských dôvodov je

porušením čl. 9 dohovoru. Tento rozsudok zároveň prekonal doterajšiu judikatúru ústavného

súdu, pričom ide o prelomový rozsudok. Rozsudok tiež potvrdzuje, že zrušenie chybných

rozsudkov priamou aplikáciou čl. 4 ods. 2 protokolu je na mieste. Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukazuje na štyri uznesenia okresného súdu v iných veciach, ako aj na niektoré

rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky.

Vzhľadom na rozhodnutia v iných veciach došlo aj k porušeniu základného práva

na rovnosť podľa čl. 1 listiny, lebo v porovnaní so sťažovateľom išlo o osoby v rovnakom

právnom postavení.

Pokiaľ krajský súd poukazuje na to, že vo veci sťažovateľa došlo v roku 1990

k rehabilitačnému konaniu (a preto nie je dôvod na nový prieskum), sťažovateľ uvádza, že

táto skutočnosť nie je sama osebe zárukou spravodlivého procesu v zmysle č. 6 ods. 1

dohovoru, ale ani garanciou dostatočnej súdnej ochrany podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Potvrdzuje to aj skutočnosť, že viaceré obdobne chybné rehabilitačné rozhodnutia musel

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušiť (uvádza šesť

konkrétnych prípadov z roku 2004). Chybné rehabilitačné rozhodnutia musel v prípadoch

slovenských občanov rušiť často aj Najvyšší súd Českej republiky (uvádza niekoľko

desiatok konkrétnych prípadov z rokov 2000 až 2011). Uvedenými rozhodnutiami

sťažovateľ vyvracia tvrdenie, podľa ktorého rehabilitačné konanie bolo samo osebe zárukou

správneho rozhodnutia. Považuje to za porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 36 ods. 1 listiny

a (zrejme len omylom sa uvádza ).

Sťažovateľ poukazuje ďalej na to, že problém je širší, pretože nejde len o to, že

rozhodovanie v rehabilitačnom konaní samo osebe nie je zárukou spravodlivého

rozhodnutia. Rehabilitačný rozsudok vo veci sťažovateľa totiž vykazuje konkrétne vady.

Nie je v ňom nijako doložená spoločenská nebezpečnosť konania sťažovateľa.

V rehabilitačnom konaní nebol (a ani nemohol byť) zohľadnený právny pohľad vyplývajúci

zo o nemorálnosti

a protiprávnosti komunistického systému. Nebolo tiež zohľadnené právo sťažovateľa

na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania podľa čl. 15

ods. 3 listiny a a s tým súvisiace právo na slobodu svedomia

a náboženského vyznania podľa čl. 18 ods. 1 a 3 paktu, čl. 15 ods. 1 listiny a čl. 24 ods. 2

, ako aj na použitie priaznivejšej právnej úpravy podľa listiny. Napokon

v rehabilitačnom konaní sa nevzali do úvahy použiteľné amnestie prezidenta republiky.

Hoci okresný súd vzal tieto chyby do úvahy, krajský súd sa nimi odmietol zaoberať. Tým

porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 4 ods. 2 protokolu, čl. 40 ods. 6 listiny a najmä čl. 18

ods. 1 paktu, listiny, , dohovoru, listiny

a .

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru, protokolu a paktu v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo jeho uznesenie z 25. júla 2011

zrušené. Požaduje tiež priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške 1 000 € a náhradu

trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 261,82 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -60 z 25. júla 2011 vyplýva, že ním

bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 4. februára 2011 v celom

rozsahu a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol zamietnutý. Podľa názoru

krajského súdu uznesenie okresného súdu je vnútorne rozporné. Na jednej strane totiž

konštatuje, že nejde o novoobjavenú skutočnosť, ak súd nesprávne aplikoval platné právne

predpisy v rehabilitačnom konaní. Zároveň však na druhej strane robí záver o tom, že

konanie sťažovateľa nemožno považovať za trestný čin. Tento nesprávny právny názor

pôvodne rozhodujúcich súdov považoval okresný súd za podstatnú chybu predchádzajúceho

konania, ktorá v zmysle čl. 4 ods. 2 protokolu zakladá relevantný dôvod na povolenie

obnovy konania. V skutočnosti však ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu vyjadruje možnosť

obnovy konania ako výnimky z odseku 1 tohto ustanovenia o neprípustnosti stíhania

a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Toto ustanovenie pod

pojmom obnova konania nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášho Trestného

poriadku, ale obnovu konania všeobecne, a to tak z dôvodov skutkových, ako aj procesných.

Takto formulovanej možnosti „otvorenia“ právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz

v , kde sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“. Ďalej je

podstatné, že protokolu výslovne odkazuje na zákon a

príslušného štátu, pričom v našom je daný tomuto výraz v ustanoveniach

o mimoriadnych opravných prostriedkoch. V zmysle tejto úpravy procesné a hmotnoprávne

chyby vrátane chýb týkajúcich sa trestu môžu byť dôvodom na dovolanie a skutkové chyby

týkajúce sa nových skutočností alebo dôkazov vo vzťahu voči výroku o vine a treste môžu

byť dôvodom na obnovu konania. Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní

nemožno mať na mysli použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho

právneho názoru, hoci by to aj vyplývalo z nesprávnej aplikácie do úvahy prichádzajúcich

predpisov vrátane medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami

obnovy konania podľa . Tu je potrebné súčasne poukázať aj

na ustanovenie , podľa ktorého skutočnosťou skôr

neznámou je aj rozhodnutie európskeho súdu o tom, že Slovenská republika

v predchádzajúcom konaní vo veci porušila základné ľudské práva alebo slobody

obvineného, ak negatívne dôsledky tohto porušenia nemožno inak napraviť. Okresný súd si

svojím rozhodnutím prakticky predčasne „osvojil“ kompetencie európskeho súdu, hoci

v konaní o obnove negatívne dôsledky odsudzujúcich rozhodnutí nemožno bez rozhodnutia

európskeho súdu napraviť. Napokon, ak v predmetnej veci už bolo po 1. januári 1990

rozhodované podľa zákona o súdnej rehabilitácii, nemožno znova dospieť k záveru, že

po rehabilitačných rozhodnutiach opäť došlo k splneniu podmienok na obnovu konania

podľa . V tomto rehabilitačnom konaní sa súdy nezaoberali

len výrokom o treste, ale aj výrokom o vine, a to práve z pohľadu účelu zákona o súdnej

rehabilitácii tak, ako sa to uvádza v § 1.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd v rozpore

s čl. 4 ods. 2 protokolu nepovažoval obnovu konania za možnú z dôvodov tvrdených

sťažovateľom, pričom sťažovateľ považuje za hlavné hmotnoprávne pochybenie tak pri

pôvodnom rozhodovaní o vine a treste, ako aj v rámci rehabilitačného konania tú

skutočnosť, že všeobecné súdy v rozpore so základným právom a právom na slobodu

náboženstva vyjadreným v ústave, listine, dohovore a pakte považovali odmietnutie

vykonávať vojenskú službu z dôvodu náboženského presvedčenia za trestný čin.

Uvedenú časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu nikoho nemožno stíhať, alebo potrestať v trestnom

konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol

oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným

poriadkom tohto štátu.

Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu ustanovenia prechádzajúceho odseku nie sú na prekážku

obnove konania v súlade so zákonom a príslušného štátu, ak nové alebo

novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli

ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Krajský súd sa dovoláva citovaného čl. 4 ods. 2 protokolu a interpretuje ho tak, že

vyjadruje možnosť obnovy konania ako výnimky z odseku 1 čl. 4 stanovujúceho

neprípustnosť stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté.

Podľa názoru krajského súdu uvedené ustanovenie protokolu pod pojmom obnova konania

nemá na mysli len obnovu konania v zmysle , ale obnovu konania

všeobecne, a to tak zo skutkových, ako aj z procesných dôvodov s tým, že to

vyjadruje v čl. 50 ods. 5 pojmom „mimoriadne opravné prostriedky“. Mimoriadnym

opravným prostriedkom pre procesné a hmotnoprávne chyby je dovolanie (predtým

sťažnosť pre porušenie zákona) a v prípade nových skutočností alebo dôkazov je to obnova

konania. Vzhľadom na to, že sťažovateľom uplatnené dôvody na obnovu konania majú

povahu procesných a hmotnoprávnych chýb, ich náprava by bola možná iba v rámci

dovolania, pre ktoré však v danom prípade už uplynula zákonná trojročná lehota. Uplatnené

dôvody však nezodpovedajú zákonnej úprave dôvodov obnovy konania. Práve preto sa

krajský súd návrhom sťažovateľa na obnovu konania meritórne nezaoberal.

Podľa názoru sťažovateľa ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu interpretuje krajský súd

tak, že nápravu chybného rozhodnutia fakticky vylučuje, čím dochádza k porušeniu čl. 4

ods. 4 listiny, pretože vykladať nejaké ustanovenie tak, že nie je možné ho prakticky

aplikovať, znamená nedbať na podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Poukazuje

pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn. ), podľa

ktorej podmienky obnovy konania z pohľadu protokolu sú širšie, než tie, ktoré sú uvedené

v , keďže v zmysle protokolu nejde iba o chyby konania, teda o chyby

procesné, ale aj o chyby hmotnoprávne.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že v judikatúre európskeho súdu k čl. 4

ods. 2 protokolu dosiaľ nebol obsah pojmu „podstatná chyba v prechádzajúcom konaní“

definovaný. Preto je možné vychádzať iba z relevantných názorov vyslovených v odbornej

literatúre a prípadne aj z rozhodovania všeobecných súdov členských štátov Rady Európy.

Z uvedených prameňov možno dospieť k názoru, že „podstatnú chybu“ nemožno chápať

úzko len ako chybu v konaní, ale že môže zahrňovať akékoľvek porušenie procesných alebo

i hmotnoprávnych predpisov, a to za podmienky, že ide o chybu podstatnú, ktorá mohla

ovplyvniť rozhodnutie vo veci. K tomuto záveru dospel napokon aj krajský súd

v predmetnej veci. Zároveň však bol tej mienky, že pojmu „obnova konania“ podľa

protokolu zodpovedajú podľa nášho právneho stavu (vyplývajúceho z a Trestného

poriadku) dva mimoriadne opravné prostriedky, a to dovolanie a obnova konania.

Sťažovateľom namietané chyby v konaní sú podľa krajského súdu napraviteľné iba v rámci

dovolania.

Z ústavnoprávneho hľadiska sa vynára otázka, či ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu

má byť chápané ako osobitné nadnárodné (európske) ustanovenie o možnosti znovu otvoriť

právoplatne rozhodnutú trestnú vec, ktoré sa má prednostne aplikovať v prípade, ak

príslušný inštitút vnútroštátneho práva neexistuje, prípadne jeho aplikácia je z nejakého

dôvodu vylúčená (napr. pre uplynutie zákonnej lehoty), alebo poskytuje menší rozsah práva.

Sťažovateľ zastáva zrejme práve tento názor, i keď ho takto výslovne neformuluje. Preto

vychádza z toho, že rozsudok európskeho súdu vo veci Bayatyan treba považovať

za jednoznačný dôkaz o tom, že pri právnom posúdení jeho skutku v rámci trestného

konania došlo k podstatnému hmotnoprávnemu pochybeniu tým, že všeobecné súdy

považovali odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu náboženského presvedčenia

za trestný čin. Naproti tomu krajský súd s poukazom na právnu úpravu obnovy konania

podľa by za novú skutočnosť považoval iba také rozhodnutie

európskeho súdu, ktoré by bolo vydané priamo vo veci sťažovateľa, teda vo vzťahu voči

odsudzujúcemu rozsudku. To by potom mohlo v interpretácii krajského súdu zakladať

dôvod na obnovu konania.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že vzhľadom na konkrétne okolnosti

predmetného prípadu (pozri ďalej) nie je nevyhnutné, aby ústavný súd zaujal meritórne

stanovisko v tejto spornej právnej otázke, a tým zároveň prejudikoval budúce zásadné

stanovisko európskeho súdu. Ústavný súd považuje za možné uviesť, že argumentácia

krajského súdu sa mu javí ako viac podložená. Text čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu naozaj

nasvedčuje skôr tomu, že odsek 2 je vyjadrením výnimky zo zásady ne bis in idem

zakotvenej v odseku 1, teda že nejde o formulovanie nadnárodného (európskeho) právneho

prostriedku pre znovuotvorenie trestnej veci, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá. Okrem

už spomenutého vzájomného kontextu odseku 1 a odseku 2 čl. 4 protokolu nasvedčuje tomu

aj okolnosť, že odsek 2 výslovne hovorí o obnove konania „v súlade so zákonom a trestným

poriadkom príslušného štátu“.

Konkrétne argumenty, pre ktoré o nedôvodnosti sťažnosti možno rozhodnúť aj bez

meritórneho zodpovedania už uvedenej otázky, sú tieto:

Ako to bolo už spomenuté, hlavným argumentom sťažovateľa je, že s odkazom

na rozsudok Veľkého senátu európskeho súdu zo 7. júla 2011 vo veci Bayatyan treba jeho

odsúdenie považovať za priečiace sa jednak základnému právu na slobodu náboženstva,

resp. náboženského vyznania, ako aj základnému právu nevykonávať vojenskú službu

v rozpore s náboženským vyznaním.

Možno konštatovať, že európsky súd vo veci Bayatyan výslovne prekonal doterajšiu

mnohoročnú rozhodovaciu prax, ktorá považovala trestný postih odmietnutia výkonu

vojenskej služby z dôvodov výhrady svedomia či náboženského presvedčenia za zlučiteľný

s dohovorom. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že drvivá väčšina zmluvných strán Rady

Európy za posledných 20 rokov zaviedla možnosť odoprieť výkon vojenskej služby

z dôvodu svedomia, a tiež, že táto možnosť bola ako právo potvrdená v medziobdobí radom

medzinárodných dokumentov vrátane výslovného zakotvenia tohto práva v čl. 10 ods. 2

Charty základných práv Európskej únie. Po zohľadnení týchto východísk európsky súd

dospel k záveru, že trestný postih osôb odopierajúcich vojenskú službu už nie je

v demokratickej spoločnosti primeraný (Bayatyan proti Arménsku, § 102 – § 109).

Už uvedená analýza európskeho súdu dostatočne jasne zvýrazňuje, že

v predchádzajúcom období právo odoprieť vojenskú službu z dôvodu svedomia či

náboženského presvedčenia nemuselo byť akceptované a v mnohých štátoch bolo

považované za trestný čin. Do prijatia ústavného zákona, ktorým dňom 8. februára 1991

nadobudla účinnosť listina, bolo odopretie vojenskej služby považované za trestný čin

( listiny). Obdobné ustanovenie () nadobudlo účinnosť

1. októbra 1992. Dohovor sa stal účinným na našom území od 18. marca 1992, pričom

v tom čase podľa judikatúry európskeho súdu čl. 9 dohovoru nelegitimizoval odopretie

vojenskej služby z dôvodu výhrady svedomia, resp. náboženského presvedčenia.

Zrejme z obdobných premís vychádzal aj zákonodarca pri tvorbe zákona o súdnych

rehabilitáciách. Trestné činy podliehajúce rehabilitácii rozdelil na dve skupiny. Do prvej

zaradil také trestné činy, pri ktorých ich trestnosť bola v rozpore s princípmi demokratickej

spoločnosti rešpektujúcej občianske, politické práva a slobody zaručené a vyjadrené

v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách. Vychádzal teda

z toho, že tieto trestné činy nemali byť považované za trestné činy už ani v čase od

25. februára 1948 do 1. januára 1990 (§ 1 ods. 1 a § 2 ods. 1 zákona o súdnych

rehabilitáciách). V prípadoch takýchto trestných činov došlo k zrušeniu právoplatných

odsudzujúcich súdnych rozhodnutí bez ďalšieho a z úradnej moci. Do druhej skupiny

zaradil niektoré trestné činy, ohľadom ktorých umožnil preskúmanie právoplatných

rozhodnutí z toho pohľadu, či nedošlo v predchádzajúcom konaní k porušovaniu zákonnosti,

resp. k neprimeranej tvrdosti v používaní represie. Išlo teda o také trestné činy, ktoré boli

v inkriminovanom období právom považované za trestné činy v zmysle kritérií uvedených

vyššie. V prípadoch týchto trestných činov všeobecné súdy vykonali prieskumné konanie,

a to iba na základe návrhu oprávnených subjektov. Práve do tejto druhej skupiny bol

zaradený aj trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1

[ zákona o súdnych rehabilitáciách].

V čase, keď sa stal skutok, za ktorý bol sťažovateľ všeobecnými súdmi uznaný

vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1

, ako aj v čase jeho právoplatného odsúdenia v pôvodnom trestnom konaní

a v následnom rehabilitačnom konaní (v rozpätí rokov 1977 až 1990), bol už na našom

území platný a účinný pakt, a to od 23. marca 1976.

Podľa čl. 18 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo

vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám, alebo

spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov,

bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

Podľa čl. 18 ods. 3 paktu sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže

podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné na ochranu

verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky, alebo základných práv a slobôd

iných.

Podľa názoru ústavného súdu z citovaných ustanovení paktu nemožno vyvodiť právo

odoprieť vojenskú službu z dôvodu náboženského vyznania.

Z dosiaľ uvedeného sa dá urobiť jednoznačný záver, podľa ktorého v čase spáchania

skutku sťažovateľom a rovnako aj v čase jeho odsúdenia (vrátane rehabilitačného konania)

nebolo v rozpore s právom považovať odopretie vojenskej služby za trestný čin. Z tohto

pohľadu teda hmotnoprávne posúdenie veci sťažovateľa zo strany všeobecných súdov pri

rozhodovaní o jeho vine bolo správne a zodpovedalo existujúcemu právnemu stavu.

Sťažovateľom vyčítané pochybenie nemožno preto akceptovať. Pri právnom názore, ktorý

zastáva sťažovateľ, by rozsudok európskeho súdu vo veci Bayatyan mal mať časovo

neobmedzenú spätnú pôsobnosť, a to dokonca aj na také časové obdobie, v ktorom ešte

dohovor nebolo možné aplikovať ratione temporis.

Sťažovateľ ďalej namieta, že došlo k porušeniu základného práva na rovnosť podľa

čl. 1 listiny, a to s poukazom na skutočnosť, že okresný súd v štyroch obdobných prípadoch

zaujal právny názor zhodný s interpretáciou sťažovateľa.

Aj táto námietka je zjavne neopodstatnená, pričom uplatnený argument nie je

akceptovateľný, a to v zásadnej rovine. Z údajov sťažovateľa vyplýva, že v označených

štyroch veciach rozhodoval iba okresný súd, pričom opravné konanie na súde druhého

stupňa neprebehlo. Z tohto pohľadu je prípad sťažovateľa odlišný, pretože na základe

riadneho opravného prostriedku prokurátora posúdil krajský súd vec inak ako okresný súd.

Preto porovnávanie prípadu sťažovateľa s označenými ďalšími prípadmi neobstojí.

Ďalšia námietka sťažovateľa akcentuje, že rehabilitačné konanie, ktoré v jeho veci

prebehlo v roku 1990, nemôže byť samo osebe považované za záruku spravodlivého

procesu, resp. dostatočnej súdnej ochrany, ako to tvrdí krajský súd.

S uvedenou tézou sťažovateľa možno v zásade súhlasiť. Ak podľa názoru

sťažovateľa v rehabilitačnom konaní došlo k pochybeniam, potom mal možnosť domáhať sa

ich nápravy prostredníctvom riadneho opravného prostriedku. Z tvrdení sťažovateľa však

nevyplýva, že by podal sťažnosť proti uzneseniu obvodového súdu sp. zn.

z 31. októbra 1990, ktorým bol pôvodný právoplatný rozsudok zrušený iba vo výroku

o treste, a rovnako nepodal odvolanie proti rozsudku obvodového súdu sp. zn.

zo 6. decembra 1990, ktorým mu bol uložený miernejší trest odňatia slobody v trvaní

6 mesiacov nepodmienečne. Vzhľadom na uvedené sa táto námietka javí ako neprípustná.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ tým, že nevyužil riadne opravné prostriedky vyplývajúce mu zo zákona

v rámci rehabilitačného konania, nesplnil podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 53 ods. 1

. Zároveň ani len netvrdil (tým menej preukázal), že nevyužil

riadne opravné prostriedky z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Neprichádzal preto ani

do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa .

Podľa presvedčenia sťažovateľa v rehabilitačnom konaní sa vyskytli aj určité

konkrétne pochybenia. Predovšetkým v rehabilitačnom rozsudku nijako nie je doložená

spoločenská nebezpečnosť konania sťažovateľa. Nebolo ďalej zohľadnené jeho základné

právo na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania podľa

listiny a vrátane súvisiaceho práva podľa a 3

paktu, listiny a , ako aj práva na použitie priaznivejšej

právnej úpravy podľa čl. 40 ods. 6 listiny. Nebol a nemohol byť zohľadnený právny pohľad

vyplývajúci zo o nemorálnosti

a protiprávnosti komunistického systému. Napokon v rehabilitačnom konaní sa nevzali

do úvahy použiteľné amnestie prezidenta republiky.

Z pohľadu ústavného súdu treba k uvedeným ďalším námietkam uviesť toto:

Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa v rehabilitačnom rozsudku nijako nie je doložená

spoločenská nebezpečnosť jeho konania, potom mal a mohol túto námietku uplatniť v rámci

riadneho opravného konania, teda podaním sťažnosti proti uzneseniu obvodového súdu

sp. zn. z 30. októbra 1990, prípadne podaním odvolania proti rozsudku

obvodového súdu sp. zn. zo 6. decembra 1990, čo sa však nestalo. Námietku

treba preto považovať za neprípustnú v zmysle a .

Námietka, podľa ktorej v rehabilitačnom konaní nebolo zohľadnené jeho právo

na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania, ako aj právo

na použitie priaznivejšej právnej úpravy v zmysle príslušných ustanovení listiny a ,

je zjavne neopodstatnená, keďže , ale ani listina neboli ešte v čase rehabilitačného

konania platné a účinné. Nemohli byť preto ani zohľadnené pri rozhodovaní všeobecného

súdu v rámci rehabilitačného konania.

Naproti tomu námietka nezohľadnenia ustanovenia čl. 18 ods. 1 a 3 paktu

v rehabilitačnom konaní je neprípustná. Pakt, ktorý nadobudol účinnosť 23. marca 1976, bol

už súčasťou právneho poriadku tak v čase spáchania skutku, ako aj v čase rozhodovania

všeobecných súdov. Sťažovateľ preto mohol túto námietku uplatniť v rámci riadnych

opravných prostriedkov proti uzneseniu obvodového súdu sp. zn. z 31. októbra

1990 a rozsudku obvodového súdu sp. zn. zo 6. decembra 1990, čo však

neurobil. Nesplnil tak podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 53 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde.

Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého nebol zohľadnený právny pohľad vyplývajúci

zo o nemorálnosti

a protiprávnosti komunistického systému, je zjavne neopodstatnené. Právny pohľad

vyplývajúci z tohto zákona naozaj nebol, ale ani nemohol byť v rehabilitačnom konaní

zohľadnený, keďže v čase rozhodovania všeobecných súdov tento zákon ešte neexistoval.

Napokon, námietka sťažovateľa, podľa ktorej sa v rehabilitačnom konaní

neprihliadlo na použiteľné amnestie prezidenta republiky, je neprípustná. I túto námietku

mohol totiž sťažovateľ uplatniť v rámci odvolania proti rozsudku obvodového súdu sp. zn.

2 Rtv 125/90 zo 6. decembra 1990, ale neurobil tak.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012