Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 496/2012
PDF · 211.57 KB
No categories available
II. ÚS 496/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., J., zastúpeného euroadvokátom JUDr. L. M., Česká
republika, vo veci namietaného porušenia čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40
ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 18 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 23 Tos 35/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra
2011 doručená sťažnosť M. M., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) a čl. 18
ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“)
v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
23 Tos 35/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. októbra 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov
(ďalej len „obvodový súd“) sp. zn. T 28/78 z 24. marca 1978 v spojení s uznesením
bývalého Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne (ďalej len „vyšší vojenský súd“) sp. zn.
To 54/78 z 19. apríla 1978 bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia
služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol za to odsúdený
k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Uvedeného činu sa mal
dopustiť tým, že odoprel vykonávať vojenskú službu, a to kvôli svojmu náboženskému
presvedčeniu Svedka Jehovovho. Uznesením obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90
z 31. októbra 1990 bol právoplatný rozsudok obvodového súdu v spojení s uznesením
vyššieho vojenského súdu zrušený vo výroku o treste, pričom výrok o vine zostal
nedotknutý. Následným rozsudkom obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 zo 6. decembra
1990 bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne.
Uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 Nt 14/2009
zo 4. februára 2011 bola v trestnej veci sťažovateľa povolená obnova konania a všetky
dovtedy vydané rozhodnutia boli zrušené. Na základe sťažnosti podanej prokurátorom
uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 35/2011-60 z 25. júla 2011 bolo uznesenie
okresného súdu zrušené a návrh sťažovateľa na obnovu konania bol zamietnutý.
Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 23 Tos 35/2011-60
z 25. júla 2011 došlo závažným spôsobom k porušeniu označených práv sťažovateľa.
Jadro sporu spočíva vo výklade čl. 4 ods. 2 protokolu, podľa ktorého je garantované
právo na znovuotvorenie prípadu, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo sa preukáže
podstatná chyba v predchádzajúcom konaní. Krajský súd to vykladá tak, že takéto právo
síce existuje, ale ide len o mimoriadne opravné prostriedky (čl. 50 ods. 5 ústavy), z ktorých
podľa platného Trestného poriadku pripadá do úvahy v prípade procesných
a hmotnoprávnych vád dovolanie a v prípade nových skutočností či nových dôkazov zasa
obnova konania. Možnosť podania dovolania nie je fakticky realizovateľná, lebo sťažovateľ
dovolanie v roku 1990 nemohol podať, keďže takýto inštitút vtedy neexistoval. Dovolanie
nemôže podať ani teraz, lebo trojročná lehota na jeho podanie už dávno uplynula.
V súvislosti s novými skutočnosťami či novými dôkazmi krajský súd tvrdí, že na obnovu
konania nie sú splnené predpoklady. Inými slovami, krajský súd podmienky na aplikáciu
čl. 4 ods. 2 protokolu interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutia fakticky vylučuje.
Tým ale dochádza k porušeniu čl. 4 ods. 4 listiny, lebo vykladať nejaké ustanovenie tak, že
nie je možné ho prakticky aplikovať, znamená nedbať na podstatu a zmysel základných
práv a slobôd. Krajský súd pripúšťa, že podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku by novou
skutočnosťou mohlo byť relevantné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „európsky súd“). Vôbec sa však nezaoberá otázkou, či takéto rozhodnutie existuje.
Sťažovateľ preto poukazuje na rozsudok Veľkého senátu európskeho súdu č. 23459/03
zo 7. júla 2011 v porovnateľnej veci Bayatyan proti Arménsku. Tu totiž európsky súd
prvýkrát vyslovil, že perzekúcia za odopretie vojenskej služby z náboženských dôvodov je
porušením čl. 9 dohovoru. Tento rozsudok zároveň prekonal doterajšiu judikatúru ústavného
súdu, pričom ide o prelomový rozsudok. Rozsudok tiež potvrdzuje, že zrušenie chybných
rozsudkov priamou aplikáciou čl. 4 ods. 2 protokolu je na mieste. Sťažovateľ v tejto
súvislosti poukazuje na štyri uznesenia okresného súdu v iných veciach, ako aj na niektoré
rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky.
Vzhľadom na rozhodnutia v iných veciach došlo aj k porušeniu základného práva
na rovnosť podľa čl. 1 listiny, lebo v porovnaní so sťažovateľom išlo o osoby v rovnakom
právnom postavení.
Pokiaľ krajský súd poukazuje na to, že vo veci sťažovateľa došlo v roku 1990
k rehabilitačnému konaniu (a preto nie je dôvod na nový prieskum), sťažovateľ uvádza, že
táto skutočnosť nie je sama osebe zárukou spravodlivého procesu v zmysle č. 6 ods. 1
dohovoru, ale ani garanciou dostatočnej súdnej ochrany podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
Potvrdzuje to aj skutočnosť, že viaceré obdobne chybné rehabilitačné rozhodnutia musel
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušiť (uvádza šesť
konkrétnych prípadov z roku 2004). Chybné rehabilitačné rozhodnutia musel v prípadoch
slovenských občanov rušiť často aj Najvyšší súd Českej republiky (uvádza niekoľko
desiatok konkrétnych prípadov z rokov 2000 až 2011). Uvedenými rozhodnutiami
sťažovateľ vyvracia tvrdenie, podľa ktorého rehabilitačné konanie bolo samo osebe zárukou
správneho rozhodnutia. Považuje to za porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 46 ods. 1 ústavy (zrejme len omylom sa uvádza čl. 40 ods. 6 ústavy).
Sťažovateľ poukazuje ďalej na to, že problém je širší, pretože nejde len o to, že
rozhodovanie v rehabilitačnom konaní samo osebe nie je zárukou spravodlivého
rozhodnutia. Rehabilitačný rozsudok vo veci sťažovateľa totiž vykazuje konkrétne vady.
Nie je v ňom nijako doložená spoločenská nebezpečnosť konania sťažovateľa.
V rehabilitačnom konaní nebol (a ani nemohol byť) zohľadnený právny pohľad vyplývajúci
zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti
a protiprávnosti komunistického systému. Nebolo tiež zohľadnené právo sťažovateľa
na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania podľa čl. 15
ods. 3 listiny a čl. 25 ods. 2 ústavy a s tým súvisiace právo na slobodu svedomia
a náboženského vyznania podľa čl. 18 ods. 1 a 3 paktu, čl. 15 ods. 1 listiny a čl. 24 ods. 2
ústavy, ako aj na použitie priaznivejšej právnej úpravy podľa čl. 40 ods. 6 listiny. Napokon
v rehabilitačnom konaní sa nevzali do úvahy použiteľné amnestie prezidenta republiky.
Hoci okresný súd vzal tieto chyby do úvahy, krajský súd sa nimi odmietol zaoberať. Tým
porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 4 ods. 2 protokolu, čl. 40 ods. 6 listiny a najmä čl. 18
ods. 1 paktu, čl. 15 ods. 1 listiny, čl. 24 ods. 2 ústavy, čl. 9 dohovoru, čl. 15 ods. 3 listiny
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru, protokolu a paktu v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 23 Tos 35/2011 s tým, aby bolo jeho uznesenie z 25. júla 2011
zrušené. Požaduje tiež priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške 1 000 € a náhradu
trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 261,82 €.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 35/2011-60 z 25. júla 2011 vyplýva, že ním
bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 32 Nt 14/2009 zo 4. februára 2011 v celom
rozsahu a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania bol zamietnutý. Podľa názoru
krajského súdu uznesenie okresného súdu je vnútorne rozporné. Na jednej strane totiž
konštatuje, že nejde o novoobjavenú skutočnosť, ak súd nesprávne aplikoval platné právne
predpisy v rehabilitačnom konaní. Zároveň však na druhej strane robí záver o tom, že
konanie sťažovateľa nemožno považovať za trestný čin. Tento nesprávny právny názor
pôvodne rozhodujúcich súdov považoval okresný súd za podstatnú chybu predchádzajúceho
konania, ktorá v zmysle čl. 4 ods. 2 protokolu zakladá relevantný dôvod na povolenie
obnovy konania. V skutočnosti však ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu vyjadruje možnosť
obnovy konania ako výnimky z odseku 1 tohto ustanovenia o neprípustnosti stíhania
a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Toto ustanovenie pod
pojmom obnova konania nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášho Trestného
poriadku, ale obnovu konania všeobecne, a to tak z dôvodov skutkových, ako aj procesných.
Takto formulovanej možnosti „otvorenia“ právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz
v čl. 50 ods. 5 ústavy, kde sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“. Ďalej je
podstatné, že čl. 4 ods. 2 protokolu výslovne odkazuje na zákon a trestný poriadok
príslušného štátu, pričom v našom Trestnom poriadku je daný tomuto výraz v ustanoveniach
o mimoriadnych opravných prostriedkoch. V zmysle tejto úpravy procesné a hmotnoprávne
chyby vrátane chýb týkajúcich sa trestu môžu byť dôvodom na dovolanie a skutkové chyby
týkajúce sa nových skutočností alebo dôkazov vo vzťahu voči výroku o vine a treste môžu
byť dôvodom na obnovu konania. Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní
nemožno mať na mysli použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho
právneho názoru, hoci by to aj vyplývalo z nesprávnej aplikácie do úvahy prichádzajúcich
predpisov vrátane medzinárodných dohôd. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami
obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Tu je potrebné súčasne poukázať aj
na ustanovenie § 394 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého skutočnosťou skôr
neznámou je aj rozhodnutie európskeho súdu o tom, že Slovenská republika
v predchádzajúcom konaní vo veci porušila základné ľudské práva alebo slobody
obvineného, ak negatívne dôsledky tohto porušenia nemožno inak napraviť. Okresný súd si
svojím rozhodnutím prakticky predčasne „osvojil“ kompetencie európskeho súdu, hoci
v konaní o obnove negatívne dôsledky odsudzujúcich rozhodnutí nemožno bez rozhodnutia
európskeho súdu napraviť. Napokon, ak v predmetnej veci už bolo po 1. januári 1990
rozhodované podľa zákona o súdnej rehabilitácii, nemožno znova dospieť k záveru, že
po rehabilitačných rozhodnutiach opäť došlo k splneniu podmienok na obnovu konania
podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. V tomto rehabilitačnom konaní sa súdy nezaoberali
len výrokom o treste, ale aj výrokom o vine, a to práve z pohľadu účelu zákona o súdnej
rehabilitácii tak, ako sa to uvádza v § 1.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd v rozpore
s čl. 4 ods. 2 protokolu nepovažoval obnovu konania za možnú z dôvodov tvrdených
sťažovateľom, pričom sťažovateľ považuje za hlavné hmotnoprávne pochybenie tak pri
pôvodnom rozhodovaní o vine a treste, ako aj v rámci rehabilitačného konania tú
skutočnosť, že všeobecné súdy v rozpore so základným právom a právom na slobodu
náboženstva vyjadreným v ústave, listine, dohovore a pakte považovali odmietnutie
vykonávať vojenskú službu z dôvodu náboženského presvedčenia za trestný čin.
Uvedenú časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu nikoho nemožno stíhať, alebo potrestať v trestnom
konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol
oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným
poriadkom tohto štátu.
Podľa čl. 4 ods. 2 protokolu ustanovenia prechádzajúceho odseku nie sú na prekážku
obnove konania v súlade so zákonom a trestným poriadkom príslušného štátu, ak nové alebo
novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli
ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
Krajský súd sa dovoláva citovaného čl. 4 ods. 2 protokolu a interpretuje ho tak, že
vyjadruje možnosť obnovy konania ako výnimky z odseku 1 čl. 4 stanovujúceho
neprípustnosť stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté.
Podľa názoru krajského súdu uvedené ustanovenie protokolu pod pojmom obnova konania
nemá na mysli len obnovu konania v zmysle Trestného poriadku, ale obnovu konania
všeobecne, a to tak zo skutkových, ako aj z procesných dôvodov s tým, že ústava to
vyjadruje v čl. 50 ods. 5 pojmom „mimoriadne opravné prostriedky“. Mimoriadnym
opravným prostriedkom pre procesné a hmotnoprávne chyby je dovolanie (predtým
sťažnosť pre porušenie zákona) a v prípade nových skutočností alebo dôkazov je to obnova
konania. Vzhľadom na to, že sťažovateľom uplatnené dôvody na obnovu konania majú
povahu procesných a hmotnoprávnych chýb, ich náprava by bola možná iba v rámci
dovolania, pre ktoré však v danom prípade už uplynula zákonná trojročná lehota. Uplatnené
dôvody však nezodpovedajú zákonnej úprave dôvodov obnovy konania. Práve preto sa
krajský súd návrhom sťažovateľa na obnovu konania meritórne nezaoberal.
Podľa názoru sťažovateľa ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu interpretuje krajský súd
tak, že nápravu chybného rozhodnutia fakticky vylučuje, čím dochádza k porušeniu čl. 4
ods. 4 listiny, pretože vykladať nejaké ustanovenie tak, že nie je možné ho prakticky
aplikovať, znamená nedbať na podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Poukazuje
pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (sp. zn. 4 Tz 99/2003), podľa
ktorej podmienky obnovy konania z pohľadu protokolu sú širšie, než tie, ktoré sú uvedené
v Trestnom poriadku, keďže v zmysle protokolu nejde iba o chyby konania, teda o chyby
procesné, ale aj o chyby hmotnoprávne.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že v judikatúre európskeho súdu k čl. 4
ods. 2 protokolu dosiaľ nebol obsah pojmu „podstatná chyba v prechádzajúcom konaní“
definovaný. Preto je možné vychádzať iba z relevantných názorov vyslovených v odbornej
literatúre a prípadne aj z rozhodovania všeobecných súdov členských štátov Rady Európy.
Z uvedených prameňov možno dospieť k názoru, že „podstatnú chybu“ nemožno chápať
úzko len ako chybu v konaní, ale že môže zahrňovať akékoľvek porušenie procesných alebo
i hmotnoprávnych predpisov, a to za podmienky, že ide o chybu podstatnú, ktorá mohla
ovplyvniť rozhodnutie vo veci. K tomuto záveru dospel napokon aj krajský súd
v predmetnej veci. Zároveň však bol tej mienky, že pojmu „obnova konania“ podľa
protokolu zodpovedajú podľa nášho právneho stavu (vyplývajúceho z ústavy a Trestného
poriadku) dva mimoriadne opravné prostriedky, a to dovolanie a obnova konania.
Sťažovateľom namietané chyby v konaní sú podľa krajského súdu napraviteľné iba v rámci
dovolania.
Z ústavnoprávneho hľadiska sa vynára otázka, či ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu
má byť chápané ako osobitné nadnárodné (európske) ustanovenie o možnosti znovu otvoriť
právoplatne rozhodnutú trestnú vec, ktoré sa má prednostne aplikovať v prípade, ak
príslušný inštitút vnútroštátneho práva neexistuje, prípadne jeho aplikácia je z nejakého
dôvodu vylúčená (napr. pre uplynutie zákonnej lehoty), alebo poskytuje menší rozsah práva.
Sťažovateľ zastáva zrejme práve tento názor, i keď ho takto výslovne neformuluje. Preto
vychádza z toho, že rozsudok európskeho súdu vo veci Bayatyan treba považovať
za jednoznačný dôkaz o tom, že pri právnom posúdení jeho skutku v rámci trestného
konania došlo k podstatnému hmotnoprávnemu pochybeniu tým, že všeobecné súdy
považovali odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu náboženského presvedčenia
za trestný čin. Naproti tomu krajský súd s poukazom na právnu úpravu obnovy konania
podľa Trestného poriadku by za novú skutočnosť považoval iba také rozhodnutie
európskeho súdu, ktoré by bolo vydané priamo vo veci sťažovateľa, teda vo vzťahu voči
odsudzujúcemu rozsudku. To by potom mohlo v interpretácii krajského súdu zakladať
dôvod na obnovu konania.
Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že vzhľadom na konkrétne okolnosti
predmetného prípadu (pozri ďalej) nie je nevyhnutné, aby ústavný súd zaujal meritórne
stanovisko v tejto spornej právnej otázke, a tým zároveň prejudikoval budúce zásadné
stanovisko európskeho súdu. Ústavný súd považuje za možné uviesť, že argumentácia
krajského súdu sa mu javí ako viac podložená. Text čl. 4 ods. 1 a 2 protokolu naozaj
nasvedčuje skôr tomu, že odsek 2 je vyjadrením výnimky zo zásady ne bis in idem
zakotvenej v odseku 1, teda že nejde o formulovanie nadnárodného (európskeho) právneho
prostriedku pre znovuotvorenie trestnej veci, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá. Okrem
už spomenutého vzájomného kontextu odseku 1 a odseku 2 čl. 4 protokolu nasvedčuje tomu
aj okolnosť, že odsek 2 výslovne hovorí o obnove konania „v súlade so zákonom a trestným
poriadkom príslušného štátu“.
Konkrétne argumenty, pre ktoré o nedôvodnosti sťažnosti možno rozhodnúť aj bez
meritórneho zodpovedania už uvedenej otázky, sú tieto:
Ako to bolo už spomenuté, hlavným argumentom sťažovateľa je, že s odkazom
na rozsudok Veľkého senátu európskeho súdu zo 7. júla 2011 vo veci Bayatyan treba jeho
odsúdenie považovať za priečiace sa jednak základnému právu na slobodu náboženstva,
resp. náboženského vyznania, ako aj základnému právu nevykonávať vojenskú službu
v rozpore s náboženským vyznaním.
Možno konštatovať, že európsky súd vo veci Bayatyan výslovne prekonal doterajšiu
mnohoročnú rozhodovaciu prax, ktorá považovala trestný postih odmietnutia výkonu
vojenskej služby z dôvodov výhrady svedomia či náboženského presvedčenia za zlučiteľný
s dohovorom. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že drvivá väčšina zmluvných strán Rady
Európy za posledných 20 rokov zaviedla možnosť odoprieť výkon vojenskej služby
z dôvodu svedomia, a tiež, že táto možnosť bola ako právo potvrdená v medziobdobí radom
medzinárodných dokumentov vrátane výslovného zakotvenia tohto práva v čl. 10 ods. 2
Charty základných práv Európskej únie. Po zohľadnení týchto východísk európsky súd
dospel k záveru, že trestný postih osôb odopierajúcich vojenskú službu už nie je
v demokratickej spoločnosti primeraný (Bayatyan proti Arménsku, § 102 – § 109).
Už uvedená analýza európskeho súdu dostatočne jasne zvýrazňuje, že
v predchádzajúcom období právo odoprieť vojenskú službu z dôvodu svedomia či
náboženského presvedčenia nemuselo byť akceptované a v mnohých štátoch bolo
považované za trestný čin. Do prijatia ústavného zákona, ktorým dňom 8. februára 1991
nadobudla účinnosť listina, bolo odopretie vojenskej služby považované za trestný čin
(čl. 15 ods. 3 listiny). Obdobné ustanovenie ústavy (čl. 25 ods. 2) nadobudlo účinnosť
1. októbra 1992. Dohovor sa stal účinným na našom území od 18. marca 1992, pričom
v tom čase podľa judikatúry európskeho súdu čl. 9 dohovoru nelegitimizoval odopretie
vojenskej služby z dôvodu výhrady svedomia, resp. náboženského presvedčenia.
Zrejme z obdobných premís vychádzal aj zákonodarca pri tvorbe zákona o súdnych
rehabilitáciách. Trestné činy podliehajúce rehabilitácii rozdelil na dve skupiny. Do prvej
zaradil také trestné činy, pri ktorých ich trestnosť bola v rozpore s princípmi demokratickej
spoločnosti rešpektujúcej občianske, politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené
v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách. Vychádzal teda
z toho, že tieto trestné činy nemali byť považované za trestné činy už ani v čase od
25. februára 1948 do 1. januára 1990 (§ 1 ods. 1 a § 2 ods. 1 zákona o súdnych
rehabilitáciách). V prípadoch takýchto trestných činov došlo k zrušeniu právoplatných
odsudzujúcich súdnych rozhodnutí bez ďalšieho a z úradnej moci. Do druhej skupiny
zaradil niektoré trestné činy, ohľadom ktorých umožnil preskúmanie právoplatných
rozhodnutí z toho pohľadu, či nedošlo v predchádzajúcom konaní k porušovaniu zákonnosti,
resp. k neprimeranej tvrdosti v používaní represie. Išlo teda o také trestné činy, ktoré boli
v inkriminovanom období právom považované za trestné činy v zmysle kritérií uvedených
vyššie. V prípadoch týchto trestných činov všeobecné súdy vykonali prieskumné konanie,
a to iba na základe návrhu oprávnených subjektov. Práve do tejto druhej skupiny bol
zaradený aj trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1
Trestného zákona [§ 4 písm. e) zákona o súdnych rehabilitáciách].
V čase, keď sa stal skutok, za ktorý bol sťažovateľ všeobecnými súdmi uznaný
vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1
Trestného zákona, ako aj v čase jeho právoplatného odsúdenia v pôvodnom trestnom konaní
a v následnom rehabilitačnom konaní (v rozpätí rokov 1977 až 1990), bol už na našom
území platný a účinný pakt, a to od 23. marca 1976.
Podľa čl. 18 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu myslenia, svedomia
a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo
vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám, alebo
spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov,
bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.
Podľa čl. 18 ods. 3 paktu sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže
podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné na ochranu
verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky, alebo základných práv a slobôd
iných.
Podľa názoru ústavného súdu z citovaných ustanovení paktu nemožno vyvodiť právo
odoprieť vojenskú službu z dôvodu náboženského vyznania.
Z dosiaľ uvedeného sa dá urobiť jednoznačný záver, podľa ktorého v čase spáchania
skutku sťažovateľom a rovnako aj v čase jeho odsúdenia (vrátane rehabilitačného konania)
nebolo v rozpore s právom považovať odopretie vojenskej služby za trestný čin. Z tohto
pohľadu teda hmotnoprávne posúdenie veci sťažovateľa zo strany všeobecných súdov pri
rozhodovaní o jeho vine bolo správne a zodpovedalo existujúcemu právnemu stavu.
Sťažovateľom vyčítané pochybenie nemožno preto akceptovať. Pri právnom názore, ktorý
zastáva sťažovateľ, by rozsudok európskeho súdu vo veci Bayatyan mal mať časovo
neobmedzenú spätnú pôsobnosť, a to dokonca aj na také časové obdobie, v ktorom ešte
dohovor nebolo možné aplikovať ratione temporis.
Sťažovateľ ďalej namieta, že došlo k porušeniu základného práva na rovnosť podľa
čl. 1 listiny, a to s poukazom na skutočnosť, že okresný súd v štyroch obdobných prípadoch
zaujal právny názor zhodný s interpretáciou sťažovateľa.
Aj táto námietka je zjavne neopodstatnená, pričom uplatnený argument nie je
akceptovateľný, a to v zásadnej rovine. Z údajov sťažovateľa vyplýva, že v označených
štyroch veciach rozhodoval iba okresný súd, pričom opravné konanie na súde druhého
stupňa neprebehlo. Z tohto pohľadu je prípad sťažovateľa odlišný, pretože na základe
riadneho opravného prostriedku prokurátora posúdil krajský súd vec inak ako okresný súd.
Preto porovnávanie prípadu sťažovateľa s označenými ďalšími prípadmi neobstojí.
Ďalšia námietka sťažovateľa akcentuje, že rehabilitačné konanie, ktoré v jeho veci
prebehlo v roku 1990, nemôže byť samo osebe považované za záruku spravodlivého
procesu, resp. dostatočnej súdnej ochrany, ako to tvrdí krajský súd.
S uvedenou tézou sťažovateľa možno v zásade súhlasiť. Ak podľa názoru
sťažovateľa v rehabilitačnom konaní došlo k pochybeniam, potom mal možnosť domáhať sa
ich nápravy prostredníctvom riadneho opravného prostriedku. Z tvrdení sťažovateľa však
nevyplýva, že by podal sťažnosť proti uzneseniu obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90
z 31. októbra 1990, ktorým bol pôvodný právoplatný rozsudok zrušený iba vo výroku
o treste, a rovnako nepodal odvolanie proti rozsudku obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90
zo 6. decembra 1990, ktorým mu bol uložený miernejší trest odňatia slobody v trvaní
6 mesiacov nepodmienečne. Vzhľadom na uvedené sa táto námietka javí ako neprípustná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľ tým, že nevyužil riadne opravné prostriedky vyplývajúce mu zo zákona
v rámci rehabilitačného konania, nesplnil podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde. Zároveň ani len netvrdil (tým menej preukázal), že nevyužil
riadne opravné prostriedky z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Neprichádzal preto ani
do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa presvedčenia sťažovateľa v rehabilitačnom konaní sa vyskytli aj určité
konkrétne pochybenia. Predovšetkým v rehabilitačnom rozsudku nijako nie je doložená
spoločenská nebezpečnosť konania sťažovateľa. Nebolo ďalej zohľadnené jeho základné
právo na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania podľa
čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 25 ods. 2 ústavy vrátane súvisiaceho práva podľa čl. 18 ods. 1 a 3
paktu, čl. 15 ods. 1 listiny a čl. 24 ods. 2 ústavy, ako aj práva na použitie priaznivejšej
právnej úpravy podľa čl. 40 ods. 6 listiny. Nebol a nemohol byť zohľadnený právny pohľad
vyplývajúci zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti
a protiprávnosti komunistického systému. Napokon v rehabilitačnom konaní sa nevzali
do úvahy použiteľné amnestie prezidenta republiky.
Z pohľadu ústavného súdu treba k uvedeným ďalším námietkam uviesť toto:
Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa v rehabilitačnom rozsudku nijako nie je doložená
spoločenská nebezpečnosť jeho konania, potom mal a mohol túto námietku uplatniť v rámci
riadneho opravného konania, teda podaním sťažnosti proti uzneseniu obvodového súdu
sp. zn. 2 Rtv 125/90 z 30. októbra 1990, prípadne podaním odvolania proti rozsudku
obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 zo 6. decembra 1990, čo sa však nestalo. Námietku
treba preto považovať za neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.
Námietka, podľa ktorej v rehabilitačnom konaní nebolo zohľadnené jeho právo
na odopretie vojenskej služby z dôvodu svedomia a náboženského vyznania, ako aj právo
na použitie priaznivejšej právnej úpravy v zmysle príslušných ustanovení listiny a ústavy,
je zjavne neopodstatnená, keďže ústava, ale ani listina neboli ešte v čase rehabilitačného
konania platné a účinné. Nemohli byť preto ani zohľadnené pri rozhodovaní všeobecného
súdu v rámci rehabilitačného konania.
Naproti tomu námietka nezohľadnenia ustanovenia čl. 18 ods. 1 a 3 paktu
v rehabilitačnom konaní je neprípustná. Pakt, ktorý nadobudol účinnosť 23. marca 1976, bol
už súčasťou právneho poriadku tak v čase spáchania skutku, ako aj v čase rozhodovania
všeobecných súdov. Sťažovateľ preto mohol túto námietku uplatniť v rámci riadnych
opravných prostriedkov proti uzneseniu obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 z 31. októbra
1990 a rozsudku obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 125/90 zo 6. decembra 1990, čo však
neurobil. Nesplnil tak podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 53 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde.
Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého nebol zohľadnený právny pohľad vyplývajúci
zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti
a protiprávnosti komunistického systému, je zjavne neopodstatnené. Právny pohľad
vyplývajúci z tohto zákona naozaj nebol, ale ani nemohol byť v rehabilitačnom konaní
zohľadnený, keďže v čase rozhodovania všeobecných súdov tento zákon ešte neexistoval.
Napokon, námietka sťažovateľa, podľa ktorej sa v rehabilitačnom konaní
neprihliadlo na použiteľné amnestie prezidenta republiky, je neprípustná. I túto námietku
mohol totiž sťažovateľ uplatniť v rámci odvolania proti rozsudku obvodového súdu sp. zn.
2 Rtv 125/90 zo 6. decembra 1990, ale neurobil tak.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2012