Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 554/2012
PDF · 185.41 KB
No categories available
II. ÚS 554/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 18 S 1/2012-7 z 2. mája 2012, uznesením Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 20 So 1/2012 z 12. júna 2012 a rozhodnutím Európskeho súdu pre
ľudské práva č. 1712/2012 zo 7. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) 28. augusta 2012 sa J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) domáha vyslovenia porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného
v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v záhlaví
označenými rozhodnutiami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“), Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“).
1.1 Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou
okresnému súdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ESĽP č. 1712/2012
zo 7. februára 2012, ktorým sa ESĽP odmietol zaoberať sťažnosťou sťažovateľa podľa
čl. 34 dohovoru. Presný dôvod takéhoto postupu ESĽP z obsahu sťažnosti ani z príloh nie je
zrejmý. Okresný súd svojím uznesením č. k. 18 S 1/2012-7 z 2. mája 2012 konanie zastavil
pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí ESĽP.
Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 20 So 1/2012 z 12. júna 2012
uznesenie okresného súdu potvrdil v podstate z rovnakých dôvodov.
1.2 Prípustnosť ústavnej sťažnosti proti uzneseniam krajského súdu a okresného súdu
sťažovateľ odôvodnil tým, že proti nim podľa právneho poriadku Slovenskej republiky
neexistuje opravný prostriedok a neexistuje iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc
ich preskúmať. K prípustnosti sťažnosti proti rozhodnutiu ESĽP sťažovateľ doslova
uviedol:
„Právomoc (ústavného súdu) proti napadnutému rozhodnutiu ESĽP teoreticky
vyvodzujem z čl. 1 ods. 1, 2, čl. 7 ods. 2, 5, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 6 ods. 1 (dohovoru), resp. dohovoru s právnou prednosťou pred zákonom (OSP)
a (ústavou), pričom trvám na tvrdení, že spravodlivosť sama si vyžaduje recipročnú
právomoc k súdnemu prieskumu postupu a rozhodnutí ESĽP ako nie neomylného súdneho
orgánu. Dohovor ako medzinárodná zmluva musí garantovať subsidiárnu právomoc súdu
nielen k vnútroštátnemu právu, resp. rozhodnutiam súdov, ale aj k sebe samému, ak si to
záujem spravodlivosti vyžaduje. Dohovor neustanovuje pre ESĽP riadne opravné
prostriedky proti napadnutému (procesnému) nepreskúmateľnému rozhodnutiu, ale tieto
explicitne vylučuje, čo však nevylučuje súdny prieskum iným vnútroštátnym súdom v rámci
recipročnej subsidiárnej právomoci a spravodlivosti. Uvedená úvaha síce vytvára možnosť
reťazenia rozhodnutí, avšak ani táto možnosť nemôže ohrozovať vecne správne
(spravodlivé) rozhodnutia, ale naopak, garantuje stabilitu inštitútom právoplatnosti
a reálnu spravodlivosť proti akémukoľvek nezákonnému (nespravodlivému) rozhodnutiu
vydanému v ktoromkoľvek inštančnom stupni, vrátane (prípadných) omylov ESĽP.“
1.3 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa malo dôjsť napadnutými
uzneseniami a konaním okresného súdu a krajského súdu trojakým spôsobom:
„1. Oba všeobecné správne súdy vecne nesprávne procesným rozhodnutím rozhodli
o zastavení konania v príkrom rozpore s namietanými, v petite špecifikovanými právami,
článkami a § 7 ods. 3 OSP v spojení s § 2 ods. 3 zákona o súdoch i čl. 6 ods. 1 dohovoru
s právnou prednosťou pred vnútroštátnym právom (zákonom/OSP).
2. Oba všeobecné (správne) súdy žalobu nezákonne zaregistrovali do správneho
súdnictva, hoci vec sa vôbec netýkala žaloby proti správnemu orgánu (orgánu verejnej
správy), ale proti medzinárodnému súdu, čím som bol zákonite odňatý zákonnému sudcovi
v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože návrh (žalobu) mal procesne posudzovať sudca
civilnej agendy postupom podľa 1. až 4. časti OSP, s možnosťou podať dovolanie, o ktoré
som takto vadným postupom prišiel, keďže v správnom súdnictve je dovolanie neprípustné.
3. Všeobecné súdy (porušovatelia) vecne nesprávne vyriešili otázku právomoci o veci
meritórne konať, t. j. negatívne, hoci v skutočnosti túto právomoc majú a spornú otázku
mali riešiť opačne, t. j. pozitívne v súlade s § 7 ods. 2, 3 OSP v spojení s § 2 ods. 3 zák.
č. 757/04 Z. z., pričom mali aplikovať čl. 1 ods. 1, 2, čl. 7 ods. 2 alinea 2, ods. 5, čl. 154c
ods. 1, čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 (dohovoru) v spojení s čl. 1 (dohovoru)
z ktorých možno vyvodzovať procesnú prípustnosť tejto žaloby pred vnútroštátnym súdom
so subsidiárnou recipročnou právomocou k ESĽP a (dohovoru) ako formu mimoriadneho
opravného prostriedku, ktorý nezakazuje ani nevylučuje absolútne žiadny právny predpis.“
Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľ napadnuté uznesenia okresného súdu
i krajského súdu za „arbitrárne a ústavne nekonformné“.
1.4 Napadnuté rozhodnutie ESĽP porušuje právo sťažovateľa podľa čl. 45 ods. 1
dohovoru „v spojení s porušením práva na spravodlivý súdny proces i práva na
kvalifikované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu
absolútneho nezdôvodnenia tohto rozhodnutia“ a „denegatio iustitie“. Z toho sťažovateľ
vyvodzuje „nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, jeho predčasnosť a vecnú
nesprávnosť (nespravodlivosť)“.
1.5 Na základe uvedeného sťažovateľ – popri žiadosti o ustanovenie advokáta –
navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli protiústavným postupom zavŕšeným
protiústavným právoplatným rozhodnutím (ESĽP) č. 1712/2012 zo dňa 7. 2. 2012 v spojení
s protiústavným právoplatným uznesením [okresného súdu] č. 18S 1/2012-7 zo dňa
02. 5. 2012 v spojení s protiústavným právoplatným uznesením (krajského súdu)
č. 20So 1/2012 zo dňa 12. 6. 2012 porušené.
2. Protiústavné právoplatné uznesenie (krajského súdu) č. 20So 1/2012 zo dňa
12. 6. 2012 v spojení s uznesením [okresného súdu] č. 18S 1/2012-7 zo dňa 02. 5. 2012
v spojení s rozhodnutím (ESĽP) č. 1712/2012 zo dňa 07. 2. 2012 sa zrušujú (rušia) a vec sa
vracia späť na ďalšie konanie lege artis.
3. Porušovatelia sa solidárne zaväzujú k náhrade všetkých prípadných trov konania
sťažovateľa a štátu(...)“
2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na neverejnom zasadnutí prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania okrem iného návrh, na ktorého
prerokovanie nemá právomoc, ako aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide, ak chýba priama súvislosť
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd má podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv troma rôznymi
rozhodnutiami rôznych súdnych orgánov, je potrebné skúmať právomoc ústavného súdu
vo vzťahu ku každej z nich.
3.1 Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že nemá právomoc posudzovať postup
a rozhodnutia súdov cudzieho štátu, pretože by to znamenalo neprípustné zasahovanie do
jeho suverenity (I. ÚS 10/93, č. 3/1993 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky). Na tomto závere nemá ústavný súd dôvod nič meniť ani vo vzťahu
k ESĽP. Európsky súd pre ľudské práva bol zriadený dohovorom, ktorý je medzinárodnou
zmluvou. Európsky súd pre ľudské práva tak nie je orgánom verejnej moci Slovenskej
republiky, ale medzinárodným súdnym orgánom. Zo žiadneho ustanovenia dohovoru pritom
neplynie, že by sa ESĽP podriadil právomoci ústavného súdu, resp. iných orgánov
Slovenskej republiky. Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno v súlade s princípom
teritoriality (teda obmedzenia štátnej moci len na územie vlastného štátu), ktorý je jedným
zo základných princípov medzinárodného práva verejného [porov. Kľučka, J.:
Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť). Bratislava: IURA EDITION,
2008, s. 270], vykladať inak, než že právomoc ústavného súdu je daná len vtedy, ak
orgánom, ktorého rozhodnutím, postupom, opatrením alebo iným zásahom malo dôjsť
k porušeniu tam uvedených práv, je orgán, ktorého verejná moc sa odvodzuje
od štátnej moci Slovenskej republiky. Konečne, nemožno tiež prehliadnuť, že ESĽP nie je
viazaný slovenskou ústavou, v dôsledku čoho ho neviažu ustanovenia o základných právach
a slobodách. Rovnako nie je priamo viazaný ani ustanoveniami I. hlavy dohovoru (práva
a slobody). V zmysle čl. 1 dohovoru totiž majú tieto práva zaručiť zmluvné strany každému,
kto podlieha ich jurisdikcii, a na zabezpečenie splnenia tohto záväzku zriadili zmluvné
strany podľa čl. 19 dohovoru ESĽP. Európsky súd pre ľudské práva sám nie je zmluvnou
stranou, v dôsledku čoho nie je sám viazaný právami a slobodami podľa I. hlavy dohovoru.
3.2 Napadnuté uznesenie okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním, o ktorom
rozhodol krajský súd. Tým ale otázku, či postupom a uznesením okresného súdu neboli
porušené práva sťažovateľa, posudzoval krajský súd. Článok 127 ods. 1 ústavy priznáva
ústavnému súdu právomoc konať len v prípadoch, ak niet iného súdu, ktorý by o porušení
tam uvedeného práva mohol rozhodnúť. Krajský súd však takým „iným súdom“ bol,
v dôsledku čoho nie je daná právomoc ústavného súdu vo vzťahu k postupu a uzneseniu
okresného súdu.
3.3 Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu porušuje jeho práva jednak tým, že
ním bolo zastavené konanie o jeho žalobe (potvrdením zhodného uznesenia okresného
súdu), a tiež tým, že v dôsledku prerokovania veci v rámci správneho súdnictva bol
sťažovateľ ukrátený o jednu opravnú inštanciu – dovolanie.
Ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom. Judikatúra všeobecných súdov i ústavného súdu
(R 50/1997, I. ÚS 1/00) uznáva za prípad odňatia možnosti konať pred súdom aj zastavenie
konania všeobecným súdom, hoci na takýto postup nie sú dané podmienky. V prerokúvanej
veci bolo skutočne konanie zastavené a účastník by – ak by skutočne šlo o občiansku
právnu vec – bol mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy v podobe dovolania podľa
§ 237 písm. f) OSP. Kľúčovou otázkou teda je, či bol účastník skutočne z jeho podania
vylúčený postupom a uznesením krajského súdu.
Uznesenie krajského súdu vo vzťahu k otázke, v akom type konania bolo vlastne
vydané, nemožno považovať za konzistentné. Na jednej strane v ňom krajský súd cituje
ustanovenie § 246c, ktoré je skutočne zaradené do piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku nazvanej „Správne súdnictvo“. Na druhej strane krajský súd zastavenie konania
opiera o § 7 ods. 2 a 3 a § 104 OSP, teda o ustanovenie uplatniteľné v občianskom súdnom
konaní mimo správneho súdnictva, hoci v rámci úpravy správneho súdnictva existuje
osobitné ustanovenie § 250d ods. 3 OSP, ktoré upravuje predpoklady, za ktorých má súd
uznesením zastaviť konanie (medziiným aj vtedy, ak žaloba smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom). Ďalej krajský súd prerokoval vec ako
súd odvolací, hoci podľa § 246 ods. 1 OSP sú na preskúmavanie rozhodnutí a postupov
v prvom stupni vecne príslušné krajské, nie okresné súdy, a odvolacím súdom tak mal byť
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (§ 10 ods. 2 OSP).
K výslovnej námietke sťažovateľa proti tomu, že jeho žaloba bola na prvom stupni zapísaná
do registra „S“, krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
«Vec bola na súde, kde napadla(...), zapísaná do súdneho registra „S“ v súlade
so Spravovacím a kancelárskym poriadkom pre okresné, krajské, Špeciálny súd a vojenské
súdy, ktorý stanovuje, že do registra „S“ sa zapisujú, okrem iného, žaloby proti
právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí a postupov (časť II prílohy č. 1, bod F, 1.a) vyhlášky č. 543/2005 Z. z. v znení
neskorších predpisov). Pokiaľ (sťažovateľ) v odvolaní namietal, že žaloba mala byť
zapísaná do bežnej civilnej agendy, t. j. do registra „C“ na okresnom súde, odvolací súd
uvádza, že táto vec nie je vecou, ktorá sa zapisuje do tohto súdneho registra – nejedná sa
o žiadnu vec, ktorá sa v zmysle časti II prílohy č. 1, bod B vyhlášky č. 543/2005 Z. z.
zapisuje do súdneho registra občianskoprávnych vecí, t. j. do súdneho registra „C“.»
Ústavný súd uznáva, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu nie je v tejto otázke
príliš presvedčivé, keď argumentuje ustanovením ustanovujúcim, že do registra „S“ sa
zapisujú žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, avšak
nijako nevysvetľuje, ako dospel k záveru, že ESĽP je správnym orgánom na účely tohto
ustanovenia. Na druhej strane však ústavný súd upozorňuje, že zápis podania do určitého
súdneho registra nie je a nemôže byť rozhodujúci pri určení typu konania, v ktorom má súd
podanie vybaviť, pretože ide len o administratívny úkon podateľne, resp. súdnej kancelárie,
ktorá nemusí mať vždy potrebné právne vedomosti na zaradenie veci do správneho registra;
naopak, podstatný je vždy obsah podania (§ 41 ods. 2 OSP).
To však platí nielen vo vzťahu k súdu, ale aj vo vzťahu k účastníkovi. Občiansky
súdny poriadok v platnom znení nepozná osobitné konanie, ktorého predmetom by bolo
samostatné rozhodovanie o incidenčnej otázke, v akom type konania sa má určité podanie
prerokovať; ak súd uvedie určité ustanovenia v odôvodnení svojho rozhodnutia, takéto
odôvodnenie je preskúmateľné v konaní o opravnom prostriedku a súd konajúci o opravnom
prostriedku nie je odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia súdu nižšieho stupňa viazaný.
Naopak, môže sám dospieť k záveru, že podanie malo byť prerokované v inom type
konania, a ak rozdielnosť oboch typov konania môže viesť k ukráteniu účastníka na jeho
právach (napr. v podobe inej vecnej či miestnej príslušnosti, iného obsadenia súdu, iného
procesného postupu), môže z toho vyvodiť patričné procesné dôsledky (porov. napr. § 243b
OSP). Nesprávne odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu čo do otázky, podľa akých
ustanovení odvolací súd postupoval, tak nemôže mať za následok vylúčenie opravného
prostriedku proti tomuto rozhodnutiu a nemôže ním preto prísť ani k zásahu do práva
na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného
dôvodu je sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie týchto práv uznesením
krajského súdu sp. zn. 20 So 1/2012 z 12. júna 2012, zjavne neopodstatnená.
3.4 Z výkladu v časti 3.3 ale vyplýva, že ak nižšie súdy vydajú určité rozhodnutia,
z odôvodnení ktorých vyplýva, že postupovali podľa predpisov upravujúcich určitý typ
konania, hoci účastník sa nazdáva, že jeho podanie malo byť prerokované v inom type
konania s inými procesnými dôsledkami, je povinný tento nedostatok uplatniť opravným
prostriedkom podľa toho typu konania, v ktorom malo byť jeho podanie podľa jeho
vlastného názoru prerokované. Preto, ak súdy v odôvodnení nesprávne citujú ustanovenia
upravujúce konanie v správnom súdnictve, hoci podľa názoru účastníka malo byť jeho
podanie prerokované ako všeobecná občianskoprávna vec (teda podľa druhej až štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku), je účastník povinný tento nedostatok uplatniť v dovolaní,
pokiaľ ho je možné podradiť pod niektorý z dovolacích dôvodov (§ 241 ods. 2 OSP).
Sťažovateľ však sám uvádza, že dovolanie nepodal. Podľa názoru ústavného súdu bolo však
v zmysle už uvedeného jeho povinnosťou takéto dovolanie podať, pretože zastavenie
konania, hoci na to nie sú splnené zákonné podmienky, stála súdna prax považuje za prípad
odňatia možnosti konať pred súdom, čo je spôsobilým dovolacím dôvodom podľa § 237
písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a) OSP. V dôsledku toho najvyšší súd ako dovolací súd mohol
takéto pochybenie odvolacieho súdu napraviť a je tak „iným súdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorý bol príslušný na rozhodovanie o tom, či zastavením konania bolo porušené
jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Táto právomoc najvyššieho
súdu tak vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie o porušení uvedených práv
uznesením krajského súdu sp. zn. 20 So 1/2012 z 12. júna 2012.
4. Vzhľadom na závery uvedené v častiach 3.1 až 3.4 je sťažnosť zjavne
neopodstatnená v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 20 So 1/2012 z 12. júna 2012, vo zvyšnej časti ale chýba právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie. Preto bolo treba sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní odmietnuť tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia. Tým je sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane v nej obsiahnutého
procesného návrhu na ustanovenie právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012