Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 554/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Žilina č. k. -7 z 2. mája 2012, uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 12. júna 2012 a rozhodnutím Európskeho súdu pre

ľudské práva č. 1712/2012 zo 7. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) 28. augusta 2012 sa J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) domáha vyslovenia porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného

v , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v záhlaví

označenými rozhodnutiami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“), Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“).

1.1 Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou podanou

okresnému súdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ESĽP č. 1712/2012

zo 7. februára 2012, ktorým sa ESĽP odmietol zaoberať sťažnosťou sťažovateľa podľa

čl. 34 dohovoru. Presný dôvod takéhoto postupu ESĽP z obsahu sťažnosti ani z príloh nie je

zrejmý. Okresný súd svojím uznesením č. k. -7 z 2. mája 2012 konanie zastavil

pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí ESĽP.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. z 12. júna 2012

uznesenie okresného súdu potvrdil v podstate z rovnakých dôvodov.

1.2 Prípustnosť ústavnej sťažnosti proti uzneseniam krajského súdu a okresného súdu

sťažovateľ odôvodnil tým, že proti nim podľa právneho poriadku Slovenskej republiky

neexistuje opravný prostriedok a neexistuje iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc

ich preskúmať. K prípustnosti sťažnosti proti rozhodnutiu ESĽP sťažovateľ doslova

uviedol:

„Právomoc (ústavného súdu) proti napadnutému rozhodnutiu ESĽP teoreticky

vyvodzujem z , 2, , 5, , c ods. 1 v spojení

s (dohovoru), resp. dohovoru s právnou prednosťou pred zákonom

a (ústavou), pričom trvám na tvrdení, že spravodlivosť sama si vyžaduje recipročnú

právomoc k súdnemu prieskumu postupu a rozhodnutí ESĽP ako nie neomylného súdneho

orgánu. Dohovor ako medzinárodná zmluva musí garantovať subsidiárnu právomoc súdu

nielen k vnútroštátnemu právu, resp. rozhodnutiam súdov, ale aj k sebe samému, ak si to

záujem spravodlivosti vyžaduje. Dohovor neustanovuje pre ESĽP riadne opravné

prostriedky proti napadnutému (procesnému) nepreskúmateľnému rozhodnutiu, ale tieto

explicitne vylučuje, čo však nevylučuje súdny prieskum iným vnútroštátnym súdom v rámci

recipročnej subsidiárnej právomoci a spravodlivosti. Uvedená úvaha síce vytvára možnosť

reťazenia rozhodnutí, avšak ani táto možnosť nemôže ohrozovať vecne správne

(spravodlivé) rozhodnutia, ale naopak, garantuje stabilitu inštitútom právoplatnosti

a reálnu spravodlivosť proti akémukoľvek nezákonnému (nespravodlivému) rozhodnutiu

vydanému v ktoromkoľvek inštančnom stupni, vrátane (prípadných) omylov ESĽP.“

1.3 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa malo dôjsť napadnutými

uzneseniami a konaním okresného súdu a krajského súdu trojakým spôsobom:

„1. Oba všeobecné správne súdy vecne nesprávne procesným rozhodnutím rozhodli

o zastavení konania v príkrom rozpore s namietanými, v petite špecifikovanými právami,

článkami a v spojení s zákona o súdoch i dohovoru

s právnou prednosťou pred vnútroštátnym právom (zákonom/OSP).

2. Oba všeobecné (správne) súdy žalobu nezákonne zaregistrovali do správneho

súdnictva, hoci vec sa vôbec netýkala žaloby proti správnemu orgánu (orgánu verejnej

správy), ale proti medzinárodnému súdu, čím som bol zákonite odňatý zákonnému sudcovi

v rozpore s , pretože návrh (žalobu) mal procesne posudzovať sudca

civilnej agendy postupom podľa 1. až 4. časti , s možnosťou podať dovolanie, o ktoré

som takto vadným postupom prišiel, keďže v správnom súdnictve je dovolanie neprípustné.

3. Všeobecné súdy (porušovatelia) vecne nesprávne vyriešili otázku právomoci o veci

meritórne konať, t. j. negatívne, hoci v skutočnosti túto právomoc majú a spornú otázku

mali riešiť opačne, t. j. pozitívne v súlade s , v spojení s zák.

č. 757/04 Z. z., pričom mali aplikovať čl. 1 ods. 1, 2, čl. 7 ods. 2 alinea 2, ods. 5, čl. 154c

ods. 1, v spojení s (dohovoru) v spojení s (dohovoru)

z ktorých možno vyvodzovať procesnú prípustnosť tejto žaloby pred vnútroštátnym súdom

so subsidiárnou recipročnou právomocou k ESĽP a (dohovoru) ako formu mimoriadneho

opravného prostriedku, ktorý nezakazuje ani nevylučuje absolútne žiadny právny predpis.“

Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľ napadnuté uznesenia okresného súdu

i krajského súdu za „arbitrárne a ústavne nekonformné“.

1.4 Napadnuté rozhodnutie ESĽP porušuje právo sťažovateľa podľa čl. 45 ods. 1

dohovoru „v spojení s porušením práva na spravodlivý súdny proces i práva na

kvalifikované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu

absolútneho nezdôvodnenia tohto rozhodnutia“ a „denegatio iustitie“. Z toho sťažovateľ

vyvodzuje „nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, jeho predčasnosť a vecnú

nesprávnosť (nespravodlivosť)“.

1.5 Na základe uvedeného sťažovateľ – popri žiadosti o ustanovenie advokáta –

navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa

a dohovoru, právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

podľa a dohovoru boli protiústavným postupom zavŕšeným

protiústavným právoplatným rozhodnutím (ESĽP) č. 1712/2012 zo dňa 7. 2. 2012 v spojení

s protiústavným právoplatným uznesením [okresného súdu] č. -7 zo dňa

02. 5. 2012 v spojení s protiústavným právoplatným uznesením (krajského súdu)

č. zo dňa 12. 6. 2012 porušené.

2. Protiústavné právoplatné uznesenie (krajského súdu) č. zo dňa

12. 6. 2012 v spojení s uznesením [okresného súdu] č. -7 zo dňa 02. 5. 2012

v spojení s rozhodnutím (ESĽP) č. 1712/2012 zo dňa 07. 2. 2012 sa zrušujú (rušia) a vec sa

vracia späť na ďalšie konanie lege artis.

3. Porušovatelia sa solidárne zaväzujú k náhrade všetkých prípadných trov konania

sťažovateľa a štátu(...)“

2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na neverejnom zasadnutí prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či neexistujú

dôvody na jej odmietnutie podľa .

3. Podľa 25 ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania okrem iného návrh, na ktorého

prerokovanie nemá právomoc, ako aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti podľa ide, ak chýba priama súvislosť

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd má podľa právomoc rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv troma rôznymi

rozhodnutiami rôznych súdnych orgánov, je potrebné skúmať právomoc ústavného súdu

vo vzťahu ku každej z nich.

3.1 Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že nemá právomoc posudzovať postup

a rozhodnutia súdov cudzieho štátu, pretože by to znamenalo neprípustné zasahovanie do

jeho suverenity (, č. 3/1993 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky). Na tomto závere nemá ústavný súd dôvod nič meniť ani vo vzťahu

k ESĽP. Európsky súd pre ľudské práva bol zriadený dohovorom, ktorý je medzinárodnou

zmluvou. Európsky súd pre ľudské práva tak nie je orgánom verejnej moci Slovenskej

republiky, ale medzinárodným súdnym orgánom. Zo žiadneho ustanovenia dohovoru pritom

neplynie, že by sa ESĽP podriadil právomoci ústavného súdu, resp. iných orgánov

Slovenskej republiky. Ustanovenie nemožno v súlade s princípom

teritoriality (teda obmedzenia štátnej moci len na územie vlastného štátu), ktorý je jedným

zo základných princípov medzinárodného práva verejného [porov. Kľučka, J.:

Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť). Bratislava: IURA EDITION,

2008, s. 270], vykladať inak, než že právomoc ústavného súdu je daná len vtedy, ak

orgánom, ktorého rozhodnutím, postupom, opatrením alebo iným zásahom malo dôjsť

k porušeniu tam uvedených práv, je orgán, ktorého verejná moc sa odvodzuje

od štátnej moci Slovenskej republiky. Konečne, nemožno tiež prehliadnuť, že ESĽP nie je

viazaný slovenskou , v dôsledku čoho ho neviažu ustanovenia o základných právach

a slobodách. Rovnako nie je priamo viazaný ani ustanoveniami I. hlavy dohovoru (práva

a slobody). V zmysle čl. 1 dohovoru totiž majú tieto práva zaručiť zmluvné strany každému,

kto podlieha ich jurisdikcii, a na zabezpečenie splnenia tohto záväzku zriadili zmluvné

strany podľa čl. 19 dohovoru ESĽP. Európsky súd pre ľudské práva sám nie je zmluvnou

stranou, v dôsledku čoho nie je sám viazaný právami a slobodami podľa I. hlavy dohovoru.

3.2 Napadnuté uznesenie okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním, o ktorom

rozhodol krajský súd. Tým ale otázku, či postupom a uznesením okresného súdu neboli

porušené práva sťažovateľa, posudzoval krajský súd. Článok 127 ods. 1 priznáva

ústavnému súdu právomoc konať len v prípadoch, ak niet iného súdu, ktorý by o porušení

tam uvedeného práva mohol rozhodnúť. Krajský súd však takým „iným súdom“ bol,

v dôsledku čoho nie je daná právomoc ústavného súdu vo vzťahu k postupu a uzneseniu

okresného súdu.

3.3 Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu porušuje jeho práva jednak tým, že

ním bolo zastavené konanie o jeho žalobe (potvrdením zhodného uznesenia okresného

súdu), a tiež tým, že v dôsledku prerokovania veci v rámci správneho súdnictva bol

sťažovateľ ukrátený o jednu opravnú inštanciu – dovolanie.

Ustanovenie (ďalej aj „OSP“) pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom. Judikatúra všeobecných súdov i ústavného súdu

(R 50/1997, ) uznáva za prípad odňatia možnosti konať pred súdom aj zastavenie

konania všeobecným súdom, hoci na takýto postup nie sú dané podmienky. V prerokúvanej

veci bolo skutočne konanie zastavené a účastník by – ak by skutočne šlo o občiansku

právnu vec – bol mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy v podobe dovolania podľa

. Kľúčovou otázkou teda je, či bol účastník skutočne z jeho podania

vylúčený postupom a uznesením krajského súdu.

Uznesenie krajského súdu vo vzťahu k otázke, v akom type konania bolo vlastne

vydané, nemožno považovať za konzistentné. Na jednej strane v ňom krajský súd cituje

ustanovenie § 246c, ktoré je skutočne zaradené do piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku nazvanej „Správne súdnictvo“. Na druhej strane krajský súd zastavenie konania

opiera o a a , teda o ustanovenie uplatniteľné v občianskom súdnom

konaní mimo správneho súdnictva, hoci v rámci úpravy správneho súdnictva existuje

osobitné ustanovenie , ktoré upravuje predpoklady, za ktorých má súd

uznesením zastaviť konanie (medziiným aj vtedy, ak žaloba smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom). Ďalej krajský súd prerokoval vec ako

súd odvolací, hoci podľa sú na preskúmavanie rozhodnutí a postupov

v prvom stupni vecne príslušné krajské, nie okresné súdy, a odvolacím súdom tak mal byť

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ( ).

K výslovnej námietke sťažovateľa proti tomu, že jeho žaloba bola na prvom stupni zapísaná

do registra „S“, krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

«Vec bola na súde, kde napadla(...), zapísaná do súdneho registra „S“ v súlade

so Spravovacím a kancelárskym poriadkom pre okresné, krajské, Špeciálny súd a vojenské

súdy, ktorý stanovuje, že do registra „S“ sa zapisujú, okrem iného, žaloby proti

právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutí a postupov (časť II prílohy č. 1, bod F, 1.a) vyhlášky č. v znení

neskorších predpisov). Pokiaľ (sťažovateľ) v odvolaní namietal, že žaloba mala byť

zapísaná do bežnej civilnej agendy, t. j. do registra „C“ na okresnom súde, odvolací súd

uvádza, že táto vec nie je vecou, ktorá sa zapisuje do tohto súdneho registra – nejedná sa

o žiadnu vec, ktorá sa v zmysle časti II prílohy č. 1, bod B vyhlášky č.

zapisuje do súdneho registra občianskoprávnych vecí, t. j. do súdneho registra „C“.»

Ústavný súd uznáva, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu nie je v tejto otázke

príliš presvedčivé, keď argumentuje ustanovením ustanovujúcim, že do registra „S“ sa

zapisujú žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, avšak

nijako nevysvetľuje, ako dospel k záveru, že ESĽP je správnym orgánom na účely tohto

ustanovenia. Na druhej strane však ústavný súd upozorňuje, že zápis podania do určitého

súdneho registra nie je a nemôže byť rozhodujúci pri určení typu konania, v ktorom má súd

podanie vybaviť, pretože ide len o administratívny úkon podateľne, resp. súdnej kancelárie,

ktorá nemusí mať vždy potrebné právne vedomosti na zaradenie veci do správneho registra;

naopak, podstatný je vždy obsah podania ( ).

To však platí nielen vo vzťahu k súdu, ale aj vo vzťahu k účastníkovi. Občiansky

súdny poriadok v platnom znení nepozná osobitné konanie, ktorého predmetom by bolo

samostatné rozhodovanie o incidenčnej otázke, v akom type konania sa má určité podanie

prerokovať; ak súd uvedie určité ustanovenia v odôvodnení svojho rozhodnutia, takéto

odôvodnenie je preskúmateľné v konaní o opravnom prostriedku a súd konajúci o opravnom

prostriedku nie je odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia súdu nižšieho stupňa viazaný.

Naopak, môže sám dospieť k záveru, že podanie malo byť prerokované v inom type

konania, a ak rozdielnosť oboch typov konania môže viesť k ukráteniu účastníka na jeho

právach (napr. v podobe inej vecnej či miestnej príslušnosti, iného obsadenia súdu, iného

procesného postupu), môže z toho vyvodiť patričné procesné dôsledky (porov. napr. § 243b

). Nesprávne odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu čo do otázky, podľa akých

ustanovení odvolací súd postupoval, tak nemôže mať za následok vylúčenie opravného

prostriedku proti tomuto rozhodnutiu a nemôže ním preto prísť ani k zásahu do práva

na zákonného sudcu zaručeného v a dohovoru. Z uvedeného

dôvodu je sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie týchto práv uznesením

krajského súdu sp. zn. z 12. júna 2012, zjavne neopodstatnená.

3.4 Z výkladu v časti 3.3 ale vyplýva, že ak nižšie súdy vydajú určité rozhodnutia,

z odôvodnení ktorých vyplýva, že postupovali podľa predpisov upravujúcich určitý typ

konania, hoci účastník sa nazdáva, že jeho podanie malo byť prerokované v inom type

konania s inými procesnými dôsledkami, je povinný tento nedostatok uplatniť opravným

prostriedkom podľa toho typu konania, v ktorom malo byť jeho podanie podľa jeho

vlastného názoru prerokované. Preto, ak súdy v odôvodnení nesprávne citujú ustanovenia

upravujúce konanie v správnom súdnictve, hoci podľa názoru účastníka malo byť jeho

podanie prerokované ako všeobecná občianskoprávna vec (teda podľa druhej až štvrtej časti

), je účastník povinný tento nedostatok uplatniť v dovolaní,

pokiaľ ho je možné podradiť pod niektorý z dovolacích dôvodov ( ).

Sťažovateľ však sám uvádza, že dovolanie nepodal. Podľa názoru ústavného súdu bolo však

v zmysle už uvedeného jeho povinnosťou takéto dovolanie podať, pretože zastavenie

konania, hoci na to nie sú splnené zákonné podmienky, stála súdna prax považuje za prípad

odňatia možnosti konať pred súdom, čo je spôsobilým dovolacím dôvodom podľa § 237

písm. f) a . V dôsledku toho najvyšší súd ako dovolací súd mohol

takéto pochybenie odvolacieho súdu napraviť a je tak „iným súdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1

, ktorý bol príslušný na rozhodovanie o tom, či zastavením konania bolo porušené

jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Táto právomoc najvyššieho

súdu tak vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie o porušení uvedených práv

uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. júna 2012.

4. Vzhľadom na závery uvedené v častiach 3.1 až 3.4 je sťažnosť zjavne

neopodstatnená v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi zaručeného v a dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 12. júna 2012, vo zvyšnej časti ale chýba právomoc

ústavného súdu na jej prerokovanie. Preto bolo treba sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní odmietnuť tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia. Tým je sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane v nej obsiahnutého

procesného návrhu na ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012