Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 576/2012
PDF · 175.99 KB
No categories available
III. ÚS 576/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom PhDr. Mgr. P. R., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/169/2012
z 26. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom a
nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 16 Co/169/2012 z 26. júla 2012 (ďalej aj napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 190/2010, v ktorom vystupovala sťažovateľka ako
navrhovateľka, rozsudkom zo 16. mája 2011 zaviazal odporcu na zaplatenie zmluvnej
pokuty v sume 2 000 €, pretože porušil „zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu z dohody
o zmluvnej pokute z 18. 2. 2010“.
Následne rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co/273/2011 z 27. októbra 2011 bol
rozsudok okresného súdu zrušený z dôvodu, „že zmluvná pokuta predpokladá existenciu
hlavného dlhu, na zabezpečenie ktorého má slúžiť, a že k záveru o povinnosti odporcu
zaplatiť zmluvnú pokutu je možné dospieť len v tom prípade, ak je jednoznačne preukázané,
že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o sprostredkovaní. V prípade
neexistencie zmluvy o sprostredkovaní medzi sťažovateľom a odporcom neexistuje podľa
označeného rozhodnutia odvolacieho súdu hlavný dlh, a teda nie je možné sťažovateľovi
priznať nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.“.
Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd «s prihliadnutím na ustanovenie § 226
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov návrh
sťažovateľa rozsudkom č. k. 13 C 190/2012-113 z 13. 2. 2012 zamietol z dôvodu, že keďže
sťažovateľ a odporca nemali uzatvorenú sprostredkovateľskú zmluvu, čo obaja zhodne
tvrdili, sťažovateľ nepreukázal existenciu hlavného dlhu, na zabezpečenie ktorého zmluvná
pokuta mala slúžiť. Otázkou, či je hlavný dlh obsiahnutý či založený v inom právnom úkone
ako sprostredkovateľskej zmluve, sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal.
Po odvolaní sťažovateľa bolo vyššie označené rozhodnutie súdu prvého stupňa
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co/169/2012-146 z 26. 7. 2012
potvrdené, hoci odvolací súd konštatoval, podľa nášho názoru po tom, čo sťažovateľ
jednoznačne preukázal existenciu hlavného dlhu na základe nepomenovanej zmluvy
uzavretej medzi sťažovateľom a odporcom, že nebola podstatná tá skutočnosť, čo bolo
hlavným záväzkom, t. j. sprostredkovateľská zmluva alebo nepomenovaná zmluva (obsah
ktorej vyplýva zo zápisu z obhliadky nehnuteľnosti a dohode o zmluvnej pokute z 18. 2.
2010). Podstatným bol podľa odvolacieho súdu to, že sťažovateľ nemohol splniť svoj
záväzok voči odporcovi, ktorý záväzok odvolací súd navyše ani priamo a výslovne
nešpecifikoval, a teda, že plnenie (žiadnym spôsobom neidentifikované) sa stalo nemožným,
v dôsledku čoho povinnosť odporcu zaplatiť zmluvnú pokutu sťažovateľovi zanikla.
Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 16 Co/169/2012-146 z 26. 7. 2012... zmenil svoj
právny názor, ktorý predtým vyslovil vo svojom rozsudku č. k. 16 Co/273/2011-98 z 27. 10.
2011...
Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13C 190/2012-113 z 13. 2.
2012 ako aj z obsahu zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Zvolen z 13. 2. 2012 je
zrejmé, že sa súd prvého stupňa, nezaoberal inými otázkami ako otázkou existencie
sprostredkovateľskej zmluvy medzi sťažovateľom a odporcom (napríklad otázkou, či
existoval hlavný záväzok odporcu z iného dôvodu a titulu ako sprostredkovateľská zmluva
alebo čo bolo obsahom povinnosti sťažovateľa voči odporcovi z hlavného záväzku). Súd
prvého stupňa bol povinný aj podľa odôvodnenia označeného svojho druhého rozhodnutia
osvojiť si právny názor odvolacieho súdu vyslovený v Rozsudku 1/, a preto v rozpore s jeho
prvým rozhodnutím v danej veci „mu neostávalo nič iné, len návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietnuť“.
Následne však odvolací súd svoj právny názor o neexistencii hlavného dlhu, ktorý
právny názor bol jediný relevantný dôvod pre zamietnutie návrhu druhým rozsudkom súdu
prvého stupňa, zásadne zmenil, keďže výslovne pripustil existenciu hlavného dlhu, a to
v podobe nepomenovanej zmluvy medzi sťažovateľom a odporcom. Na rozdiel od Rozsudku
1/ však odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa nezrušil a vec mu nevrátil na ďalšie
konanie za. účelom dokazovania o tom, čo bolo obsahom povinnosti sťažovateľa voči
odporcovi na základe nepomenovanej zmluvy vymedzujúcej hlavný dlh a či v dôsledku
zániku sprostredkovateľskej zmluvy s pánom M. mohlo dôjsť k nemožnosti p menia podľa
tejto nepomenovanej zmluvy, ale vo veci sám rozhodol Rozsudkom II, navyše v rozpore so
svojím právnym názorom vyjadreným v Rozsudku 1/. Pritom odpovede na vyššie označené
otázky, t. j. čo bolo obsahom povinností sťažovateľa voči Odporcovi na základe
nepomenovanej zmluvy vymedzujúcej hlavný dlh a či v dôsledku zániku
sprostredkovateľskej zmluvy s pánom M. mohlo dôjsť k nemožnosti plnenia podľa tejto
nepomenovanej zmluvy, boli a sú na základe odôvodnenia Rozsudku 2/ zásadného právneho
významu pre rozhodnutie vo veci samej, a napriek tomu o nich neprebiehalo žiadne
dokazovanie ani na súde prvého stupňa a ani na odvolacom súde, hoci vo veci boli vydané
štyri rozsudky.
Odvolací súd teda Rozsudkom 1/ nariadil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie
za účelom, či existovala sprostredkovateľská zmluva medzi sťažovateľom a Odporcom,
pretože podľa neho, ak neexistovala, neexistoval ani hlavný dlh. Keďže súd prvého stupňa
po doplnení dokazovania zistil, že takáto sprostredkovateľská zmluva neexistovala, návrh
sťažovateľa zamietol, pričom sa už nezaoberal žiadnou inou otázkou, teda ani otázkou
možnosti či nemožností plnenia zo strany sťažovateľa voči Odporcovi. Následne však
odvolací súd Rozsudkom 2/ konštatuje opak, a to, že hlavný dlh tu existoval, avšak návrh
sťažovateľa zamietol z dôvodu, ktorý predtým nikdy nebol predmetom dokazovania pred
súdom prvého stupňa, čím došlo k porušeniu jednej z najdôležitejších zásad práva na súdnu
ochranu. Takýmto svojím postupom Krajsky súd... odňal sťažovateľovi možnosť, aby o jeho
právach a právom chránených záujmoch spravodlivo rozhodli dve nestranné a nezávislé
súdne inštancie, resp. aby súdne rozhodnutie súdu prvého stupňa a ich odôvodnenie
preskúmal odvolací súd.
Tým, že Krajský súd... postupoval vyššie uvedeným spôsobom, konal akoby súd
prvého stupňa, avšak s podstatným rozdielom jednoznačne znevýhodňujúcim sťažovateľa z
dôvodu, že proti rozsudku 2/ nie je možné podať odvolanie, t. j. preskúmať ho v riadnom
dvojinštančnom súdnom konaní, čím došlo k odopretiu sťažovateľovi práva na prístup
k súdu a práva na súdnu ochranu.».
Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti K. s. r. o... domáhať sa svojho práva na nestrannom
a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1
Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k. 16 Co/169/2012-146 z 26. 7. 2012 porušené
bolo.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. 16 Co/169/2012-146 z 26. 7. 2012 a vec
vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd... je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti K. s. r.
o... vo výške 237,41 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta PhDr.
Mgr. P. R...“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru
arbitrárny, založený na nesprávne a nedostatočne posúdených dôkazoch a porušujúci
dvojinštančnosť konania, čím podľa jej názoru došlo k porušeniu jej označených práv.
Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej
označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.
Ústavný súd zo spisu a vyjadrení účastníkov zistil, že v zrušujúcom uznesení
krajského súdu sp. zn. 16 Co/273/2011 z 27. októbra 2011, ktoré predchádzalo
napadnutému rozsudku krajského súdu tento vyslovil právny názor, že bude úlohou
okresného súdu doplniť dokazovanie v tom smere, či medzi účastníkmi bola uzavretá
zmluva o sprostredkovaní kúpy nehnuteľnosti, a takisto posúdiť, či došlo k porušeniu
zmluvnej povinnosti zo strany odporcu a tiež k zániku sprostredkovateľskej zmluvy
uzavretej medzi vlastníkom bytu (p. M.) a sťažovateľkou v dôsledku odstúpenia od zmluvy
vlastníkom bytu.
Okresný súd následne druhým rozsudkom sp. zn. 13 C/190/2010 z 13. februára 2012
svoje závery oprel tiež o skutočnosť, že „medzi účastníkmi konania nebola uzavretá
sprostredkovateľská zmluva“ na kúpu predmetného bytu, a keďže sťažovateľke
sa nepodarilo v konaní preukázať existenciu hlavného dlhu, na zabezpečenie ktorého
zmluvná pokuta mala slúžiť, okresnému súdu neostávalo nič iné, len návrh navrhovateľa
ako nedôvodný zamietnuť. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 544 ods. 1 a 2
Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka 18. apríla 2012 odvolanie
(č. l. 117 až 123), v ktorom okrem iného tvrdila, že rozsudok okresného súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože všeobecné súdy nespochybnili existenciu
hlavného dlhu, ktorý vyplýva zo zápisu z ohliadky nehnuteľností a podľa nej právny vzťah
medzi ňou a odporcom nepochybne vznikol a je založený na základe nepomenovanej
zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku na strane 3 a 4 vzhľadom na jednoznačné
závery okresného súdu nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie v tom smere, ako to
vyžadoval vo svojom zrušujúcom uznesení, pretože vychádzal z predchádzajúcich vyjadrení
účastníkov konania.
Ako jeden z rozhodujúcich dôvodov poukázal krajský súd na to, že «v súdenej veci
nebola podstatná skutočnosť, čo bolo hlavným záväzkom, teda či hlavným záväzkom bola
sprostredkovateľská zmluva medzi účastníkmi konania alebo iná nepomenovaná zmluva 51
OZ) „o vyvíjaní činnosti smerujúcej k tomu, aby klient mal príležitosť uzavrieť zmluvu o
prevode vlastníctva k nehnuteľnosti“, čo vo svojom konečnom dôsledku je tiež
sprostredkovateľská činnosť, navrhovateľ svoj záväzok zo zmluvy nemohol splniť, pretože
od sprostredkovateľskej zmluvy ktorú mal navrhovateľ uzavretú s vlastníkom bytu, tento
vlastník - t. j. pán M. odstúpil...».
Obdobne krajský súd ďalej konštatoval, že „Pokiaľ sa odporca v zápise z obhliadky
nehnuteľnosti a dohody o zmluvnej pokute zo dňa 18. 02. 2010 zaviazal, že neurobí právny
úkon týkajúci sa vlastníctva alebo užívania nehnuteľnosti bez účasti vyššie uvedeného
sprostredkovateľa, bolo možné spravodlivo na tejto jeho povinnosti trvať len v tom prípade,
keby sprostredkovateľ bol mal možnosť zúčastňovať sa predmetného právneho úkonu.
Plnenie navrhovateľa sa odstúpením od zmluvy vlastníkom nehnuteľnosti stalo nemožným,
a preto podľa § 575 ods. 1 OZ povinnosť dlžníka plniť zanikla. Podľa uvedeného
ustanovenia totiž, ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.
V dôsledku odstúpenia od spotrebiteľskej zmluvy predávajúcim sa plnenie zo strany
navrhovateľa stalo nemožným, a preto odporca nebol ďalej už viazaný povinnosťami
dohodnutými v zápise z obhliadky nehnuteľnosti a dohode o zmluvnej pokute zo dňa 18. 02.
2010.“.
Okrem toho krajský súd v rozsudku uviedol, že v konaní odporca mal záujem
odkúpiť predmetný byt prostredníctvom sťažovateľky a aj sa na druhý deň po zápise
z obhliadky mal dostaviť do realitnej kancelárie na podpísanie všetkých dokladov na prevod
tohto bytu, ale 19. februára 2010 mu pracovníčka kancelárie oznámila, že nemôže pripraviť
doklady, pretože vlastník bytu odstúpil od zmluvy o sprostredkovaní predaja a kúpy bytu.
Odporca s predávajúcim (vlastníkom bytu) uzatvoril kúpnu zmluvu následne až 13. apríla
2010.
Z uvedených skutočností teda vyplýva, že krajský súd svoj právny názor
o neexistencii hlavného dlhu, ktorý bol jediným relevantným dôvodom na zamietnutie
návrhu rozsudkom prvého stupňa, zásadne nezmenil tak, ako to tvrdí sťažovateľ. Nepripustil
výslovne existenciu hlavného dlhu, a to v podobe nepomenovanej zmluvy, ale hlavným
dôvodom na potvrdenie rozsudku okresného súdu boli aj už citované skutkové zistenia, ale
najmä správnosť záverov okresného súdu. Z toho dôvodu potom krajský súd nepovažoval
za potrebné zrušiť rozsudok prvostupňového súdu pre nedoplnenie dokazovania.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je
dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani
žiadneho dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič
zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom
krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie
označených práv sťažovateľky.
Čo sa týka námietky sťažovateľky týkajúcej sa porušenia dvojinštančnosti konania,
ústavný súd ju posúdil ako neprípustnú, keďže bola dôvodom prípustnosti na podanie
dovolania z dôvodu § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom odňala možnosť
konať pred súdom), a navyše aj nedôvodnú, pretože o právach a právom chránených
záujmoch sťažovateľky spravodlivo rozhodli dve nezávislé a nestranné súdne inštancie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky, ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. novembra 2012