Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 576/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom PhDr. Mgr. P. R., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 26. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom a

nezávislom súde podľa (ďalej len „“) a čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 26. júla 2012 (ďalej aj napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom vystupovala sťažovateľka ako

navrhovateľka, rozsudkom zo 16. mája 2011 zaviazal odporcu na zaplatenie zmluvnej

pokuty v sume 2 000 €, pretože porušil „zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu z dohody

o zmluvnej pokute z 18. 2. 2010“.

Následne rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2011 bol

rozsudok okresného súdu zrušený z dôvodu, „že zmluvná pokuta predpokladá existenciu

hlavného dlhu, na zabezpečenie ktorého má slúžiť, a že k záveru o povinnosti odporcu

zaplatiť zmluvnú pokutu je možné dospieť len v tom prípade, ak je jednoznačne preukázané,

že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o sprostredkovaní. V prípade

neexistencie zmluvy o sprostredkovaní medzi sťažovateľom a odporcom neexistuje podľa

označeného rozhodnutia odvolacieho súdu hlavný dlh, a teda nie je možné sťažovateľovi

priznať nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.“.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd «s prihliadnutím na ustanovenie § 226

v znení neskorších predpisov návrh

sťažovateľa rozsudkom č. k. -113 z 13. 2. 2012 zamietol z dôvodu, že keďže

sťažovateľ a odporca nemali uzatvorenú sprostredkovateľskú zmluvu, čo obaja zhodne

tvrdili, sťažovateľ nepreukázal existenciu hlavného dlhu, na zabezpečenie ktorého zmluvná

pokuta mala slúžiť. Otázkou, či je hlavný dlh obsiahnutý či založený v inom právnom úkone

ako sprostredkovateľskej zmluve, sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal.

Po odvolaní sťažovateľa bolo vyššie označené rozhodnutie súdu prvého stupňa

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -146 z 26. 7. 2012

potvrdené, hoci odvolací súd konštatoval, podľa nášho názoru po tom, čo sťažovateľ

jednoznačne preukázal existenciu hlavného dlhu na základe nepomenovanej zmluvy

uzavretej medzi sťažovateľom a odporcom, že nebola podstatná tá skutočnosť, čo bolo

hlavným záväzkom, t. j. sprostredkovateľská zmluva alebo nepomenovaná zmluva (obsah

ktorej vyplýva zo zápisu z obhliadky nehnuteľnosti a dohode o zmluvnej pokute z 18. 2.

2010). Podstatným bol podľa odvolacieho súdu to, že sťažovateľ nemohol splniť svoj

záväzok voči odporcovi, ktorý záväzok odvolací súd navyše ani priamo a výslovne

nešpecifikoval, a teda, že plnenie (žiadnym spôsobom neidentifikované) sa stalo nemožným,

v dôsledku čoho povinnosť odporcu zaplatiť zmluvnú pokutu sťažovateľovi zanikla.

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. -146 z 26. 7. 2012... zmenil svoj

právny názor, ktorý predtým vyslovil vo svojom rozsudku č. k. -98 z 27. 10.

2011...

Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -113 z 13. 2.

2012 ako aj z obsahu zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Zvolen z 13. 2. 2012 je

zrejmé, že sa súd prvého stupňa, nezaoberal inými otázkami ako otázkou existencie

sprostredkovateľskej zmluvy medzi sťažovateľom a odporcom (napríklad otázkou, či

existoval hlavný záväzok odporcu z iného dôvodu a titulu ako sprostredkovateľská zmluva

alebo čo bolo obsahom povinnosti sťažovateľa voči odporcovi z hlavného záväzku). Súd

prvého stupňa bol povinný aj podľa odôvodnenia označeného svojho druhého rozhodnutia

osvojiť si právny názor odvolacieho súdu vyslovený v Rozsudku 1/, a preto v rozpore s jeho

prvým rozhodnutím v danej veci „mu neostávalo nič iné, len návrh navrhovateľa ako

nedôvodný zamietnuť“.

Následne však odvolací súd svoj právny názor o neexistencii hlavného dlhu, ktorý

právny názor bol jediný relevantný dôvod pre zamietnutie návrhu druhým rozsudkom súdu

prvého stupňa, zásadne zmenil, keďže výslovne pripustil existenciu hlavného dlhu, a to

v podobe nepomenovanej zmluvy medzi sťažovateľom a odporcom. Na rozdiel od Rozsudku

1/ však odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa nezrušil a vec mu nevrátil na ďalšie

konanie za. účelom dokazovania o tom, čo bolo obsahom povinnosti sťažovateľa voči

odporcovi na základe nepomenovanej zmluvy vymedzujúcej hlavný dlh a či v dôsledku

zániku sprostredkovateľskej zmluvy s pánom M. mohlo dôjsť k nemožnosti p menia podľa

tejto nepomenovanej zmluvy, ale vo veci sám rozhodol Rozsudkom II, navyše v rozpore so

svojím právnym názorom vyjadreným v Rozsudku 1/. Pritom odpovede na vyššie označené

otázky, t. j. čo bolo obsahom povinností sťažovateľa voči Odporcovi na základe

nepomenovanej zmluvy vymedzujúcej hlavný dlh a či v dôsledku zániku

sprostredkovateľskej zmluvy s pánom M. mohlo dôjsť k nemožnosti plnenia podľa tejto

nepomenovanej zmluvy, boli a sú na základe odôvodnenia Rozsudku 2/ zásadného právneho

významu pre rozhodnutie vo veci samej, a napriek tomu o nich neprebiehalo žiadne

dokazovanie ani na súde prvého stupňa a ani na odvolacom súde, hoci vo veci boli vydané

štyri rozsudky.

Odvolací súd teda Rozsudkom 1/ nariadil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie

za účelom, či existovala sprostredkovateľská zmluva medzi sťažovateľom a Odporcom,

pretože podľa neho, ak neexistovala, neexistoval ani hlavný dlh. Keďže súd prvého stupňa

po doplnení dokazovania zistil, že takáto sprostredkovateľská zmluva neexistovala, návrh

sťažovateľa zamietol, pričom sa už nezaoberal žiadnou inou otázkou, teda ani otázkou

možnosti či nemožností plnenia zo strany sťažovateľa voči Odporcovi. Následne však

odvolací súd Rozsudkom 2/ konštatuje opak, a to, že hlavný dlh tu existoval, avšak návrh

sťažovateľa zamietol z dôvodu, ktorý predtým nikdy nebol predmetom dokazovania pred

súdom prvého stupňa, čím došlo k porušeniu jednej z najdôležitejších zásad práva na súdnu

ochranu. Takýmto svojím postupom Krajsky súd... odňal sťažovateľovi možnosť, aby o jeho

právach a právom chránených záujmoch spravodlivo rozhodli dve nestranné a nezávislé

súdne inštancie, resp. aby súdne rozhodnutie súdu prvého stupňa a ich odôvodnenie

preskúmal odvolací súd.

Tým, že Krajský súd... postupoval vyššie uvedeným spôsobom, konal akoby súd

prvého stupňa, avšak s podstatným rozdielom jednoznačne znevýhodňujúcim sťažovateľa z

dôvodu, že proti rozsudku 2/ nie je možné podať odvolanie, t. j. preskúmať ho v riadnom

dvojinštančnom súdnom konaní, čím došlo k odopretiu sťažovateľovi práva na prístup

k súdu a práva na súdnu ochranu.».

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti K. s. r. o... domáhať sa svojho práva na nestrannom

a nezávislom súde podľa ..., Listiny... a

Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... č. k. -146 z 26. 7. 2012 porušené

bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu... č. k. -146 z 26. 7. 2012 a vec

vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd... je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti K. s. r.

o... vo výške 237,41 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta PhDr.

Mgr. P. R...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného

a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru

arbitrárny, založený na nesprávne a nedostatočne posúdených dôkazoch a porušujúci

dvojinštančnosť konania, čím podľa jej názoru došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej

označenými článkami , listiny a dohovoru.

Ústavný súd zo spisu a vyjadrení účastníkov zistil, že v zrušujúcom uznesení

krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2011, ktoré predchádzalo

napadnutému rozsudku krajského súdu tento vyslovil právny názor, že bude úlohou

okresného súdu doplniť dokazovanie v tom smere, či medzi účastníkmi bola uzavretá

zmluva o sprostredkovaní kúpy nehnuteľnosti, a takisto posúdiť, či došlo k porušeniu

zmluvnej povinnosti zo strany odporcu a tiež k zániku sprostredkovateľskej zmluvy

uzavretej medzi vlastníkom bytu (p. M.) a sťažovateľkou v dôsledku odstúpenia od zmluvy

vlastníkom bytu.

Okresný súd následne druhým rozsudkom sp. zn. z 13. februára 2012

svoje závery oprel tiež o skutočnosť, že „medzi účastníkmi konania nebola uzavretá

sprostredkovateľská zmluva“ na kúpu predmetného bytu, a keďže sťažovateľke

sa nepodarilo v konaní preukázať existenciu hlavného dlhu, na zabezpečenie ktorého

zmluvná pokuta mala slúžiť, okresnému súdu neostávalo nič iné, len návrh navrhovateľa

ako nedôvodný zamietnuť. Okresný súd vec právne posúdil podľa § 544 ods. 1 a 2

.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka 18. apríla 2012 odvolanie

(č. l. 117 až 123), v ktorom okrem iného tvrdila, že rozsudok okresného súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože všeobecné súdy nespochybnili existenciu

hlavného dlhu, ktorý vyplýva zo zápisu z ohliadky nehnuteľností a podľa nej právny vzťah

medzi ňou a odporcom nepochybne vznikol a je založený na základe nepomenovanej

zmluvy podľa .

Krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku na strane 3 a 4 vzhľadom na jednoznačné

závery okresného súdu nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie v tom smere, ako to

vyžadoval vo svojom zrušujúcom uznesení, pretože vychádzal z predchádzajúcich vyjadrení

účastníkov konania.

Ako jeden z rozhodujúcich dôvodov poukázal krajský súd na to, že «v súdenej veci

nebola podstatná skutočnosť, čo bolo hlavným záväzkom, teda či hlavným záväzkom bola

sprostredkovateľská zmluva medzi účastníkmi konania alebo iná nepomenovaná zmluva 51

) „o vyvíjaní činnosti smerujúcej k tomu, aby klient mal príležitosť uzavrieť zmluvu o

prevode vlastníctva k nehnuteľnosti“, čo vo svojom konečnom dôsledku je tiež

sprostredkovateľská činnosť, navrhovateľ svoj záväzok zo zmluvy nemohol splniť, pretože

od sprostredkovateľskej zmluvy ktorú mal navrhovateľ uzavretú s vlastníkom bytu, tento

vlastník - t. j. pán M. odstúpil...».

Obdobne krajský súd ďalej konštatoval, že „Pokiaľ sa odporca v zápise z obhliadky

nehnuteľnosti a dohody o zmluvnej pokute zo dňa 18. 02. 2010 zaviazal, že neurobí právny

úkon týkajúci sa vlastníctva alebo užívania nehnuteľnosti bez účasti vyššie uvedeného

sprostredkovateľa, bolo možné spravodlivo na tejto jeho povinnosti trvať len v tom prípade,

keby sprostredkovateľ bol mal možnosť zúčastňovať sa predmetného právneho úkonu.

Plnenie navrhovateľa sa odstúpením od zmluvy vlastníkom nehnuteľnosti stalo nemožným,

a preto podľa povinnosť dlžníka plniť zanikla. Podľa uvedeného

ustanovenia totiž, ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.

V dôsledku odstúpenia od spotrebiteľskej zmluvy predávajúcim sa plnenie zo strany

navrhovateľa stalo nemožným, a preto odporca nebol ďalej už viazaný povinnosťami

dohodnutými v zápise z obhliadky nehnuteľnosti a dohode o zmluvnej pokute zo dňa 18. 02.

2010.“.

Okrem toho krajský súd v rozsudku uviedol, že v konaní odporca mal záujem

odkúpiť predmetný byt prostredníctvom sťažovateľky a aj sa na druhý deň po zápise

z obhliadky mal dostaviť do realitnej kancelárie na podpísanie všetkých dokladov na prevod

tohto bytu, ale 19. februára 2010 mu pracovníčka kancelárie oznámila, že nemôže pripraviť

doklady, pretože vlastník bytu odstúpil od zmluvy o sprostredkovaní predaja a kúpy bytu.

Odporca s predávajúcim (vlastníkom bytu) uzatvoril kúpnu zmluvu následne až 13. apríla

2010.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že krajský súd svoj právny názor

o neexistencii hlavného dlhu, ktorý bol jediným relevantným dôvodom na zamietnutie

návrhu rozsudkom prvého stupňa, zásadne nezmenil tak, ako to tvrdí sťažovateľ. Nepripustil

výslovne existenciu hlavného dlhu, a to v podobe nepomenovanej zmluvy, ale hlavným

dôvodom na potvrdenie rozsudku okresného súdu boli aj už citované skutkové zistenia, ale

najmä správnosť záverov okresného súdu. Z toho dôvodu potom krajský súd nepovažoval

za potrebné zrušiť rozsudok prvostupňového súdu pre nedoplnenie dokazovania.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je

dostatočné a nemožno ho považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet teda ani

žiadneho dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič

zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom

krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie

označených práv sťažovateľky.

Čo sa týka námietky sťažovateľky týkajúcej sa porušenia dvojinštančnosti konania,

ústavný súd ju posúdil ako neprípustnú, keďže bola dôvodom prípustnosti na podanie

dovolania z dôvodu (účastníkovi konania sa postupom odňala možnosť

konať pred súdom), a navyše aj nedôvodnú, pretože o právach a právom chránených

záujmoch sťažovateľky spravodlivo rozhodli dve nezávislé a nestranné súdne inštancie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky, ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2012