Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 598/2012
PDF · 131.36 KB
No categories available
II. ÚS 598/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Ž., B., zastúpenej JUDr. Mgr. A. C., Š., vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 240/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra
2012 doručená sťažnosť Z. Ž., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 240/2012.
Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že v súdnom spore
sťažovateľky ako žalobkyne proti M. L. a B. L. (ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie sumy
5 974,91 € (180 000 Sk) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 7 C 1/2009-361 z 13. apríla 2012 boli žalovaní zaviazaní spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 958,49 €, a to potom, ako svojím
skorším právoplatným rozsudkom č. k. 7 C 1/2009-294 z 12. decembra 2011 zaviazal
žalovaných zaplatiť sťažovateľke na istine 2 182,10 € a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že
o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že o náhrade trov rozhodol v súlade
s ustanovením § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, lebo rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku, ktorý bol v predmetnom konaní vypracovaný.
Preto sťažovateľke, hoci mala iba čiastočný úspech, prislúcha plná náhrada trov konania.
Vzhľadom na to, že trovy konania neboli právnym zástupcom sťažovateľky včas vyčíslené,
okresný súd priznal plnú náhradu trov s výnimkou trov právneho zastúpenia.
Na základe odvolania žalovaných uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 240/2012-376
z 29. júna 2012 (doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky 26. septembra 2012)
v spojení s opravným uznesením č. k. 3 Co 240/2012-381 zo 14. augusta 2012 (doručeným
právnemu zástupcovi sťažovateľky takisto 26. septembra 2012) bolo uznesenie krajského
súdu zmenené tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalovaným trovy prvostupňového
konania vo výške 1 401,05 € a trovy odvolacieho konania vo výške 129,67 €.
Podľa názoru krajského súdu ustanovenie § 142 Občianskeho súdneho poriadku
vyjadruje samozrejmú požiadavku spočívajúcu v tom, že účastník konania, ktorý v spore
uspel, má nárok na náhradu konania. Ide o zásadu zodpovednosti za výsledok alebo
o zásadu úspechu ako základného princípu určujúceho, ktorý z účastníkov konania
v konečnom dôsledku ponesie ťarchu všetkých súdnych trov. Z rozsudku vo veci samej je
nesporné, že v konaní išlo o čiastočný úspech vo veci. Čiastočný úspech vo veci zakladá
nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania. Nárok na čiastočnú náhradu trov
konania sa vypočíta tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť na náhradu
trov, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na náhradu trov, a výsledok
zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo
bránenia práva. V zmysle § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku neúspech v pomerne
nepatrnej časti veci zakladá nárok na celú náhradu trov. Rovnako na celú náhradu trov
vzniká nárok aj vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku
alebo od úvahy súdu. Znalecký posudok pritom musí vyčísľovať výšku plnenia a nesmie sa
zaoberať základom uplatneného nároku. Pokiaľ sa v ňom rieši základ uplatňovaného
nároku, potom použitie ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku z hľadiska
rozhodovania o trovách konania neprichádza do úvahy. Predpokladom aplikácie tohto
ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku, resp. od úvahy súdu. V danej veci treba poukázať na to, že nebolo nevyhnutné
nariaďovať znalecké dokazovanie. Prípadné opravy alebo úpravy v byte sťažovateľky, ktorý
bol poškodený v dôsledku vykonávania nadstavby v bytovom dome, kde sa byt nachádza,
bolo možné zistiť inými dôkaznými prostriedkami (výsluchom svedkov, fotografiami
a pod.). Pokiaľ ide o cenu materiálu a výkon prác, bolo možné vychádzať aj z cenníkov.
Okrem toho z vykonaného dokazovania vo veci samej bolo nesporné, že znalecký posudok
riešil aj základ uplatňovaného nároku, teda nielen to, či výška škody uplatňovaná
sťažovateľkou je opodstatnená, ale aj to, či uplatňovaná škoda patrí v celom rozsahu
vykonaných opráv. Zo znaleckého posudku je zrejmé, že rozsah poškodenia vnútorných
a povrchových úprav bol stanovený vo výške 45 % z celého bytu, poškodenie keramických
obkladov 25 %, rozsah poškodenia podláh 10 %, poškodenie vybavenia kuchyne 15 %,
poškodenie vnútorných hygienických zariadení 40 % a ostatné konštrukcie a zariadenia bytu
20 %. Znalecký posudok teda riešil, či nárok sťažovateľky na materiál a výkon prác je
v rozsahu 100 % alebo či skutočná škoda bola v nižšom rozsahu, pričom následne na tento
nižší rozsah poškodenia bytu bola vypočítaná cena opravy, ktorá zodpovedala skutočnej
škode spôsobenej v dôsledku realizácie nadstavby. Okresný súd preto nesprávne postupoval,
ak trovy konania posudzoval podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
s poukazom na skutočnosť, že vo veci bolo vykonané znalecké dokazovanie. Správne bol
povinný posúdiť trovy konania podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka mala v konaní úspech v rozsahu 36,5 % a žalovaní v rozsahu 63,5 %, teda ich
úspech bol väčší. Pomer úspechu teda bol 63,5:36,5, a preto pomerná náhrada trov konania
žalovaných je 27 % (63,5 – 36,5 = 27). Žalovaným patrí náhrada trov konania vo výške
27 % z celkovo vyčíslených trov konania.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 1/2009-185 z 1. apríla 2011 vyplýva, že bol
ustanovený znalec z odboru stavebníctva, ktorému bolo uložené okrem iného určiť výšku
skutočnej škody, ku ktorej došlo v byte sťažovateľky v príčinnej súvislosti s realizáciou
nadstavby domu.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil označené články ústavy a dohovoru.
Sťažovateľka vychádza z toho, že ak všeobecný súd rozhodol o výške plnenia
na základe znaleckého posudku, nemôže byť takéto dokazovanie spochybňované či
odmietnuté, pretože by došlo k arbitrárnemu rozhodnutiu bez dostatočných dôkazov. Iné
dôkazy na určenie výšky škody vykonané neboli. Dôkazy tvoria jednotný celok, a preto,
ak je konanie v merite veci založené pri určení výšky plnenia na znaleckom posudku,
nemôže odvolací súd v plnom rozpore s tým, čo sa týka trov konania, vyhlásiť, že znalecký
dôkaz nebol potrebný, ale zároveň v materiálnej oblasti posudzovania pomeru úspechu či
neúspechu tento dôkaz plne akceptovať. Pokiaľ krajský súd tvrdí, že znaleckým posudkom
bol posudzovaný aj samotný základ nároku (nielen jeho výška), a preto nie je možné použiť
ustanovenie § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, toto tvrdenie sa nezakladá
na pravde. Otázky okresného súdu položené znalcovi v uznesení o ustanovení znalca č. k.
7 C 1/2009-185 z 1. apríla 2011 sa priamo vzťahujú iba na výšku škody, čo dokazuje, že
okresný súd považoval za potrebné doplniť dokazovanie, iba čo sa týka výšky spôsobenej
škody. Čo sa týka základu nároku, okresný súd nepoložil znalcovi žiadnu otázku.
Za neakceptovateľné treba považovať aj úplné vylúčenie možnej aplikácie § 142 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku v prípade spojenia posudzovania základu nároku znalcom
spolu s určením výšky škody znalcom. Absentuje totiž zákonný podklad na úvahu tohto
druhu.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
3 Co 240/2012 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 29. júna 2012 v spojení
s opravným uznesením zo 14. augusta 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 323,50 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podstatou námietok sťažovateľky je, že v danom prípade išlo o špecifický prípad jej
čiastočného neúspechu v konaní, keďže výška jej nároku na náhradu škody závisela
od znaleckého posudku. Preto o náhrade trov konania rozhodol správne okresný súd, ktorý
aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Naopak, krajský súd
pochybil, keď neuznal túto právnu kvalifikáciu a rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku ako generálneho ustanovenia upravujúceho náhradu trov konania
v prípade čiastočného úspechu v konaní.
Podľa názoru ústavného súdu závery, ku ktorým krajský súd dospel, sú dostatočné
a presvedčivé, i keď nie je možné stotožniť sa s nimi bezo zvyšku.
Krajský súd odmietol aplikovať na daný prípad ustanovenie § 142 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku z dvoch dôvodov. Predovšetkým spochybnil objektívnu
potrebnosť znaleckého dokazovania. Okrem toho dospel k názoru, že znalec neriešil iba
otázku výšky škody, ale aj jej základ, pretože posudzoval aj to, že v akej (percentuálne
vyjadrenej) miere boli vykonané opravné práce v príčinnej súvislosti s realizáciou
nadstavby, v rámci ktorej ku škode došlo.
Možno súhlasiť so sťažovateľkou v tom, že pri posudzovaní náhrady trov konania
nemá miesto úvaha, či znalecké posudzovanie výšky škody bolo objektívne nevyhnutné,
resp. či bolo možné výšku škody zistiť inými dôkaznými prostriedkami. Rozhodujúce totiž
je, že súd z prípadne viacerých objektívne možných dôkazných prostriedkov si vybral dôkaz
znaleckým posudkom a na jeho základe posúdil dôvodnosť žaloby.
Oproti tomu úvahu krajského súdu, podľa ktorej znalecký posudok v danom prípade
slúžil nielen ako dôkaz výšky škody, ale aj samotného základu zodpovednosti žalovaných,
je potrebné akceptovať. Nemožno v tejto súvislosti súhlasiť so sťažovateľkou poukazujúcou
na to, že okresný súd v uznesení o ustanovení znalca formuloval otázku v tom zmysle, že
žiadal, aby znalec určil výšku skutočnej škody. Z uznesenia okresného súdu č. k.
7 C 1/2009-185 z 1. apríla 2011 totiž vyplýva, že úlohou znalca bolo určiť výšku skutočnej
škody, ku ktorej došlo v byte sťažovateľky v príčinnej súvislosti s realizáciou nadstavby
domu.
Rovnako nemožno akceptovať ani námietku, podľa ktorej posúdenie základu nároku
znalcom spolu s posúdením výšky škody znalcom nevylučuje použitie ustanovenia § 142
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Závery krajského súdu sú aj v tomto ohľade
dostatočne presvedčivé, keďže je z nich zrejmé, že v skutočnosti jadrom znaleckého
posudku bolo ustálenie rozsahu príčinnej súvislosti medzi prácami, ktoré sťažovateľka dala
vykonať, a realizáciou nadstavby zo strany žalovaných.
Vzhľadom na uvedené nemožno považovať v konečnom dôsledku závery krajského
súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012