Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 598/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Ž., B., zastúpenej JUDr. Mgr. A. C., Š., vo veci

namietaného porušenia a a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra

2012 doručená sťažnosť Z. Ž., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“) a a 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že v súdnom spore

sťažovateľky ako žalobkyne proti M. L. a B. L. (ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie sumy

5 974,91 € (180 000 Sk) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -361 z 13. apríla 2012 boli žalovaní zaviazaní spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 958,49 €, a to potom, ako svojím

skorším právoplatným rozsudkom č. k. -294 z 12. decembra 2011 zaviazal

žalovaných zaplatiť sťažovateľke na istine 2 182,10 € a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že

o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že o náhrade trov rozhodol v súlade

s ustanovením , lebo rozhodnutie o výške

plnenia záviselo od znaleckého posudku, ktorý bol v predmetnom konaní vypracovaný.

Preto sťažovateľke, hoci mala iba čiastočný úspech, prislúcha plná náhrada trov konania.

Vzhľadom na to, že trovy konania neboli právnym zástupcom sťažovateľky včas vyčíslené,

okresný súd priznal plnú náhradu trov s výnimkou trov právneho zastúpenia.

Na základe odvolania žalovaných uznesením krajského súdu č. k. -376

z 29. júna 2012 (doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky 26. septembra 2012)

v spojení s opravným uznesením č. k. -381 zo 14. augusta 2012 (doručeným

právnemu zástupcovi sťažovateľky takisto 26. septembra 2012) bolo uznesenie krajského

súdu zmenené tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalovaným trovy prvostupňového

konania vo výške 1 401,05 € a trovy odvolacieho konania vo výške 129,67 €.

Podľa názoru krajského súdu ustanovenie

vyjadruje samozrejmú požiadavku spočívajúcu v tom, že účastník konania, ktorý v spore

uspel, má nárok na náhradu konania. Ide o zásadu zodpovednosti za výsledok alebo

o zásadu úspechu ako základného princípu určujúceho, ktorý z účastníkov konania

v konečnom dôsledku ponesie ťarchu všetkých súdnych trov. Z rozsudku vo veci samej je

nesporné, že v konaní išlo o čiastočný úspech vo veci. Čiastočný úspech vo veci zakladá

nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania. Nárok na čiastočnú náhradu trov

konania sa vypočíta tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť na náhradu

trov, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na náhradu trov, a výsledok

zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo

bránenia práva. V zmysle neúspech v pomerne

nepatrnej časti veci zakladá nárok na celú náhradu trov. Rovnako na celú náhradu trov

vzniká nárok aj vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku

alebo od úvahy súdu. Znalecký posudok pritom musí vyčísľovať výšku plnenia a nesmie sa

zaoberať základom uplatneného nároku. Pokiaľ sa v ňom rieši základ uplatňovaného

nároku, potom použitie ustanovenia z hľadiska

rozhodovania o trovách konania neprichádza do úvahy. Predpokladom aplikácie tohto

ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého

posudku, resp. od úvahy súdu. V danej veci treba poukázať na to, že nebolo nevyhnutné

nariaďovať znalecké dokazovanie. Prípadné opravy alebo úpravy v byte sťažovateľky, ktorý

bol poškodený v dôsledku vykonávania nadstavby v bytovom dome, kde sa byt nachádza,

bolo možné zistiť inými dôkaznými prostriedkami (výsluchom svedkov, fotografiami

a pod.). Pokiaľ ide o cenu materiálu a výkon prác, bolo možné vychádzať aj z cenníkov.

Okrem toho z vykonaného dokazovania vo veci samej bolo nesporné, že znalecký posudok

riešil aj základ uplatňovaného nároku, teda nielen to, či výška škody uplatňovaná

sťažovateľkou je opodstatnená, ale aj to, či uplatňovaná škoda patrí v celom rozsahu

vykonaných opráv. Zo znaleckého posudku je zrejmé, že rozsah poškodenia vnútorných

a povrchových úprav bol stanovený vo výške 45 % z celého bytu, poškodenie keramických

obkladov 25 %, rozsah poškodenia podláh 10 %, poškodenie vybavenia kuchyne 15 %,

poškodenie vnútorných hygienických zariadení 40 % a ostatné konštrukcie a zariadenia bytu

20 %. Znalecký posudok teda riešil, či nárok sťažovateľky na materiál a výkon prác je

v rozsahu 100 % alebo či skutočná škoda bola v nižšom rozsahu, pričom následne na tento

nižší rozsah poškodenia bytu bola vypočítaná cena opravy, ktorá zodpovedala skutočnej

škode spôsobenej v dôsledku realizácie nadstavby. Okresný súd preto nesprávne postupoval,

ak trovy konania posudzoval podľa

s poukazom na skutočnosť, že vo veci bolo vykonané znalecké dokazovanie. Správne bol

povinný posúdiť trovy konania podľa .

Sťažovateľka mala v konaní úspech v rozsahu 36,5 % a žalovaní v rozsahu 63,5 %, teda ich

úspech bol väčší. Pomer úspechu teda bol 63,5:36,5, a preto pomerná náhrada trov konania

žalovaných je 27 % (63,5 – 36,5 = 27). Žalovaným patrí náhrada trov konania vo výške

27 % z celkovo vyčíslených trov konania.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -185 z 1. apríla 2011 vyplýva, že bol

ustanovený znalec z odboru stavebníctva, ktorému bolo uložené okrem iného určiť výšku

skutočnej škody, ku ktorej došlo v byte sťažovateľky v príčinnej súvislosti s realizáciou

nadstavby domu.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil označené články a dohovoru.

Sťažovateľka vychádza z toho, že ak všeobecný súd rozhodol o výške plnenia

na základe znaleckého posudku, nemôže byť takéto dokazovanie spochybňované či

odmietnuté, pretože by došlo k arbitrárnemu rozhodnutiu bez dostatočných dôkazov. Iné

dôkazy na určenie výšky škody vykonané neboli. Dôkazy tvoria jednotný celok, a preto,

ak je konanie v merite veci založené pri určení výšky plnenia na znaleckom posudku,

nemôže odvolací súd v plnom rozpore s tým, čo sa týka trov konania, vyhlásiť, že znalecký

dôkaz nebol potrebný, ale zároveň v materiálnej oblasti posudzovania pomeru úspechu či

neúspechu tento dôkaz plne akceptovať. Pokiaľ krajský súd tvrdí, že znaleckým posudkom

bol posudzovaný aj samotný základ nároku (nielen jeho výška), a preto nie je možné použiť

ustanovenie , toto tvrdenie sa nezakladá

na pravde. Otázky okresného súdu položené znalcovi v uznesení o ustanovení znalca č. k.

-185 z 1. apríla 2011 sa priamo vzťahujú iba na výšku škody, čo dokazuje, že

okresný súd považoval za potrebné doplniť dokazovanie, iba čo sa týka výšky spôsobenej

škody. Čo sa týka základu nároku, okresný súd nepoložil znalcovi žiadnu otázku.

Za neakceptovateľné treba považovať aj úplné vylúčenie možnej aplikácie § 142 ods. 3

v prípade spojenia posudzovania základu nároku znalcom

spolu s určením výšky škody znalcom. Absentuje totiž zákonný podklad na úvahu tohto

druhu.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 29. júna 2012 v spojení

s opravným uznesením zo 14. augusta 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 323,50 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podstatou námietok sťažovateľky je, že v danom prípade išlo o špecifický prípad jej

čiastočného neúspechu v konaní, keďže výška jej nároku na náhradu škody závisela

od znaleckého posudku. Preto o náhrade trov konania rozhodol správne okresný súd, ktorý

aplikoval ustanovenie . Naopak, krajský súd

pochybil, keď neuznal túto právnu kvalifikáciu a rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku ako generálneho ustanovenia upravujúceho náhradu trov konania

v prípade čiastočného úspechu v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu závery, ku ktorým krajský súd dospel, sú dostatočné

a presvedčivé, i keď nie je možné stotožniť sa s nimi bezo zvyšku.

Krajský súd odmietol aplikovať na daný prípad ustanovenie § 142 ods. 3

z dvoch dôvodov. Predovšetkým spochybnil objektívnu

potrebnosť znaleckého dokazovania. Okrem toho dospel k názoru, že znalec neriešil iba

otázku výšky škody, ale aj jej základ, pretože posudzoval aj to, že v akej (percentuálne

vyjadrenej) miere boli vykonané opravné práce v príčinnej súvislosti s realizáciou

nadstavby, v rámci ktorej ku škode došlo.

Možno súhlasiť so sťažovateľkou v tom, že pri posudzovaní náhrady trov konania

nemá miesto úvaha, či znalecké posudzovanie výšky škody bolo objektívne nevyhnutné,

resp. či bolo možné výšku škody zistiť inými dôkaznými prostriedkami. Rozhodujúce totiž

je, že súd z prípadne viacerých objektívne možných dôkazných prostriedkov si vybral dôkaz

znaleckým posudkom a na jeho základe posúdil dôvodnosť žaloby.

Oproti tomu úvahu krajského súdu, podľa ktorej znalecký posudok v danom prípade

slúžil nielen ako dôkaz výšky škody, ale aj samotného základu zodpovednosti žalovaných,

je potrebné akceptovať. Nemožno v tejto súvislosti súhlasiť so sťažovateľkou poukazujúcou

na to, že okresný súd v uznesení o ustanovení znalca formuloval otázku v tom zmysle, že

žiadal, aby znalec určil výšku skutočnej škody. Z uznesenia okresného súdu č. k.

-185 z 1. apríla 2011 totiž vyplýva, že úlohou znalca bolo určiť výšku skutočnej

škody, ku ktorej došlo v byte sťažovateľky v príčinnej súvislosti s realizáciou nadstavby

domu.

Rovnako nemožno akceptovať ani námietku, podľa ktorej posúdenie základu nároku

znalcom spolu s posúdením výšky škody znalcom nevylučuje použitie ustanovenia § 142

ods. 3 . Závery krajského súdu sú aj v tomto ohľade

dostatočne presvedčivé, keďže je z nich zrejmé, že v skutočnosti jadrom znaleckého

posudku bolo ustálenie rozsahu príčinnej súvislosti medzi prácami, ktoré sťažovateľka dala

vykonať, a realizáciou nadstavby zo strany žalovaných.

Vzhľadom na uvedené nemožno považovať v konečnom dôsledku závery krajského

súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012