Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 590/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., k. s., zastúpenej A. s. r. o., vo veci

namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Banská

Bystrica pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., k. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra

2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti S., k. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia (ďalej

len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. -412

z 23. septembra 2011 bola sťažovateľka odvolaná z funkcie správcu konkurznej podstaty

úpadcu E., s. r. o. v konkurze (ďalej len „úpadca“). Uznesenie bolo zverejnené

v Obchodnom vestníku 29. septembra 2011, v dôsledku čoho v zmysle § 199 ods. 1 a 9

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) nadobudlo

právoplatnosť 30. septembra 2011.

Podľa názoru okresného súdu sťažovateľka závažným spôsobom porušila povinnosti

správcu tým, že dala určiť hodnotu majetku zapísaného do oddelenej i všeobecnej podstaty

znaleckým posudkom len na základe požiadavky zabezpečeného veriteľa, čím mala porušiť

ustanovenie § 77 zákona o konkurze. Tvrdenie, podľa ktorého „Do súpisu všeobecnej

podstaty a oddelenej podstaty úpadcu boli spísané peňažné pohľadávky úpadcu najmä voči

S.“, je neakceptovateľné. Predovšetkým ide o to, že konkrétny majetok [v danom prípade

pohľadávka voči S. (ďalej len „S.“)] môže byť zapísaný len v jednej súpisovej podstate.

Konštatovanie okresného súdu, podľa ktorého pohľadávka voči S. bola zapísaná tak do

oddelenej podstaty, ako aj do všeobecnej podstaty, popiera znenie zákona o konkurze.

Okrem toho nezodpovedá ani skutočnosti. Vyplýva to jednak z ustanovenia § 68 zákona

o konkurze, podľa ktorého všeobecnú podstatu tvorí majetok podliehajúci konkurzu, ktorý

netvorí žiadnu z oddelených podstát, ale aj z ustanovenia § 69 zákona o konkurze

definujúceho majetok tvoriaci oddelenú podstatu zabezpečeného veriteľa. V konkurze

na majetok úpadcu S., a. s., ako veriteľka (ďalej len „zabezpečený veriteľ“) prihlásila jednak

svoju pohľadávku voči úpadcovi, ale aj záložné právo k pohľadávke úpadcu voči S.

zabezpečujúce pohľadávku zabezpečeného veriteľa. Sťažovateľka preto zapísala majetok

úpadcu tvorený jeho pohľadávkou voči S. do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa.

Tento postup bol správny a v zmysle zákona jediný možný. Názor okresného súdu, podľa

ktorého pohľadávka voči S. patrí do všeobecnej podstaty a súčasne aj do oddelenej podstaty,

nemá žiadnu oporu v zákone ani v rozhodovacej praxi. Ohodnotenie majetku vykoná

správca buď podľa vlastného uváženia, alebo na základe znaleckého posúdenia podľa § 77

ods. 4 zákona o konkurze, pričom veriteľský výbor alebo zabezpečený veriteľ môže

požadovať, aby správca dal stanoviť hodnotu majetku znaleckým posudkom. V zmysle

tohto ustanovenia teda o ustálenie znaleckej hodnoty môže požiadať buď zabezpečený

veriteľ (ak ide o majetok patriaci do jeho oddelenej podstaty), alebo veriteľský výbor (ak ide

o majetok patriaci do všeobecnej podstaty). Právna predchodkyňa sťažovateľky najskôr

určila hodnotu pohľadávky úpadcu voči S. vo výške 2 624 200,84 € v zmysle účtovnej

evidencie úpadcu. Toto ohodnotenie však nezohľadňovalo spornosť pohľadávky a jej

hodnotu z dôvodu prebiehajúcich súdnych sporov. Sťažovateľka preto na žiadosť

zabezpečeného veriteľa podľa § 77 ods. 4 zákona o konkurze dala určiť hodnotu

pohľadávky znalcovi. Hodnota pohľadávky bola ustanovená znalcom na sumu 402 972 €.

V dôsledku zmeny hodnoty ostala pohľadávka úpadcu voči S. naďalej zapísaná len

v oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa s jeho výlučným oprávnením žiadať znalecké

určenie jej hodnoty, pričom veriteľský výbor prestal byť príslušným orgánom vo veci jej

speňažovania, lebo s prihliadnutím na znalcom zistenú hodnotu pohľadávky nebolo možné

ďalej predpokladať, že po uspokojení zabezpečenej pohľadávky zabezpečeného veriteľa

zostane ešte v oddelenej podstate nejaký majetok (znalcom určená hodnota pohľadávky

úpadcu voči S. dosahovala len asi 50 % hodnoty zabezpečenej pohľadávky zabezpečeného

veriteľa).

Okresný súd vychádzal tiež z toho, že sťažovateľka opakovane porušila povinnosť

vyplývajúcu z ustanovenia § 37 ods. 5 zákona o konkurze (v znení účinnom

v inkriminovanom čase), podľa ktorého správca je povinný každých 30 dní predložiť

veriteľskému výboru písomnú správu o svojej činnosti, keďže nepredkladala správu

o činnosti každých 30 dní. Uvedené ustálenie okresného súdu neobstojí, lebo sťažovateľka

túto povinnosť vo vzťahu k funkčnému veriteľskému výboru nesplnila iba jediný raz,

a preto povinnosť neporušila opakovane. Veriteľský výbor bol nefunkčný, lebo zaniklo

členstvo dvoch členov, z ktorých bol jeden súčasne predsedom veriteľského výboru, pričom

správy sa podávajú práve predsedovi veriteľského výboru. Po kreovaní nového veriteľského

výboru (dovolením nových členov) sťažovateľka veriteľský výbor o stave konkurzného

konania informovala.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sú závery okresného súdu absolútne arbitrárne

a nemajú oporu v zákone, ale ani v rozhodovacej praxi.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

s tým, aby uznesenie z 23. septembra 2011 bolo zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 303,31 €.

Napokon požaduje, aby ústavný súd považoval vec za naliehavú a dočasným opatrením

odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu č. k. -412 z 23. septembra

2011.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 4002/12 z 8. februára 2012

doručeného ústavnému súdu 14. februára 2012 vyplýva, že bez ohľadu na skutočnosť, že

pohľadávky boli zapísané iba do oddelenej podstaty, do sumy prevyšujúcej zabezpečenú

pohľadávku zabezpečeného veriteľa príslušným orgánom bol aj veriteľský výbor. Preto

na zmenu ohodnotenia pohľadávok bol potrebný súhlas veriteľského výboru ako

príslušného orgánu. Okresný súd sa v uznesení opieral o informáciu sťažovateľky z 8. júla

2009 uverejnenú v Obchodnom vestníku, v ktorej sama sťažovateľka uviedla, že do súpisu

všeobecnej a oddelenej podstaty boli zapísané peňažné pohľadávky úpadcu, a to najmä voči

S.

Z repliky sťažovateľky z 27. februára 2012 doručenej ústavnému súdu 2. marca 2012

vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí so stanoviskom okresného súdu, zdôrazňuje, že zákon

o konkurze neustanovuje potrebu súhlasu veriteľského výboru na zmenu ohodnotenia

súpisovej zložky. Túto právomoc má totiž správca, ktorý môže hodnotu určiť vlastným

odhadom alebo na základe znaleckého posudku, ak o to požiada zabezpečený veriteľ alebo

veriteľský výbor. V danom prípade predchádzajúca správkyňa konkurznej podstaty určila

hodnotu pohľadávky voči S. vlastným odhadom vychádzajúc len z účtovnej evidencie.

Potom zabezpečený veriteľ požiadal sťažovateľku o znalecké ohodnotenie pohľadávky.

Tento postup bol preto celkom zákonný. Pokiaľ okresný súd uvádza, že konštatovanie

o zaradení pohľadávky úpadcu voči S. do oboch podstát urobil na základe informácie

sťažovateľky uverejnenej v Obchodnom vestníku, treba uviesť, že takéto tvrdenie nemôže

v právnom štáte obstáť. Jeden a ten istý majetok nemôže byť zapísaný v dvoch podstatách

a zo zverejnenej informácie to ani nevyplýva. Záver okresného súdu je v tomto smere

vytrhnutý z kontextu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -412 z 23. septembra 2011 vyplýva, že

sťažovateľka bola odvolaná z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu, pričom za

nového správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. D. P. Podľa názoru okresného

súdu do súpisu všeobecnej podstaty a oddelenej podstaty boli spísané peňažné pohľadávky

úpadcu, najmä voči S. Podaním z 11. marca 2010 zabezpečený veriteľ požiadal

sťažovateľku o zabezpečenie vypracovania znaleckého posudku na ocenenie pohľadávok

úpadcu voči S. Podľa podaného znaleckého posudku všeobecná hodnota týchto pohľadávok

bola ustálená na 425 000 €. Sťažovateľka v ďalšom pri speňažovaní majetku konala ako

s príslušným orgánom už iba so zabezpečeným veriteľom. Porušila tiež povinnosť

ustanovenú v § 37 ods. 5 zákona o konkurze, keď nepredkladala veriteľskému výboru

každých 30 dní písomnú správu o svojej činnosti. Sťažovateľka závažne porušila svoje

povinnosti, keď dala určiť hodnotu majetku zapísaného i do oddelenej i všeobecnej podstaty

znaleckým posudkom len na základe požiadavky zabezpečeného veriteľa a na základe takto

určenej všeobecnej hodnoty zapísaného majetku opätovne určila jeho hodnotu a následne

pri speňažovaní majetku nekonala s príslušným orgánom podľa ustanovenia § 82 ods. 2

písm. b) zákona o konkurze, ktorý spolu so zabezpečeným veriteľom tvorí i veriteľský

výbor. Okrem toho sťažovateľka opakovane porušila povinnosť ustanovenú § 37 ods. 5

zákona o konkurze, keď nepredkladala veriteľskému výboru každých 30 dní písomnú

správu o svojej činnosti. Túto povinnosť má správca bez ohľadu na zloženie príslušného

orgánu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Okresný súd správne poukazuje na to, že z ustanovenia § 36 ods. 1 zákona

o konkurze je zrejmé, že o výmene správcu sa rozhoduje vždy na prvej schôdzi veriteľov,

pričom v rámci tejto k výmene môže dôjsť z akéhokoľvek dôvodu. Oproti tomu

na neskoršej schôdzi veriteľov možno o výmene správcu rozhodnúť, ak správca opakovane

alebo závažne porušil povinnosti ustanovené zákonom (ďalšie možné dôvody výmeny

správcu nie sú z hľadiska tejto veci relevantné).

Podľa názoru okresného súdu došlo zo strany sťažovateľky tak k závažnému

porušeniu povinnosti, ako aj k opakovanému porušeniu povinnosti.

Opakované porušenie povinnosti zistil okresný súd vo vzťahu k ustanoveniu § 37

ods. 5 zákona o konkurze (v znení v inkriminovanom čase), podľa ktorého bol správca

povinný každých 30 dní predložiť veriteľskému výboru písomnú správu o svojej činnosti.

Sťažovateľka po skutkovej stránke nepopierala, že takúto správu viackrát nepredložila,

avšak i napriek tomu podľa jej názoru k opakovanému porušeniu povinnosti nedošlo,

pretože nemala povinnosť predkladať správy v čase, keď veriteľský výbor nebol plne

obsadený vrátane postu predsedu. V čase, keď už bol veriteľský výbor znova kompletne

zvolený, nepodala správu iba raz, čo však za opakované porušenie povinnosti považovať

nemožno.

Okresný súd uvedenú argumentáciu sťažovateľky neakceptoval a zaujal stanovisko,

podľa ktorého povinnosť predložiť veriteľskému výboru písomnú správu má správca bez

ohľadu na zloženie príslušného orgánu.

Ani podľa názoru ústavného súdu nemožno mať pochybnosti o tom, že sťažovateľka

označenú povinnosť opakovane porušila. Opakované nepodanie správy sťažovateľka

nepoprela. Na jej povinnosti podať správu nič nemôže meniť okolnosť, či je v aktuálnom

časovom momente veriteľský výbor plne obsadený a uznášaniaschopný. Povinnosťou

správcu je správu podať a je vecou veriteľského výboru, ako so správou naloží vrátane toho,

či je vôbec schopný ju zužitkovať. Ani okolnosť, že v určitom časovom rozmedzí nebol

obsadený post predsedu veriteľského výboru, nemôže na uvedenom závere nič meniť. Totiž,

aj keď podľa § 37 ods. 6 zákona o konkurze písomnosti určené veriteľskému výboru sa

doručujú na adresu predsedu veriteľského výboru, zároveň platí, že ak sa písomnosť

nepodarí predsedovi veriteľského výboru doručiť, možno ju doručiť na adresu

ktoréhokoľvek člena veriteľského výboru.

Keďže opakované porušenie povinnosti správcu bolo preukázané, ústavný súd

nemôže uznesenie okresného súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Na tomto závere nič nemení okolnosť, že (ako sa zdá) závažné porušenie povinnosti

ustálené okresným súdom sa javí skôr ako pochybné. Evidentne totiž nezodpovedá

skutočnosti (vo vyjadrení ústavnému súdu to uznal aj okresný súd), že by sťažovateľka

zapísala pohľadávky úpadcu voči S. tak do oddelenej, ako aj do všeobecnej podstaty.

Navyše, takýto postup by bol aj právne vylúčený.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012