Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 590/2012
PDF · 153.75 KB
No categories available
II. ÚS 590/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., k. s., zastúpenej A. s. r. o., vo veci
namietaného porušenia čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Banská
Bystrica pod sp. zn. 2 K 42/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S., k. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra
2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti S., k. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 2 K 42/2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. 2 K 42/2008-412
z 23. septembra 2011 bola sťažovateľka odvolaná z funkcie správcu konkurznej podstaty
úpadcu E., s. r. o. v konkurze (ďalej len „úpadca“). Uznesenie bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku 29. septembra 2011, v dôsledku čoho v zmysle § 199 ods. 1 a 9
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) nadobudlo
právoplatnosť 30. septembra 2011.
Podľa názoru okresného súdu sťažovateľka závažným spôsobom porušila povinnosti
správcu tým, že dala určiť hodnotu majetku zapísaného do oddelenej i všeobecnej podstaty
znaleckým posudkom len na základe požiadavky zabezpečeného veriteľa, čím mala porušiť
ustanovenie § 77 zákona o konkurze. Tvrdenie, podľa ktorého „Do súpisu všeobecnej
podstaty a oddelenej podstaty úpadcu boli spísané peňažné pohľadávky úpadcu najmä voči
S.“, je neakceptovateľné. Predovšetkým ide o to, že konkrétny majetok [v danom prípade
pohľadávka voči S. (ďalej len „S.“)] môže byť zapísaný len v jednej súpisovej podstate.
Konštatovanie okresného súdu, podľa ktorého pohľadávka voči S. bola zapísaná tak do
oddelenej podstaty, ako aj do všeobecnej podstaty, popiera znenie zákona o konkurze.
Okrem toho nezodpovedá ani skutočnosti. Vyplýva to jednak z ustanovenia § 68 zákona
o konkurze, podľa ktorého všeobecnú podstatu tvorí majetok podliehajúci konkurzu, ktorý
netvorí žiadnu z oddelených podstát, ale aj z ustanovenia § 69 zákona o konkurze
definujúceho majetok tvoriaci oddelenú podstatu zabezpečeného veriteľa. V konkurze
na majetok úpadcu S., a. s., ako veriteľka (ďalej len „zabezpečený veriteľ“) prihlásila jednak
svoju pohľadávku voči úpadcovi, ale aj záložné právo k pohľadávke úpadcu voči S.
zabezpečujúce pohľadávku zabezpečeného veriteľa. Sťažovateľka preto zapísala majetok
úpadcu tvorený jeho pohľadávkou voči S. do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa.
Tento postup bol správny a v zmysle zákona jediný možný. Názor okresného súdu, podľa
ktorého pohľadávka voči S. patrí do všeobecnej podstaty a súčasne aj do oddelenej podstaty,
nemá žiadnu oporu v zákone ani v rozhodovacej praxi. Ohodnotenie majetku vykoná
správca buď podľa vlastného uváženia, alebo na základe znaleckého posúdenia podľa § 77
ods. 4 zákona o konkurze, pričom veriteľský výbor alebo zabezpečený veriteľ môže
požadovať, aby správca dal stanoviť hodnotu majetku znaleckým posudkom. V zmysle
tohto ustanovenia teda o ustálenie znaleckej hodnoty môže požiadať buď zabezpečený
veriteľ (ak ide o majetok patriaci do jeho oddelenej podstaty), alebo veriteľský výbor (ak ide
o majetok patriaci do všeobecnej podstaty). Právna predchodkyňa sťažovateľky najskôr
určila hodnotu pohľadávky úpadcu voči S. vo výške 2 624 200,84 € v zmysle účtovnej
evidencie úpadcu. Toto ohodnotenie však nezohľadňovalo spornosť pohľadávky a jej
hodnotu z dôvodu prebiehajúcich súdnych sporov. Sťažovateľka preto na žiadosť
zabezpečeného veriteľa podľa § 77 ods. 4 zákona o konkurze dala určiť hodnotu
pohľadávky znalcovi. Hodnota pohľadávky bola ustanovená znalcom na sumu 402 972 €.
V dôsledku zmeny hodnoty ostala pohľadávka úpadcu voči S. naďalej zapísaná len
v oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa s jeho výlučným oprávnením žiadať znalecké
určenie jej hodnoty, pričom veriteľský výbor prestal byť príslušným orgánom vo veci jej
speňažovania, lebo s prihliadnutím na znalcom zistenú hodnotu pohľadávky nebolo možné
ďalej predpokladať, že po uspokojení zabezpečenej pohľadávky zabezpečeného veriteľa
zostane ešte v oddelenej podstate nejaký majetok (znalcom určená hodnota pohľadávky
úpadcu voči S. dosahovala len asi 50 % hodnoty zabezpečenej pohľadávky zabezpečeného
veriteľa).
Okresný súd vychádzal tiež z toho, že sťažovateľka opakovane porušila povinnosť
vyplývajúcu z ustanovenia § 37 ods. 5 zákona o konkurze (v znení účinnom
v inkriminovanom čase), podľa ktorého správca je povinný každých 30 dní predložiť
veriteľskému výboru písomnú správu o svojej činnosti, keďže nepredkladala správu
o činnosti každých 30 dní. Uvedené ustálenie okresného súdu neobstojí, lebo sťažovateľka
túto povinnosť vo vzťahu k funkčnému veriteľskému výboru nesplnila iba jediný raz,
a preto povinnosť neporušila opakovane. Veriteľský výbor bol nefunkčný, lebo zaniklo
členstvo dvoch členov, z ktorých bol jeden súčasne predsedom veriteľského výboru, pričom
správy sa podávajú práve predsedovi veriteľského výboru. Po kreovaní nového veriteľského
výboru (dovolením nových členov) sťažovateľka veriteľský výbor o stave konkurzného
konania informovala.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sú závery okresného súdu absolútne arbitrárne
a nemajú oporu v zákone, ale ani v rozhodovacej praxi.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
2 K 42/2008 s tým, aby uznesenie z 23. septembra 2011 bolo zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 303,31 €.
Napokon požaduje, aby ústavný súd považoval vec za naliehavú a dočasným opatrením
odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu č. k. 2 K 42/2008-412 z 23. septembra
2011.
Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 4002/12 z 8. februára 2012
doručeného ústavnému súdu 14. februára 2012 vyplýva, že bez ohľadu na skutočnosť, že
pohľadávky boli zapísané iba do oddelenej podstaty, do sumy prevyšujúcej zabezpečenú
pohľadávku zabezpečeného veriteľa príslušným orgánom bol aj veriteľský výbor. Preto
na zmenu ohodnotenia pohľadávok bol potrebný súhlas veriteľského výboru ako
príslušného orgánu. Okresný súd sa v uznesení opieral o informáciu sťažovateľky z 8. júla
2009 uverejnenú v Obchodnom vestníku, v ktorej sama sťažovateľka uviedla, že do súpisu
všeobecnej a oddelenej podstaty boli zapísané peňažné pohľadávky úpadcu, a to najmä voči
S.
Z repliky sťažovateľky z 27. februára 2012 doručenej ústavnému súdu 2. marca 2012
vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí so stanoviskom okresného súdu, zdôrazňuje, že zákon
o konkurze neustanovuje potrebu súhlasu veriteľského výboru na zmenu ohodnotenia
súpisovej zložky. Túto právomoc má totiž správca, ktorý môže hodnotu určiť vlastným
odhadom alebo na základe znaleckého posudku, ak o to požiada zabezpečený veriteľ alebo
veriteľský výbor. V danom prípade predchádzajúca správkyňa konkurznej podstaty určila
hodnotu pohľadávky voči S. vlastným odhadom vychádzajúc len z účtovnej evidencie.
Potom zabezpečený veriteľ požiadal sťažovateľku o znalecké ohodnotenie pohľadávky.
Tento postup bol preto celkom zákonný. Pokiaľ okresný súd uvádza, že konštatovanie
o zaradení pohľadávky úpadcu voči S. do oboch podstát urobil na základe informácie
sťažovateľky uverejnenej v Obchodnom vestníku, treba uviesť, že takéto tvrdenie nemôže
v právnom štáte obstáť. Jeden a ten istý majetok nemôže byť zapísaný v dvoch podstatách
a zo zverejnenej informácie to ani nevyplýva. Záver okresného súdu je v tomto smere
vytrhnutý z kontextu.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 2 K 42/2008-412 z 23. septembra 2011 vyplýva, že
sťažovateľka bola odvolaná z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu, pričom za
nového správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. D. P. Podľa názoru okresného
súdu do súpisu všeobecnej podstaty a oddelenej podstaty boli spísané peňažné pohľadávky
úpadcu, najmä voči S. Podaním z 11. marca 2010 zabezpečený veriteľ požiadal
sťažovateľku o zabezpečenie vypracovania znaleckého posudku na ocenenie pohľadávok
úpadcu voči S. Podľa podaného znaleckého posudku všeobecná hodnota týchto pohľadávok
bola ustálená na 425 000 €. Sťažovateľka v ďalšom pri speňažovaní majetku konala ako
s príslušným orgánom už iba so zabezpečeným veriteľom. Porušila tiež povinnosť
ustanovenú v § 37 ods. 5 zákona o konkurze, keď nepredkladala veriteľskému výboru
každých 30 dní písomnú správu o svojej činnosti. Sťažovateľka závažne porušila svoje
povinnosti, keď dala určiť hodnotu majetku zapísaného i do oddelenej i všeobecnej podstaty
znaleckým posudkom len na základe požiadavky zabezpečeného veriteľa a na základe takto
určenej všeobecnej hodnoty zapísaného majetku opätovne určila jeho hodnotu a následne
pri speňažovaní majetku nekonala s príslušným orgánom podľa ustanovenia § 82 ods. 2
písm. b) zákona o konkurze, ktorý spolu so zabezpečeným veriteľom tvorí i veriteľský
výbor. Okrem toho sťažovateľka opakovane porušila povinnosť ustanovenú § 37 ods. 5
zákona o konkurze, keď nepredkladala veriteľskému výboru každých 30 dní písomnú
správu o svojej činnosti. Túto povinnosť má správca bez ohľadu na zloženie príslušného
orgánu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Okresný súd správne poukazuje na to, že z ustanovenia § 36 ods. 1 zákona
o konkurze je zrejmé, že o výmene správcu sa rozhoduje vždy na prvej schôdzi veriteľov,
pričom v rámci tejto k výmene môže dôjsť z akéhokoľvek dôvodu. Oproti tomu
na neskoršej schôdzi veriteľov možno o výmene správcu rozhodnúť, ak správca opakovane
alebo závažne porušil povinnosti ustanovené zákonom (ďalšie možné dôvody výmeny
správcu nie sú z hľadiska tejto veci relevantné).
Podľa názoru okresného súdu došlo zo strany sťažovateľky tak k závažnému
porušeniu povinnosti, ako aj k opakovanému porušeniu povinnosti.
Opakované porušenie povinnosti zistil okresný súd vo vzťahu k ustanoveniu § 37
ods. 5 zákona o konkurze (v znení v inkriminovanom čase), podľa ktorého bol správca
povinný každých 30 dní predložiť veriteľskému výboru písomnú správu o svojej činnosti.
Sťažovateľka po skutkovej stránke nepopierala, že takúto správu viackrát nepredložila,
avšak i napriek tomu podľa jej názoru k opakovanému porušeniu povinnosti nedošlo,
pretože nemala povinnosť predkladať správy v čase, keď veriteľský výbor nebol plne
obsadený vrátane postu predsedu. V čase, keď už bol veriteľský výbor znova kompletne
zvolený, nepodala správu iba raz, čo však za opakované porušenie povinnosti považovať
nemožno.
Okresný súd uvedenú argumentáciu sťažovateľky neakceptoval a zaujal stanovisko,
podľa ktorého povinnosť predložiť veriteľskému výboru písomnú správu má správca bez
ohľadu na zloženie príslušného orgánu.
Ani podľa názoru ústavného súdu nemožno mať pochybnosti o tom, že sťažovateľka
označenú povinnosť opakovane porušila. Opakované nepodanie správy sťažovateľka
nepoprela. Na jej povinnosti podať správu nič nemôže meniť okolnosť, či je v aktuálnom
časovom momente veriteľský výbor plne obsadený a uznášaniaschopný. Povinnosťou
správcu je správu podať a je vecou veriteľského výboru, ako so správou naloží vrátane toho,
či je vôbec schopný ju zužitkovať. Ani okolnosť, že v určitom časovom rozmedzí nebol
obsadený post predsedu veriteľského výboru, nemôže na uvedenom závere nič meniť. Totiž,
aj keď podľa § 37 ods. 6 zákona o konkurze písomnosti určené veriteľskému výboru sa
doručujú na adresu predsedu veriteľského výboru, zároveň platí, že ak sa písomnosť
nepodarí predsedovi veriteľského výboru doručiť, možno ju doručiť na adresu
ktoréhokoľvek člena veriteľského výboru.
Keďže opakované porušenie povinnosti správcu bolo preukázané, ústavný súd
nemôže uznesenie okresného súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Na tomto závere nič nemení okolnosť, že (ako sa zdá) závažné porušenie povinnosti
ustálené okresným súdom sa javí skôr ako pochybné. Evidentne totiž nezodpovedá
skutočnosti (vo vyjadrení ústavnému súdu to uznal aj okresný súd), že by sťažovateľka
zapísala pohľadávky úpadcu voči S. tak do oddelenej, ako aj do všeobecnej podstaty.
Navyše, takýto postup by bol aj právne vylúčený.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012