Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 569/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť P., M., zastúpeného predsedom predstavenstva Ing. V.

H. a podpredsedom predstavenstva Ing. M. B., právne zastúpeného advokátkou JUDr. D. L.,

PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva slobodne podnikať zaručeného v

rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu

v Novom Meste nad Váhom č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011, rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 8. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 12. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2012 doručená sťažnosť P., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpeného predsedom

predstavenstva Ing. V. H. a podpredsedom predstavenstva Ing. M. B., vo veci namietaného

porušenia základného práva slobodne podnikať zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu

v Novom Meste nad Váhom (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) č. H/2011/7-6 z

5. augusta 2011, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13

S 85/2011 z 8. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napádaným rozhodnutím č. H/2011/7-6

z 5. augusta 2011 obvodný pozemkový úrad podľa § 14 ods. 4 zákona Slovenskej národnej

rady č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemkových úpravách“) schválil

vykonanie projektu pozemkových úprav v katastrálnom území P., ktorý bol schválený

rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. H/2010/7-385 z 29. júna 2010,

vypracovaného na účely usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov a odstránenia

prekážok ich výkonu vyvolaných historickým vývojom pred účinnosťou tohto zákona.

Súčasne v tomto rozhodnutí v súlade s § 14 ods. 8 zákona o pozemkových úpravách

obvodný pozemkový úrad rozhodol, že dňom 30. septembra 2011 zanikajú nájomné vzťahy

k pôvodným nehnuteľnostiam, ktoré boli schválenými pozemkovými úpravami dotknuté, čo

sa v konečnom dôsledku malo dotknúť aj sťažovateľky, ktorá na základe nájomných zmlúv

mala časť dotknutých pozemkov v nájme na účely realizácie poľnohospodárskej výroby.

Na základe žaloby podanej sťažovateľkou podľa V. časti Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal zákonnosť rozhodnutia obvodného pozemkového

úradu krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2012 žalobu

sťažovateľky zamietol a stotožnil sa so závermi rozhodnutia obvodného pozemkového

úradu. Z dôvodu odvolania podaného sťažovateľkou vo veci rozhodoval aj najvyšší súd,

ktorý rozsudkom sp. zn. z 12. júna 2012 rozsudok krajského súdu ako vecne

správny potvrdil (rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 18. júla 2012).

Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť

s rozhodnutím obvodného pozemkového úradu, s rozhodnutím krajského súdu a napokon aj

s rozhodnutím najvyššieho súdu, pričom svoju nespokojnosť argumentačne stručne

odôvodnila tým, že v danom prípade nebola označenými orgánmi verejnej moci zohľadnená

existencia súkromno-právnych nájomných vzťahov, ktorých bola účastníčkou a ktoré tak

v dôsledku napádaných rozhodnutí boli predčasne ukončené, čím bolo v konečnom

dôsledku zasiahnuté do jej práva slobodne podnikať s následkom vzniku škody na jej

majetku.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Sťažovateľ bol titulom nájmu užívateľom pozemkov zahrnutých v projekte

pozemkových úprav v k. ú. P. Nájomné zmluvy s vlastníkmi pozemkov v tomto katastrálnom

území mal uzatvorené pred začatím pozemkových úprav na dobu 10 rokov súčinnosťou od 1.

1. 2005, t. j. do roku 2015, čo mu umožňovalo výkon poľnohospodárskych prác do roku

2015.

Porušovateľ pri vydaní napádaného rozhodnutia túto skutočnosť nerešpektoval

a svojím rozhodnutím sťažovateľovi odňal dňom 30. 9. 2011 právo na podnikanie a výkon

inej zárobkovej činnosti - poľnohospodárskych prác, ktorých výkon mal na pozemkoch

zabezpečený nájomnými zmluvami až do roku 2015.

Porušovateľ mal povinnosť pri vydaní rozhodnutia zvoliť postup a termín schválenia

projektu pozemkových úprav a zániku nájomných vzťahov tak, aby rešpektoval ústavné

právo sťažovateľa na podnikanie a výkon inej zárobkovej činnosti, čím by eliminoval škody,

ktoré mu svojim neústavným postupom spôsobil.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na

ďalšie konanie „rozhodol, že došlo k porušeniu SR - Každý má právo

na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť a aby v zmysle SR vyslovil, že právoplatným

Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Novom Meste nad Váhom č. j. H/2011/7-6

zo dňa 5. 8. 2011, Rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. -32, 3011200650

zo dňa 8. 2. 2012 a Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 6. 2012 č. k.

bolo porušené ústavné právo sťažovateľa podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť

a vrátil vec porušovateľovi na ďalšie konanie.

... sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie ako peňažnú protihodnotu v sume

3.000,- EUR. Primeranosť výšky finančného zadosťučinenia odvodzuje od výšky nákladov

doteraz vedených súdnych sporov v danej veci...

V prípade vyhovenia tejto sťažnosti si sťažovateľ uplatňuje aj náhradu trov právneho

zastúpenia, ktoré v prípade vyhovenia sťažnosti žiada sťažovateľ priznať a uhradiť

advokátke JUDr. D. L., PhD... za nasledovné právne úkony... (spolu 323.50 EUR), v

prípade ústneho pojednávania vyčíslim trovy právneho zastúpenia na pojednávaní, cestovné

a náhradu za stratu času priamo na pojednávaní.“.

Sťažovateľka tiež žiada „Podľa (správne má byť

Z. z., pozn.) odklad vykonateľnosti napadnutých právoplatných rozhodnutím až do

právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu vo veci samej“, avšak túto svoju žiadosť

v zmysle existencie zákonných predpokladov nariadenia dočasného opatrenia žiadnym

spôsobom neodôvodnila.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky týkajúcich sa ňou namietaného porušenia

základného práva zaručeného v , k porušeniu ktorého malo dôjsť

rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011, rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2012, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. júna 2012, spočíva v jej tvrdení, že označené orgány verejnej

moci pri svojom rozhodovaní týkajúcom sa schválenia vykonania projektu pozemkových

úprav v katastrálnom území P. v zmysle zákona o pozemkových úpravách nezohľadnili,

resp. nezobrali do úvahy existenciu užívacieho práva sťažovateľky k časti pozemkov

podliehajúcich predmetným pozemkovým úpravám, ktoré sťažovateľka mala ako

nájomníčka na základe nájomných zmlúv až do roku 2015.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1

rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011

Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V danom prípade vo vzťahu k rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu

č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011 mala sťažovateľka možnosť domáhať sa zjednania nápravy

ňou namietaného porušenia označeného základného práva prostredníctvom žaloby podľa

V. časti druhej hlavy . Tento účinný prostriedok nápravy

sťažovateľka napokon aj využila. Krajský súd príslušný na konanie o predmetnej žalobe

sťažovateľky sa tak v rámci svojej kompetencie nezávislého súdneho orgánu

preskúmavajúceho zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu (obvodného pozemkového

úradu) v podstate musel vysporiadať s identickými námietkami, aké vo vzťahu

k napádanému rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu sťažovateľka uvádza aj

v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (t. j. proti

rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2012

Podľa prvej vety v znení účinnom v rozhodujúcom období účastník môže

napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 8. februára 2012 bolo prípustné odvolanie – riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľka napokon aj účinne využila. Najvyšší súd sa v rozsahu

svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate tiež vysporiadať

s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka proti rozsudku

krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Uvedené bolo podkladom rozhodnutia ústavného súdu, ktorý vzhľadom na princíp

subsidiarity vyjadrený v sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti (t. j.

proti rozsudku okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júna 2012

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd

v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo

nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Základné právo priznané v citovanom sa priznáva v obmedzenom

režime prepojenom na , t. j. základného práva zaručeného v

sa možno domáhať iba v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie .

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Vzhľadom na uvedené bolo v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky úlohou

ústavného súdu skúmať, či zásah do sťažovateľkinho práva podnikať bol v súlade s v danom

prípade aplikovaným zákonom o pozemkových úpravách.

Najvyšší súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

„Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby

o preskúmanie zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a v rámci odvolacieho konania

skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd sa zaoberal

všetkými námietkami žalobcu a pokiaľ dospel k záveru, že preskúmavané správne

rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a dôvody žaloby neboli relevantné, bolo

potrebné rozhodnutie súdu, ktorý rozhodnutie žalovaného potvrdil, keď vzhľadom na

spoľahlivo zistený skutkový stav veci v správnom konaní považoval postup žalovaného ako

aj jeho rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom, považovať za správne. V postupe

krajského súdu nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

rozhodnutia krajského súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojuje ako svoje vlastné

s poukazom na veta prvá v spojení s . Odvolací súd

konštatuje, že dôvody odvolania žalobcu sa neodlišovali od dôvodov podanej žaloby,

s ktorými sa súd prvého stupňa v plnom rozsahu vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj

právne závery sú vecne správne.

Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že postup prechodu na hospodárenie

v novom usporiadaní bol prerokovaný len so zástupcami vlastníkov, nie s nájomcom,

odkazuje na vyjadrenia žalovaného zo dňa 27. 10. 2011 (č. l. 23) a zo dňa 3. 3. 2012 (č. l.

36), že návrh postupu bol prerokovaný aj s užívateľom pozemkov - žalobcom. Pozvánka na

prerokovanie (zo dňa 9. 6. 2010) spolu s doručenkou, z ktorej je zrejmé, že pozvánku

žalobca prevzal dňa 11. 6. 2010, je súčasťou administratívneho spisu žalovaného.

Ani ďalšiu námietku žalobcu o vzťahu a

odvolací súd nepovažoval za dôvodnú a relevantnú. Pozemkové úpravy a s tým spojený

prechod na hospodárenie v novom usporiadaní sa riadia osobitným právnym predpisom,

ktorým je Ten v ustanovení výslovne ustanovil zánik

nájomných vzťahov, pričom z neho nevyčlenil (osobitnou úpravou či odkazom na iný

predpis) žiadnu výnimku. Výkladom tohto ustanovenia teda nemožno dôjsť k inému záveru

ako k tomu, že zákonodarca mal na myslí zánik všetkých nájomných vzťahov za tam

uvedených podmienok, teda aj zánik nájomných zmlúv uzavretých na dobu určitú podľa

ustanovení K zániku pritom dochádza ex lége a to buď v deň

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania PPU alebo neskorším

dňom uvedeným v rozhodnutí. V danom prípade žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí

určil za tento deň 30.9.2011 - teda deň neskorší ako deň nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia. Žalovaný tak postupoval a rozhodol v súlade so zákonom a preto nemožno

odvolaniu žalobcu vyhovieť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa

ako vecne správny potvrdil.“

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa v podstatnej časti stotožnil

s argumentáciou krajského súdu, v záujme uceleného pohľadu na vec bolo na tomto mieste

dôvodné odcitovať aj podstatnú časť rozsudku krajského súdu:

„Z podkladov pripojených v administratívnom spise žalovaného krajský súd zistil, že

dňa 20. júla 2010, Obvodný pozemkový úrad v Novom Meste nad Váhom nariadil vykonanie

projektu pozemkových úprav v k. ú. P., schváleného rozhodnutím OPU č. j. -385,

zo dňa 29. júna 2010, vypracovaného v zmysle § 2 písm. a) zákona, z dôvodu usporiadania

vlastníckych a užívacích pomerov a odstránenie prekážok ich výkonu vyvolaných

historickým vývojom pred účinnosťou tohto zákona, ktorého zhotoviteľom bol G. B., spol. s

r.o.. Žalovaný napadnutým rozhodnutím, č. j. H/2011/7-6, zo dňa 5. augusta 2011, schválil

vykonanie predmetného nariadeného projektu pozemkových úprav v k. ú. P.

Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať, či správny orgán postupoval v súlade

so zákonom, keď schválil vykonanie projektu pozemkových úprav v k. ú. P., v zmysle § 14

ods. 4 , ako aj zánik nájomných vzťahov k pôvodným

nehnuteľnostiam ku dňu 30. septembra 2011, v zmysle

Zároveň, vzhľadom na odôvodnenie žaloby žalobcom krajský súd sa osobitne zaoberal aj

otázkou, či má , ktorý upravuje nájom poľnohospodárskych

pozemkov postavenie lex specialis k , a teda či žalovaný správne

v napadnutom rozhodnutí aplikoval ustanovenia ..

V prejednávanej veci medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca mal

v nájme pozemky zahrnuté v projekte pozemkových úprav v k. ú. P. Spornou bola najmä

skutočnosť, či žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď rozhodol o zániku nájomných

vzťahov k pôvodným nehnuteľnostiam ku dňu 30. septembra 2011, pričom nebral do úvahy

existujúce užívacie práva žalobcu a či správne vo veci aplikoval ustanovenia zákona č.

V súvislosti so žalobnou námietkou žalobcu o postavení Z.

z. ako lex specialis, tunajší krajský súd dospel k záveru, že nie je

špeciálnou právnou úpravou k . Tieto dva rozdielne právne predpisy

upravujú každý svoj špecifický okruh právnych vzťahov. v znení

neskorších predpisov, podrobne upravuje nájomné vzťahy, náležitosti zmlúv, dobu

uzatvárania nájomných zmlúv k nájmu poľnohospodárskych pozemkov,

poľnohospodárskych podnikov a lesných pozemkov. Naproti tomu v

znení neskorších predpisov, sa týka hlavne pozemkových úprav (ich obsahu, dôvodov,

účastníkov), ďalej upravuje tiež konanie o pozemkových úpravách a vykonanie projektu

pozemkových úprav. Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd uzatvára, že žalovaný

správne pri schvaľovaní vykonania projektu pozemkových úprav (t. j. v napadnutom

rozhodnutí č. j. H/2011/7-6, zo dňa 5. augusta 2011) použil ustanovenia

Zb. a správne tieto ustanovenia aj vyložil a aplikoval na konkrétny prípad. Je potom v

súlade so zákonom, keď žalovaný o zániku nájomných vzťahov k pôvodným

nehnuteľnostiam (t.j. zániku nájomných vzťahov medzi žalobcom a jednotlivými vlastníkmi

pozemkov v k. ú. P.), rozhodol ku dňu 30.septembra 2011, čiže až po nadobudnutí

právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav (§ 14 ods. 8

).

Z vyššie uvedených dôvodov mal krajský súd za preukázané, že správny orgán

postupoval v súlade so zákonom, keď pri schvaľovaní vykonania projektu pozemkových

úprav v k. ú. P., postupoval v zmysle , pričom aplikoval správne

ustanovenia tohto zákona, ktoré aj správne vyložil a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

je tak dostatočné a zrozumiteľné.

Žalovaný dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečil potrebné podklady, ktoré

správne vyhodnotil a vyvodil správny právny záver, s ktorým sa krajský súd stotožnil.“

Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že v dotknutom katastrálnom území P. bolo

nariadené konanie o pozemkových úpravách v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona

o pozemkových úpravách z dôvodu, že bolo potrebné usporiadať vlastnícke a užívacie

pomery k dotknutým pozemkom na odstránenie prekážok ich výkonu vyvolaných

historickým vývojom, pričom podľa § 6 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pozemkových

úpravách sú účastníkmi konania o pozemkových úpravách nielen vlastníci dotknutých

pozemkov (t. j. pozemkov podliehajúcich pozemkovým úpravám), ale aj nájomcovia týchto

pozemkov (t. j. účastníčkou konania bola aj sťažovateľka, ktorá mala pozemky podliehajúce

pozemkovým úpravám v nájme, pozn.). V danom prípade, tak ako to vyplýva aj

z rozhodnutia najvyššieho súdu, obvodný pozemkový úrad majúci právomoc rozhodovať

v konaní o pozemkových úpravách so sťažovateľkou aj konal ako s účastníčkou tohto

konania, pretože tá sa evidentne podľa záznamov v administratívnom spise k veci aj

meritórne vyjadrovala. Napokon, túto skutočnosť samotná sťažovateľka v sťažnosti podanej

ústavnému súdu ani nerozporovala.

V danom prípade sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu napáda

rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia

obvodného pozemkového úradu týkajúceho sa už poslednej fázy konania o pozemkových

úpravách, a to konkrétne napáda rozhodnutie o „schválení vykonania projektu pozemkových

úprav“, pričom v zmysle zákona o pozemkových úpravách vydaniu tohto rozhodnutia

predchádzajú aj iné fázy tohto konania, v rámci ktorých sa sťažovateľka ako účastníčka

konania mala a mohla dovolať ochrany svojich práv.

Vydaniu sťažovateľkou napádaného rozhodnutia o schválení „vykonania“ projektu

pozemkových úprav (§ 14 zákona o pozemkových úpravách) č. H/2011/7-6 z 5. augusta

2011 predchádzalo ešte vydanie rozhodnutia obvodného pozemkového úradu o schválení

tohto projektu pozemkových úprav (§ 13 zákona o pozemkových úpravách) č. H/2010/7-

385 z 29. júna 2010, od ktorého v konečnom dôsledku v podstate záviselo sťažovateľkou

napádané rozhodnutie obvodného pozemkového úradu, avšak sťažovateľka toto skoršie

rozhodnutie žiadnym spôsobom nespochybnila. Inými slovami, zo sťažnosti sťažovateľky

nevyplýva, že by sa v minulosti zákonným spôsobom, resp. postupom, napr. podaním

žaloby podľa V. časti druhej hlavy a následne aj prípadným

podaním ústavnej sťažnosti domáhala preskúmania zákonnosti a ústavnosti rozhodnutia

obvodného pozemkového úradu o schválení projektu pozemkových úprav na dotknutom

území, ktoré bolo napokon záväzným podkladom na vydanie sťažovateľkou napádaného

rozhodnutia obvodného pozemkového úradu o schválení „vykonania“ tohto projektu

pozemkových úprav.

Vzhľadom na skutočnosť, že žiadnym na to zmocneným orgánom verejnej moci, a to

všeobecným súdom a ani ústavným súdom nebola konštatovaná nezákonnosť ani

neústavnosť rozhodnutia obvodného pozemkového úradu č. H/2010/7-385 z 29. júna 2010

o schválení projektu pozemkových úprav, najvyšší súd potom aj vzhľadom na ustanovenie

§ 14 ods. 1 zákona o pozemkových úpravách, podľa ktorého po schválení projektu

pozemkových úprav obvodný pozemkový úrad nariadi jeho vykonanie, nevyhnutne

konštatoval, že nezákonným nie je ani nadväzujúce sťažovateľkou napádané rozhodnutie

obvodného pozemkového úradu č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011 o schválení „vykonania“

tohto projektu pozemkových úprav. Najvyšší súd k tomuto svojmu záveru dospel aj po

preskúmaní, resp. po zistení, že v postupe predchádzajúcom vydaniu tohto rozhodnutia boli

rešpektované aj procesné práva sťažovateľky ako účastníčky predmetného konania

o pozemkových úpravách.

Z ústavného hľadiska sú udržateľné aj závery najvyššieho súdu, pokiaľ ide

o aplikáciu § 14 ods. 8 zákona o pozemkových úpravách, podľa ktorého dňom nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav alebo

neskorším dňom uvedeným v rozhodnutí zanikajú nájomné vzťahy k pôvodným

nehnuteľnostiam, pričom, tak ako to konštatoval aj najvyšší súd, toto ustanovenie

nepripúšťa zo svojej aplikácie žiadnu výnimku na ten-ktorý druh alebo typ nájomného

vzťahu, ktorú by eventuálne bolo možné aplikovať na prípad sťažovateľky.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na to, že sťažovateľka (zastúpená

kvalifikovanou právnou zástupkyňou, pozn.) okrem vyjadrenia svojej všeobecnej

nespokojnosti tak s rozhodnutím obvodného pozemkového úradu, ako aj s rozhodnutím

najvyššieho súdu bližšie neodôvodnila, v čom vidí nezákonnosť predmetných rozhodnutí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod

pochybovať o správnosti záverov najvyššieho súdu, pretože z jeho rozsudku nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov (v danom prípade zákona o pozemkových

úpravách, pozn.), ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Vzhľadom na uvedené tak nemožno konštatovať, že k obmedzeniu sťažovateľky v jej

práve podnikať došlo bez zákonného podkladu, resp. že by sa tak stalo svojvoľne

a nedôvodne.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj úhrady trov konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu

rozhodovať o návrhu sťažovateľky vydať vo veci dočasné opatrenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012