Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 569/2012
PDF · 235.54 KB
No categories available
II. ÚS 569/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť P., M., zastúpeného predsedom predstavenstva Ing. V.
H. a podpredsedom predstavenstva Ing. M. B., právne zastúpeného advokátkou JUDr. D. L.,
PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva slobodne podnikať zaručeného v
čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu
v Novom Meste nad Váhom č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011, rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 13 S 85/2011 z 8. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 75/2012 z 12. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2012 doručená sťažnosť P., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpeného predsedom
predstavenstva Ing. V. H. a podpredsedom predstavenstva Ing. M. B., vo veci namietaného
porušenia základného práva slobodne podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu
v Novom Meste nad Váhom (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) č. H/2011/7-6 z
5. augusta 2011, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13
S 85/2011 z 8. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 75/2012 z 12. júna 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napádaným rozhodnutím č. H/2011/7-6
z 5. augusta 2011 obvodný pozemkový úrad podľa § 14 ods. 4 zákona Slovenskej národnej
rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemkových úpravách“) schválil
vykonanie projektu pozemkových úprav v katastrálnom území P., ktorý bol schválený
rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. H/2010/7-385 z 29. júna 2010,
vypracovaného na účely usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov a odstránenia
prekážok ich výkonu vyvolaných historickým vývojom pred účinnosťou tohto zákona.
Súčasne v tomto rozhodnutí v súlade s § 14 ods. 8 zákona o pozemkových úpravách
obvodný pozemkový úrad rozhodol, že dňom 30. septembra 2011 zanikajú nájomné vzťahy
k pôvodným nehnuteľnostiam, ktoré boli schválenými pozemkovými úpravami dotknuté, čo
sa v konečnom dôsledku malo dotknúť aj sťažovateľky, ktorá na základe nájomných zmlúv
mala časť dotknutých pozemkov v nájme na účely realizácie poľnohospodárskej výroby.
Na základe žaloby podanej sťažovateľkou podľa V. časti Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal zákonnosť rozhodnutia obvodného pozemkového
úradu krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 13 S 85/2011 z 8. februára 2012 žalobu
sťažovateľky zamietol a stotožnil sa so závermi rozhodnutia obvodného pozemkového
úradu. Z dôvodu odvolania podaného sťažovateľkou vo veci rozhodoval aj najvyšší súd,
ktorý rozsudkom sp. zn. 1 Sžr 75/2012 z 12. júna 2012 rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdil (rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 18. júla 2012).
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu vyjadruje svoju nespokojnosť
s rozhodnutím obvodného pozemkového úradu, s rozhodnutím krajského súdu a napokon aj
s rozhodnutím najvyššieho súdu, pričom svoju nespokojnosť argumentačne stručne
odôvodnila tým, že v danom prípade nebola označenými orgánmi verejnej moci zohľadnená
existencia súkromno-právnych nájomných vzťahov, ktorých bola účastníčkou a ktoré tak
v dôsledku napádaných rozhodnutí boli predčasne ukončené, čím bolo v konečnom
dôsledku zasiahnuté do jej práva slobodne podnikať s následkom vzniku škody na jej
majetku.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Sťažovateľ bol titulom nájmu užívateľom pozemkov zahrnutých v projekte
pozemkových úprav v k. ú. P. Nájomné zmluvy s vlastníkmi pozemkov v tomto katastrálnom
území mal uzatvorené pred začatím pozemkových úprav na dobu 10 rokov súčinnosťou od 1.
1. 2005, t. j. do roku 2015, čo mu umožňovalo výkon poľnohospodárskych prác do roku
2015.
Porušovateľ pri vydaní napádaného rozhodnutia túto skutočnosť nerešpektoval
a svojím rozhodnutím sťažovateľovi odňal dňom 30. 9. 2011 právo na podnikanie a výkon
inej zárobkovej činnosti - poľnohospodárskych prác, ktorých výkon mal na pozemkoch
zabezpečený nájomnými zmluvami až do roku 2015.
Porušovateľ mal povinnosť pri vydaní rozhodnutia zvoliť postup a termín schválenia
projektu pozemkových úprav a zániku nájomných vzťahov tak, aby rešpektoval ústavné
právo sťažovateľa na podnikanie a výkon inej zárobkovej činnosti, čím by eliminoval škody,
ktoré mu svojim neústavným postupom spôsobil.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na
ďalšie konanie „rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 35 ods. 1 Ústavy SR - Každý má právo
na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť a aby v zmysle čl. 127 ods. 2 Ústavy SR vyslovil, že právoplatným
Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Novom Meste nad Váhom č. j. H/2011/7-6
zo dňa 5. 8. 2011, Rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. 13 S/85/2011-32, 3011200650
zo dňa 8. 2. 2012 a Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 6. 2012 č. k. 1 Sžr/75/2012
bolo porušené ústavné právo sťažovateľa podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť
a vrátil vec porušovateľovi na ďalšie konanie.
... sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie ako peňažnú protihodnotu v sume
3.000,- EUR. Primeranosť výšky finančného zadosťučinenia odvodzuje od výšky nákladov
doteraz vedených súdnych sporov v danej veci...
V prípade vyhovenia tejto sťažnosti si sťažovateľ uplatňuje aj náhradu trov právneho
zastúpenia, ktoré v prípade vyhovenia sťažnosti žiada sťažovateľ priznať a uhradiť
advokátke JUDr. D. L., PhD... za nasledovné právne úkony... (spolu 323.50 EUR), v
prípade ústneho pojednávania vyčíslim trovy právneho zastúpenia na pojednávaní, cestovné
a náhradu za stratu času priamo na pojednávaní.“.
Sťažovateľka tiež žiada „Podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Zb. (správne má byť
Z. z., pozn.) odklad vykonateľnosti napadnutých právoplatných rozhodnutím až do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu vo veci samej“, avšak túto svoju žiadosť
v zmysle existencie zákonných predpokladov nariadenia dočasného opatrenia žiadnym
spôsobom neodôvodnila.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstata námietok sťažovateľky týkajúcich sa ňou namietaného porušenia
základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť
rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011, rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 13 S 85/2011 z 8. februára 2012, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sžr 75/2012 z 12. júna 2012, spočíva v jej tvrdení, že označené orgány verejnej
moci pri svojom rozhodovaní týkajúcom sa schválenia vykonania projektu pozemkových
úprav v katastrálnom území P. v zmysle zákona o pozemkových úpravách nezohľadnili,
resp. nezobrali do úvahy existenciu užívacieho práva sťažovateľky k časti pozemkov
podliehajúcich predmetným pozemkovým úpravám, ktoré sťažovateľka mala ako
nájomníčka na základe nájomných zmlúv až do roku 2015.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1
ústavy rozhodnutím obvodného pozemkového úradu č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
V danom prípade vo vzťahu k rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu
č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011 mala sťažovateľka možnosť domáhať sa zjednania nápravy
ňou namietaného porušenia označeného základného práva prostredníctvom žaloby podľa
V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Tento účinný prostriedok nápravy
sťažovateľka napokon aj využila. Krajský súd príslušný na konanie o predmetnej žalobe
sťažovateľky sa tak v rámci svojej kompetencie nezávislého súdneho orgánu
preskúmavajúceho zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu (obvodného pozemkového
úradu) v podstate musel vysporiadať s identickými námietkami, aké vo vzťahu
k napádanému rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu sťažovateľka uvádza aj
v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (t. j. proti
rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1
ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 S 85/2011 z 8. februára 2012
Podľa prvej vety § 201 OSP v znení účinnom v rozhodujúcom období účastník môže
napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 201 OSP proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 13 S 85/2011 z 8. februára 2012 bolo prípustné odvolanie – riadny opravný
prostriedok, ktorý sťažovateľka napokon aj účinne využila. Najvyšší súd sa v rozsahu
svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate tiež vysporiadať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka proti rozsudku
krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Uvedené bolo podkladom rozhodnutia ústavného súdu, ktorý vzhľadom na princíp
subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti (t. j.
proti rozsudku okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1
ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 75/2012 z 12. júna 2012
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ústavný súd
v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo
nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Základné právo priznané v citovanom čl. 35 ods. 1 ústavy sa priznáva v obmedzenom
režime prepojenom na čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1
sa možno domáhať iba v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie čl. 35 ústavy.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
Vzhľadom na uvedené bolo v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky úlohou
ústavného súdu skúmať, či zásah do sťažovateľkinho práva podnikať bol v súlade s v danom
prípade aplikovaným zákonom o pozemkových úpravách.
Najvyšší súd svoj rozsudok odôvodnil takto:
„Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby
o preskúmanie zákonnosti vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd
vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd sa zaoberal
všetkými námietkami žalobcu a pokiaľ dospel k záveru, že preskúmavané správne
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a dôvody žaloby neboli relevantné, bolo
potrebné rozhodnutie súdu, ktorý rozhodnutie žalovaného potvrdil, keď vzhľadom na
spoľahlivo zistený skutkový stav veci v správnom konaní považoval postup žalovaného ako
aj jeho rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom, považovať za správne. V postupe
krajského súdu nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
rozhodnutia krajského súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojuje ako svoje vlastné
s poukazom na § 246c ods. 1 veta prvá v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Odvolací súd
konštatuje, že dôvody odvolania žalobcu sa neodlišovali od dôvodov podanej žaloby,
s ktorými sa súd prvého stupňa v plnom rozsahu vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj
právne závery sú vecne správne.
Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalobcu, že postup prechodu na hospodárenie
v novom usporiadaní bol prerokovaný len so zástupcami vlastníkov, nie s nájomcom,
odkazuje na vyjadrenia žalovaného zo dňa 27. 10. 2011 (č. l. 23) a zo dňa 3. 3. 2012 (č. l.
36), že návrh postupu bol prerokovaný aj s užívateľom pozemkov - žalobcom. Pozvánka na
prerokovanie (zo dňa 9. 6. 2010) spolu s doručenkou, z ktorej je zrejmé, že pozvánku
žalobca prevzal dňa 11. 6. 2010, je súčasťou administratívneho spisu žalovaného.
Ani ďalšiu námietku žalobcu o vzťahu zákona č. 504/2003 a Občianskeho zákonníka
odvolací súd nepovažoval za dôvodnú a relevantnú. Pozemkové úpravy a s tým spojený
prechod na hospodárenie v novom usporiadaní sa riadia osobitným právnym predpisom,
ktorým je zákon č. 330/1991 Zb. Ten v ustanovení § 14 ods. 8 výslovne ustanovil zánik
nájomných vzťahov, pričom z neho nevyčlenil (osobitnou úpravou či odkazom na iný
predpis) žiadnu výnimku. Výkladom tohto ustanovenia teda nemožno dôjsť k inému záveru
ako k tomu, že zákonodarca mal na myslí zánik všetkých nájomných vzťahov za tam
uvedených podmienok, teda aj zánik nájomných zmlúv uzavretých na dobu určitú podľa
ustanovení zákona č. 504/2003 Z. z. K zániku pritom dochádza ex lége a to buď v deň
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania PPU alebo neskorším
dňom uvedeným v rozhodnutí. V danom prípade žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí
určil za tento deň 30.9.2011 - teda deň neskorší ako deň nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia. Žalovaný tak postupoval a rozhodol v súlade so zákonom a preto nemožno
odvolaniu žalobcu vyhovieť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa
§ 219 OSP ako vecne správny potvrdil.“
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa v podstatnej časti stotožnil
s argumentáciou krajského súdu, v záujme uceleného pohľadu na vec bolo na tomto mieste
dôvodné odcitovať aj podstatnú časť rozsudku krajského súdu:
„Z podkladov pripojených v administratívnom spise žalovaného krajský súd zistil, že
dňa 20. júla 2010, Obvodný pozemkový úrad v Novom Meste nad Váhom nariadil vykonanie
projektu pozemkových úprav v k. ú. P., schváleného rozhodnutím OPU č. j. H/2010/7-385,
zo dňa 29. júna 2010, vypracovaného v zmysle § 2 písm. a) zákona, z dôvodu usporiadania
vlastníckych a užívacích pomerov a odstránenie prekážok ich výkonu vyvolaných
historickým vývojom pred účinnosťou tohto zákona, ktorého zhotoviteľom bol G. B., spol. s
r.o.. Žalovaný napadnutým rozhodnutím, č. j. H/2011/7-6, zo dňa 5. augusta 2011, schválil
vykonanie predmetného nariadeného projektu pozemkových úprav v k. ú. P.
Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať, či správny orgán postupoval v súlade
so zákonom, keď schválil vykonanie projektu pozemkových úprav v k. ú. P., v zmysle § 14
ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb., ako aj zánik nájomných vzťahov k pôvodným
nehnuteľnostiam ku dňu 30. septembra 2011, v zmysle § 14 ods. 8 zákona č. 330/1991 Zb.
Zároveň, vzhľadom na odôvodnenie žaloby žalobcom krajský súd sa osobitne zaoberal aj
otázkou, či má zákon č. 504/2003 Z. z., ktorý upravuje nájom poľnohospodárskych
pozemkov postavenie lex specialis k zákonu č. 330/1991 Zb., a teda či žalovaný správne
v napadnutom rozhodnutí aplikoval ustanovenia zákona č. 330/1991 Zb...
V prejednávanej veci medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca mal
v nájme pozemky zahrnuté v projekte pozemkových úprav v k. ú. P. Spornou bola najmä
skutočnosť, či žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď rozhodol o zániku nájomných
vzťahov k pôvodným nehnuteľnostiam ku dňu 30. septembra 2011, pričom nebral do úvahy
existujúce užívacie práva žalobcu a či správne vo veci aplikoval ustanovenia zákona č.
330/1991 Zb. V súvislosti so žalobnou námietkou žalobcu o postavení zákona č. 504/2003 Z.
z. ako lex specialis, tunajší krajský súd dospel k záveru, že zákon č. 504/2003 Z. z. nie je
špeciálnou právnou úpravou k zákonu č. 330/1991 Zb.. Tieto dva rozdielne právne predpisy
upravujú každý svoj špecifický okruh právnych vzťahov. Zákon č. 504/2003 Z. z. v znení
neskorších predpisov, podrobne upravuje nájomné vzťahy, náležitosti zmlúv, dobu
uzatvárania nájomných zmlúv k nájmu poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskych podnikov a lesných pozemkov. Naproti tomu zákon č. 330/1991 Zb. v
znení neskorších predpisov, sa týka hlavne pozemkových úprav (ich obsahu, dôvodov,
účastníkov), ďalej upravuje tiež konanie o pozemkových úpravách a vykonanie projektu
pozemkových úprav. Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd uzatvára, že žalovaný
správne pri schvaľovaní vykonania projektu pozemkových úprav (t. j. v napadnutom
rozhodnutí č. j. H/2011/7-6, zo dňa 5. augusta 2011) použil ustanovenia zákona č. 330/1991
Zb. a správne tieto ustanovenia aj vyložil a aplikoval na konkrétny prípad. Je potom v
súlade so zákonom, keď žalovaný o zániku nájomných vzťahov k pôvodným
nehnuteľnostiam (t.j. zániku nájomných vzťahov medzi žalobcom a jednotlivými vlastníkmi
pozemkov v k. ú. P.), rozhodol ku dňu 30.septembra 2011, čiže až po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav (§ 14 ods. 8
Z vyššie uvedených dôvodov mal krajský súd za preukázané, že správny orgán
postupoval v súlade so zákonom, keď pri schvaľovaní vykonania projektu pozemkových
úprav v k. ú. P., postupoval v zmysle zákona č. 330/1991 Zb., pričom aplikoval správne
ustanovenia tohto zákona, ktoré aj správne vyložil a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
je tak dostatočné a zrozumiteľné.
Žalovaný dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečil potrebné podklady, ktoré
správne vyhodnotil a vyvodil správny právny záver, s ktorým sa krajský súd stotožnil.“
Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že v dotknutom katastrálnom území P. bolo
nariadené konanie o pozemkových úpravách v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona
o pozemkových úpravách z dôvodu, že bolo potrebné usporiadať vlastnícke a užívacie
pomery k dotknutým pozemkom na odstránenie prekážok ich výkonu vyvolaných
historickým vývojom, pričom podľa § 6 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pozemkových
úpravách sú účastníkmi konania o pozemkových úpravách nielen vlastníci dotknutých
pozemkov (t. j. pozemkov podliehajúcich pozemkovým úpravám), ale aj nájomcovia týchto
pozemkov (t. j. účastníčkou konania bola aj sťažovateľka, ktorá mala pozemky podliehajúce
pozemkovým úpravám v nájme, pozn.). V danom prípade, tak ako to vyplýva aj
z rozhodnutia najvyššieho súdu, obvodný pozemkový úrad majúci právomoc rozhodovať
v konaní o pozemkových úpravách so sťažovateľkou aj konal ako s účastníčkou tohto
konania, pretože tá sa evidentne podľa záznamov v administratívnom spise k veci aj
meritórne vyjadrovala. Napokon, túto skutočnosť samotná sťažovateľka v sťažnosti podanej
ústavnému súdu ani nerozporovala.
V danom prípade sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu napáda
rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia
obvodného pozemkového úradu týkajúceho sa už poslednej fázy konania o pozemkových
úpravách, a to konkrétne napáda rozhodnutie o „schválení vykonania projektu pozemkových
úprav“, pričom v zmysle zákona o pozemkových úpravách vydaniu tohto rozhodnutia
predchádzajú aj iné fázy tohto konania, v rámci ktorých sa sťažovateľka ako účastníčka
konania mala a mohla dovolať ochrany svojich práv.
Vydaniu sťažovateľkou napádaného rozhodnutia o schválení „vykonania“ projektu
pozemkových úprav (§ 14 zákona o pozemkových úpravách) č. H/2011/7-6 z 5. augusta
2011 predchádzalo ešte vydanie rozhodnutia obvodného pozemkového úradu o schválení
tohto projektu pozemkových úprav (§ 13 zákona o pozemkových úpravách) č. H/2010/7-
385 z 29. júna 2010, od ktorého v konečnom dôsledku v podstate záviselo sťažovateľkou
napádané rozhodnutie obvodného pozemkového úradu, avšak sťažovateľka toto skoršie
rozhodnutie žiadnym spôsobom nespochybnila. Inými slovami, zo sťažnosti sťažovateľky
nevyplýva, že by sa v minulosti zákonným spôsobom, resp. postupom, napr. podaním
žaloby podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku a následne aj prípadným
podaním ústavnej sťažnosti domáhala preskúmania zákonnosti a ústavnosti rozhodnutia
obvodného pozemkového úradu o schválení projektu pozemkových úprav na dotknutom
území, ktoré bolo napokon záväzným podkladom na vydanie sťažovateľkou napádaného
rozhodnutia obvodného pozemkového úradu o schválení „vykonania“ tohto projektu
pozemkových úprav.
Vzhľadom na skutočnosť, že žiadnym na to zmocneným orgánom verejnej moci, a to
všeobecným súdom a ani ústavným súdom nebola konštatovaná nezákonnosť ani
neústavnosť rozhodnutia obvodného pozemkového úradu č. H/2010/7-385 z 29. júna 2010
o schválení projektu pozemkových úprav, najvyšší súd potom aj vzhľadom na ustanovenie
§ 14 ods. 1 zákona o pozemkových úpravách, podľa ktorého po schválení projektu
pozemkových úprav obvodný pozemkový úrad nariadi jeho vykonanie, nevyhnutne
konštatoval, že nezákonným nie je ani nadväzujúce sťažovateľkou napádané rozhodnutie
obvodného pozemkového úradu č. H/2011/7-6 z 5. augusta 2011 o schválení „vykonania“
tohto projektu pozemkových úprav. Najvyšší súd k tomuto svojmu záveru dospel aj po
preskúmaní, resp. po zistení, že v postupe predchádzajúcom vydaniu tohto rozhodnutia boli
rešpektované aj procesné práva sťažovateľky ako účastníčky predmetného konania
o pozemkových úpravách.
Z ústavného hľadiska sú udržateľné aj závery najvyššieho súdu, pokiaľ ide
o aplikáciu § 14 ods. 8 zákona o pozemkových úpravách, podľa ktorého dňom nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav alebo
neskorším dňom uvedeným v rozhodnutí zanikajú nájomné vzťahy k pôvodným
nehnuteľnostiam, pričom, tak ako to konštatoval aj najvyšší súd, toto ustanovenie
nepripúšťa zo svojej aplikácie žiadnu výnimku na ten-ktorý druh alebo typ nájomného
vzťahu, ktorú by eventuálne bolo možné aplikovať na prípad sťažovateľky.
V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na to, že sťažovateľka (zastúpená
kvalifikovanou právnou zástupkyňou, pozn.) okrem vyjadrenia svojej všeobecnej
nespokojnosti tak s rozhodnutím obvodného pozemkového úradu, ako aj s rozhodnutím
najvyššieho súdu bližšie neodôvodnila, v čom vidí nezákonnosť predmetných rozhodnutí.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod
pochybovať o správnosti záverov najvyššieho súdu, pretože z jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov (v danom prípade zákona o pozemkových
úpravách, pozn.), ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Vzhľadom na uvedené tak nemožno konštatovať, že k obmedzeniu sťažovateľky v jej
práve podnikať došlo bez zákonného podkladu, resp. že by sa tak stalo svojvoľne
a nedôvodne.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj úhrady trov konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu
rozhodovať o návrhu sťažovateľky vydať vo veci dočasné opatrenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012