Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 599/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. K. M.,

B., vo veci namietaného porušenia a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Slovenskou

advokátskou komorou pod sp. zn. 792/11 a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra

2012 doručená sťažnosť JUDr. J. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach

vedených Slovenskou advokátskou komorou (ďalej len „komora“) pod sp. zn. 792/11

a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. novembra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením predsedníctva komory sp. zn. 792/11

z 21. januára 2011 bol sťažovateľovi pozastavený výkon advokácie, a to z dôvodu, že mal

spáchať trestný čin marenia spravodlivosti podľa

a prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Trestného

zákona, za čo bolo proti nemu vznesené obvinenie políciou. Predsedníctvo komory rozhodlo

bez účasti sťažovateľa, ktorý sa zasadnutia predsedníctva nemohol zúčastniť pre vážnu

chorobu, čo aj oznámil, no napriek tomu sa konalo v jeho neprítomnosti. Uznesenie

predsedníctva komory nadobudlo právoplatnosť 21. februára 2011.

Sťažovateľ súčasne s ospravedlnením zaslal komore aj rozsiahle vyjadrenie k veci.

Ešte predtým poskytol nové výpovede svedkov, ktoré boli získané už v rámci trestného

konania a svedčili o tom, že sťažovateľ je nevinný. Žiadosťou zo 14. februára 2011 požiadal

o zrušenie pozastavenia výkonu advokácie, avšak jeho žiadosti nebolo vyhovené.

Proti uzneseniu predsedníctva komory o pozastavení výkonu advokácie z 21. januára

2011 podal žalobu krajskému súdu. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 21. septembra 2011 bola žaloba zamietnutá. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie.

Po vydaní odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu na základe podnetu

sťažovateľa došlo k zrušeniu uznesenia o pozastavení výkonu advokácie predsedníctvom

komory. Následne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. júla 2012 bol rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 31/2011-

47 z 21. septembra 2011 zrušený a konanie bolo zastavené. Uznesenie najvyššieho súdu

bolo sťažovateľovi doručené 17. septembra 2012.

Podľa názoru sťažovateľa tak komora rozhodnutím o pozastavení výkonu advokácie,

ako aj krajský súd zamietnutím žaloby porušili a dohovoru,

teda prezumpciu neviny. Skutočnosť, že proti sťažovateľovi bolo začaté trestné stíhanie,

ešte neznamená, že daný skutok aj spáchal. Rozhodnutím o pozastavení výkonu advokácie

však bola táto základná zásada popretá a na sťažovateľa sa hľadelo, ako keby bol daný

skutok aj spáchal, pretože nemohol vykonávať advokátsku činnosť. To, že prezumpcia

neviny sa vzťahuje aj na iné konania ako trestné konanie (teda aj na správne konanie),

vyplýva jasne z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej sa prezumpcia

neviny uplatňuje na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže

vzťahujúcich sa na podniky. Bráni teda akémukoľvek formálnemu konštatovaniu a aj

akémukoľvek náznaku zodpovednosti obvinenej osoby z daného porušenia. Pozastavenie

výkonu advokácie treba považovať za určitú formu represie, čo znamená, že sťažovateľovi

bola uložená sankcia majúca represívny charakter. Výrokom rozhodnutia predsedníctva

komory bol sťažovateľ jednoznačne označený za vinného. Takisto výrokom krajského súdu

bol označený za vinného.

Účelom prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu,

pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade

so zákonom. Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek výrokom, ktorý

sa rovná vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade

so zákonom. Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny orgán (hoci aj správny orgán,

alebo súd) nie je oprávnený vysloviť vinu alebo výrok, ktorý sa rovná vysloveniu jeho viny

ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.

K porušeniu prezumpcie neviny dôjde, ak výroky, ktoré sa týkajú osoby obvinenej

z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte predtým, ako bola jej

vina preukázaná v súlade so zákonom. To znamená, že výrok predsedníctva komory, ako aj

výrok okresného súdu vyjadruje názor, že je sťažovateľ vinný. Aj keby absentovalo

formálne konštatovanie viny, postačuje aj argumentácia nasvedčujúca tomu, že správny

orgán alebo súd považuje obvineného za vinného. Možno urobiť záver, že sa na sťažovateľa

nehľadelo ako na vinného, ale práve naopak, došlo k jeho represívnemu postihu.

V konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. sťažovateľ žiadal, aby

krajský súd podal návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, či je ustanovenie § 8 ods. 2

písm. b) o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákona) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o advokácii“) v rozpore s , resp. s dohovoru, avšak

krajský súd sa s touto otázkou nevysporiadal.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 50

ods. 2 a (správne má byť zrejme , pozn.) dohovoru

v konaniach vedených komorou pod sp. zn. 792/11 a krajským súdom pod sp. zn.

.

II.

Z uznesenia predsedníctva komory sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011 vyplýva, že ním

bol podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii pozastavený výkon advokácie

sťažovateľovi. Po skonštatovaní skutočnosti, že uznesením polície z 10. decembra 2010

bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344

ods. 1 písm. b) a prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

(a po podrobnom oboznámení skutkovej vety

popisujúcej skutok, ktorým mali byť činy spáchané), ďalej po skonštatovaní, že sťažovateľ

bol v týchto súvislostiach od 13. decembra 2010 do 29. decembra 2010 vo väzbe,

predsedníctvo komory poukázalo na ustanovenie § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii,

podľa ktorého komora môže pozastaviť výkon advokácie tomu, proti komu sa začalo trestné

stíhanie za trestný čin, do právoplatného rozhodnutia vo veci. Následne skonštatovalo, že

vzhľadom na závažnosť skutku popísaného v uznesení o vznesení obvinenia z 10. decembra

2010 je predsedníctvo komory toho názoru, že je narušená dôvera v bezúhonnosť

sťažovateľa. V prospech pozastavenia výkonu advokácie svedčí aj skutočnosť, že uznesenie

o vznesení obvinenia nebolo ku dňu rozhodovania predsedníctva komory o pozastavení

výkonu advokácie zrušené ani po podaní sťažnosti zo strany sťažovateľa, pričom konanie

v ňom popísané bolo navyše dôvodom na vzatie sťažovateľa do väzby. Konanie uvedené

v uznesení o vznesení obvinenia, ktorého sa mala dopustiť osoba zapísaná v zozname

advokátov komory, poškodzuje dobrý obraz advokácie a znižuje dôveru voči advokátskemu

stavu. Napokon predsedníctvo komory poukazuje na to, že sťažovateľ prevzal pozvánku

na zasadnutie predsedníctva komory 13. januára 2011 a 19. januára 2011 zaslal komore

ospravedlnenie svojej neúčasti na zasadnutí 21. januára 2011. Pripojil písomné vyjadrenie,

ktoré predsedníctvo komory na zasadnutí 21. januára 2011 vzalo na vedomie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -47 z 21. septembra 2011 vyplýva, že

ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti uzneseniu predsedníctva komory sp. zn.

792/11 z 21. januára 2011. Podľa názoru krajského súdu žalobné námietky sťažovateľa nie

sú dôvodné. Namietal najmä porušenie procesných práv, nevykonanie dôkazov týkajúcich

sa jeho trestného obvinenia a určenie, že sa trestnej činnosti nedopustil. Namietal tiež

protiústavnosť ustanovenia § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii. Rozhodovať o tom, či

bola, alebo nebola spáchaná trestná činnosť, o vine a nevine môžu len orgány v trestnom

konaní a ich rozhodnutie je záväzné pre iné orgány a súdy (§ 135 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku). Z tohto dôvodu ani komora, ale ani všeobecný súd nie je oprávnený

vykonávať dôkazy v súvislosti s obvinením z trestnej činnosti ani hodnotiť už vykonané

dôkazy v rámci trestného konania. Nedošlo ani k namietanému porušeniu procesných práv

sťažovateľa. V zmysle § 28 ods. 1 organizačného poriadku komory bolo povinnosťou

komory vhodným spôsobom upovedomiť sťažovateľa o možnosti osobne sa vyjadriť

k dôvodom, pre ktoré sa rozhodovalo o pozastavení výkonu advokácie. Komora túto svoju

povinnosť aj splnila, keď sťažovateľa predvolala na 21. január 2011. Rozhodla

v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý zaslal aj obsiahle písomné vyjadrenie k veci, pričom

krajský súd je zhodne s komorou toho názoru, že komora mohla takto postupovať. Poukaz

sťažovateľa na Správny poriadok neobstojí, pretože na konanie podľa zákona o advokácii sa

nepoužijú ustanovenia osobitného predpisu, ak nie je ustanovené inak v zmysle § 75 ods. 3

zákona o advokácii. Krajský súd nie je toho názoru, že by ustanovenie § 8 ods. 2 písm. b)

zákona o advokácii bolo v rozpore s , a preto neakceptoval návrh sťažovateľa

na zabezpečenie stanoviska ústavného súdu. Pozastavenie výkonu advokácie podľa § 8

ods. 2 písm. b) zákona o advokácii nie je disciplinárne opatrenie, preto sa naň nevzťahujú

ustanovenia o disciplinárnom konaní. Na nové skutočnosti v trestnom konaní, ktoré vyšli

najavo po rozhodnutí komory, nemožno prihliadnuť, pretože pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

rozhodnutia ( ). Možno konštatovať, že komora

postupovala v súlade so zákonom, dostatočne zistila skutkový stav a pri prijatí právneho

záveru použila povolenú voľnú úvahu (správne uváženie), pričom súd voľnú úvahu

nepreskúmava, preskúmava len, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom ( ), a to v danom prípade nezistil.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2012 vyplýva, že ním

bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. -47 z 21. septembra 2011 a konanie

bolo zastavené. Po podaní odvolania sťažovateľ krajskému súdu oznámil, že mu bolo

doručené rozhodnutie komory, ktorým táto zrušila svoje rozhodnutie o pozastavení výkonu

advokácie sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011. Sťažovateľ súčasne navrhol, aby najvyšší súd

zmenil rozsudok krajského súdu a určil, že preskúmavané rozhodnutie komory bolo v čase

od 21. januára 2011 do 2. februára 2012 nezákonné. Z uznesenia komory sp. zn. 787/12

z 3. februára 2012, ktorá postupom podľa § 71 ods. 1 písm. d) zákona o advokácii zrušil

rozhodnutie o pozastavení výkonu advokácie, vyplýva, že sťažovateľ 6. decembra 2011

doručil žiadosť o prehodnotenie rozhodnutia o pozastavení výkonu advokácie, ktorú

odôvodnil procesným vývojom trestného konania, podľa ktorého vykonané dokazovanie má

preukazovať jeho nevinu, ako aj skutočnosťou, že pozastavenie výkonu advokácie má

negatívne dôsledky nielen vo vzťahu k nemu, ale aj k jeho zamestnancom. Komora svoje

rozhodnutie odôvodnila skutočnosťou, že hlavné pojednávanie v trestnom konaní bolo

po vypočutí svedkov opakovane odročované a nebolo prijaté žiadne rozhodnutie, ktoré by

odôvodňovalo ďalšie bránenie výkonu povolania sťažovateľovi. Podľa § 250i ods. 4

(časť vety za bodkočiarkou) ak napadnuté rozhodnutie bolo

medzitým zrušené alebo zmenené, súd konanie o žalobe zastaví. Z obsahu predloženého

uznesenia komory sp. zn. 787/12 z 3. februára 2012 vyplynulo, že predsedníctvo komory

postupujúc podľa § 71 ods. 1 písm. d) zákona o advokácii zrušilo dňom prijatia rozhodnutia

svoje rozhodnutie o pozastavení výkonu advokácie sťažovateľovi sp. zn. 792/11

z 21. januára 2011. Podľa § 10 zákona o advokácii ak odpadnú dôvody uvedené

v ustanovení § 8, komora pozastavenie výkonu advokácie advokátovi bezodkladne zruší.

V danej veci došlo po vydaní napadnutého rozsudku krajského súdu na základe podnetu

sťažovateľa k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia komory, čím odpadol predmet

súdneho prieskumu, na základe čoho je bez ďalšieho daný zákonný dôvod na zastavenie

súdneho konania podľa .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné vysporiadať sa s vecou z procesno-

právneho hľadiska. Za štandardných okolností by totiž na rozhodnutie nebola daná

právomoc ústavného súdu, a to vzhľadom na princíp subsidiarity jeho právomoci

vyplývajúci z , keďže právoplatné uznesenie komory bolo možné

napadnúť v rámci správneho súdnictva žalobou podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho

súdneho poriadku, pričom proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako

riadny opravný prostriedok.

Riešený prípad sa však zo štandardného rámca vymyká, keďže najvyšší súd zrušil

rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, a to z dôvodu, že

medzičasom došlo k zrušeniu rozhodnutia komory o pozastavení výkonu advokácie novším

rozhodnutím samotnej komory. Za takéhoto stavu zákon (§ 250i ods. 4 Občianskeho

súdneho poriadku) neumožňuje preskúmanie medzičasom už zrušeného rozhodnutia

správneho orgánu, čo viedlo napokon k zastaveniu súdneho prieskumného konania.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že je daná jeho právomoc

vecou sa zaoberať. Zároveň považuje sťažnosť za včas podanú v zmysle § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, keďže bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia uznesenia

najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k.

-47 z 21. septembra 2011, treba uviesť, že tento bol uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. júla 2012 zrušený a konanie bolo zastavené. Preto je už

na prvý pohľad zrejmé, že námietky sťažovateľa smerujúce proti rozsudku krajského súdu

stratili význam. Napokon, sťažovateľ postup najvyššieho súdu (zrušenie rozsudku krajského

súdu a zastavenie konania) nijako nenamieta a nespochybňuje.

Možno konštatovať, že vznikla zriedkavá situácia, keď síce sťažovateľ ako dotknutý

subjekt využil v plnom rozsahu možnosť súdneho preskúmania právoplatného rozhodnutia

správneho orgánu, no napriek tomu k súdnemu preskúmaniu na základe zákonom

ustanovených dôvodov nedošlo. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že správnosť uznesenia

komory sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011 musí preskúmať ústavný súd, a to aj napriek

tomu, že medzičasom bolo toto uznesenie komory samotnou komorou zrušené. Podstatná je

v tejto súvislosti okolnosť, že komora svoje vlastné rozhodnutie nezrušila v rámci

autoremedúry so spätnou účinnosťou (ex tunc), ale iba odo dňa vydania nového uznesenia

s účinkami pro futuro (ex nunc). Sťažovateľ má nepochybne právo na súdne preskúmanie

zákonnosti a ústavnosti uznesenia predsedníctva komory sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011

za dobu jeho účinnosti, teda až do chvíle, kým bolo toto uznesenie neskorším uznesením

predsedníctva komory zrušené.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej uznesením predsedníctva komory došlo

k zásahu do základného práva sťažovateľa na prezumpciu neviny podľa ,

resp. čl. 6 ods. 2 dohovoru. Okrem toho sťažovateľ namieta aj procesné pochybenie

predsedníctva komory, keďže táto v jeho veci konala a rozhodla in absentia nerešpektujúc

tým sťažovateľovo ospravedlnenie neúčasti zo zdravotných dôvodov.

Porušenie a dohovorom garantovanej prezumpcie neviny vidí sťažovateľ

v dvoch rovinách. Predovšetkým je toho názoru, že samotné ustanovenie § 8 ods. 2 písm. b)

zákona o advokácii umožňujúce pozastavenie výkonu advokácie tomu, proti komu sa začalo

trestné stíhanie za trestný čin, je v rozpore s označenými článkami a dohovoru,

pretože bez existencie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu umožňuje advokáta

sankcionovať pozastavením výkonu advokácie iba na základe tej skutočnosti, že bolo proti

nemu vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu. Okrem toho je presvedčený, že

v uznesení predsedníctva komory je vyslovená jeho vina zo spáchania trestných činov

uvedených v uznesení o vznesení obvinenia.

V súvislosti s prvou námietkou treba uviesť, že konať a rozhodnúť o súlade právnych

predpisov nižšej právnej sily s právnymi predpismi vyššej právnej sily [v danom prípade

o súlade zákona o advokácii s , resp. s

dohovoru] možno iba na základe návrhu podaného kvalifikovanými subjektmi taxatívne

vymenovanými v až e) , medzi ktoré sťažovateľ nepatrí. Tejto

skutočnosti si bol sťažovateľ zrejme vedomý, a preto v rámci súdneho prieskumného

konania navrhol, aby krajský súd využil svoje oprávnenie vyplývajúce z čl. 130 ods. 1

písm. d) a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych

predpisov, čo však krajský súd neurobil.

Možno uzavrieť, že uvedená námietka sťažovateľa je v konaní o sťažnosti podľa

zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s námietkou, podľa ktorej z rozhodnutia predsedníctva komory má

vyplývať, že táto považovala sťažovateľa za vinného iba na základe uznesenia o vznesení

obvinenia, treba poukázať na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej zásada in dubio pro reo, ktorá je špecifickým výrazom prezumpcie neviny, vyžaduje,

aby sudcovia nevychádzali z vopred zaujatého presvedčenia, že obvinený spáchal čin, ktorý

sa mu kladie za vinu. Tým sa však prezumpcia neviny v zmysle čl. 6 ods. 2 dohovoru

nevyčerpáva, pretože sa vzťahuje aj na prípady, keď z vyjadrení štátnych orgánov vyplýva,

že sťažujúca sa osoba spáchala trestný čin, hoci príslušné trestné konanie ešte neprebehlo.

Prezumpcia neviny je porušená, ak bez toho, aby bola vina obvineného predtým preukázaná

zákonným spôsobom, súdne rozhodnutie jeho sa týkajúce bude odrážať myšlienku, že je

vinný. Nie je pritom podstatné, že sporná formulácia sa neobjavila vo výroku rozhodnutia,

ale iba v jeho odôvodnení (Adolf proti Rakúsku z 26. marca 1982).

Treba uviesť, že uznesenie predsedníctva komory ani svojím výrokom, ale ani

odôvodnením nedeklaruje, že by sťažovateľ mal byť považovaný za vinného v zmysle

uznesenia o vznesení obvinenia. Práve naopak, jasne sa v ňom uvádza, že proti

sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie, teda že je zo spáchania trestnej činnosti podozrivý.

Zároveň sa konštatuje, že došlo k narušeniu dôvery v bezúhonnosť sťažovateľa.

Nekonštatuje sa teda strata jeho bezúhonnosti. Použité pomerne presné a jasné výrazové

prostriedky neumožňujú vytvoriť dojem, že predsedníctvo komory považuje sťažovateľa

za vinného.

Vzhľadom na uvedené je táto námietka tiež zjavne neopodstatnená.

K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj vo vzťahu k námietke porušenia

procesných práv sťažovateľa tým, že predsedníctvo komory konalo a rozhodlo v jeho

neprítomnosti nerešpektujúc písomné ospravedlnenie neprítomnosti sťažovateľa

zo zdravotných dôvodov.

Namietaný postup predsedníctva komory by mohol znamenať porušenie základného

práva na inú právnu ochranu (na ochranu práva na inom orgáne Slovenskej republiky) podľa

, čo však sťažovateľ nenamieta. Takáto námietka v žiadnom prípade

nezakladá porušenie princípu prezumpcie neviny podľa , resp.

ods. 2 dohovoru. Okrem toho treba tiež uviesť, že sťažovateľ netvrdil a ani nepreukázal, že

popri ospravedlnení svojej neúčasti na zasadnutí predsedníctva komory zo zdravotných

dôvodov požiadal aj o odročenie prerokovania jeho prípadu na neskorší termín (teda že by

trval na svojej osobnej účasti).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012