Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 599/2012
PDF · 170.72 KB
No categories available
II. ÚS 599/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. K. M.,
B., vo veci namietaného porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Slovenskou
advokátskou komorou pod sp. zn. 792/11 a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.
11 S 31/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra
2012 doručená sťažnosť JUDr. J. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach
vedených Slovenskou advokátskou komorou (ďalej len „komora“) pod sp. zn. 792/11
a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 11 S 31/2011. Sťažnosť
bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. novembra 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením predsedníctva komory sp. zn. 792/11
z 21. januára 2011 bol sťažovateľovi pozastavený výkon advokácie, a to z dôvodu, že mal
spáchať trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona
a prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. f) Trestného
zákona, za čo bolo proti nemu vznesené obvinenie políciou. Predsedníctvo komory rozhodlo
bez účasti sťažovateľa, ktorý sa zasadnutia predsedníctva nemohol zúčastniť pre vážnu
chorobu, čo aj oznámil, no napriek tomu sa konalo v jeho neprítomnosti. Uznesenie
predsedníctva komory nadobudlo právoplatnosť 21. februára 2011.
Sťažovateľ súčasne s ospravedlnením zaslal komore aj rozsiahle vyjadrenie k veci.
Ešte predtým poskytol nové výpovede svedkov, ktoré boli získané už v rámci trestného
konania a svedčili o tom, že sťažovateľ je nevinný. Žiadosťou zo 14. februára 2011 požiadal
o zrušenie pozastavenia výkonu advokácie, avšak jeho žiadosti nebolo vyhovené.
Proti uzneseniu predsedníctva komory o pozastavení výkonu advokácie z 21. januára
2011 podal žalobu krajskému súdu. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 31/2011
z 21. septembra 2011 bola žaloba zamietnutá. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie.
Po vydaní odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu na základe podnetu
sťažovateľa došlo k zrušeniu uznesenia o pozastavení výkonu advokácie predsedníctvom
komory. Následne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 8 Sžo 1/2012 z 30. júla 2012 bol rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 31/2011-
47 z 21. septembra 2011 zrušený a konanie bolo zastavené. Uznesenie najvyššieho súdu
bolo sťažovateľovi doručené 17. septembra 2012.
Podľa názoru sťažovateľa tak komora rozhodnutím o pozastavení výkonu advokácie,
ako aj krajský súd zamietnutím žaloby porušili čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru,
teda prezumpciu neviny. Skutočnosť, že proti sťažovateľovi bolo začaté trestné stíhanie,
ešte neznamená, že daný skutok aj spáchal. Rozhodnutím o pozastavení výkonu advokácie
však bola táto základná zásada popretá a na sťažovateľa sa hľadelo, ako keby bol daný
skutok aj spáchal, pretože nemohol vykonávať advokátsku činnosť. To, že prezumpcia
neviny sa vzťahuje aj na iné konania ako trestné konanie (teda aj na správne konanie),
vyplýva jasne z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej sa prezumpcia
neviny uplatňuje na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže
vzťahujúcich sa na podniky. Bráni teda akémukoľvek formálnemu konštatovaniu a aj
akémukoľvek náznaku zodpovednosti obvinenej osoby z daného porušenia. Pozastavenie
výkonu advokácie treba považovať za určitú formu represie, čo znamená, že sťažovateľovi
bola uložená sankcia majúca represívny charakter. Výrokom rozhodnutia predsedníctva
komory bol sťažovateľ jednoznačne označený za vinného. Takisto výrokom krajského súdu
bol označený za vinného.
Účelom prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu,
pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade
so zákonom. Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek výrokom, ktorý
sa rovná vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade
so zákonom. Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny orgán (hoci aj správny orgán,
alebo súd) nie je oprávnený vysloviť vinu alebo výrok, ktorý sa rovná vysloveniu jeho viny
ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.
K porušeniu prezumpcie neviny dôjde, ak výroky, ktoré sa týkajú osoby obvinenej
z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte predtým, ako bola jej
vina preukázaná v súlade so zákonom. To znamená, že výrok predsedníctva komory, ako aj
výrok okresného súdu vyjadruje názor, že je sťažovateľ vinný. Aj keby absentovalo
formálne konštatovanie viny, postačuje aj argumentácia nasvedčujúca tomu, že správny
orgán alebo súd považuje obvineného za vinného. Možno urobiť záver, že sa na sťažovateľa
nehľadelo ako na vinného, ale práve naopak, došlo k jeho represívnemu postihu.
V konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 11 S 31/2011 sťažovateľ žiadal, aby
krajský súd podal návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, či je ustanovenie § 8 ods. 2
písm. b) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákona) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o advokácii“) v rozpore s čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. s čl. 6 ods. 2 dohovoru, avšak
krajský súd sa s touto otázkou nevysporiadal.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 50
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 (správne má byť zrejme čl. 6 ods. 2, pozn.) dohovoru
v konaniach vedených komorou pod sp. zn. 792/11 a krajským súdom pod sp. zn.
II.
Z uznesenia predsedníctva komory sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011 vyplýva, že ním
bol podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii pozastavený výkon advokácie
sťažovateľovi. Po skonštatovaní skutočnosti, že uznesením polície z 10. decembra 2010
bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344
ods. 1 písm. b) Trestného zákona a prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa
§ 348 ods. 1 písm. f) Trestného zákona (a po podrobnom oboznámení skutkovej vety
popisujúcej skutok, ktorým mali byť činy spáchané), ďalej po skonštatovaní, že sťažovateľ
bol v týchto súvislostiach od 13. decembra 2010 do 29. decembra 2010 vo väzbe,
predsedníctvo komory poukázalo na ustanovenie § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii,
podľa ktorého komora môže pozastaviť výkon advokácie tomu, proti komu sa začalo trestné
stíhanie za trestný čin, do právoplatného rozhodnutia vo veci. Následne skonštatovalo, že
vzhľadom na závažnosť skutku popísaného v uznesení o vznesení obvinenia z 10. decembra
2010 je predsedníctvo komory toho názoru, že je narušená dôvera v bezúhonnosť
sťažovateľa. V prospech pozastavenia výkonu advokácie svedčí aj skutočnosť, že uznesenie
o vznesení obvinenia nebolo ku dňu rozhodovania predsedníctva komory o pozastavení
výkonu advokácie zrušené ani po podaní sťažnosti zo strany sťažovateľa, pričom konanie
v ňom popísané bolo navyše dôvodom na vzatie sťažovateľa do väzby. Konanie uvedené
v uznesení o vznesení obvinenia, ktorého sa mala dopustiť osoba zapísaná v zozname
advokátov komory, poškodzuje dobrý obraz advokácie a znižuje dôveru voči advokátskemu
stavu. Napokon predsedníctvo komory poukazuje na to, že sťažovateľ prevzal pozvánku
na zasadnutie predsedníctva komory 13. januára 2011 a 19. januára 2011 zaslal komore
ospravedlnenie svojej neúčasti na zasadnutí 21. januára 2011. Pripojil písomné vyjadrenie,
ktoré predsedníctvo komory na zasadnutí 21. januára 2011 vzalo na vedomie.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 S 31/2011-47 z 21. septembra 2011 vyplýva, že
ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti uzneseniu predsedníctva komory sp. zn.
792/11 z 21. januára 2011. Podľa názoru krajského súdu žalobné námietky sťažovateľa nie
sú dôvodné. Namietal najmä porušenie procesných práv, nevykonanie dôkazov týkajúcich
sa jeho trestného obvinenia a určenie, že sa trestnej činnosti nedopustil. Namietal tiež
protiústavnosť ustanovenia § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii. Rozhodovať o tom, či
bola, alebo nebola spáchaná trestná činnosť, o vine a nevine môžu len orgány v trestnom
konaní a ich rozhodnutie je záväzné pre iné orgány a súdy (§ 135 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku). Z tohto dôvodu ani komora, ale ani všeobecný súd nie je oprávnený
vykonávať dôkazy v súvislosti s obvinením z trestnej činnosti ani hodnotiť už vykonané
dôkazy v rámci trestného konania. Nedošlo ani k namietanému porušeniu procesných práv
sťažovateľa. V zmysle § 28 ods. 1 organizačného poriadku komory bolo povinnosťou
komory vhodným spôsobom upovedomiť sťažovateľa o možnosti osobne sa vyjadriť
k dôvodom, pre ktoré sa rozhodovalo o pozastavení výkonu advokácie. Komora túto svoju
povinnosť aj splnila, keď sťažovateľa predvolala na 21. január 2011. Rozhodla
v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý zaslal aj obsiahle písomné vyjadrenie k veci, pričom
krajský súd je zhodne s komorou toho názoru, že komora mohla takto postupovať. Poukaz
sťažovateľa na Správny poriadok neobstojí, pretože na konanie podľa zákona o advokácii sa
nepoužijú ustanovenia osobitného predpisu, ak nie je ustanovené inak v zmysle § 75 ods. 3
zákona o advokácii. Krajský súd nie je toho názoru, že by ustanovenie § 8 ods. 2 písm. b)
zákona o advokácii bolo v rozpore s ústavou, a preto neakceptoval návrh sťažovateľa
na zabezpečenie stanoviska ústavného súdu. Pozastavenie výkonu advokácie podľa § 8
ods. 2 písm. b) zákona o advokácii nie je disciplinárne opatrenie, preto sa naň nevzťahujú
ustanovenia o disciplinárnom konaní. Na nové skutočnosti v trestnom konaní, ktoré vyšli
najavo po rozhodnutí komory, nemožno prihliadnuť, pretože pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Možno konštatovať, že komora
postupovala v súlade so zákonom, dostatočne zistila skutkový stav a pri prijatí právneho
záveru použila povolenú voľnú úvahu (správne uváženie), pričom súd voľnú úvahu
nepreskúmava, preskúmava len, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom (§ 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), a to v danom prípade nezistil.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 1/2012 z 30. júla 2012 vyplýva, že ním
bol zrušený rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 31/2011-47 z 21. septembra 2011 a konanie
bolo zastavené. Po podaní odvolania sťažovateľ krajskému súdu oznámil, že mu bolo
doručené rozhodnutie komory, ktorým táto zrušila svoje rozhodnutie o pozastavení výkonu
advokácie sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011. Sťažovateľ súčasne navrhol, aby najvyšší súd
zmenil rozsudok krajského súdu a určil, že preskúmavané rozhodnutie komory bolo v čase
od 21. januára 2011 do 2. februára 2012 nezákonné. Z uznesenia komory sp. zn. 787/12
z 3. februára 2012, ktorá postupom podľa § 71 ods. 1 písm. d) zákona o advokácii zrušil
rozhodnutie o pozastavení výkonu advokácie, vyplýva, že sťažovateľ 6. decembra 2011
doručil žiadosť o prehodnotenie rozhodnutia o pozastavení výkonu advokácie, ktorú
odôvodnil procesným vývojom trestného konania, podľa ktorého vykonané dokazovanie má
preukazovať jeho nevinu, ako aj skutočnosťou, že pozastavenie výkonu advokácie má
negatívne dôsledky nielen vo vzťahu k nemu, ale aj k jeho zamestnancom. Komora svoje
rozhodnutie odôvodnila skutočnosťou, že hlavné pojednávanie v trestnom konaní bolo
po vypočutí svedkov opakovane odročované a nebolo prijaté žiadne rozhodnutie, ktoré by
odôvodňovalo ďalšie bránenie výkonu povolania sťažovateľovi. Podľa § 250i ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku (časť vety za bodkočiarkou) ak napadnuté rozhodnutie bolo
medzitým zrušené alebo zmenené, súd konanie o žalobe zastaví. Z obsahu predloženého
uznesenia komory sp. zn. 787/12 z 3. februára 2012 vyplynulo, že predsedníctvo komory
postupujúc podľa § 71 ods. 1 písm. d) zákona o advokácii zrušilo dňom prijatia rozhodnutia
svoje rozhodnutie o pozastavení výkonu advokácie sťažovateľovi sp. zn. 792/11
z 21. januára 2011. Podľa § 10 zákona o advokácii ak odpadnú dôvody uvedené
v ustanovení § 8, komora pozastavenie výkonu advokácie advokátovi bezodkladne zruší.
V danej veci došlo po vydaní napadnutého rozsudku krajského súdu na základe podnetu
sťažovateľa k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia komory, čím odpadol predmet
súdneho prieskumu, na základe čoho je bez ďalšieho daný zákonný dôvod na zastavenie
súdneho konania podľa § 250i ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné vysporiadať sa s vecou z procesno-
právneho hľadiska. Za štandardných okolností by totiž na rozhodnutie nebola daná
právomoc ústavného súdu, a to vzhľadom na princíp subsidiarity jeho právomoci
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, keďže právoplatné uznesenie komory bolo možné
napadnúť v rámci správneho súdnictva žalobou podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho
súdneho poriadku, pričom proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako
riadny opravný prostriedok.
Riešený prípad sa však zo štandardného rámca vymyká, keďže najvyšší súd zrušil
rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, a to z dôvodu, že
medzičasom došlo k zrušeniu rozhodnutia komory o pozastavení výkonu advokácie novším
rozhodnutím samotnej komory. Za takéhoto stavu zákon (§ 250i ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku) neumožňuje preskúmanie medzičasom už zrušeného rozhodnutia
správneho orgánu, čo viedlo napokon k zastaveniu súdneho prieskumného konania.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že je daná jeho právomoc
vecou sa zaoberať. Zároveň považuje sťažnosť za včas podanú v zmysle § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, keďže bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia uznesenia
najvyššieho súdu.
Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k.
11 S 31/2011-47 z 21. septembra 2011, treba uviesť, že tento bol uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Sžo 1/2012 z 30. júla 2012 zrušený a konanie bolo zastavené. Preto je už
na prvý pohľad zrejmé, že námietky sťažovateľa smerujúce proti rozsudku krajského súdu
stratili význam. Napokon, sťažovateľ postup najvyššieho súdu (zrušenie rozsudku krajského
súdu a zastavenie konania) nijako nenamieta a nespochybňuje.
Možno konštatovať, že vznikla zriedkavá situácia, keď síce sťažovateľ ako dotknutý
subjekt využil v plnom rozsahu možnosť súdneho preskúmania právoplatného rozhodnutia
správneho orgánu, no napriek tomu k súdnemu preskúmaniu na základe zákonom
ustanovených dôvodov nedošlo. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že správnosť uznesenia
komory sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011 musí preskúmať ústavný súd, a to aj napriek
tomu, že medzičasom bolo toto uznesenie komory samotnou komorou zrušené. Podstatná je
v tejto súvislosti okolnosť, že komora svoje vlastné rozhodnutie nezrušila v rámci
autoremedúry so spätnou účinnosťou (ex tunc), ale iba odo dňa vydania nového uznesenia
s účinkami pro futuro (ex nunc). Sťažovateľ má nepochybne právo na súdne preskúmanie
zákonnosti a ústavnosti uznesenia predsedníctva komory sp. zn. 792/11 z 21. januára 2011
za dobu jeho účinnosti, teda až do chvíle, kým bolo toto uznesenie neskorším uznesením
predsedníctva komory zrušené.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej uznesením predsedníctva komory došlo
k zásahu do základného práva sťažovateľa na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 2 dohovoru. Okrem toho sťažovateľ namieta aj procesné pochybenie
predsedníctva komory, keďže táto v jeho veci konala a rozhodla in absentia nerešpektujúc
tým sťažovateľovo ospravedlnenie neúčasti zo zdravotných dôvodov.
Porušenie ústavou a dohovorom garantovanej prezumpcie neviny vidí sťažovateľ
v dvoch rovinách. Predovšetkým je toho názoru, že samotné ustanovenie § 8 ods. 2 písm. b)
zákona o advokácii umožňujúce pozastavenie výkonu advokácie tomu, proti komu sa začalo
trestné stíhanie za trestný čin, je v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru,
pretože bez existencie právoplatného odsudzujúceho rozsudku súdu umožňuje advokáta
sankcionovať pozastavením výkonu advokácie iba na základe tej skutočnosti, že bolo proti
nemu vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu. Okrem toho je presvedčený, že
v uznesení predsedníctva komory je vyslovená jeho vina zo spáchania trestných činov
uvedených v uznesení o vznesení obvinenia.
V súvislosti s prvou námietkou treba uviesť, že konať a rozhodnúť o súlade právnych
predpisov nižšej právnej sily s právnymi predpismi vyššej právnej sily [v danom prípade
o súlade § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii s čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. s čl. 6 ods. 2
dohovoru] možno iba na základe návrhu podaného kvalifikovanými subjektmi taxatívne
vymenovanými v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy, medzi ktoré sťažovateľ nepatrí. Tejto
skutočnosti si bol sťažovateľ zrejme vedomý, a preto v rámci súdneho prieskumného
konania navrhol, aby krajský súd využil svoje oprávnenie vyplývajúce z čl. 130 ods. 1
písm. d) ústavy a podal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych
predpisov, čo však krajský súd neurobil.
Možno uzavrieť, že uvedená námietka sťažovateľa je v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená.
V súvislosti s námietkou, podľa ktorej z rozhodnutia predsedníctva komory má
vyplývať, že táto považovala sťažovateľa za vinného iba na základe uznesenia o vznesení
obvinenia, treba poukázať na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej zásada in dubio pro reo, ktorá je špecifickým výrazom prezumpcie neviny, vyžaduje,
aby sudcovia nevychádzali z vopred zaujatého presvedčenia, že obvinený spáchal čin, ktorý
sa mu kladie za vinu. Tým sa však prezumpcia neviny v zmysle čl. 6 ods. 2 dohovoru
nevyčerpáva, pretože sa vzťahuje aj na prípady, keď z vyjadrení štátnych orgánov vyplýva,
že sťažujúca sa osoba spáchala trestný čin, hoci príslušné trestné konanie ešte neprebehlo.
Prezumpcia neviny je porušená, ak bez toho, aby bola vina obvineného predtým preukázaná
zákonným spôsobom, súdne rozhodnutie jeho sa týkajúce bude odrážať myšlienku, že je
vinný. Nie je pritom podstatné, že sporná formulácia sa neobjavila vo výroku rozhodnutia,
ale iba v jeho odôvodnení (Adolf proti Rakúsku z 26. marca 1982).
Treba uviesť, že uznesenie predsedníctva komory ani svojím výrokom, ale ani
odôvodnením nedeklaruje, že by sťažovateľ mal byť považovaný za vinného v zmysle
uznesenia o vznesení obvinenia. Práve naopak, jasne sa v ňom uvádza, že proti
sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie, teda že je zo spáchania trestnej činnosti podozrivý.
Zároveň sa konštatuje, že došlo k narušeniu dôvery v bezúhonnosť sťažovateľa.
Nekonštatuje sa teda strata jeho bezúhonnosti. Použité pomerne presné a jasné výrazové
prostriedky neumožňujú vytvoriť dojem, že predsedníctvo komory považuje sťažovateľa
za vinného.
Vzhľadom na uvedené je táto námietka tiež zjavne neopodstatnená.
K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj vo vzťahu k námietke porušenia
procesných práv sťažovateľa tým, že predsedníctvo komory konalo a rozhodlo v jeho
neprítomnosti nerešpektujúc písomné ospravedlnenie neprítomnosti sťažovateľa
zo zdravotných dôvodov.
Namietaný postup predsedníctva komory by mohol znamenať porušenie základného
práva na inú právnu ochranu (na ochranu práva na inom orgáne Slovenskej republiky) podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čo však sťažovateľ nenamieta. Takáto námietka v žiadnom prípade
nezakladá porušenie princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6
ods. 2 dohovoru. Okrem toho treba tiež uviesť, že sťažovateľ netvrdil a ani nepreukázal, že
popri ospravedlnení svojej neúčasti na zasadnutí predsedníctva komory zo zdravotných
dôvodov požiadal aj o odročenie prerokovania jeho prípadu na neskorší termín (teda že by
trval na svojej osobnej účasti).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012