Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 633/2012
PDF · 185.38 KB
No categories available
IV. ÚS 633/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej F., s. r.
o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 11 C 123/2010-287 z 20. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 123/2010-287 z 20. augusta 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalobkyne v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 11 C 123/2010, pričom jej žaloba smeruje proti Slovenskej
republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky. V označenom konaní sa sťažovateľka domáha náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu.
Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľke uložená povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania vo výške 1 685 622,34 €, a to do 60 dní od právoplatnosti
napadnutého uznesenia. Proti napadnutému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu z ústavného
hľadiska neobstojí, pretože je v rozpore s ustanovením § 141a ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto
ustanovením, taktiež s ustanovením § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou
rovnosti účastníkov konania. Výrok v napadnutom uznesení je podľa sťažovateľky založený
na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav
aplikoval síce správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval.
Podľa sťažovateľky interpretácia ustanovenia § 141a ods. 1 OSP založená na
premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej
sumy, pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:
«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania nie je totiž právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je
odporcom subjekt, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa
osobitného predpisu o konkurznom konaní..., je vylúčené, aby bola navrhovateľovi uložená
povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia
ustanovenia § 141a OSP. Podľa ustanovenia § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit. „Ak
navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má
povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na
zloženie preddavku na trovy konania zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie
preddavku na trovy konania konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné
právne skutočnosti:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil;
Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastavil vtedy, ak:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;
a ani v prípade, že
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.
Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého
súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ustanovenia § 141a
OSP. Bolo by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol
na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby
konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť
bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto
povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný,
ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu
o konkurznom konaní (v okolnosti daného prípadu Slovenská republika) mohol svojím
úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať
bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu
rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva
žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou
súčasťou.
Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa
ustanovenia § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh
žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie
preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia
súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako
žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného
predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na
ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP. Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť
preddavok na trovy konania tam, kde je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený,
postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok
nezloží, konanie nemožno zastaviť.»
Sťažovateľka upozorňuje na to, že okresný súd si túto jej argumentáciu osvojil
v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa
rozhodovalo o totožných návrhoch žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na
trovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh žalovanej zamietnutý (napr. uznesenia
okresného súdu č. k. 16 C 162/2011-161 z 21. marca 2012 a č. k. 16 C 163/2011-161
z 21. marca 2012).
Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že je v konaní vedenom okresným súdom vecne
oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona
o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé
konanie, a preto nie je dôvod, aby bola sťažovateľka posudzovaná z pohľadu splnenia
predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že
navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha
náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň
ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal
aj odporca.
Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a
ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len
vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a
ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej
navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovaných prípadoch je
zjavné, že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima
pre jednu plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku prevyšuje 5 %
uplatňovanej istiny.
Napokon sťažovateľka zdôrazňuje, že návrh žalovanej neobsahoval žiadne
odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Súd sa účelnosťou
a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej sumy
nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu vzniknúť také
trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je preto
podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená do bezvýchodiskovej
situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestala žiadať od
žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľka upriamuje
pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že Okresný súd Poprad svojím uznesením uložil sťažovateľovi povinnosť
zložiť preddavok na trovy konania vo výške 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn.
I. ÚS 112/2012 zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom
I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces bolo
porušené postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára
2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania.
Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.
sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie konanie
a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých
vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Spomenutý
postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných veciach svedčia
o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva k porušovaniu
základných práv a právnej neistote.“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví porušenie ňou označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
napadnutým uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie
konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu
trov konania.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 11 C 123/2010-287 z 20. augusta 2012 vyplýva, že
ním bola sťažovateľke uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške
1 685 622,34 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.
Sťažovateľka sa domáha proti žalovanej zaplatenia sumy 33 712 446,85 € ako náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Nitra, pretože „neprijal návrhy navrhovateľa na začatie občianskeho súdneho konania
podané elektronickou formou dňa 24. 7. 2006“ a žalovaná podaním doručeným okresnému
súdu navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľku na zloženie preddavku na trovy konania
vo výške určenej podľa § 141a ods. 2 OSP. Okresný súd 27. januára 2012 vyzval
sťažovateľku na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na dokladovanie
pomerov účastníka konania požadujúceho priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
v lehote 15 dní. Sťažovateľka v odpovedi na výzvu doručenej okresnému súdu 15. februára
2012 uviedla, že v napadnutom konaní je vecne oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4
ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa podľa sťažovateľky
vzťahuje na celé konanie, a preto nie je dôvod, aby bola sťažovateľka posudzovaná
z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľka
argumentovala ďalej tým, že žalovaná neuviedla žiadne dôvody na podanie návrhu na
zloženie preddavku. Je tiež toho názoru, že v konaní neboli a ani nebudú vykonávané také
dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie preddavku na
trovy konania považuje za účelové obmedzovanie jej práva na prístup k súdu a na súdnu
ochranu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej
napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného
práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle
§ 141a ods. 1 poslednej vety OSP ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží
a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od
uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.
Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé,
že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného
základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani
nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu
prístupu k súdu pre sťažovateľku. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti
poukazuje, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania
v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr.
II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).
Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1
poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu
proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza
do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP.
Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať
všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie
konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými
právami, porušenie ktorých sťažovateľka touto sťažnosťou namieta. Za týchto okolností
ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže
sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 11 C 123/2010
k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako
neprípustnú.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia považoval ústavný súd za potrebné
vyjadriť sa aj k námietke nekonzistentnosti jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či
rovnakých prípadoch. Sťažovateľka v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádza, že ústavný súd sa „v právne zhodných
veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“ sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť
príjme na ďalšie konanie a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa,
avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať
sťažovateľkou tvrdenú skutočnosť, že v obdobnej právnej veci nálezom sp. zn. I. ÚS
112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo
dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým
bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak
zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo
o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť
preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci
sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní
uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012