Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 630/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. O. N., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky v spojení s namietaným porušením a 3

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája 2012, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. O. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. O. N., K. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

G., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a 3

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Krajskému

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)

č. I/224/1375488204/2010/990013-r z 20. septembra 2010, ktorým potvrdilo dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Kolárovo (ďalej len „daňový úrad“)

č. /Sy z 8. júna 2010; týmto platobným výmerom bol sťažovateľovi

vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb v sume 74 521,60 € za zdaňovacie obdobie

roku 2004. Krajský súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 10. mája

2011 zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.

z 24. mája 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 10. mája 2011 potvrdil.

Sťažovateľ formuluje v sťažnosti výhrady voči napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu, ktoré možno zhrnúť takto:

1. Výhrada neuznania výdavkov s poukazom na neplatnosť právneho úkonu

Najvyšší súd podľa sťažovateľa akceptoval stav, pri ktorom mu daňové orgány

v daňovom konaní neuznali žiadne výdavky na nákup valút, zaúčtované v peňažnom

denníku v daňových výdavkoch v druhovom členení nákup tovaru, na druhej strane však

príjem za predaj tých istých valút tretím osobám zohľadnili do daňových príjmov v plnej

výške, i keď formou zníženia výšky zdaniteľných príjmov z dôvodu predaja valút sebe,

resp. manželke. Na zásadnú otázku, prečo realizované výdavky (sumy zaúčtované

sťažovateľom za nákup valút do daňových výdavkov od fyzickej osoby Ing. O. N. a od

manželky tejto fyzickej osoby vo výške 35 250 950 Sk) neboli podľa Z.

z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“)

daňovými výdavkami, najvyšší súd podľa sťažovateľa „vo svojom rozhodnutí nedal

náležitú odpoveď“. Podľa sťažovateľa „neplatnosť právnych úkonov, na ktoré poukazuje

správca dane a súd, nemôže mať za následok nemožnosť uznania výdavku na základe takto

realizovaného neplatného právneho úkonu do daňových výdavkov, pretože primárnym je

preukázanie výšky výdavku a nie preukázanie právneho dôvodu výdavku“. V tejto súvislosti

sťažovateľ poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. a nález

ústavného súdu sp. zn. .

2. Výhrada neuznania výdavkov s poukazom na neoznačenie druhého účastníka

právneho vzťahu

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa stotožnil s postupom daňového orgánu, ktorý

mu neuznal sumu vo výške 109 488 Sk zaúčtovanú do daňových výdavkov z dôvodu, že

doklady nemajú náležitosti účtovného dokladu v zmysle § 10 ods. 1 písm. b) zákona

č. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o účtovníctve“).

3. Výhrada neakceptovateľného výkladu zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. devízový zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej

národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len

„devízový zákon“)

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že správca dane v daňovom konaní neuznal

kurzy vyplývajúce z finančných operácií a aplikoval kurzy vlastné z dôvodu, že mu

nepredložil na kontrolu kurzové lístky. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nezaoberal ním

tvrdenou námietkou, že devízový zákon „nezakazuje dohodnúť si s klientom kurz nákupu

a predaja cudzej meny“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 24. 5. 2012 došlo

k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa

na súdnu a inú právnu ochranu a k porušeniu článku 2 ods. 2 a 3 Slovenskej

republiky.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 24. 5. 2012 sa zrušuje a

vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 323,30 Eura

do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu do rúk právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti podľa adresovanej ústavnému súdu

vyjadruje svoje výhrady voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája

2012, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa v spojení s namietaným porušením a 3

. Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je

nepreskúmateľný, nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku,

tvrdí, že najvyšší súd nevykladá ustanovenia zákona o dani z príjmov, zákona o účtovníctve

a devízového zákona ústavne konformným spôsobom. Sťažovateľ ďalej namieta

nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu (daňového úradu) č. /Sy z 8. júna 2010

rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. mája 2011 tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. mája 2012. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najprv

poukázal na obsah odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu, pričom v tejto

súvislosti najmä uviedol:

«Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre... podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku... zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia

rozhodnutia žalovaného č. I/224/13754-88204/2010/990013-r z 20. septembra 2010, ktorým

bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kolárovo č. /Sy

zo dňa 8. júna 2010, ktorým správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vyrubil

žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2004 v sume

74 521,60 Euro podľa . o správe daní ako

rozdiel dane uvedenej v hlásení (daňovom priznaní) v sume 61 362 Sk a dane zistenej po

vykonanej daňovej kontrole vo výške 2 306 400 Sk, teda rozdiel dane vo výške 2 245 038

Sk...

Krajský súd z predloženého administratívneho spisu žalovaného zistil, že správca

dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol

č. /Gog zo dňa 24. marca 2010 spolu s dodatkom zo dňa 26. mája 2010,

ktorý bol prerokovaný so žalobcom dňa 31. mája 2010. Z administratívneho spisu vedeného

v danej veci krajský súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie sa vzťahuje na prípad, keď

žalobca si neoprávnene zahrnul do daňových výdavkov sumu 35 250 950 Sk za nákup valút

od seba samého ako fyzickej osoby, pričom vychádzal zo skutočného obsahu právneho

úkonu a zároveň znížil žalobcove príjmy o 23 544 451 Sk, ktorú si žalobca priznal z titulu

predaja valút sebe samému, resp. jeho manželke, nakoľko bolo preukázané, že išlo o výber

valút vložených žalobcom na účet, a tieto mali byť zaúčtované ako príjmové položky

neovplyvňujúce základ dane. Ďalej si žalobca neoprávnene zahrnul do daňových výdavkov

sumu 109 488 Sk, pričom išlo o účtovné doklady, ktoré neobsahovali zákonom predpísané

náležitosti, a to konkrétne označenie účastníkov účtovného prípadu. Žalobca takto

nakupoval valuty od neidentifikovaných osôb a vynaloženie finančných prostriedkov nebolo

pre daňové účely preukázané.

Krajský súd uviedol, že z predložených listinných dôkazov, že žalobca v rámci

daňovej kontroly predložil správcovi dane doklady označené ako „odpočet o výmene valút

devíz“ vystavených v priebehu roka 2004, v ktorých je uvedené meno klienta - Ing. O. N.

Podľa týchto dokladov žalobca ako podnikateľ nakupoval od seba samého ako fyzickej

osoby (nepodnikateľ - občan) valuty, a takto vynaložené peniaze v sume 32 250 950 Sk si

uplatnil do daňových výdavkov. Krajský súd v zhode s správnymi orgánmi dospel k záveru,

že tieto výdavky nie sú daňovými výdavkami v súlade s

o dani z príjmov, keďže nepreukázal správcovi dane za na základe vystaveného dokladu

uvedené valuty skutočne od seba samého aj nakúpil a to bez ohľadu na plnomocenstvo,

ktoré mu za týmto účelom bez uvedenia dátumu podpísala jeho manželka, ktorým ho

splnomocnila na nakladanie s prostriedkami, ktoré boli predmetom ich bezpodielového

spoluvlastníctva pri výkone jeho podnikateľskej činnosti. Manželia navyše nemali zrušené

bezpodielové spoluvlastníctvo. Správca dane neuznal žalobcovi ako daňové výdavky ani

výdavky na nákup valút. Nakoľko nemal pochybnosť o tom, že žalobcom predložené doklady

nespĺňali zákonom predpísané náležitosti účtovných dokladov, ktorý musel obsahovať aj

označenie účastníkov, od ktorých valuty nakupoval. Súd mal taktiež z ďalších listinných

dôkazov za preukázané, že predložených dokladov „predajný odpočet devízových

prostriedkov“ vystavených v priebehu roka 2004, na ktorých bolo uvedené priezvisko Ing.

O. N., že žalobca predával ako podnikateľ sebe ako nepodnikateľovi valuty v sume

23 544 451 Sk a takto mal dosiahnuť príjmy v uvedenej sume, pričom tak ako v prípade

valút od seba samého sebe samému, nepreukázal ani predaj valút sebe samému od seba

samého. Rovnako ako v prípade nákupu valút sebe samému, tak i v prípade predaja valút

sebe samému žalobca nepreukázal reálnosť uskutočnenia tohto obchodu, respektíve daňovú

uznateľnosť tejto transakcie. Krajský súd preto v zhode s správnymi orgánmi oboch stupňov

dospel k rovnakým zisteniam, že žalobcovi nemohol zahrnúť do príjmov sumu 23 544 451 Sk

a do nákladov sumy 35 250 950 Sk za nákup, resp. predaj valút a sumu 109 488 Sk za nákup

valút od neidentifikovaných osôb (35 250 950 Sk + 109 488 Sk – 23 544 541 Sk = 11 815

897 Sk a príslušná daň 19 %, t. j. 2 245 020,61 Sk/30,126 = 74 521,60 Euro). Na základe

týchto skutkových zistení podľa krajského súdu správne orgány logicky a v rámci správnej

úvahy ako aj v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami o dani z

príjmov v znení platnom do 31. decembra 2004 dospeli k správnym právnym záverom s

ktorými sa krajský súd stotožnil, pričom nezistil také vady konania, na ktoré by musel

prihliadať z úradnej povinnosti a preto žalobu ako nedôvodnú podľa

zamietol.»

V ďalšej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol (citoval) relevantné

ustanovenia zákona o dani z príjmov [(§ 2 písm. i)], zákona o účtovníctve (§ 10 ods. 1)

a o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon

o správe daní“ (§ 29 ods. 1, 2, 4 a 8)] a interpretoval ich vo vzťahu k posudzovanej veci.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom

sa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym

posúdením a hodnotením, pričom uviedol, že „je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri

svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými

v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané

dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov, tak ako prvostupňový súd

ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu

konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Z uvedených dôvodov

sa preto najvyšší súd stotožňuje s napadnutým rozsudkom krajského súdu a jeho

odôvodnením, a ako na vecne správny naň v plnom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2

).“.

Pre účely zdôraznenia správnosti právneho názoru krajského súdu najvyšší súd

vo svojom rozsudku navyše uviedol, že „tvrdenie žalobcu, že správca dane po vykonaní

daňovej kontroly v roku 2002 mu uznal ako daňové výdavky operácie, ktoré mu neuznal za

daňové výdavky v kontrolovanom roku 2004 neobstoja, nakoľko správca dane ako orgán

verejnej moci v správnom konaní iba aplikuje zákon. Nie je však orgánom oprávneným

vykladať zákon, nakoľko toto oprávnenie má iba všeobecný súd, alebo ústavný súd. Pokiaľ

mal správca dane dôvodnú pochybnosť o úplnosti a reálnosti preukázania výdavkov, ktoré

si viedol žalobca vo svojom účtovníctve, tak je potrebné uviesť, že v prípade pochybnosti zo

strany správcu dane o vynaložení výdavkov v súlade s ust.

Z. z. o dani z príjmov tak, aj najvyšší súd dospel k zhodným zistenia ako správca dane,

žalovaný a krajský súd. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal reálnosť plnenia tak, ako

vyplynula z dokladov vedených v jeho účtovníctve, ba čo viac celá účtovná operácia sa

odvolaciemu súdu javila ako, účelová, majúca za cieľ, znížiť si svoj základ dane, za účelom

zaplatenia nižších daní do štátneho rozpočtu. Z uvedeného je potom následne zrejmé, že ani

jeho účtovníctvo verne nezobrazovalo reálny obraz jeho podnikateľskej činnosti. Pokiaľ ide

o neuvedenie mien účastníkov obchodov, ktoré správca dane vyradil z daňových výdavkov,

tak je potrebné uviesť, že ust. o účtovníctve

ukladá účtovným jednotkám uvádzať v účtovných dokladoch aj mená účastníkov, čo však

žalobcove doklady neobsahovali a preto správca dane správne uvedené doklady neuznal za

daňové výdavky. Pokiaľ ide o daňový príjem za predaj valút sebe resp. manželke, tak

najvyšší súd zhodne so správcom dane, žalovaným aj krajským súdom dospel k zhodným

záverom, že aj v tomto prípade išlo o účtovnú operáciu, ktorá úzko súvisela s nákupom valút

od seba samého a preto ich správca dane správne nezahrnul do daňových príjmov.“.

K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov z dôvodu absencie

dôvodov najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Daňové orgány v rozhodnutiach uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom pre

rozhodnutie, aké dôkazy v konaní vykonali a akým spôsobom ich vyhodnotili, a tiež na

základe akých právnych predpisov rozhodovali, pričom sa daňové orgány oboch stupňov

vysporiadali aj s námietkami žalobcu vznesenými v daňovom konaní. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval

v medziach zákona a zásad logického uvažovania, keď všetky dôkazy vyhodnotil v ich

vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.“

Najvyšší súd v súvislosti s odvolávaním sa sťažovateľa v daňovom konaní

a v súdnom prieskumnom konaní na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj

ústavného súdu, v ktorých malo byť v porovnateľných veciach rozhodnuté inak,

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že

skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov najvyššieho súdu

alebo ústavného súdu, a nie len uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch

uvedené“.

Najvyšší súd s poukazom na uvedené závery „považoval námietky žalobcu uvedené

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie

danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre ako vecne správny podľa

veta druhá a potvrdil, stotožniac sa v zásade aj

s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení s veta prvá )“.

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal

so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil vo svojom odvolaní

a zopakoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

považoval za potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva garantovaného rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. mája 2012, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy

(ďalej len „OSP“), t. j. v rámci správneho súdnictva, ktoré

má svoje špecifiká.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Úlohou súdu (či už prvostupňového, alebo odvolacieho) v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov

a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto

špecifických čŕt správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok

sťažovateľa proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd zameral svoju pozornosť na aplikáciu procesno-právnych noriem

zákona o správe daní regulujúcich rozdelenie dôkazného bremena v daňovom konaní.

Ústavný súd už uviedol, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na

uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej

vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú

povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení (). Daňový subjekt má

v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie

dokázať. Ak však správca dane pri preverovaní písomných podkladov, hoci aj v rámci

daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť

dôkazov predložených daňovým subjektom, v takom prípade je opäť len na daňovom

subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho

pôvodných dôkazov správcom dane.

Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska okolností danej veci bolo rozhodujúce, že

sťažovateľ mal možnosť uplatniť svoje procesné práva už v rámci priebehu daňovej

kontroly. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd zdôraznil procesnú pasivitu sťažovateľa,

ktorá mala v daňovom konaní za následok neunesenie dôkazného bremena preukázania

daňových výdavkov (pokiaľ ide o predkladanie dôkazov o vynaložení daňových výdavkov

tak, ako boli sťažovateľom deklarované).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na

podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa

názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie

sťažovateľom označeného základného práva podľa .

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne

závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa,

pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi

(predovšetkým vo vzťahu k spornej skutočnosti týkajúcej sa nákupu valút sťažovateľa od

neho samého a jeho manželky a zaúčtovania sumy za tento nákup do daňových výdavkov,

náležitostí daňových dokladov, vplyvu nepredloženia kurzových lístkov na výšku daňovej

povinnosti, pozn.), ktoré sú podľa názoru ústavného súdu v danom prípade z ústavného

hľadiska konformné, a preto akceptovateľné a udržateľné, keďže korešpondujú právnym

normám, ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi úvahami sa

spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako z právneho hľadiska posúdil kľúčové sťažovateľove

námietky (týkajúce sa predovšetkým ním tvrdenej správnosti zaúčtovania výdavkov na

nákup valút od fyzickej osoby Ing. O. N. a jeho manželky v sume 35 250 950 Sk ako

daňových výdavkov, náležitostí daňových dokladov, ako aj devízových kurzov

vyplývajúcich z finančných operácií). Za daných okolností ústavný súd nemôže súhlasiť

s tvrdením sťažovateľa, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je z hľadiska ním

uplatnených námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť

najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú

intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j.

musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom

chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája 2012 obsahuje ústavne akceptovateľné

a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského súdu (ako

prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené. Za

daných okolností sťažovateľom v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru

ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov

najvyššieho súdu (a tiež krajského súdu). Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že

s ním všeobecné súdy (ako aj správne orgány) konali ako s účastníkom správneho konania,

jeho návrhmi sa zaoberali a v rámci týchto konaní sa mal možnosť k veci vyjadriť.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. mája 2012 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto

časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. mája 2012 došlo k porušeniu a 3 .

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že a 3 majú charakter

ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o

sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto

konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a

základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto

konaní uvažovať o porušení a 3 len v spojení s porušením konkrétneho

základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel

k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani

k záveru o porušení a 3 .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012