Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 24/2013
PDF · 177.65 KB
No categories available
III. ÚS 24/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. P. R., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. P. R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 908/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia O., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2012 doručená sťažnosť občianskeho združenia O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 908/2011.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom okresného súdu (exekučného súdu,
pozn.) v napadnutom konaní boli porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „odmietnutím pripustenia sťažovateľa do predmetného
exekučného konania a oznámením, že Okresný súd... nebude reagovať na návrhy
organizácie O.“.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom
«podaním, ktoré bolo exekučnému súdu doručené dňa 4.1.2012 oznámila vstup do konania
ako vedľajší účastník na strane povinného - spotrebiteľa a žiadal o odklad exekúcie vedenej
pod sp. zn. 2 Er/908/2011 a jej následné zastavenie. Listom zo dňa 11. 6. 2012... bolo
združeniu O. oznámené, že „aj s ohľadom na judikatúru NS SR sp. zn. 1 Cdo 106/2008, že
vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní je vylúčené. Rovnako súd nebude reagovať na
návrhy O. ... na odklad a zastavenie exekúcie ako vedľajšieho účastníka, nakoľko
v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo nie je prípustné.“».
Sťažovateľ nesúhlasí s postupom okresného súdu v napadnutom konaní a uvádza,
že gramatickým a logickým výkladom § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) «možno dospieť
k záveru, že zákonodarca vyslovene priznáva združeniam (pôsobiacim na ochranu
spotrebiteľa v zmysle § 1 predmetného zákona) postavenie účastníka konania nielen
v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej
ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom
konania“. Navyše zákonom o ochrane spotrebiteľa došlo k transformácií Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu
spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa.
Predmetné ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa nerozlišuje
medzi konaním exekučným a občianskym, preto nie je s ohľadom na zmysel tohto
ustanovenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie
reštriktívne. Navyše § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa nepriznáva súdu právo preskúmať,
či je združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len
pri podávaní návrhu na začatie konania... (bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu
preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania).
Postup titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia
O. do samotného konania pričom svojim postupom znemožnil vstup vedľajšieho účastníka
do konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.».
Podľa názoru sťažovateľa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) „hlavne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do konania. Aj z doslovného
výkladu ust. § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP)
vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Nakoľko zákon vstup vedľajšieho účastníka vyslovene explicitne nevylučuje osobitným
ustanovením, nie je dôvod na nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania.
Z predmetného konania navyše vyplýva, že dané exekučné konanie má charakter sporového
konania, čím je naplnený ďalší predpoklad mienený príslušnými ustanoveniami o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania... Základným predpokladom na vstup vedľajšieho
účastníka do konania je existencia konania, ktoré má charakter sporu (tzv. sporové
konanie). Exekučné konanie, ktoré upravuje osobitný predpis (Exekučný poriadok) je
relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktorý však spĺňa všetky znaky sporového
konania.“, pričom „súd sa ani náznakom nezaoberal konkrétnou situáciou, ktorá vznikla
podaním združenia O. a uviedol len rozhodnutie Najvyššieho súdu... na základe, ktorého
usúdil vylúčenie vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní. Podaním združenia O. sa
podľa vlastných tvrdení vôbec nezaoberal a zaoberať ani neplánoval, ako možno usúdiť
zo strohého znenia oznámenia. Okresný súd... sa teda absolútne nedostatočne
a neadekvátne vysporiadal s tvrdeniami organizácie O. List dokonca ani neobsahuje výrok
o tom, že sa vstup do konania zamieta.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, v ktorom vysloví, že jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené, prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní
„pripustiť vstup organizácie O. ... ako vedľajšieho účastníka na strane povinného“, prizná
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 908/2011, ku ktorému malo dôjsť príliš formalistickým postupom
okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní „neberúc do úvahy prínos združenia O.
do samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením zo 17. októbra 2011
exekučné konanie sp. zn. 2 Er 908/2011 zastavil. Uznesenie okresného súdu o zastavení
exekučného konania nadobudlo právoplatnosť 8. novembra 2011.
Podľa § 93 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku,
pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je
alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana
práv podľa osobitného predpisu.
Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu
niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho
účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti
ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka,
ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie môže podať návrh
na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov
alebo môže byť účastníkom konania
a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo
b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam
oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt
oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže
na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi
o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.
Ustanovenie § 93 ods. 2 OSP ustanovujúce možnosť vstupu do konania právnickej
osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon
o ochrane spotrebiteľa), je účinné od 15. októbra 2008 (zákon č. 384/2008 Z. z.),
pričom cieľom takejto úpravy je v súlade s dôvodovou správou označeného zákona
zaistenie širšej ochrany spotrebiteľa.
Ústavný súd už v inej obdobnej veci sťažovateľa (IV. ÚS 584/2012) konštatoval,
že vedľajšie účastníctvo je formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní.
Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania
z dôvodu, že chce pomôcť „zvíťaziť“ v spore niektorému z účastníkov konania. Účelom
citovaného § 93 ods. 2 OSP je umožniť vstup do konania aj právnickej osobe (združeniu),
ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon o ochrane
spotrebiteľa, pozn.).
Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ oznámil „podaním, ktoré bolo
exekučnému súdu doručené dňa 4. 1. 2012... vstup do konania ako vedľajší účastník
na strane povinného - spotrebiteľa a žiadala o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn.
2 Er/908/2011 a jej následné zastavenie“.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie vedené okresným súdom bolo
právoplatne skončené 8. novembra 2011, teda ešte pred doručením podania sťažovateľa,
ktorým oznámil vstup do tohto napadnutého konania ako vedľajší účastník na strane
povinného (4. januára 2012), bolo bez právneho dôvodu, aby okresný súd preskúmaval
opodstatnenosť samotného podania, ktorým sťažovateľ oznámil vstup do napadnutého
konania, ako aj dôvody návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie a jej následné zastavenie.
Keďže sťažovateľ sa oznámením doručeným okresnému súdu 4. januára 2012
domáhal vstupu do napadnutého konania vedeného okresným súdom, ktoré bolo v danom
čase už právoplatne skončené, nemohlo postupom okresného súdu, ktorým tento nepripustil
sťažovateľa do napadnutého konania ako vedľajšieho účastníka, dôjsť k ním namietanému
porušeniu základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uplatnenými
v sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2013