Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 10/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. L., K., a O. K., Z., zastúpených advokátom JUDr. J.

J., B., ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, princípu rovnosti podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. mája 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. marca 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. L. a O. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. augusta 2012 doručená sťažnosť Ing. P. L. a O. K. (ďalej aj „sťažovatelia“), v ktorej

namietali porušenie práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), porušenie princípu rovnosti podľa

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

30. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu, sp. zn. z 29.

marca 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2011 „bola

zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovatelia domáhali vylúčenia presne špecifikovaných práv

priemyselného vlastníctva z konkurznej podstaty. Krajský súd zamietol žalobu len

na základe jediného dôvodu a to, že sťažovatelia nemajú aktívnu vecnú legitimáciu na

podanie takejto žaloby, keď podľa názoru krajského súdu úpadca, spoločnosť H., a. s. v

konkurze, bol v čase vyhlásenia konkurzu zapísaný v príslušných registroch ako majiteľ

sporných priemyselných práv... Na základe podaného odvolania najvyšší súd rozsudkom z

30. mája 2012, sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil... Na základe

podaného dovolania najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 29. marca

2012, ktorým dovolanie odmietol...“.

3. V ďalšom texte sťažnosti sťažovatelia podrobne poukazujú na práva, ktoré

im garantuje , dohovor a pakt. Sťažovatelia poukazujú najmä na to, že k porušeniu ich

základných práv a slobôd zaručených už uvedenými právnymi predpismi došlo tým,

že najvyšší súd v konaní o odvolaní im „odňal možnosť prednesu záverečnej reči“, čím

im bola odňatá možnosť riadneho konania pred súdom; najvyšší súd v konaní o odvolaní,

ako aj v konaní o dovolaní ďalej „vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku... nevysvetlil, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil“, a z týchto dôvodov považujú „rozsudok

za nepresvedčivý a nepreskúmateľný... arbitrárny“.

4. Sťažovatelia považovali „zmluvy, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu

priemyselných práv, /t. j. zmluvy o predaji časti podniku z 8. februára 1999, ako aj zmluva

o prevode práv k predmetom priemyselného vlastníctva z 1. marca 1999/ predstavujú

absolútne neplatné právne úkony... z dôvodu, že na prevod takýchto práv nebol daný súhlas

konkurzným súdom, napriek skutočnosti, že takýto súhlas bol potrebný zo zákona a jeho

absencia je porušením zákona s následkom absolútne neplatného právneho úkonu;

...predmetom prevodu bola len časť podniku obsiahnutá v znaleckom posudku... a v tomto

znaleckom posudku žiadne práva priemyselného vlastníctva neboli obsiahnuté; ...nebolo

preukázané uzatváranie dodatkov k zmluvám o prevode časti podniku“, ktorých predmetom

mali byť dotknuté priemyselné práva; ...bezplatný prevod veci z konkurznej podstaty je

možný v súlade s právnou úpravou.“.

5. V závere sťažovatelia uvádzali, že postupom najvyššieho súdu „bola

nerešpektovaná prejednacia zásada... a súd svoje rozhodnutie zdôvodnil nedostatočným

spôsobom... súd sa naviac nevenoval množine argumentov a dôkazných prostriedkov

predkladaných sťažovateľmi a k týmto nezaujal žiadne stanovisko napriek skutočnosti, že sa

týkali otázok rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci“.

6. Z už uvedených dôvodov sťažovatelia v sťažnosti žiadali, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„ - základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. mája 2012, sp. zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. z 29. marca 2012, porušené bolo,

- rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2012,

sp. zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. z 29. marca 2012 zrušuje a vec vracia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie,

- priznáva sťažovateľom náhradu trov konania.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne

rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom

obvinení vznesenom proti nemu.

10. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

11. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že pokiaľ sťažovatelia v odôvodnení

svojej sťažnosti namietali aj porušenie základných práv podľa ,

postupom v ich veci konajúcich všeobecných súdov a pokiaľ namietali porušenie

v odôvodnení sťažnosti uvedených práv (vrátane a aj nad rozsah petitu sťažnosti) postupom

všeobecných súdov, ústavný súd s prihliadnutím na rozsah svojej ústavnej preskúmavacej

právomoci vyplývajúcej aj z už citovaného ustanovenia

považoval tieto námietky sťažovateľov iba za súčasť ich všeobecnej argumentácie, ktorú

samostatne neposudzoval a ani právne nevyhodnocoval.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

13. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

15. Sťažovatelia porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu videli v tom, že najvyšší súd riadne neodôvodnil

rozsudok sp. zn. z 30. mája 2011 a zároveň nezaujal relevantné stanovisko

k ich argumentácii.

16. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh pri posúdení námietok

sťažovateľov dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2011 netrpí vadami namietanými sťažovateľmi. Najvyšší súd v odôvodnení

rozsudku sp. zn. uvádza: „... predmetné priemyselné práva, ktorých

vylúčenia sa z konkurznej podstaty žalobcovia domáhajú, v čase podania žaloby sa v súpise

konkurznej podstaty úpadcu nenachádzali a v čase rozhodovania nie sú ani zapísané do

konkurznej podstaty úpadcu. Ak majetok – práva ... opustili konkurznú podstatu

speňažením, a to na základe zmluvy o predaji časti podniku z 8. februára 1999 zmluvou

o prevode práv k predmetom priemyselného vlastníctva z 1. marca 1999 v zmysle opatrenia

Krajského súdu v Banskej Bystrici, žaloba na vylúčenie uvedených práv z konkurznej

podstaty nie je dôvodná. Osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty v rámci

speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva vlastníkom

takéhoto majetku bez zreteľa na to, či neskôr vyšlo najavo, že zapísaný a neskôr i speňažený

majetok (alebo jeho časť) v dobe speňažovania vlastnícky patril osobám iným.“ Najvyšší

súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. ďalej poukázal aj na to, že „...

žalobcovia nepreukázali, že majú právo k veciam (právam), vylúčenia ktorých sa domáhajú

z konkurznej podstaty úpadcu...“.

17. Ústavný súd vychádzajúc z už uvedených záverov konštatuje, že najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí dostatočne a podrobne rozoberá dôvody, na základe ktorých

dospel k záveru o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa, a ku každému z týchto dôvodov

uvádza príslušný zákonný základ. Skutočnosť, že sťažovatelia majú na dané okolnosti iný

názor, nijako neindikuje porušenie ich práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý

proces.

18. Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné upriamiť pozornosť

sťažovateľov na právny princíp ochrany dobromyseľného nadobúdateľa (zaručený v čl. 20

ods. 1 ), ktorý najvyšší súd správne aplikoval aj v namietanom konaní. Najvyšší súd

tak uplatnil princíp právnej istoty ( ), ktorého súčasťou je aj dôvera

subjektov práva v platné právo a uplatnenie princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej

viere. Uvedená zásada v tejto veci vychádza z toho, že tretia osoba, ktorá nadobudla

priemyselné práva zákonne konformným spôsobom, a teda v súlade s právnym poriadkom,

sa stala ako vlastník subjektom práva, ktorý požíva právnu ochranu zaručenú v čl. 20 ods. 1

a nemôže byť tohto práva zbavený ani v prípade, ak by dodatočne vyšlo najavo, že

úpadca nebol vlastníkom predmetných priemyselných práv. S prihliadnutím na to, že pri

nadobudnutí priemyselných práv bol dodržaný právom upravený postup charakterizovaný

zvýšenou formálnosťou (súpis majetkovej podstaty, znalecký posudok na ocenenie

konkurznej podstaty, schválenie prevodu časti podniku súdom, uzatvorenie zmluvy

o prevode časti podniku v znení dodatkov, povolenie zápisu zmeny údajov k právam

priemyselného vlastníctva Úradom priemyselného vlastníctva), je princíp ochrany

dobromyseľného nadobúdateľa potrebné o to viac vykladať tak, že právna ochrana sa

poskytuje vlastníkovi, ktorý zákonne nadobudol vlastnícke právo, a nie subjektom, ktoré

namietajú predmetné vlastnícke právo, resp. sa usilujú o jeho nadobudnutie.

19. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh dospel k záveru, že

napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do označených ľudských

práv sťažovateľov, ktorých porušenie namietajú. Na základe už uvedených dôvodov ústavný

súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ( ).

20. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľov v sťažnosti (príkaz najvyššiemu súdu konať vo veci, priznanie

náhrady trov konania a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013